01:33:06
Stratégia ľudských práv 1. Diskusná relácia na TA3, Týždeň v politike, tentoraz rozoberala Stratégiu ľudských práv.Viac
Stratégia ľudských práv 1.

Diskusná relácia na TA3, Týždeň v politike, tentoraz rozoberala Stratégiu ľudských práv.
Caesar
Novodobá demokracia
ako nástroj na zničenie kresťanstva ( II. časť)

Branislav Michalka
Pod nabubralým štýlom demokratických fráz, ktorým sme privykli načúvať počas 20. storočia, nachádzame, po odhrnutí povrchového propagandistického náteru, odvekú a stále rovnakú melódiu, preháňajúcu sa v zástupoch, nápev večného pachtenia po moci. Niečo, čo je banálne a zároveň nevyhnutné, u človeka …Viac
Novodobá demokracia
ako nástroj na zničenie kresťanstva ( II. časť)


Branislav Michalka

Pod nabubralým štýlom demokratických fráz, ktorým sme privykli načúvať počas 20. storočia, nachádzame, po odhrnutí povrchového propagandistického náteru, odvekú a stále rovnakú melódiu, preháňajúcu sa v zástupoch, nápev večného pachtenia po moci. Niečo, čo je banálne a zároveň nevyhnutné, u človeka nesúceho bremeno dedičného hriechu.

Ohyzdnosť demokracie spočíva práve v jej pokrytectve a podvodnosti. Ona jediná z politických teórií tvrdí, že jej nejde o moc, ale primárne o blaho ľudu. (Pre jej deriváty, ako socializmus a komunizmus to samozrejme platí tiež.) Staré systémy počítali s nízkosťou človeka, jeho vášňami, dedičným hriechom, s jeho túžbou po moci. Vraveli: vladárom ide o moc, ženie ich ctižiadostivosť a pýcha, ale s pomocou Božou sa pokúsime urobiť niečo aj pre ľud. Taká je realita.

Demokracia, a to už antická, ako si ukážeme, operuje naopak s dojmom niečoho "nového", doposiaľ nevídaného, lepšieho. Hovorí dokonca o inom chovaní ľudí v demokracii k sebe navzájom, akoby demokracia menila ľudskú povahu. Už v staroveku teda nesie so sebou tento potencionálny náboj, požiadavku vylepšenia ľudskej povahy, pomocou politického systému.

Postupné vyjavovanie ohyzdnosti demokracie má vždy rovnaký priebeh. Keďže podstatou demokracie je lož o vláde ľudu, nutne sa časom dostane do konfliktu so všetkými svojimi tvrdeniami a koncepciami. Realita ju valcuje. Priznať si realitu však nemôže, to by musela poprieť seba samú. A tak sa začne dlhá demokratická anabáza pokrytectva a lží, v ktorej sú všetky prvky mocenskej reál-politiky maskované, prekrúcané, preštylizovávané a reinterpretované tak, aby sa zachoval dojem vernosti ideálnym postulátom demokracie. Pre demokraciu je typický úplný nesúlad medzi skutkami a deklarovanými ideálmi. Verbálna prezentácia nutne smeruje v demokracii k vytváraniu akéhosi virtuálneho sveta, v ktorom všetko reálne, čo nekorešponduje s ideálom demokracie a napriek tomu je to nevyhnutné z mocenského hľadiska, býva vytesnávané do priestoru ne-demokracie. Čiže to "zlé" , čo sa stalo, vlastne nepatrí k demokracii a teda musí patriť niekam inam, do zlého sveta autoritatívnosti a hierarchie a preto to nesúvisí s demokraciou. Tým pádom je demokracia nutne najlepším systémom, pretože všetko zlé k nej nepatrí. Vkradlo sa to tam odniekiaľ z vonka. Od nepriateľov demokracie. Po očistení od ne-demokratického, tu žiari demokracia ďalej svojim očarujúcim svetlom.

To znamená, že máme do činenia so systémom, ktorý odmieta ideovú zodpovednosť za svoje skutky a presúva tieto skutky do ideového tábora protivníka, tým, že ich označí za ne-demokratické. Alebo, čo je ešte zábavnejšie: vykladá tieto skutky, ktoré sú v rozpore s jeho proklamovanou doktrínou ako niečo, čo je s ňou plne v súlade. Tak vzniká onen povestný novo-jazyk, pomocou ktorého sa banálna mocenská politika maskuje za slovami ako: sloboda, rovnosť, právo, ľud atď.

Nachádzame sa ešte stále v priestore antickej demokracie. Nehovoríme o ničom novom. Je preto ľahké konfrontovať nafúkanosť premrštenej frazeológie s realitou. To, čoho sme už dnes sýti neustálym sledovaním imbeciloidných médií, to nám predvádza vo svojich Dejinách Thúkydides, keď necháva prehovoriť hlásnu trúbu aténskej demokracie, Perikla. Ocitáme sa v roku 430 pred Kristom.

