Aj po piatich rokoch Benediktova rezignácia stále šokuje

[autor: Damian Thompson]

Ráno 11. februára roku 2013 sa zhromaždení kardináli vo vatikánskom Apoštolskom paláci mrvili na svojich miestach čakajúc na pápeža Benedikta XVI., aby ukončil v celku všednú agendu ohľadom vyhlásenia troch kanonizácií.

A vtom Benedikt povedal, že má jednu veľkú vec, ktorú by rád oznámil:

Quapropter bene conscius ponderis huius actus plena libertate declaro me ministerio Episcopi Romae, Successoris Sancti Petri, mihi per manus Cardinalium die 19 aprilis MMV commissum renuntiare ita ut a die 28 februarii MMXIII, hora 20, sedes Romae, sedes Sancti Petri vacet et Conclave ad eligendum novum Summum Pontificem ab his quibus competit convocandum esse.

Ústa tých kardinálov s dobrou znalosťou latinčiny ostali otvorené. Ostatní, ktorí zachytili len spolovice, čo bolo povedané, si mysleli, že isto počuli niečo mylne. Po istej chvíli trápneho šepotu táto neuveriteľná správa dopadla na všetkých prítomných celou svojou silou.

Pápež práve rezignoval – áno, rezignoval – a zvolal konkláve, aby bol zvolený jeho nástupca. Prečo? Svet musel ešte trošku počkať, kým preklad jeho celej reči začal prúdiť von:

Po opakovanom spytovaní svedomia pred Bohom, som dospel k istote, že moje sily, vzhľadom na pokročilý vek, nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu riadnym spôsobom…V súčasnom svete, podliehajúcom rýchlym zmenám a zmietanom v dôležitých otázkach pre život viery, pre riadenie loďky sv. Petra a hlásanie evanjelia, je potrebná aj sila ako tela, tak aj duše, sila, ktorá mne v posledných mesiacoch ubúdala, takým spôsobom, že som musel uznať svoju neschopnosť vykonávať dobre službu, ktorá mi bola zverená.

Dňa 28. februára o ôsmej večer sa stane Petrov stolec prázdnym. Benedikt XVI. už viac nebude pápežom a namiesto toho bude „slúžiť Božej svätej Cirkvi životom oddaným modlitbe.“ Bude žiť v kláštore Mater Ecclesiae vo Vatikáne, ktorý bol predtým sídlom klauzúrnych sestier. Očakávalo sa, že ex-pápež ostane v takmer trapistickom tichu počas odchodu do ústrania.

Po piatich rokoch je stále na tom istom mieste; krehký, no nie viac ako priemerný deväťdesiatročný muž. Jeho meno je stále Benedikt XVI., stále sa oblieka do pápežskej bielej a stále je oslovovaný „Vaša Svätosť“.

Je to štýl hodný „emeritného pápeža“ – no keďže bol tento pojem vymyslený Benediktom pre seba samého, musí odzrkadľovať aj niečo z jeho vlastného ponímania statusu zástupcu Krista na dôchodku. Žiaden z pápežov neodstúpil za posledných šesťsto rokov, a to tiež len za veľmi odlišných okolností. Preto na túto situáciu nebol žiadny precedens – vezmúc tiež do úvahy aj tajomstvo okolo samotného rozhodnutia – nebolo teda možné poradiť sa ani s právnikmi a odborníkmi na kánonické právo. Riešenie tohto problému bolo preto zimprovizované.

