Clicks1.3K

Exorcista radí ako sa vysporiadať s rodovou záťažou a rodovým prekliatím

www.hlavnespravy.sk/…/1857197

Bratislava 25. augusta 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Čo robiť s rodovým prekliatím? Ako sa vysporiadať s tým, ak cez rodovú líniu na niekoho padne nejaká bolesť? Na tieto otázky na facebookovej stránke vladyka Milan odpovedá, exorcista Ľuboslav Petričko

Ilustračné foto

“Dobrý deň, mám takú prosbu, mohol by mi niekto pomôcť s tým, ako sa dajú, a čo pre to urobiť, očistiť a uzdraviť rodové korene. Bola som zbitá bratmi a rodičia klamali aj polícii, aby ich kryli. Jeden z bratov je násilník a pácha úmyselne zlo a prosto je tam veľa skrytého násilia a manipulácie, vydierania a cez vzťahovú rodovú líniu na mňa pred niekoľkými týždňami padla nejaká bolesť pri srdci a ..špinavý duch.

Som znovuzrodený kresťan zdravá duchom i telom i dušou. Ďakujem Bohu za to, ale toto ma stiahlo ako Lotovu ženu, keď som sa ohliadla späť a srdcom som sa vcítila do našej rodiny .. Môžete mi poradiť ako z toho von a čo s tím rodovým prekliatím ?”

Na otázku odpovedal exorcista Ľuboslav Petričko, ktorý pripomína, že nebeské kráľovstvo je podobné hospodárovi, ktorý zasial na svojom poli dobré semeno. Dobré semeno je v tomto prípade zrniečko odpustenia a poľom je naše srdce. A z toho zrniečka môže raz vyrásť strom Božieho kráľovstva v nás. “To zrniečko má silu vrátiť zdravie, zmeniť situáciu v rodine, zmeniť naše srdce. Na pole svojho srdca sa treba teraz sústrediť a nie na rodové záťaže.”

Exorcista tiež radí, že je potrebné vybrať si buď naše JA alebo naše srdce. “No my od malička máme za priateľa naše JA. Naše Ja si nás každý deň kupuje sebaľútosťou. Čím viac ulahodzujeme nášmu JA, tým viac nepriateľov vidíme okolo seba. Lebo naše JA čaká vzťahy, dobré správanie sa od ľudí a naše srdce hľadá skôr lásku–dobroprajnosť k ľudom,” vysvetľuje Petričko.

Preto aj táto žena, ktorá je novoobrátená kresťanka, ale aj každý kresťan, by mal hľadať priateľstvo so svojim srdci a ono Vás nezradí. “Čiže nepúšťať do srdca zlo – hnevy, strachy, smútky, urazenosti, pamätanie na krivdy. Sv. Pavol píše, že srdce je chrámom Ducha sv. Preto nám aj Spasiteľ prichádza na pomoc svojim Slovom,aby sme chránili svoje srdce od zla. To slovo je: Odpúšťaj”.

A preto máme podľa exorcistu aj my odpúšťať, aby sme oslobodili svojho priateľa- srdce. “Potom aj priateľ Ti pomôže, pomôže prebývať v láske, v pokoji. Naše srdce potrebuje v prvom rade Božie Slovo. Jeho slovo je aj Jeho Meno. Pane Ježišu osloboď moje srdce od zla. Opakovať si túto modlitbu. Lebo aj Spasiteľ hovorí, že treba čistiť najprv vnútrajšok-srdce. Keď sme našli svoje srdce, tak si začíname vážiť aj srdce blížneho,” píše Petričko v príspevku.

