Arc. Lefebvre - bezradným katolíkom - Náboženská sloboda, kolegiálna rovnosť, ekumenické bratstvo
Arc. Lefebvre - bezradným katolíkom - Náboženská sloboda, kolegiálna rovnosť, ekumenické bratstvo
Odkiaľ to všetko prichádza, že brány pekla ako keby sa odtrhli z reťaze? Dejiny Cirkvi boli vždy búrlivo pohnuté prenasledovaniami, herézami, konfliktmi so svetskou mocou a v určitom čase aj bezuzdným životom časti kléru, ba dokonca aj niektorých pápežov. Zdá sa, že tentoraz je kríza hlbokosiahlejšia, lebo otriasa samotnou vierou. Modernizmus, na ktorý narážame, nie je heréza ako hociktorá iná, ale je zbernou nádržou všetkých heréz. Prenasledovania neprichádzajú len zvonka, ale aj zvnútra svätyne. Od viery odpadnutý a nemravný klérus sa domáha svojho inštitucionalizovania. Nájomcovia, ktorí vydávajú ovce vlkovi, budú povzbudzovaní a zahŕňaní poctami.
Občas mi vyčítali, že vidím situáciu veľmi pesimisticky, že z akejsi znechutenej samoľúbosti hádžem odmietavý pohľad na vývoj, ktorý, celkovo vzaté, je logický a nutný. No sám pápež, ktorý bol dušou Druhého vatikánskeho koncilu, viackrát hovoril o rozklade, ktorý robí starosti aj mne. Dňa 7. decembra 1969 Pavol VI. povedal: „Cirkev prekonáva hodinu nepokoja, sebakritiky, mohlo by sa dokonca povedať sebaničenia. Je to istý druh akútneho, vnútorného zrútenia, plného napätia. Ako keby Cirkev bila samu seba.“
V ďalšom roku pripojil: „V mnohých oblastiach nám Koncil doteraz nepriniesol vnútorný pokoj, ale skôr vyvolal nepokoj a problémy, ktoré nie sú prospešné posilneniu Božieho kráľovstva v Cirkvi a v dušiach.“ Potom prišlo volanie na poplach z 29. júna 1972, na sviatok svätých Petra a Pavla: „Satanov dym prenikol nejakou trhlinou do Božieho chrámu. Rozšírili sa pochybnosti, neistota, vypytovanie sa, nepokoj, nespokojnosť, konfrontácie... Pochybnosť prenikla do nášho svedomia.“
Čo je to za trhlinu? Môžeme spoľahlivo udať čas jej vzniku: rok 1789, a označiť ju menom: revolúcia.
Slobodomurárske a protikatolícke zásady francúzskej revolúcie potrebovali dve storočia, aby prenikli do hláv duchovných a do hláv nosiacich mitru. Dnes sa dosiahol stav, a vyzerá to tak, že toto je dôvod, prečo ste vy, znepokojení katolíci, bezradní. Tieto skutočnosti sme museli mať pred očami, aby sme sa presvedčili, lebo takúto opovážlivosť sme a priori považovali za nemožnú, nezlučiteľnú s charakterom Cirkvi, ktorú predsa vedie a pomáha jej Duch Svätý.
V istom slávnom texte, napísanom v roku 1877, necháva Mons. Gaume revolúciu, aby sa sama definovala:
„Nie som to, čo si o mne myslíte. Mnohí o mne hovoria, a veľmi málo ľudí ma pozná. Nie som karbonárstvo, ani vzbura, ani premena monarchie na republiku, ani nahradenie jednej dynastie druhou, ani prechodné ťažkosti s verejným poriadkom. Nie som zavýjanie jakobínov, ani zúrenie montagristov, ani boj na barikádach, ani drancovanie, ani plienenie, ani agrárny zákon, ani gilotína, ani masové utopenia. Nie som ani Marat, ani Robespierre, ani Babeuf, ani Mazzini, ani Kossuth. Títo muži sú moji synovia, oni nie sú mnou. Títo muži a tieto udalosti sú prechodné, ale ja som trvalý stav... Ja som nenávisť proti každému poriadku, ktorý neustanovil človek a v ktorom človek nie je kráľom a Bohom zároveň.“
Tu máme kľúč pre vôľu k „zmenám“ v Cirkvi. Ide tu o to, aby božská inštitúcia bola nahradená inštitúciou utvorenou ľuďmi. Človek vytláča Boha. Vrhá sa na všetko, všetko sa začína a všetko sa ním končí, jemu sa majú vrhať k nohám všetci ostatní.