Perikles reční nad mŕtvymi aténskymi vojakmi. Má to byť reč pohrebná. Tá sa ale čoskoro mení z piety, v ktorej chváli statočnosť aténskych bojovníkov, na oslavnú tirádu o aténskej demokracii. V nej vysvetľuje: "akým usilovaním ..., akou politikou a akým chovaním bolo dosiahnuté tej veľkosti." Najprv, presne v duchu demokratického utopizmu, ktorý vždy vykazuje znaky pseudoviery a pseudonáboženstva, z dôvodu nutnosti veriť v uskutočnenie niečoho čo je nereálne, sa Perikles vymedzuje voči všetkým ostatným zriedeniam a ukazuje aténsku demokraciu ako najlepšiu zo všetkých možných zriedení. Podľa Perikla sa aténske zriadenie nielen odlišuje od zriedenia ostatných Grékov, ale môže byť pre všetkých aj vzorom. Vzápätí sa spúšťajú stavidlá lživej frazeológie, ktorá má v priam mesianistickom nadšení zdôvodniť prečo je aténska demokracia najlepšia:

a) "pretože vládne nie zopár jednotlivcov, ale väčšina..." (videli sme aká "väčšina" a ľud vládol - slobodní občania - muži. Aj tí samozrejme nevládli; predstava "vládnutia" nejakej masy je lživá už vo svojej podstate. Sme konfrontovaní so stále rovnakým úmyslom: sugerovať, že to čo sa odohráva presne tak ako všetko ostatné, je vlastne niečo odlišné a lepšie. Nutne vždy vyvstane otázka: aký dôvod má táto lož, ak nie oklamanie plebsu a následné efektívnejšie, v zmysle "manipulatívnejšie", uchopenie moci?)

b) "pričom v súkromných záležitostiach sa všetkým dostáva podľa zákona rovného práva ..." (videli sme na ostrakizme, Sokratovi; o ženách a otrokoch ani nehovoriac. Napriek tomu, aj keby sme sa zmierili s tým, že Perikles hovorí len o slobodných občanoch, skutočne by bol niekto z nás taký prostoduchý a neznalý ľudskej povahy aby uveril, že "všetkým sa dostáva podľa zákona rovného práva"? Boh nás uchovaj od takej zaslepenosti. 25 rokov života v demokracii by malo byť dostatočnou kúrou pre všetkých nevidomých, blúzniacich o rovnosti, ak vynecháme stavy čo na systéme profitujú, lenže tie na rovnosť samozrejme neverili nikdy.)

c) "vo verejnom živote sa dostáva ocenenie podľa toho, ako sa kto osvedčí, nie podľa hierarchie ale podľa zdatnosti ..." (s tým akosi nekorešponduje pôvod predstaviteľov vlády v aténskej demokracii, ktorí za nejakých záhadných okolností takmer vždy pochádzali z oligarchických kruhov. Platí tu samozrejme to čo bolo povedané už pri bode "b" o rovnosti, ľudskej povahe a našich 25 rokoch nazerania pod pokrievku demokratického hrnca.)

d) "a ani chudobnému nie je na prekážku to, že nemá žiadne spoločenské postavenie, ak je schopný vykonať pre štát niečo dobrého..." ( no to už je doslova idylka, z chatrče rovno do funkcie. To už je priam beztriedna spoločnosť našich bývalých súdruhov, ktorej realitu sme zažili, takže podobné hlúposti máme napočúvané na sto rokov dopredu a nad milým Periklom sa len uškrnieme.)

Ale Perikles klábosí ďalej, evidentne sa rozparádil a demokratické velikášstvo mu šmakuje a ide k duhu. Maľuje nám tu priam raj na zemi: "nehneváme sa na suseda, ak koná podľa svojej záľuby ... nažívame spolu tak, že si nie sme na obtiaž ... neprestupujeme zákony ... počúvame tých, ktorí zastávajú úrad, aj zákony..."

No to vám boli hotoví anjeli, tí Aténski. Ale čujme ďalej. Nielen voči sebe boli ako hrdličky, oni aj na cezpoľných. Takto vykladá princípy medzinárodnej politiky aténskych : " je to dobrota, s ktorou pomáhajú komukoľvek bez strachu ... nie tak so zreteľom k svojmu prospechu, ako skôr k bezpečnej istote svojej slobody ..." Olala, ale veď to je priam americký pán prezident, ten Perikles. Celá demokratická aténska politika je čírou dobrotou a obetavosťou pre druhých!

Kto pozná realitu, ten onemie nad sebapreceňujúcou drzosťou týchto slov. Skutočný prístup Atén k slabším sa najkrajšie ukázal na vyhladení obyvateľov ostrova Mélos v roku 416 p.K. Tento neutrálny ostrov, ktorého obyvatelia boli bývalí spartskí kolonisti, sa rozhodli Atéňania demokraticky podmaniť. Obávali sa, že by sa mohli Mélania pridať k svojim príbuzným na Sparte, aj keď nič také nesignalizovali, skôr naopak, chceli len zostať mimo súperenia Atén a Sparty. Atény obkľúčili ostrov presilou loďstva i vojska a tolerantne naznačujú Mélskym čo majú robiť. Obyvatelia ostrova sa však cukajú a moc sa im do družby s tými demokratmi, ktorí všade šíria dobrotu a obetavosť nechce. A teraz hľaďme na tie analógie. To, čo nasleduje, je ako vystrihnuté z modernej demokracie:

1.) Atéňania obvinia Mélskych, že ich nenechali predniesť na ostrove verejne prejav. (Ha, demokracia a sloboda je ohrozená, aténska mimovládka bola umlčaná.) Mélski však naznačujú, že sa boja, aby ich touto formou Aténski nepreľstili.