Ďalej radí žene, aby hľadala stále nejakú pozitívnu myšlienku. Pretože kto našiel dobro vo svojom srdci, nájde dobro aj okolo seba. “Dávať pozor v živote, lebo satan celý náš život obracia pozornosť nášho srdca na slová a reči ľudí i na ich vzťahy k nám a na rôzne situácie. Aby nám odvracal pozornosť od Krista, od Jeho Mena. Preto obracajte viac pozornosť na Jeho Meno, než na správanie sa ľudí voči nám. Preto východní otcovia kladú taký akcent na Isusovu/Ježišovu/ modlitbu. A budete cítiť, že Ježiš upokojuje Vaše srdce i um a postupne aj situáciu okolo Vás,” dodáva na záver exorcista Ľuboslav Petričko.
dyk likes this.
Z předchozího textu níže:

......No zároveň musíme aj pripomenúť, že „satanova moc nie je nekonečná. On je iba tvor, ktorý je síce mocný, pretože je čistý duch, ale vždy je iba tvor: nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva. Hoci satan pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu v Ježišovi Kristovi a hoci jeho pôsobenie zapríčiňuje každému človekovi i spoločnosti …More
Z předchozího textu níže:

......No zároveň musíme aj pripomenúť, že „satanova moc nie je nekonečná. On je iba tvor, ktorý je síce mocný, pretože je čistý duch, ale vždy je iba tvor: nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva. Hoci satan pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu v Ježišovi Kristovi a hoci jeho pôsobenie zapríčiňuje každému človekovi i spoločnosti veľké škody duchovnej a nepriamo aj fyzickej povahy, toto pôsobenie dopúšťa Božia prozreteľnosť, ktorá mocne a láskavo riadi dejiny človeka a sveta“ (KKC 395). .....
František 69 likes this.
- MENU -ÚvodO násRelikvieOznamyFotogalériaZborSpoločenstváSkautský oddielŽivé vysielanie

Rodové prekliatia. Áno či nie?

Autor: Daniel Galajda 21. októbra 2018

INFOSERVIS

SLOVO V RODINE (Imrich Degro)

Vidíme, že v situáciách, ktoré iní hravo zvládajú, my z nepochopiteľných dôvodov nevládzeme a prehrávame. A pritom si nie sme vedomí, že by sme robili niečo horšie ako tí okolo nás. Ak …More
- MENU -ÚvodO násRelikvieOznamyFotogalériaZborSpoločenstváSkautský oddielŽivé vysielanie

Rodové prekliatia. Áno či nie?

Autor: Daniel Galajda 21. októbra 2018

INFOSERVIS

SLOVO V RODINE (Imrich Degro)

Vidíme, že v situáciách, ktoré iní hravo zvládajú, my z nepochopiteľných dôvodov nevládzeme a prehrávame. A pritom si nie sme vedomí, že by sme robili niečo horšie ako tí okolo nás. Ak tieto ťažkosti pretrvávajú a nevedia nám pomôcť lekári, psychológovia alebo psychiatri, hľadáme pomoc u rôznych bylinkárov, liečiteľov a tzv. babíc, ktoré vedia „odrábať“.

Dnes sa nám veľmi často ako jedno z možných riešení ponúka aj tzv. uzdravovanie rodových koreňov alebo oslobodenie od dedičných zaťažení. U nás je v tejto oblasti populárna kniha anglického psychiatra Kennetha McAlla Uzdravenie rodových koreňov, ktorá vyšla v českom aj slovenskom preklade. Okrem nej jestvujú aj ďalšie publikácie, nám už menej známe, s touto problematikou. Keďže tieto diela i samotná prax uzdravovania rodových koreňov vyvolali rôzne búrlivé polemiky, francúzski biskupi vypracovali inštrukciu, ktorú prevzali aj českí biskupi, pridali k nej sprievodný list a vyjadrenie teologickej komisie ČBK.

Nemáme v úmysle – ako to hovorí aj spomínaná inštrukcia – spochybňovať „dobrú vieru autorov ani všetkých tých, ktorí toto uzdravovanie, inšpirovaní evanjeliom, praktizujú, keď sa snažia uľaviť svedomiu v stave bolesti“, len sa chceme na celú problematiku pozrieť vo svetle tejto inštrukcie a ukázať nebezpečenstvá i pomýlenia, ktoré v sebe prax uzdravovania rodových koreňov môže skrývať.