Pavol VI. definoval v svojej záverečnej reči na Koncile tento obrat myslenia nasledujúcim spôsobom: „Laický a svetský humanizmus sa zjavil teraz vo svojej strašnej podobe a odvážne vyzval Koncil v istom zmysle k súboju. Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa ocitlo v konfrontácii s náboženstvom človeka (lebo ono je také), ktorý seba samého vyhlásil za Boha.“ Zároveň k tomu dodal, že napriek tejto strašnej výzve nedošlo k žiadnej zrážke, k žiadnej anatéme. Žiaľ!
Tým, že Koncil prejavil „bezhraničné sympatie k ľuďom“, porušil svoju povinnosť dôrazne pripomínať, že medzi týmito dvoma postojmi nie je možný nijaký kompromis; ba dokonca sa zdalo, že príhovor na záver Koncilu sa stal štartovacím znamením toho, čo vidíme, ako sa dnes deje každý deň: „Vy, moderní humanisti, ktorí ste sa vzdali transcedentna najvyšších vecí, priznajte Koncilu aspoň túto zásluhu a naučte sa poznať náš nový humanizmus! Aj my, áno, my viac než ktokoľvek iný, my máme kult človeka!“
A potom sme počuli z tých istých úst vety, ktoré túto tému ďalej rozvíjali: „Ľudia sú v podstate dobrí, zameraní na rozum, na poriadok a na spoločné dobro“ (Posolstvo ku dňu pokoja, 14. novembra 1970). „Kresťanstvo a demokracia majú spoločný základný princíp: úctu k dôstojnosti a hodnote ľudskej osoby..., všestranný rozvoj človeka“ (Manila, 20. novembra 1970). Nie je táto paralela otrasná, nakoľko demokracia, tento špecificky laický systém, hodnotu človeka ako Bohom vykúpeného dieťaťa neberie na vedomie – jediný aspekt, ktorý mu dáva jeho dôstojnosť? Povýšenie postavenia človeka v žiadnom prípade nie je z pohľadu kresťana to isté ako z pohľadu neveriaceho.
Pápežské posolstvá sa stávali čím ďalej svetskejšie. V Sydney 3. decembra 1970 sme na naše prekvapenie počuli nasledujúce tvrdenie: „Izolácia už nie je dovolená. Nastala hodina veľkej vzájomnej solidarity medzi ľuďmi, aby sa založilo zjednotené a bratské spoločenstvo sveta.“ Pokoj medzi všetkými ľuďmi, určite, ale katolíci už neuznávajú Kristove slová: „Svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva“ (Jn 14, 27). Zdalo sa, že sa roztrhalo puto, ktoré spájalo nebo so zemou. „Nachádzame sa predsa v demokracii! To znamená, že ľud porúča, že moc vyplýva z väčšiny, z ľudu, ako takého, aký je“ (Pavol VI. 1. januára 1970). Ale Ježiš povedal Pilátovi: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora“ (Jn 19, 11). Všetka moc pochádza od Boha a nie od väčšiny, a to i vtedy, keď voľba hlavy pochádza z volebného systému. Pilát bol predstaviteľom pohanského národa, a predsa by nič nezmohol, keby to nedopustil Otec na nebesiach.