2.) Atéňania navrhujú diskusiu o probléme. Veď sú demokrati. Len sa porozprávajú a vyjasnia si stanoviská.

3.) Mélania súhlasia (lode okolo ostrova robia divy) ale namietajú, že je to zvláštna diskusia keď sú obkľúčení.

4.) Atény rovno prejdú k veci a začnú demokraticky presviedčať Mélskych, že ak sa podrobia aténskej demokracii, tak z toho budú mať prospech.

5.) Mélski nechápu aký prospech, ale Atéňania im to rýchlo vysvetlia: vyhli by sa najhoršiemu - vyhladeniu.

6.) Mélania navrhujú neutralitu, tú však Atéňania odmietajú a formulujú požiadavky:
- Mélania sa stanú "spojencami" a budú platiť Aténam "spojeneckú daň"
- za to zostanú "pánmi" svojej krajiny a budú požívať "bezpečný mier"

7.) Mélski odmietajú a sú následne:
- porazení
- všetci mladí muži sú povraždení
- ženy a deti sú predané do otroctva
- ostrov osídlia aténski kolonisti

Vskutku, koľko dobroty a obetavosti. Právom Perikles hudie, poukazujúc na priam mesiánsku výlučnosť aténskej demokracie, pripomínajúcu nám amerického pána prezidenta Wilsona v roku 1918, keď porovnáva Atény so zlou, nedemokratickou Spartou a podobnou verbežou: " Preto som sa tak rozhovoril o našej obci, aby som vás poučil, že nebojujeme za rovnakú vec my a oni, ktorí nemajú nič tomu podobného." Tí "oni", to sú Lakedaimoňania zo Sparty a to, čomu nemajú nič podobného, to je div sveta divúci - demokracia.

Pohanská demokracia tu obnažuje svoj mesiánsky pseudonáboženský potenciál, ktorý v 18. storočí objavia s nadšením novodobí apoštoli demokracie. Pretvorenie človeka, vďaka politickému zriadeniu, v niečo lepšie, ako bol človek starý, to bolo volanie syrén, aké dokonale korešpondovalo s rousseauským prirodzene dobrým človekom, ktorého dobrota bola zasypaná starými politickými štruktúrami a predovšetkým kresťanským učením o dedičnom hriechu. Hľa tu bol vzor: bol predkresťanský, čo by umožňovalo kultúrne sa vyhnúť všetkému kresťanskému, pomocou úzko poňatého kultu antiky a hlavne - už to raz fungovalo! Veď to povedal aj Perikles. Tak prečo by to nemalo fungovať aj teraz?

Tisíc osemsto rokov kresťanstva bolo preskočených ako ohavný tmársky močiar, aby bola z ďalekej minulosti spod zosutých rozvalín staroveku vyhrabaná, vyzdvihnutá a prinesená hviezda demokracie. Kresťania uverili, že k ich prospechu a blahu a k ešte väčšiemu blahu kresťanstva.
Caesar
Novodobá demokracia
ako nástroj na zničenie kresťanstva

Branislav Michalka
I. časť
Úvod
Z moderných myšlienok, dokazujúcich mieru zmätenia súčasného katolíckeho kresťanstva, je azda najtristnejšou tá, ktorá ústami tzv. "konzervatívcov" na jednej strane vyjadruje ľútosť nad protikresťanskými prehmatmi modernej doby, ako aj spoločenským úpadkom všeobecne a zároveň vysvetľuje túto tendenciu …Viac
Novodobá demokracia
ako nástroj na zničenie kresťanstva


Branislav Michalka

I. časť

Úvod

Z moderných myšlienok, dokazujúcich mieru zmätenia súčasného katolíckeho kresťanstva, je azda najtristnejšou tá, ktorá ústami tzv. "konzervatívcov" na jednej strane vyjadruje ľútosť nad protikresťanskými prehmatmi modernej doby, ako aj spoločenským úpadkom všeobecne a zároveň vysvetľuje túto tendenciu ako niečo čo je spôsobené nedostatkom adekvátneho množstva demokracie v spoločnosti, jej absenciou či upúšťaním od jej "posvätných" zásad; alebo dokonca, aby zmätok bol dokonalý, ako niečo spôsobené pozostatkom starých nedemokratických návykov.