Postoj Cirkvi
Prax uzdravovania rodových koreňov v nás vyvoláva otázky: Ako nás ovplyvňuje dedičný hriech a osobný hriech iných? Dedíme následky okultných praktík, prekliatie alebo démonický vplyv? Kde sa nachádzajú naši zosnulí predkovia a ako sme s nimi spojení? Chceme hľadať odpovede z pohľadu Katolíckej cirkvi. Obmedzíme sa predovšetkým na Katechizmus Katolíckej cirkvi a na spomínanú inštrukciu francúzskych biskupov.

Následky dedičného hriechu
Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že „celé ľudské pokolenie je v Adamovi akoby jedným telom jediného človeka. Pre túto jednotu ľudského pokolenia sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu… No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom, ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech, ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti zbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá hriechom v analogickom zmysle: je to hriech zdedený, nie spáchaný, je to stav, nie čin“ (KKC 404). Preto „hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (táto náchylnosť na zlé sa volá žiadostivosť)“ (KKC 405).

Od dedičného hriechu, a nielen od neho, nás oslobodzuje sviatosť krstu. „Krstom sa odpúšťajú všetky hriechy: dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. A naozaj, v tých, ktorí boli znovuzrodení, nezostáva nič, čo by im bránilo vojsť do Božieho kráľovstva: ani Adamov hriech, ani osobný hriech, ani následky hriechu, z ktorých najťažším je odlúčenie od Boha.“ (KKC 1263)

Je však pravda, že niektoré časné následky hriechu v nás zostávajú aj po krste. Napríklad „utrpenie, choroba, smrť alebo krehkosti spojené so životom, ako sú charakterové slabosti a pod., a takisto náklonnosť na hriech, ktorú Tradícia volá žiadostivosťou alebo metaforicky ohniskom hriechu“ (KKC 1264).

Takže to, čo sa na nás prenáša, je dedičný hriech (Adamov), ale nie ako osobná vina. Prenášajú sa aj následky dedičného hriechu, sú však pre nás výzvou k duchovnému boju (porov. KKC 405). A v súvislosti s tým sa tiež ako následok dedičného hriechu prenáša náklonnosť na hriech – žiadostivosť, ale tá „nemôže uškodiť tým, čo s ňou nesúhlasia a s pomocou milosti Krista Ježiša jej mužne odporujú“ (KKC 1264).

Ako nás ovplyvňuje osobný hriech iných?

Znášame následky hriechov svojich predkov? Áno. Znáša následky hriechov našich predkov celá Cirkev? Samozrejme. Veď predsa nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života preniká život iných. A naopak, môj život zasahuje do života druhých v dobrom aj v zlom. Prečo? Lebo sme „navzájom spojení nadprirodzenými vzťahmi, takže hriech jedného človeka škodí aj ostatným, priam tak, ako svätosť jedného prináša dobrodenie ostatným“. Tieto slová však musíme správne pochopiť, lebo to, na čo tu myslíme, je náuka Katolíckej cirkvi o sociálnom rozmere hriechu. „Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako ,hriech sveta‘ (Jn 1, 29). Týmto výrazom sa označuje aj negatívny vplyv na ľudí zo strany spoločenských a sociálnych štruktúr, ktoré sú výsledkom osobných hriechov“ (KKC 408). Je to tak preto, že hriech „robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. Štruktúry hriechu sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo“ (KKC 1869).

Takže „aj ten najmenší z našich skutkov, ak ho vykonáme z lásky, je na osoh všetkým v tejto solidarite so všetkými ľuďmi, živými či mŕtvymi, ktorá sa zakladá na spoločenstve svätých. Každý hriech tomuto spoločenstvu však škodí“ (KKC 953). A to preto, že „oslabuje alebo pretŕha bratské spoločenstvo“ (KKC 1469).

Takže hriech spôsobuje dvojakú ranu. Hriešnik zraňuje najprv sám seba, potom aj svoje vzťahy k blížnym. Preto vlastne hovoríme o osobnom a sociálnom či spoločenskom rozmere hriechu, lebo následky každého hriechu, hoci je osobný, zasahujú aj spoločnosť.

Bratské spoločenstvo potom uzdravuje alebo obnovuje sviatosť pokánia. Tá nielenže uzdravuje jednotlivca, ale má aj „oživujúci účinok na život Cirkvi, ktorá trpela pre hriech jedného zo svojich členov“ (KKC 1469).