A tak hľa, demokracia vniká do Cirkvi. Nové kánonické právo ukazuje, že moc spočíva v „Božom ľude“. Táto tendencia je zameraná na to, aby báza – základňa – mala účasť na moci a nachádzame ju vo všetkých novoutvorených inštitúciách: v synodách, biskupských konferenciách, v kňazských a pastoračných radách, v rímskych a národných komisiách; ako aj v inštitúciách týmto zodpovedajúcich v rehoľných spoločenstvách.
A to nie je nič iné, ako demokratizácia učiteľského úradu! Je smrteľným nebezpečenstvom pre milióny bezmocných a otrávených duší, pre ktorých už neexistuje liek, lebo demokratizácia zničila jeho účinnosť, ktorou predtým bola vybavená osobná učiteľská moc pápeža a biskupov. Ak sa dnes vynorí otázka týkajúca sa viery alebo mravov, je predkladaná celej rade teologických komisií, ktoré nikdy nedospejú k uzáveru, lebo ich členovia majú rozdielne názory a metódy. Stačí si prečítať zápisnice o činnosti zhromaždení na všetkých úrovniach, aby sme spoznali, že kolegialita učiteľského úradu sa rovná ochrnutiu učiteľského úradu.
Náš Pán nepoveril kolektív, ale určité osoby, aby pásli jeho stádo; apoštoli poslúchali príkazy Učiteľa, a tak to bolo až do 20. storočia. Muselo sme sa dožiť až našich čias, aby sme počuli hovoriť: Cirkev sa nachádza v stálom koncilovom stave; Cirkev je v trvajúcej kolegialite. A výsledky nedali na seba dlho čakať: Všetko ide dolu vodou, veriaci sa už v situácii nevyznajú a majú v tom zmätok.
Po demokratizácii učiteľského úradu celkom prirodzene nasleduje demokratizácia riadenia, vyzdvihovaná pod slávnym heslom „kolegiality“, ktoré sa rozšírilo všetkými smermi cez komunistickú, protestantskú a pokrokársku tlač.
Pápežskú, lepšie povedané biskupskú moc „kolegializovali“ kňazské rady. Moc farára kolegializovali pastoračnou rady laikov a všetko sa člení do nespočetných komisií, rád, grémií atď. Nový cirkevný zákonník je týmto pojmom celkom preniknutý. Pápež je tu najskôr definovaný ako hlava biskupského kolégia. Spoznáva sa v tom učenie, ktoré už bolo naznačené koncilovou konštitúciou Lumen gentium a podľa ktorého kolégium biskupov zjednotené s pápežom má takisto ako on v Cirkvi najvyššiu moc, a to zvyčajným a trvalým spôsobom.
To nie je žiadna neškodná zmena. Toto učenie o dvojitej najvyššej moci odporuje učeniu a praktickému vykonávaniu učiteľského úradu Cirkvi. Stojí v protiklade s definíciou Prvého vatikánskeho koncilu a s encyklikou Leva XIII. Satis cognitum. Pápež jediný má najvyššiu moc; on sa s ňou delí len do tej miery, do akej to považuje za vhodné, a len za mimoriadnych okolností. Jedine pápež má jurisdikčnú moc, ktorá sa rozprestiera na celý svet.
Zažívame teda obmedzenie slobody Najvyššieho Veľkňaza. Áno, to je už revolúcia! Fakty ukazujú, že tu nemáme do činenia so zmenou bez praktických dôsledkov. Ján Pavol II. je prvý pápež, ktorý bol skutočne touto reformou postihnutý. V mnohých konkrétnych prípadoch vyniesol rozhodnutie pod tlakom nejakej biskupskej konferencie. Holandský katechizmus dostal napokon predsa imprimatur milánskeho arcibiskupa, bez toho, že by boli vykonané zmeny požadované komisiou kardinálov. To isté sa stalo s kanadským katechizmom, ohľadom ktorého som v Ríme počul takúto poznámku: „Čo chcú, veď to schválila jedna biskupská konferencia.“
Nezávislosť získaná biskupskými konferenciami sa prejavila aj pri katechizmoch vo Francúzsku. Nové príručky protirečia takmer vo všetkých bodoch apoštolskému povzbudeniu Catechesi Tradendae . Návšteva ad limina francúzskych biskupov v roku 1982 spočívala pre nich v tom, že si nechali potvrdiť od pápeža jednu katechézu, ktorá sa mu očividne nepáčila. Reč Jána Pavla II. na záver tejto návštevy ukázala všetky znaky kompromisu, vďaka ktorému sa biskupi vracali do svojej krajiny so vztýčenou hlavou a mohli húževnato pokračovať vo svojej skazonosnej opovážlivosti.