V mysli kresťana katolíka, ktorý sa dokonca domnieva, že je kresťanom konzervatívnym, sa udomácňuje, s pribúdajúcimi desaťročiami stále trvalejšie, dojímavá a z hľadiska kresťanských dejín vskutku fascinujúca úmera, sumarizujúca vzťah demokracie a kresťanstva do vety: čím viac demokracie - tým viac kresťanstva. Od cirkevných predstaviteľov môžeme často počuť o nutnosti uchovania, prehĺbenia a rozšírenia demokracie, ktorá tak blahodárne pôsobí na Cirkev a kresťanstvo. Koľko nárekov sme si už vypočuli o tom, že všetky ústrky voči kresťanstvu zo strany modernej spoločnosti, majú pôvod v absencii tej "pravej" demokracie. Ubezpečujú nás, že všadeprítomný rozvrat a anarchia je dôsledkom nerešpektovania demokratických hodnôt a princípov. Ich odhodlanie ordinovať čarovnú pilulku demokracie na každý sociálny, kultúrny či náboženský pupák, zdá sa nepozná únavu.

Neúnavné omielanie tejto mantry prinieslo samozrejme svoje plody. A tak môžeme počuť celé spektrum kresťanských odporcov súčasných degeneratívnych trendov v spoločnosti, ako sa zaklínajú demokraciou, vidiac v nej riešenie problému. Útlak kresťanov je podľa nich spôsobený nedostatkom náboženskej slobody, čiže demokracie. Zavádzanie anomálnych sexuálnych praktík a vzťahov do spoločnosti je podľa nich spôsobené nevypočutím hlasu ľudu, držiteľa cností, čiže nerešpektovaním demokratických zásad. Byrokracia EU je zlá, pretože nedemokratická, atď. Máme tu nacionalistov, čo plačú nad nedostatkom demokracie, konzervatívcov domáhajúcich sa väčšej demokracie, monarchistov, republikánov, bojovníkov za tradičnú rodinu, všetko väčšinou skupiny s kresťanským myšlienkovým pozadím. Všetci sú presvedčení, že dôslednou aplikáciou demokratických princípov budú vyriešené problémy dnešných dní, bude porazený byrokratický moloch a v žiare náboženskej slobody rozkvitne, za hlaholu gitár, Cirkev, zaplavená konvertitmi; ako si to vysnívali vo veselých a twistujúcich rokoch šesťdesiatych a ako na to od rokov šesťdesiatych márne čakajú.

20. storočie býva označované za storočie genocíd. Milióny tiel. Avšak najväčšou genocídou 20. storočia, z metafyzického hľadiska, bola genocída myšlienková. Tá, ktorá dokázala vyhubiť v kresťanských hlavách elementárny obranný pud a identitu. Pomocou rafinovaného sledu manipulácií, revolúcií, vojnových konfliktov a štátneho násilia dokázali katolíkom ich nepriatelia vsugerovať myšlienku, že pojem demokracie je pojmom čisto politickým, nemajúcim žiadne teologické alebo metafyzické pozadie. Že je to, podľa zaužívaného výkladu, len moderná aplikácia starovekej myšlienky, priam odvekej túžby ľudstva, krištáľovo čistej teoretickej úvahy o možnom usporiadaní antickej polis. Aplikácia natoľko neutrálna, že je schopná adaptovať sa vo všetkých spoločnostiach, počnúc anglosaskou, nevynímajúc papuánsku a zahŕňajúca aj potencionálnu spoločnosť marťanskú.

Táto osviežujúca masáž a rekultivácia kresťanských mozgov vyústila u niektorých obzvlášť hojne preorávaných a postrekovaných osobností (Maritain, Mauriac, Chesterton etc.) do zistenia, že kresťanstvu je demokracia priam implicitne vlastná. Týmto úžasným zistením nahrali svojim nepriateľom na zdrvujúci smeč: nie je teda nepriateľ demokracie, ak sa veci majú tak ako bolo povedané, zároveň vlastne aj nepriateľom kresťanstva? A múdrosť bola na svete! Logicky potom väčšina cirkevných a kresťanských dejín, pretože nedemokratických, ocitla sa na trápnom demokratickom indexe, ktorý kombinoval zahanbenie demokratických katolíkov nad svojimi dejinami s úbohou a kŕčovitou snahou o lživú apológiou, snažiacu sa sugerovať za každú cenu neexistujúce demokratické prvky v životoch svätcov i celej Cirkvi.

Máme sa teda čudovať, že súčasný katolík nechce poznať skutočné dejiny Cirkvi? Že pre neho takmer doslova začína história Cirkvi pápežmi II. vatikánskeho koncilu alebo v lepšom prípade vianočným prejavom Pia XII. z roku 1944? Nuž a čo by v tej minulosti aj nachádzal, veď bola nedemokratická! Ako by si potom mohol dosadiť úmeru: čím viac demokracie - tým viac kresťanstva, keby uvidel, že v dejinách sveta naprosto evidentne slabne reálny vplyv Cirkvi na život práve s nárastom demokracie?