Oni patria k nám a my k nim
No nikde v Katechizme Katolíckej cirkvi nenachádzame zmienku o tom, že by sa negatívne duchovné následky hriechu viac dotýkali pokrvných príbuzných ako iných ľudí. Neznamená to, že by myšlienka negatívneho pôsobenia hriechov predkov na nás nemala vôbec oporu v Biblii. Ak ju však chápeme tak, ako ju predstavuje Biblia – ako „zaťaženie“ všetkých súčasných členov Cirkvi tým, čo zlé robili ľudia Cirkvi minulých pokolení (teda podobne ako celý Izrael bol „zaťažený“ zlom, ktoré spáchali niektorí Izraeliti v minulosti) –, tak takáto myšlienka je živo prítomná v živote i praxi Katolíckej cirkvi. Najviac sme ju mohli vnímať, keď dnes už blahoslavený Ján Pavol II. odprosoval svet a modlil sa za odpustenie konkrétnych hriechov synov i dcér Cirkvi minulých pokolení. Mnohí vtedy protestovali tvrdeniami, že my sme predsa neviedli križiacke výpravy ani náboženské vojny, nikoho sme neupálili ani sme nezotročovali ľudí a podobne.

No Ján Pavol II. veľmi dobre vnímal, že sme duchovnými potomkami tých, ktorí takéto veci páchali. Samozrejme, že to neznamená, že osobné hriechy našich predkov sú aj našimi hriechmi; v tomto zmysle zodpovednosť nesie každý sám za seba. Nemôžeme teda chodiť na spoveď ani za svojich živých, ani za zosnulých príbuzných. Môžeme im však vyprosovať Božie zľutovanie a takto vziať vážne na vedomie, že oni patria k nám a my k nim. Takto sa modlil aj prorok Daniel za svoj národ (porov. Dan 9, 3n). Takže v zástupnom pokání alebo vo vedomí spolupatričnosti môžeme zverovať hriechy a omyly svojich predkov do Božieho milosrdenstva. Ak to nebudeme robiť, ponesieme si so sebou záťaž týchto hriechov, ktoré spôsobujú nepriateľstvo medzi cirkvami a národmi, ale aj vlastnú slepotu voči pravde, a najmä tendenciu to isté zlo v rôznych podobách šíriť ďalej. Je zrejmé, že kým si človek neuvedomí niektoré zlé veci a nevidí ich ako zlé, má tendenciu ich opakovať.

Nezbavujme sa zodpovednosti
Aj inštrukcia francúzskych biskupov dáva jasnú odpoveď, keď tvrdí, že nejestvujú dôsledky hriechov predchádzajúcich generácií, ktoré by duchovne zaťažovali jedinca. V opačnom prípade by to znamenalo, že človek duchovne trpí trest za vinu svojich predkov. A toto je jednoznačne v rozpore s učením i praxou Cirkvi. Takže v nijakom prípade nemôže človek trpieť duchovný trest za vinu niekoho iného. Rodové korene, nech sú už v akomkoľvek stave, nech naši predkovia vykonali čokoľvek nedobrého, nemôžu v nijakom prípade brániť Bohu, aby človeka, ktorý sa k nemu utieka s úprimnou vierou, vypočul.

Dedíme prekliatie?
Komisia pre náuku viery Českej biskupskej konferencie konštatuje, že v praxi uzdravovania rodových koreňov sa pod negatívnou dedičnou záťažou často myslí na nejaké minulé prekliatie, ale i praktizovanie špiritizmu, mágie a okultizmu.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že kresťan dostáva ako dedičstvo stvorenie (porov. KKC 299) a Ducha Svätého ako závdavok dedičstva (porov. KKC 1107). Ak ide o prekliatie alebo – ako to nazýva katechizmus – „zlorečenie“ (želanie zla inému), hodnotí ho ako ťažký hriech: „Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie…“ (KKC 1756). A príčinu tohto hriechu vidí v nenávisti a závisti. „Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, ak sa mu vedome a dobrovoľne želá veľká škoda“ (KKC 2303). Závisť zase považuje za jeden z hlavných hriechov a chápe ju ako „smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci aj neoprávnene. Keď želá blížnemu veľké zlo, je to smrteľný hriech“ (KKC 2539). O nejakom negatívnom dedičstve tu niet zmienky (ak nerátame dedičný hriech a jeho následky). Ani v bodoch, kde sa hovorí o mágii a okultných praktikách (porov. KKC 2116, 2117), nenachádzame zmienku o tom, že by sa tieto veci dedili alebo nejakým spôsobom prenášali z generácie na generáciu.