A podľa toho vyzeral aj zvláštny výsledok. I keď sa zdá, že bežným katolíkom vôbec nevadí, že majú emeritného pápeža, staršiemu kléru sa táto novinka nepozdáva. „Čo je to za nezmysel, obliekať sa do bieleho?“pýta sa jeden z konzervatívnych kardinálov. „Mal by sa opäť stať kardinálom Ratzingerom.“ (Zaujímavá historická poznámka pod čiarou: Pius XII. plánoval rezignovať po tom, ako by ho Nemci uväznili vysvetľujúc: „Nenájdu pápeža, ale kardinála Pacelliho.“)

Odievajúc sa do bielej Benedikt ukazuje, že Petrov úrad na ňom zanechal nezmazateľnú stopu. Netvrdí však, že si nárokuje na jeho autoritu. Emeritný biskup je stále biskupom; nemôže „odsvätiť“ seba samého. Na druhej strane však neexistuje žiadna sviatosť pápežstva a z toho by vyplývalo, že emeritný pápež nie je pápežom. Benedikt (ktorý možno aj ľutuje, že spôsobil zmätok) sa tento konflikt snaží zmierniť hovoriac, že preferuje oslovenie „otec Benedikt“.

No takto jednoduchú odpoveď na otázku, prečo rezignoval, sme stále nedostali. Azda aj pre to, že neexistuje. Joseph Ratzinger je jedným z prirodzených trpiteľov. Možno odstúpil, pretože si myslel, že tak povedal Boh, a pretože mal zviazané ruky a on sám bol demoralizovaný zverejnenými škandalóznymi dokumentami o dianí vo Vatikáne. A možno pre to, že sa bál opakovania chaosu, ktorý obklopoval v tejto veci nečinného Jána Pavla II. Prečo s tým jednoducho neskoncovať?

Ak máme chuť špekulovať, potom sa nám ponúkajú aj ďalšie myšlienky. Čo si Benedikt XVI. myslí o pápežovi Františkovi? A aký má dopad prítomnosť ex-pápeža na jeho neskoršiu službu v úrade?

Benedikt sa úplne neodmlčal počas svojho odchodu do ústrania. V roku 2015 napríklad hovoril v Castel Gandolfo na tému hudby. Jeho príhovor mal vynikajúcu štruktúru a pomenovával tri zdroje hudby. [Prvým je] „nová veľkoleposť a šírka reality“ odhaľená skúsenosťou s láskou; [po druhé ide o] smrť a „priepasť existencie,“ ktoré nám ukazujú, že ľudia nesmú zostať iba pri slovách a diskurze, ale musia ísť za ne; [a tretím zdrojom je] stretnutie sa s božskosťou, znovu prebudenie „skrytej hudby stvorenstva.“

Hudba bola jednou z Benediktových najvznesenejších inšpirácií – vnímal ju ako Mozart, pričom Františkove encykliky uprednostňujú tichú hudbu, ktorá znie v pozadí. Premýšľajúc nad jeho „hermeneutikou kontinuity“ by sme mohli povedať, že šlo o implicitnú kritiku prevráteného pochopenia Druhého vatikánskeho koncilu jeho predchodcom. Podobne by sme mohli argumentovať, že keď emeritný pápež povedal, že tridentská omša „sa teraz s pokojom udomácnila v Cirkvi, dokonca aj medzi mládežou,“ bránil tak Summorum Pontificm [pozn. prekl. apoštolský list pápeža Benedikta XVI. z roku 2007, ktorým špecifikuje pravidlá a možnosti slávenia tzv. tridentskej omše] pred Františkovými spojencami.

Zároveň však Benedikt hovoril o aspektoch Františkovho pontifikátu – napríklad o Jubilejnom roku milosrdenstva – pozitívne a s entuziazmom. Ťažko povedať, či to bolo spontánne vyjadrenie, alebo šlo o diplomaciu.