Že niečo tak elementárne a do očí bijúce, ako táto skutočnosť poklesu vplyvu Cirkvi s nástupom demokracie, môže stáť, sťa výkričník, kresťanom priamo pred nosom bez toho, aby tento jednoduchý fakt dokázali uvidieť, uchopiť a spracovať, to je svedectvom o dokonalom zmätení a zaslepenosti. Viera, pretože o nič iné nejde, že dobrá demokracia vyše dvoch tisícročí spala, aby sa v 18. storočí zázračne prebudila k väčšej sláve a prospechu kresťanstva, je dôkazom o úplnej strate súdnosti. O strate, ktorá nie je ochotná vidieť 2000 rokov kresťanských dejín a 2000 rokov protikresťanského boja. Je dôkazom totálneho opustenia koncepcie sv. Augustína o dvoch štátoch v dejinách - Božom a svetskom. Opustením koncepcie neustáleho boja Cirkvi so svojimi nepriateľmi, ako to naznačil sv. Ignác z Loyoly vo svojej dichotómii dvoch zástav, pod ktoré sa zoraďujú ľudia - pod zástavu Ježiša Krista a zástavu diabla. Tertium non datur! "Kto nie je so mnou, je proti mne." hovorí nedemokraticky Náš Pán Ježiš Kristus (Lukáš 11, 23).

Demokracia, tento grandiózny podvod, ktorý, odhodiac masku, vyústil do bezškrupulóznej kozmopolitnej oligarchie hédonistických novopohanských zbohatlíkov, prezentovaný v roli garanta kresťanstva! Vskutku, diabol má zmysel pre humor. Pravda, predovšetkým pre humor na úkor človeka. Na seba už je podstatne háklivejší. Preto beda tomu, kto sa jeho vtipu nesmeje. Beda tomu, kto kráča popri posvätnej rieke dejín a uvidiac tam ležať posvätnú kravu demokracie, úctivo ju neobíde.

Pre kresťana však niet inej voľby ak nechce zaprieť dejiny Cirkvi a kresťanstva. Nič v živote Ježiša Krista, jeho apoštolov, v dejinách Cirkvi a kresťanstva nesvedčí o nejakej demokratickej inšpirácii. Naopak, neomylný hlas autority, hierarchie a rádu sprevádzal tieto dejiny od počiatku. Demokracia je rakovinou na tele kresťanstva, neorganickým implantátom, ktorý nivočí telo kresťanstva už od 18. storočia. Pre kresťana niet inej voľby: buď bude žiť v pokrytectve a falšovať svoje dejiny, alebo si prizná do očí bijúcu pravdu a vyvodí z nej tie najjednoduchšie závery.

Demokracia - antický podvod

Nezmyselnosť samotného pojmu demokracie snáď ani netreba, hociktorému aspoň trochu súdnemu človeku, vysvetľovať. Že ľud vládnuť nemôže a to nie preto, že by možno nechcel, alebo že by to nechceli nepriatelia demokracie, ale preto, že to odporuje základným a trvalým danostiam spoločenskej reality vo všetkých obdobiach čo ich len dejiny poznajú, to je niečo tak zrejmé, že sa to nepokúšajú obhajovať ani samotní zástancovia demokracie. Tí sa väčšinou uspokoja s tvrdením, že ten kto vykladá pojem "demokracia" ako "vládu ľudu" a následne sa jej aj dovoláva, ten nechápe čo to demokracia je, pretože pod demokraciou oni rozumejú demokraciu zastupiteľskú. Čiže politický systém kde nevládne priamo ľud, ale ním volení zástupcovia. Nutne sa tu však natíska otázka: prečo sa potom volil pre takýto systém názov "demokracia"? Ak niekde ľud nevládne a z prirodzenosti ani nemôže, načo potom vôbec používať pojem "demokracia"? Prečo sa neuspokojiť s pojmom "politea", prípadne s iným zabehaným pojmom, ako napríklad "res publica", ak už je pokrokovým pánom monarchia tŕňom v oku?

Vysvetlenie je mimoriadne prosté. Ľudská povaha vykazuje udivujúcu konštantnosť, okrem iných vecí, aj vo veciach politických a spôsob ako sa dostať k moci, s cieľom zničiť starú vládnucu vrstvu, za pomoci masy ľahko manipulovateľného ľudu, je pozoruhodne starý. Demokracia nevznikla ako výron odvekej túžby antického ľudu, ako nás ubezpečovali rôzni pokrokoví súdruhovia, ale ako nástroj na ukojenie politických chúťok určitých jedincov, politických rečníkov a demagógov, ktorí pochopili, že v masách sa skrýva ľahko ovládateľný potenciál moci, vynesuvšej ich na politický Olymp.