Pomerne rozsiahla Pastoračná nóta toskánskych biskupov o mágii a okultizme tiež nehovorí nič o tom, že by sme dedili nejaké praktiky mágie či okultizmu po svojich predkoch. V tejto súvislosti komisia pre náuku viery Českej biskupskej konferencie konštatuje, že prax uzdravovania rodových koreňov vytvára určitý priestor na predávanie záťaží z generácie na generáciu, ktoré pochádzajú z parapsychologických skutočností. No takéto tvrdenia neboli do tohto času jasne preskúmané. Preto ak zoberieme do úvahy fakt, že tieto veci nie sú preskúmané, a upriamime svoju pozornosť na skúsenosti exorcistov, nájdeme napríklad u talianskeho exorcistu Gabriela Amorta zmienku o prekliatiach zameraných na zničenie celého rodu či rodiny, ale nedefinuje ich bližšie. Maltský exorcista Elias Vella v súvislosti s modlitbou za uzdravenie a oslobodenie tiež odporúča skúmať aj dedičné faktory a okrem iného ako príklad uvádza i otázku, či boli rodičia zapletení do okultizmu. Nehovorí však o uzdravovaní rodových koreňov, ale o potrebe rozviazať negatívne puto s predkami, ktorí sa venovali okultizmu.

Satanova moc nie je nekonečná
Pozitívna odpoveď na otázku, či dedíme démonický vplyv, by podľa inštrukcie francúzskych biskupov znamenala umenšovanie moci sviatosti krstu. Značilo by to, že sviatosť krstu nás necháva v duchovnej smrti a v moci diabla až dovtedy, kým nebude slávená svätá liturgia za našich predkov. Ak by to bolo tak, potom by nedostatok božského života v nás mohli vyrovnať len predkovia, a nie krst. Krst je však sviatosť úplného oslobodenia od všetkých štruktúr neprávosti vrátane prvotného hriechu.

A to, čo zostáva zo starého človeka, nás má udržovať v bdelosti a neuvádzať do pochybnosti o novom človeku, do ktorého nás v krste obliekol Kristus. Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne hovorí, že „krst nás oslobodzuje od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla“ (KKC 1237). Na druhej strane však uznávame, že „hriechom prarodičov diabol – a myslí sa tu na prvých rodičov Adama a Evu, nie na pokrvných predkov – získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok, porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla‘“ (KKC 407).

V tejto súvislosti je zaujímavé tvrdenie známeho exorcistu Mattea La Gruu, že prítomnosť zlého ducha v živote nejakého človeka môže byť dedičným fenoménom, ale „v tom zmysle, že potomok zdedí tú istú náklonnosť k zlému duchu, ktorý ovládal jeho rodičov alebo predkov, a má aj podobné príznaky“. No zároveň musíme aj pripomenúť, že „satanova moc nie je nekonečná. On je iba tvor, ktorý je síce mocný, pretože je čistý duch, ale vždy je iba tvor: nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva. Hoci satan pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu v Ježišovi Kristovi a hoci jeho pôsobenie zapríčiňuje každému človekovi i spoločnosti veľké škody duchovnej a nepriamo aj fyzickej povahy, toto pôsobenie dopúšťa Božia prozreteľnosť, ktorá mocne a láskavo riadi dejiny človeka a sveta“ (KKC 395).