Nepochybne však emeritný pápež rozvíril vody v decembri 2017. Napísal úvod do knihy esejí z pera kardinála Gerharda Müllera, ktorý bol práve Benediktom ustanovený za prefekta Kongregácie pre vieru, no skončil vo funkcií po ubehnutí prvých piatich rokov jeho úradovania už za pápeža Františka. Pápež nepodal kardinálovi žiadne vysvetlenie dôvodu jeho odvolania. Benedikt toto konanie svojho nástupcu nekritizoval, no pochválil Müllera za obranu „čistej tradície viery.“

Musel zároveň vedieť, že keď Müller vyjadril svoje pochybnosti o Františkovej Amoris Laetitia, bude to vyzerať ako náznak, že o nej pochybuje on sám. Buďme však realistami – kto by si myslel opak? Nikdy by si nikto nemohol myslieť, že sa Benedikt stane favoritom uvoľňovania pravidiel pre prijímanie Eucharistie pre rozvedených a opäť zosobášených. Zdá sa, že sám František je v tejto problematike rozpoltený.

Čo zo spomenutého úvodu do knihy esejí naozaj budí pozornosť, je Benediktova morálna podpora Müllera. Pripomína mu, že ako kardinál v skutočnosti nikdy neodíde do dôchodku a musí ostať verným svedkom viery.

Tieto slová napísal krátko po tom, ako Müller poskytol ostrý rozhovor odhaľujúc necitlivosť celého procesu jeho odvolania. Povedal, že „[pápež František] nemôže takto zaobchádzať s ľuďmi.“ Benedikt naznačil, že s ním súhlasí. Ako ex-pápež, ktorý dobrovoľne odstúpil, je povinný mlčať, ak jeho nástupca zmení teologické smerovanie (pokiaľ neskĺzne k heréze). No nie je povinný ostať ticho, ak sa jeho nástupca správa nevhodne k jeho priateľom, ako to [expresívne] naformuloval jeden z pozorovateľov diania vo Vatikáne, „ak do neho kope ako do psa.“

Z toho plynie otázka: Boli by Františkove radikálne vnútorné popudy explicitnejšie a jeho správanie ešte bez väčších zábran, ak by nemal svojho žijúceho nástupcu bývajúc hneď za rohom? Dá sa predpokladať, že František venuje veľmi málo času úvahám o Benediktovi. No obdivovatelia emeritného pápeža majú obavy, že keď zomrie, pápež František opäť zavedie obmedzenia pri slávení tridentskej svätej omše.

Je to síce možnosť, no je veľmi nepravdepodobné, že by chcel František rozpútať „liturgickú vojnu“, ktorá by mala viesť k úplnému zrušeniu apoštolského listu Summorum Pontificm. Skôr je pravdepodobnejšie, že by sa azda snažil znepríjemniť život tradicionalistickým kňazom – a zmazať stopy hermeneutiky kontinuity, ktorú považuje za dômyselnú nostalgickú fantáziu. Inak povedané, že by mohol spolu s Benediktom pochovať aj túto jeho veľkú ideu.

.........

Ak by sa tak stalo, pápež František by sa medzi konzervatívcami stal ešte nepopulárnejším, akým je teraz. No v tomto príbehu je aj jeden zvrat.

Mnoho ortodoxných katolíkov a milovníkov predkoncilovej liturgie ešte Benediktovi úplne neodpustili jeho rezignáciu. Prinajmenšom kardinál Raymond Burke v decembri povedal, že „medzi mnohými katolíkmi vládne pocit, že ich opustil otec. Dúfam však, že sa to nestane bežnou praxou.“

Neznamená to však, že by sa kardinál znepokojoval, že odstúpi aj súčasný Svätý Otec. Je zarmútený z toho, aký zvyk bol Benediktom založený: Je tu možnosť odstúpiť z Petrovho úradu ako z akéhokoľvek iného postu a to bez toho, aby boli pápežove schopnosti výrazne poškodené.

A toto implikuje najnepohodlnejšiu otázku zo všetkých. Benedikt XVI. sa osem rokov snažil oživiť posvätnú tradíciu. Prispel však svojou rezignáciou k sekularizácií úradu najvyššieho Pastiera? Ak je to pravda, možno si budú budúci historici klásť otázku, kto bol skutočným modernizátorom: František alebo Benedikt?