Prednášky kardinála Ratzingera v Paríži a Lyone zreteľne ukazujú, že Rím nedal za pravdu zdôvodneniam francúzskych biskupov na zavedenie novej pedagogiky a novej náuky, ale že Svätá stolica sa pod vplyvom istého druhu tlaku musela rozhodnúť pre formu odporúčaní a rád namiesto toho, aby dala potrebné príkazy, ktoré by veci vrátili do správnych koľají, a keby bolo nutné, by ich aj odsúdila, ako to vždy pápeži robili ako ochrancovia depositum fidei (pokladu viery).
Biskup, ktorého právomoc sa takýmto spôsobom zdanlivo rozšírila, sa však, pokiaľ ide o neho, sa stáva obeťou kolegiality, ktorá ochromuje jeho moc vo vlastnej diecéze. Koľké úvahy k tomuto predmetu – a veľmi poučné! – boli zanedbané už samými biskupmi. Teoreticky biskup môže v mnohých prípadoch konať proti hlasovaniu biskupskej konferencie, niekedy dokonca aj proti väčšine, ak hlasovanie nepodlieha schváleniu Svätej stolice. No v praxi sa to ukazuje ako nemožné. Ihneď po ukončení zasadania sekretár zverejňuje závery. Sú známe všetkým kňazom a veriacim a médiá z nich rozširujú to podstatné. Ktorý biskup sa dokáže skutočne vzoprieť voči týmto záverom bez toho, aby ukázal, že má iný názor ako zhromaždenie, a bez toho, aby sa videl ihneď konfrontovaný s niektorými revolučnými duchmi, ktorí by proti nemu apelovali na zhromaždenie?
Biskup je väzňom kolegiality. Jeho moc sa redukuje na konzultácie, jeho úlohou je predkladať návrhy, ale rozhodovať nemôže. Dokonca ani v najjednoduchších veciach už nie je pánom vo svojom dome. Keď som krátko po Koncile navštevoval naše komunity, biskup jednej brazílskej diecézy ma prišiel zdvorilo vziať na stanicu a povedal mi:
„Nemôžem vás prijať v biskupskom paláci, ale nechal som pre vás pripraviť ubytovanie v malom seminári.“
Osobne ma tam priviedol. V dome vládol veľký hurhaj, všade, na chodbách, na schodoch, som videl mladých chlapcov a dievčatá.
„Sú títo mladí chlapci seminaristi?“ spýtal som sa.
„Žiaľ, nie! Verte mi, prosím, že s prítomnosťou všetkých týchto mladých ľudí v mojom seminári nesúhlasím. Biskupská konferencia však rozhodla, že odteraz budeme musieť konať v našich domoch zasadania katolíckej akcie. Ľudia, ktorých tu vidíte, sú tu na osem dní. Čo mám robiť? Nemôžem robiť inak ako ostatní!“
Moci, ktoré boli prepožičané na základe božského práva jednotlivým osobám, či už pápežovi, alebo biskupovi, boli im odobraté v prospech nejakej ustanovizne, ktorej moc sa čoraz viac posilňuje.