Kde sú naši zosnulí?
Inštrukcia francúzskych biskupov konštatuje, že teória uzdravovania rodových koreňov je zavádzajúca. Prečo? Lebo na jednej strane uznáva, že duše v očistci sú spasené, aj keď ešte musia prejsť procesom očisťovania, a na druhej ich zase považuje za duše predkov, ktorí objektívne škodia žijúcim osobám. A čo viac, sú schopné rušiť nielen akoby na povrchu duchovného zdravia, ale až do hĺbky; až k popieraniu dobrého zámeru pokrstenej osoby voči Kristovi. Zdá sa teda, že duše zosnulých, ktoré sú ešte v očistci, môžu aktuálne a rozhodujúcim spôsobom škodiť svojim potomkom v ich duchovnom zdraví. Preto ak oslobodíme tieto zosnulé duše, môžeme tým uzdraviť ich živých potomkov.

Na prvý pohľad sa nám to môže javiť ako veľmi logické, ale táto „nová pravda v Katolíckej cirkvi“ nemá oporu v Tradícii. Pozrime sa, čo nám hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi. „Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí“ (KKC 1022). A ak ide o duše v očistci, pripomína nám, že „tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti“ (KKC 1030). A duše „tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky“ (KKC 1035). Takže okamih smrti je ukončením nášho pozemského života, človek je hneď po smrti podrobený osobnému súdu a očakáva opätovné spojenie duše s telom, ktoré sa uskutoční pri druhom Kristovom príchode. Preto nemôžeme o dušiach v očistci hovoriť ako o blúdiacich dušiach, ktoré škodia nám živým. Nemôžu klásť prekážky nášmu duchovnému životu. Nemôžu konať proti Kristovmu úsiliu a proti jeho vzťahu k nám pokrsteným. Veď zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, teda nemôžu konať proti Bohu. A v konečnom dôsledku by to bolo aj v rozpore s učením o sviatosti krstu.

V tejto súvislosti aj spomínaný exorcista La Grua pripúšťa, že Boh môže dovoliť dušiam, najmä v prechodnom stave medzi smrťou a zmŕtvychvstaním, zdržiavať sa na nejakom osobitnom mieste. No nepripúšťa, že by tzv. „duchovia mŕtvych“, ktorí prenasledujú a trápia ľudí, boli dušami zosnulých, lebo tie sa po opustení tela vracajú k Bohu, aby dostali svoju večnú odmenu. Idú pred Boží súd a po ňom zase na definitívne miesto, či už je to nebo, očistec, alebo peklo. Zároveň vysvetľuje, že v prípade týchto duchov ide buď o stopu, ktorú zanechal zosnulý človek a ktorú zlý duch môže zmanipulovať, aby škodil iným. Alebo druhou možnosťou sú simulácie zlého ducha, aby nás oklamal. V prvom prípade, teda keď človek zomrie, zostáva ešte akoby pamiatka po každom záchveve jeho myšlienok a pocitov. Každý jeho čin zanecháva stopu na mieste, kde sa stal. Z každého slova zostáva akoby ozvena. A tieto tzv. „zvyšky“ majú sklon k oživeniu, čím dávajú príležitosť pre psychicky labilných a nestálych ľudí. Na druhej strane zase diabol ako dobrý manipulátor s pomocou týchto „zvyškov“ môže vytvárať spomínané rušivé „prítomnosti“ a dávať im charakteristiky zosnulých ľudí.

Zjednotenie v Kristovom mystickom tele
Všetci spolu tvoríme jeden ľud. A „putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých“ (KKC 958). Jednota medzi nami a zosnulými však musí byť pozitívna. Čo to znamená? Biblia nám zakazuje, aby sme sa pomocou rituálov, seáns a médií rozprávali so svojimi zosnulými. Na druhej strane nás však povzbudzuje, aby sme sa modlili za zosnulých a aby sme od nich prijímali ich modlitbu za nás. Hovoríme tu o duchovnej výmene darov v rámci spoločenstva svätých, lebo spása zosnulého môže priniesť úžitok aj nám žijúcim, keďže „naša modlitba za nich im môže nielen pomáhať, ale môže urobiť účinným aj ich orodovanie za nás“ (KKC 958).