Neúprosná realita nám však velí najprv preskúmať samotné pohanské ľudové "masy" starého Grécka, tohto ideálu osvietencov a revolucionárov, skôr ako popíšeme mechanizmus demokratického politického kladkostroja. Nikde sa miera podvodu s demokraciou a bezuzdná lož protikresťanského ohovárania neukáže v takej priezračnej podobe, ako práve tu. Pozrime na tú masu: menšinová skupina slobodných občanov v aténskej polis, ovládajúca masy bezprávnych žien, detí a predovšetkým otrokov, to má byť ten "ľud", ktorý participuje na vláde. Odhliadnime od evolučnej povery, ktorá v tejto antickej demokracii vidí prvú zoru na úsvite lepšieho veku ľudstva a pozrime sa neskaleným zrakom na realitu. Kto z nás by chcel žiť v tej antickej demokratickej spoločnosti, kde slobodní tvorili približne 30% obyvateľstva? Masy bezprávnych otrokov, bez ktorých si ani Aristoteles nevedel predstaviť hospodárstvo, kultúru, svet. Zameňme antický pojem "ľud", čiže elitu ovládajúcu skutočné a bezprávne masy s rovnako veľkou, čo do počtu, stredovekou nobilitou a hľa už tu máme úplne iný obrázok antickej demokracie. Odrazu vidíme, že sme priam hystericky lipli na onom nereálnom pojme "ľud" v antike, namiesto toho, aby sme videli neúprosnú realitu antického sveta, ktorý nebol nutným predstupňom vo vývine spoločnosti, ako si to vysnívali marxisti, ale odvekou skutočnosťou tých hore a tých dole. Skutočnosťou vládnucej vrstvy, ktorá chcela byť rovná s vladármi a nebola žiadnym "ľudom", pretože ten skutočný ľud, otroci, nielen že nehrali v očiach tzv. "ľudu" žiadnu rolu ale nemali ani plnú ľudskú hodnotu. Boli, prepytujem, nástrojom.

Predstavme si, že by sa tento antický demokratický systém, na ktorý sa toľko odvolávali klasici 18. storočia, nad ktorým plesali revolucionári 19. storočia a ktorým sa nechali inšpirovať novopohania storočia dvadsiateho niekto pokúsil zaviesť v dnešnom svete. Nepočuli by sme krik zo všetkých strán o tom, aký šialený despotický systém sa tu zjavil? V 21. storočí, ako radi dokladajú naši milovaní demokrati! A hlavne: porovnajme tento systém so systémom stredovekým. Ak by sme oprávnene prirovnali tzv. antický "ľud" k stredovekej aristokracii a masu otrokov k mešťanom a poddaným, kto by sa vo svojej naivite odvážil tvrdiť, že antickí otroci v tej slávnej demokracii na tom boli lepšie ako stredoveký poddaní? A ak neboli, tak za akým účelom bol v 18. storočí reinkarnovaný pojem antickej demokracie ako protiklad k stredovekému tmárstvu? Pokiaľ bolo a na základe všetkých dostupných prameňov aj stále je zrejmé, že sloboda más bola v antickej demokracii na oveľa nižšej úrovni, ako v kresťanskej stredovekej spoločnosti, tak aký malo význam vyťahovať starú podvodnícku pohanskú haraburdu na osvietenie spoločnosti?

Význam tu bol dvojaký:

1.) Práve fakt, že sa jednalo o asociáciu s pohanským myšlienkovým svetom, pôsobil kladne na strojcov a propagátorov novodobej demokracie. Oni totiž boli pohanmi a nenávideli všetko kresťanské, takže predstava znovuzrodenia systému, ktorý by bol pohanského charakteru im pripadala nadmieru lákavá.

2) Demokracia, tak ako sa osvedčila už v antike, bola výborným nástrojom na deštrukciu starých mocenských štruktúr, vrátane Cirkvi a na sebapresadenie rôznych politických dobrodruhov, zbohatlíkov, nelegitímnych šľachtických ľavobočkov, mocensky neukojených druhotriednych právnikov a podobných pozberancov, ktorí by za štandardných okolností zakomplexovane leštili kľučky aristokratických palácov.

Vráťme sa však k demokratickej praxi v antike. Objasnime si najprv niekoľko základných faktov a predovšetkým fakt najhlavnejší, fakt otroctva. Nikdy a nikde, mimo kresťanskú spoločnosť, nebolo počuť o spoločnosti bez otrokov. Po všetky časy sa vznášala nad zemou neodvrátiteľná tara, veliaca používať svojich "blížnych" ako oduševnené nástroje, ako niečo, čo nemá inú danosť vo svojom živote len byť pracovným nástrojom. Nikto o tom nikdy nezapochyboval v starom svete a ak aj niekto na sekundu áno, tak len aby si v zápätí vyslúžil punc blázna a fantastu. Najväčší duchovia antiky považovali otroctvo za tak nevyhnutné ako dýchanie a ani vo sne by ich nenapadlo ho rušiť. Keď omieľali frázy o slobode, tak mali na mysli slobodu len pre onen "ľud", čiže pre slobodných občanov. Občan nejakej polis si dokonca ani netrúfol vytrčiť päty zo svojej rodnej viesky, lebo mu hrozilo, že ho totkaj za najbližším kopcom v susednej polis rovno zoberú do chomúta. Každý cudzinec, a myslený bol cudzinec doslova cezpoľný, bol potencionálnym otrokom. Len občania tých štátov, ktoré mali medzi sebou dohodu o neujarmovaní do otroctva, sa presúšali hore dole v rámci povolených území.