Môžete mi povedať: „Veď biskupské konferencie neexistujú iba odteraz. Pius X. schválil také konferencie už na začiatku storočia.“ To je pravda, ale tento svätý pápež im dal takú definíciu, ktorá ich existenciu zdôvodňuje: „Sme presvedčení, že biskupské zhromaždenia majú veľký význam pre zachovanie a rozvíjanie Božieho kráľovstva vo všetkých oblastiach a provinciách. Keď biskupi, ochrancovia svätých vecí, spoja takýmto spôsobom svoje vedomosti, umožní im to lepšie si všímať nielen potreby svojej diecézy a voliť pre ne najvhodnejšie prostriedky spásy, a budú môcť ešte užšie rozvíjať zväzky, ktoré ich už spájaljú.“
Išlo o inštitúciu s odlišným charakterom, ako je to v štátnom aparáte, ktorá nerobila rozhodnutia záväzné pre svojich členov. Ani vedecký kongres predsa neurčuje spôsob, akým sa má vykonávať výskum v jednotlivých laboratóriách.
Dnešná biskupská konferencia sa podobá parlament, ktorého výkonný orgán je Stála rada francúzskeho episkopátu. Biskup sa podobá viac prefektovi, alebo, aby som použil súčasnú modernú terminológiu, republikovému komisárovi ako nástupcovi apoštolov, ktorého pápež poveril spravovaním diecézy.
Na týchto zhromaždeniach sa hlasuje. Hlasovania sú dokonca také časté, že v Lurdoch museli inštalovať elektronický hlasovací systém. To má nevyhnutne za následok vytváranie strán; jedno od druhého sa nedá odtrhnúť. A strana znamená trieštenie. Ak riadna vláda vo svojej bežnej praxi je odkázaná na výsledky konzultatívneho hlasovania, taká vláda sa stáva bezmocnou. To si potom odnáša celá spoločnosť.
Zavedenie kolegiality viedlo k značnému oslabeniu jej účinnosti a to tým viac, lebo Duchu Svätému sa ľahšie protirečí v zhromaždení, ako mu môže protirečiť jednotlivec. Keď existujú osoby, ktoré sú zodpovedné, tak konajú a hovoria, aj keby niektorí mlčali. A na zhromaždení rozhoduje väčšina.
Väčšina však nezaručuje pravdu.
Početná väčšina nezaručuje ani účinnosť, ako to musíme konštatovať po 20 rokoch kolegiálneho systému a ako sa to dalo aj bez tejto skúsenosti predvídať. Už veľmi dávno hovoril bájkár: „Pri hlasovaní sa majú hlasy nie zrátavať, ale zvažovať.“ Bolo nevyhnutné a potrebné napodobňovať formy politických vlád, pri ktorých výsledok volieb ospravedlňuje rozhodnutie, lebo už nemajú nad sebou pannovníka? Obrovská výhoda Cirkvi je: vie, čo má robiť. Šíriť Božie kráľovstvo. Jej hodnostári sú menovaní. Koľko času sa stráca tým, že sa vypracovávajú spoločné vyhlásenia, ktoré nikdy nie sú uspokojivé, lebo sa museli zohľadňovať také, či onaké názory. Koľko treba neustále cestovať, aby sa ľudia stretli na komisiách, podkomisiách, zvláštnych poradách, prípravných zasadaniach. Mons. Etchegaray pri ukončení zasadania v Lurdoch v roku 1978 povedal: „Človek už nevie, kde mu hlava stojí.“
Dôsledok toho je, že sila odporu Cirkvi proti komunizmu, herézam a nemorálnosti značne poklesla. Presne toto chceli jej protivníci, a preto na Koncile, ako aj po ňom tak a toľko robili, aby Cirkev dotlačili na cestu demokracie.
Keď sa na tieto skutočnosti dobre pozrieme, vidíme, že revolúcia do Božej Cirkvi prenikla vďaka týmto prostriedkom: sloboda je vyššie popísaná náboženská sloboda, ktorá priznáva právo bludu. Rovnosť je kolegialita, zničenie osobnej autority, autority Božej, pápeža, biskupov a právo väčšiny. A napokon bratstvo: to je ekumenizmus.
Týmito tromi slovami sa revolučná ideológia z roku 1789 stala „Zákonom i Prorokmi“. Modernisti dosiahli svoj cieľ.