Požehnaný deň Vám praje Gréckokatolícka cirkev, farnosť Prešov – mesto!
Prevzaté automaticky zo stránky www.casopisslovo.sk,

.zaujimavé konštatovanie, pretože autor tohto članku na jednej strane poukazuje na znamych exorcistov Vela, Amorth, Degro... ale an druhej strane ked hovorí o uzdraveni rodokmenu, tak zrazu neberie do uvahy ich prax, ked tvrdí, že tito exorcisti nehovoria nič o praxe uzdravovani rodokmenu. Lenže skutočnosť je taká, že práve oni sa modlia za uzdravenie rodokmenu, kdežto ostatní (…More

.zaujimavé konštatovanie, pretože autor tohto članku na jednej strane poukazuje na znamych exorcistov Vela, Amorth, Degro... ale an druhej strane ked hovorí o uzdraveni rodokmenu, tak zrazu neberie do uvahy ich prax, ked tvrdí, že tito exorcisti nehovoria nič o praxe uzdravovani rodokmenu. Lenže skutočnosť je taká, že práve oni sa modlia za uzdravenie rodokmenu, kdežto ostatní (Konferecia biskupov a iní teologovia) len konštatuju a diskutabilne uvažuju).

Keby nebolo praxe uzdravovania rodokmenu tak ich rodiny dnes boli na tom horšie ako su...
@Peter(skala)
Tu by som dosť stručne a jasne použil slová a myšlienky pátra Vellu. Ak niekto pácha zlo a žije v hriechu, tak sa zatvára pred milosťami od Boha a jeho Lásky. Boh sa k nemu nevie dostať pre zatvrdlosť srdca. Ak teda tohto človeka žehnám, milosť požehnania ho nemôže zasiahnúť, lebo jeho srdce je zatvorené a milosť žehnajúceho sa vracia späť. A keď to zoberieme v opačnom poradí, tak …More
@Peter(skala)
Tu by som dosť stručne a jasne použil slová a myšlienky pátra Vellu. Ak niekto pácha zlo a žije v hriechu, tak sa zatvára pred milosťami od Boha a jeho Lásky. Boh sa k nemu nevie dostať pre zatvrdlosť srdca. Ak teda tohto človeka žehnám, milosť požehnania ho nemôže zasiahnúť, lebo jeho srdce je zatvorené a milosť žehnajúceho sa vracia späť. A keď to zoberieme v opačnom poradí, tak ak žijem v milosti posväcujúcej a moje srdce je zatvorené pred zlom, tad teda ak ma niekto preklaje, tak to prekliatie nenachádza otvorené moje srdce pre zlo a tak sa vracia späť k zdroju. To teda znamená, že načo tu riešiť, zisťovať, kto ma kedy preklial alebo v mojom rodostrome boli temné sily. Ak ja žijem v milosti posväcujúcej, tak tieto nekalé praktiky nemajú na mňa vplyv. Alebo len minimálny. Satan si nemôže robiť, čo chce! Môže pôsobiť a manipulovať len s tým, kto mu je otvorený a žije v ťažkom hriechu. Neriešme teda kadejaké rodostromi ale žime svoju vieru, mesačne sa spovedajme a modlime sa ruženec. A vtedy zlé sily pri nás musia kapitulovať...
A ak máme v živote utrpenie, tak to nemusí súvysieť s rodovou záťažou! Jednoduchu každí máme svoj kríž, aby nás tým Boh formoval a Panna Mária sa vo Fatime ponosovala, že už dnes nikto nechce trpieť za obrátenie hriešnikov. Utrpenia a kríž sú súčasťou nášho života, lebo nás približuje k Bohu.
Maš pravdu, že "utrpenie nemusí suvisieť s rodovou záťažou", ale dodám, že nie vždy a dokonca aj v pripade, "ak" si človek myslí že žije v milosti posväcujucej. Potom vysvetlim aj dôvod, prečo človek, ktorý skutočne žije v milosti posväcujucej by sa mal zaujimať aj o rodové zaťaže.