Kráčajme dejinami od Mazopotámie cez Egypt až k Číne, broďme sa pralesmi Afriky či Ázie, čuchnime si k smradu predkolumbovskej Ameriky, všade nachádzame to isté: otroctvo tisícov a slobodu nemnohých. Aj po nástupe kresťanstva vidíme víťazné ťaženie islámu a neochvejné otroctvo kráčať v jeho šľapajách. Ak by v 19. storočí kresťanský Európan nezdeptal staré pohanské kultúry v Ázii, tak by sme videli otroctvo nerušene kvitnúť na brehoch Gangy, Jang-c-ťiangu a pri Eufrate. Ako ho tam, koniec koncov, pravdepodobne čoskoro uvidíme znovu v plnej kráse; a zdá sa, že nielen tam. Sloboda, tak ako ju poznáme, sloboda človeka, ktorý má v Božích očiach nezmazateľnú hodnotu bez ohľadu na spoločenské postavenie, to je čisto kresťanský konštrukt, ktorý sa rozvinul v stredoveku naprosto nezávisle na nejakých antických politických skutočnostich, predpokladajúcich nehynúce otroctvo más. Vývoj bol opačný ako nám ho predkladali obhajcovia demokracie. Nie človek túžil od vekov po slobodnom zriadení, ale kresťanstvo ako myšlienkový svet mu vnuklo vôbec niečo takého, ako je pojem hodnoty človeka a jeho určitej nezávislosti na svetskom zriadení, vyplývajúcej z jeho vzťahu k Bohu a k zástupnej obete Ježiša Krista, potencionálne za všetkých ľudí. Nič také nikde inde nebolo a ak bude kresťanstvo zatlačené späť do katakomb ani nebude.

Toľko k faktu otroctva. Ďalším faktom, s ktorým musíme počítať je neustále sa opakujúca schéma mocenskej výmeny v spoločnosti. Táto schéma má dejinami osvedčenú genézu, neustále sa opakujúcu. Začne sa vždy od rodov, ide sa ku kráľom, následne k aristokracii a oligarchii a späť. Vývoj, v tej ktorej komunite, môže postupovať rôzne, môže sa vrátiť späť, potom zase poskočiť o stupeň vpred, ale v podstate sa vždy, ak odhliadneme od folklórnych malebností a lokálneho čara rôznej proveniencie, vrtí stále dokola. Ľudská duša má svoje hranice. Každá z týchto výmen má svoje spôsoby ako odstrániť predchádzajúcu garnitúru, aby bola uvedená k moci garnitúra nová, hladná po moci a majetku. Jedným z týchto osvedčených spôsobov je aj buntovanie tzv. ľudu za účelom zvýšenia pravdepodobnosti úspechu. Antické buntovanie ľudu rôznymi neuspokojenými predstaviteľmi oligarchie sa nazýva demokraciou.

Ako to už býva v dejinách zvykom, aby zábava neutíchala, musíme podotknúť, že na počiatku aténskej demokracie, čiže demokracie vzorovej pre antiku, stojí tyran Peisistratos. On samozrejme demokratom nebol. Mal šľachtický pôvod a rozhodol sa dostať k moci. Zaštítil sa ľudom a vládol šťastne a úspešne ako samovládca natruc starým rodom a aristokracii. Jeho syn a nástupca Hippias už taký schopný nebol a situácia medzi oligarchami sa počala zahusťovať. Drali sa k moci jeden cez druhého, posielali sa do vyhnanstva i o žitie usilovali, no skrátka pravá antická idyla. A tu sa zjavil Kleistenes, pravý hrdina demokracie, miláčik ľudu. Pochádzal tiež z aristokratického rodu Alkméneovcov, po deduškovi bol vnukom tyrana Kleistena zo Sikyónu a už za Hippiasa sa stal archontom, čiže evidentne nepochádzal z uličiek Pýrea, kde sa tmolila všelijaká remeselnícka spodina. Tento syn ľudu každým pórom svojho tela, podplatil veštiareň v Delfách, aby nakázala spartskému kráľovi Kleomenovi I. (nepochybne ďalšiemu úprimnému bojovníkovi za demokraciu) vyvrátiť tyraniu v Aténach. Keď to nevyšlo a stále nebol pri moci, vyvolal neúspešné povstanie a bol poslaný do vyhnanstva. Konečne v roku 510 p.K. sa dostal k moci a zaviedol onú celým svetom nedočkavo očakávanú demokraciu. Tá spočívala v tom, že eliminovala moc oligarchie, rozumejme, všetkých oligarchov okrem neho.

Tento milovník slobody ľudu zaviedol okamžite ostrakizmus, podľa ktorého bolo možné vyhnať všetkých slobodných občanov, ktorí sa nestotožnili s demokraciou a kuli proti nej netolerantné intrigy. Čiže: sloboda bola nakoniec len pre tých, čo boli demokratmi. Z tejto sladkej nádoby anticko-demokratickej tolerancie sa najviac nabašmal Sokrates, ktorý dostal ako nepriateľ demokracie zodpovednú úlohu od aténskych občanov, demokratov, aby sa napil bolehlavu. Hľa, aký krásny začiatok jednej idey na úsvite európskych dejín. Koľko asociácií a spomienok sa nám pri čítaní o tejto primárnej intronizácii našej sladkej demokracie vybaví v mysli. Kto videl počiatok ako by uvidel všetko.