Takže najprv "ak" si človek myslí že žije v milosti posväcujucej:

- to je vtedy, ked kresťan pristupuje k sv.spove…More
Maš pravdu, že "utrpenie nemusí suvisieť s rodovou záťažou", ale dodám, že nie vždy a dokonca aj v pripade, "ak" si človek myslí že žije v milosti posväcujucej. Potom vysvetlim aj dôvod, prečo človek, ktorý skutočne žije v milosti posväcujucej by sa mal zaujimať aj o rodové zaťaže.

Takže najprv "ak" si človek myslí že žije v milosti posväcujucej:

- to je vtedy, ked kresťan pristupuje k sv.spovedi a prijmaniu, dokonca aj keby každý deň (ako niektorí svätí..)

Uviediem priklad:
Istá reholna sestra bola posadnuta diablom, ale v očiach ludu bola svätica, pretože prejavovala mimoriadne schopnosti zazrakov, uzdravení, vízie, proroctva atd... takže aj vysokopostavení klerici ku nej chodili o radu, ale napokon ju odhalil sv.Ignac z Loyoly

Táto žena sa nakoniec obratila, bola oslobodena ... a dokonca života sa kajala v ustrani klaštora, ale podstatne je teraz to, že ona si tiež a další iní ... mysleli, že žije v milosti posväcujucej, ked často pristupuje k sviatostiam.

Problem - koreň jej falošnej zbožnosti bol v tom, že sa nespovedala z niektorých ťažkých hriechov, resp. si ich nechcela priznať pred Bohom a ani pred knazom.

..a to je ešte ten pripad z nevedomosti, ale kolki su takí, čo vedia o svojom hriechu, pretože o ňom im povedali iní...a predsa si ho nechcu priznať, takže napokon ani vo spovedi?!

Myslia si, že to tí druhí sa o nich mýlia a tak zotrvavaju v hriechu a neplatnosti sv.spovedi, i ked rozhrešenie dostávaju častejšie ako ich diecezny biskup.

2.Teraz o tom, prečo je dôležité sa zujaimať o rodovu zaťaž aj pre tých, ktorý skutočne žiju v milosti posväcujucej:

- oslobodenie rodu nie je vylučne zaležitosťou len pre jednu osobu, ktorá s tým oslovuje knaza alebo inu osobu, či vylučne len pre tu osobu, ktoru by sme chceli oslobodiť.

Totižto ako vieme, tak pri modlitbe oslobodenia rodokmenu ide o oslobodenie nie len jednej alebo celej rodiny, ale o 3 až 4 pokolenia, čiže 3-4 rodiny, i ked sa to týka jedneho rodokmena resp. 1.generacie.

Ludovo povedane, ked sa modlime o oslobodenie, tak chceme pomôcť všetkým členom týchto pokolení, pretože jedni s druhými suvisia. Ťažko oslobodiť jedneho, ked druhý je ešte zaťažený. Samozrejme, že zakladne oslobodenie od utokov demonov je dostačujuce, ale nemusí to byť v pripade nejakej choroby.

napr. aj keby som sa modlil za moje oslobodenie a dokonca aj niektorých svojich bližnych: rodičov, prarodičov, ale nechcel by som za pra-prarodičov z 3 pokolenia, tak ako môžem očakávať uplne oslobodenie?

Ved poznám 1.prikazanie, že trest pôsobí až do 3-4 pokolenia, takže pre dobro všetkých musím myslieť na oslobodenie až do 4 pokolenia. Ak ja mám toto poznanie a predsa napriek tomu zo svojej lahostajnosti alebo dokonca namyslenosti sa za nich nepomodlim (pritom mam na to čas a možnosti) tak mám hriech, za ktorý musím znašať následky.

Je spravodlivé, ak mi ostane ešte nejaká dedičná choroba, ak nemá zaujem sa modliť za oslobodenie niektoreho člena rodiny a musím ju prijať ako "trň bijuci po tvary" pokial sa nezmením, pokial sa nepomodlim - neobetujem niečo pre všetkých členov rodiny."

Na zemi máme na to čas, ale po smrti ak budeme v Očistci už nebudeme môcť ziskavať zasluhy pre nich. Možno budeme v Očistci s nimi prave preto, lebo sme sa za nich nechceli modliť a to tak ako ani oni za svojich predkov.