Antická demokracia, tento úchvatný kladkostroj na vyťahovanie skrachovaných a neuspokojených oligarchov k výšinám moci stála teda, ako myšlienka, na úsvite novodobej demokracie. Podvod starý, zaslúžilý, dejinami okiadzaný a preverený, inšpiroval podvod nový, protikresťanský a na okiadzanie čakajúci. A dnes už aj zbožne okiadzaný, dokonca aj samotnými kresťanmi, ktorý v rámci okiadzania museli zabudnúť na dvetisíc rokov svojich dejín, na Konštantína Veľkého, Justiniána, Karola Veľkého, Ľudovíta Svätého a všetky tie zástupy nedemokratických pápežov, cisárov, kráľov, šľachticov, kňazov, mníchov a svätcov a ich ochotných služobníkov z radov poddaných. Zabudnúť, alebo ešte lepšie skomoliť a poprieť. Najlepšie prehlásiť: všetci boli demokratmi, lebo boli kresťanmi.
Ešte jeden komentár od Caesar
Caesar
Ludské práva = jed slobodomurárských lozí!
Lidská práva zabíjí www.youtube.com/watch
Přesto, že socialistický komunismus zkrachoval, protože jej převálcovala realita, jeho odnože žijí stále dál…
Politická korektnost, pozitivní diskriminace, levicový liberalismus, neomarxismus, feminismus, antiamerikanismus, antisemitismus nebo antisionismus, nesnášenlivý sekularismus, pacifismus, ekonomický …Viac
Ludské práva = jed slobodomurárských lozí!

Lidská práva zabíjí www.youtube.com/watch

Přesto, že socialistický komunismus zkrachoval, protože jej převálcovala realita, jeho odnože žijí stále dál…

Politická korektnost, pozitivní diskriminace, levicový liberalismus, neomarxismus, feminismus, antiamerikanismus, antisemitismus nebo antisionismus, nesnášenlivý sekularismus, pacifismus, ekonomický antiglobalismus, europeismus, multikulturalismus, neonacismus a další různé ismy…

Zatímco komunismus ničil charaktery, rodinu, náboženství a soukromé vlastníctví přímočaře, výše uvedené „ismy“ to dělají pomalu a nenápadně. Zákeřně a v tichosti svých brlohů a stok, jako krysy a potkani ohlodávají pilíře západní civilizace, aby v konečném důsledku přivodili její pád, aby mohli ovládat svět s ničeho se neštítícími teroristickými musulmany v jednom obrovském zeleném a středověkém Kálifátu.
dominikguzman
Chcel som to tu sem nahodiť hlavne preto, že možno väčšina ľudí by túto debatu inakšie prehliadla.
Peter(skala)
hlavne by mali prestať ich učiť navliekať kondomy proti AIDS
Peter(skala)
hej, ale to by museli mať skutočnych odbornikov, kdežto štatne školy takých nemaju
ľubica
QUO VADIS SLOVENSKO III.?
koment od amarilo:
Pre ministra Lajčáka je to kľúčový dokument. Prečo? Má totiž ambície na post predsedu OSN(TU) a ten nezíska, ak ani na malom Slovensku nedokáže presadiť rodovú ideológiu.
a ešte aj zdá sa že Jarmila Lajčáková je medzi autormi 🙄 spolku Olgy Pietruchovej
www.jetotak.sk/autori
a podporovateľmi tejto nechutnej proticirkevnej kampane a homolobby 😡Viac
QUO VADIS SLOVENSKO III.?
koment od amarilo:
Pre ministra Lajčáka je to kľúčový dokument. Prečo? Má totiž ambície na post predsedu OSN(TU) a ten nezíska, ak ani na malom Slovensku nedokáže presadiť rodovú ideológiu.
a ešte aj zdá sa že Jarmila Lajčáková je medzi autormi 🙄 spolku Olgy Pietruchovej
www.jetotak.sk/autori
a podporovateľmi tejto nechutnej proticirkevnej kampane a homolobby 😡
www.jetotak.sk/editorial/nabozenska-ideo…
---------------------------------------------------------------------------------------------------

Dg, vdaka!!! 🤗
dominikguzman
Zo začiatku sú trochu problémy so zvukom. Od tretej minúty by to malo byť už O.K. Video som musel rozdeliť na dve časti, neviem kedy spracuje druhú polovicu.
ľubica
.....problematika je známa 2 roky / 2012 /, prečo sa neobjavila na obrazovke .... aspon od zbierania podpisov za vyhlásenie referenda / od mája do augusta 2014 /.... Páni z tábora proti referendu dobre vedia prečo!!!
Pripomienky k tvorbe strategického programového dokumentu pre oblasť ochrany a podpory …
Manuál vlády SR na postupnú genocídu národa 2013 a reakcie Cirkvi
Rodová rovnosť v …Viac
.....problematika je známa 2 roky / 2012 /, prečo sa neobjavila na obrazovke .... aspon od zbierania podpisov za vyhlásenie referenda / od mája do augusta 2014 /.... Páni z tábora proti referendu dobre vedia prečo!!!
Pripomienky k tvorbe strategického programového dokumentu pre oblasť ochrany a podpory …
Manuál vlády SR na postupnú genocídu národa 2013 a reakcie Cirkvi
Rodová rovnosť v podmienkach SR
Kto vytvára stratégiu pre ľudské práva v SR?

🤫