Deklarácia má vyjasniť učenie KC, ale sama potrebuje vyjasnenie
Tento článok nemá ľudí spochybniť vo viere a ani odsúdiť samotnú "deklaráciu", ale poukázať na skutočné omyly aj pokrstených ľudí, ktorí si myslia, že samotnou "Deklaráciou" sa dokáže dostatočne objasniť učenie pápeža Františka.
Totižto vždy sa nájde niečo, čo je potrebné ešte viac objasniť, nakoľko nič nie je tak napísané dokonale, aby tomu rozumel každý a v daný moment. Už samotný apoštol Ján v Evanjeliu napísal, že nenašli by sa vo svete také knihy, ktoré by dokázali opísať, čo všetko Ježiš Kristus vykonal. Nie lenže sa nedá všetko napísať, aby sa porozumelo učeniu ... ale dokonca sa to ani nedá vysvetliť všetko naraz.
Preto Ježiš povedal, že"pošle Ducha Svätého, aby všetko objasnil, lebo vtedy by to ešte nezniesli." Tým však nechcel povedať, že keď príde Duch Svätý, takže každý jeden človek, ktorý príjme Ducha Svätého - pochopí všetkému a naraz (v momente). To je nemysliteľné, aby nedokonalý človek toto mohol dokázať. Len Boh dokáže v momente pochopiť všetko.
Preto aj Deklaracia potrebuje objasnenie a nech si nikto nemyslí, že dokonca napráva učenie pápeža Františka. Môže dokázať objasniť učenie Cirkvi do istej miery a dokonca aj samotného pápeža, ale myslieť si, že samotná deklarácia napráva omyly pápeža je scestné a pomýlené v samotnom princípe, čo si môžeme pozrieť následovne:
Deklarácia hovorí:
Krédo
"...A preto je mylný názor, že Boh je oslavovaný hlavne samotným faktom pokroku v časných a pozemských podmienkach ľudského rodu."
Deklarácia vyvracia omyl, žeby "Boh" mohol byť oslavovaný "pokrokom" ešte "v časných a pozemských podmienkach".
Keď si to prečítate v kontexte nenájdete tam, žeby táto definícia sa nevzťahovala na Sväté Písmo a cirkevné učenie, ktoré hovorí, že Boha je možné oslavovať na zemi chválami, spevmi, ale dokonca aj slovami a skutkami vyplývajúcej z dobrej viery.
Niekto si povie, že to je samozrejmosťou na to, aby Deklaracia toto mala zmieňovať, ale práve toto by mali vedieť prijať kritici pápeža Františka o jeho spisoch, ktorí si myslia, že pápež nepíše svoje učenie dostatočne jasne a dokonca že táto Deklaracia by mala dostatočne objasniť ako cirkevné učenie, tak aj pápežovo.
Ako vidíme, tak aj samotná Deklarácia má nedostatky, ktoré by sa dali objasniť-doplniť, ale to nie je nič nového, čo by sa nedalo povedať o akomkoľvek spise, či učeniu. Aj samotný kardinál Ratzinger (em.pp.Benedikt XVI.) sa vyjadril podobne o dokumente Nostra Aetate (dokument 2 vatikan.Koncilu). Nie, žeby ho neuznával pre svoj obsah, ale že by ho rád doplnil aj inými časťami viery a vysvetlivkami
... a keby aj doplnil, po ňom by sa našiel ďalší človek, ktorý by doplnil aj Benediktovo učenie, takže to nie je o tom, ako dokumenty Cirkvi sú mylné, ale že by sa dali doplniť ďalšími vysvetlivkami.
Deklarácia právd vzťahujúcich sa na niektoré z najbežnejších omylov v živote Cirkvi v našej dobe (plné znenie)
Základy viery
Správny význam výrazov „živá tradícia“, „živé Magistérium“, „hermeneutika kontinuity“ a „rozvoj náuky“ zahŕňa pravdu, že akékoľvek nové poznatky môžu byť vyjadrené v súvislosti s pokladom viery, napriek tomu nemôžu byť v protiklade k tomu, čo Cirkev vždy predkladá v tej istej dogme, v tom istom zmysle a v tom istom význame (pozri Prvý vatikánsky koncil, Dei Filius, 3. zasadnutie, kap. 4: „in eodem dogmate, eodem sensu, eademque sententia“).
„Význam dogmatických formúl zostáva vždy pravdivý a konštantný v Cirkvi, aj keď je vyjadrený s väčšou jasnosťou alebo viac rozvinutý. Veriaci sa preto musia vyhýbať názoru, po prvé, že dogmatické formuly (alebo niektoré kategórie z nich) nemôžu vyjadrovať pravdu jednoznačne, ale môžu len ponúkať premenlivé priblíženia k nej, ktoré pravdu do určitej miery skresľujú alebo menia; po druhé, že tieto formuly vyjadrujú pravdu len neurčito, táto pravda je ako cieľ, ktorý sa neustále hľadá pomocou takýchto priblížení. Tí, ktorí majú takýto názor, sa nevyhnú dogmatickému relativizmu a narúšajú koncept neomylnosti Cirkvi, čo sa týka pravdy, ktorá sa má vyučovať alebo jednoznačným spôsobom prijímať“ (Posvätná Kongregácia pre náuku viery, Deklarácia „Mysterium Ecclesiae“ na obranu katolíckej náuky o Cirkvi proti určitým omylom dnešnej doby, 5).
Krédo
„Božie kráľovstvo, ktoré sa začalo tu na zemi v Kristovej Cirkvi, nie je z tohto sveta, ktorého tvárnosť sa pomíňa, a jemu vlastný rast nemožno zamieňať s pokrokom civilizácie, vedy alebo ľudskej technológie, ale spočíva v čoraz hlbšom poznaní nesmierneho Kristovho bohatstva, v čoraz silnejšej nádeji na večné dobrá, v čoraz horlivejšej odpovedi na Božiu lásku a v čoraz štedrejšom odovzdávaní milosti a svätosti medzi ľuďmi. Hlboká starostlivosť Cirkvi, Kristovej nevesty, o potreby ľudí, o ich radosti a nádeje, o ich žalosti a úsilia, nie je ničím iným, než jej veľkou túžbou byť im nablízku, aby ich osvetľovala Kristovým svetlom a zhromažďovala v Kristovi, ich jedinom Spasiteľovi. Táto starostlivosť nemôže nikdy znamenať, že Cirkev sa prispôsobí veciam tohto sveta alebo že umenší horlivosť svojej túžby po svojom Pánovi a po večnom kráľovstve“ (Pavol VI., apoštolský list Solemni hac liturgia (Krédo Božieho ľudu), 27). A preto je mylný názor, že Boh je oslavovaný hlavne samotným faktom pokroku v časných a pozemských podmienkach ľudského rodu.
Po ustanovení novej a večnej zmluvy v Ježišovi Kristovi nikto nemôže byť spasený len poslušnosťou Mojžišovmu zákonu bez viery v Krista ako pravého Boha a jediného Spasiteľa ľudstva (pozri Rim 3,28; Gal 2,16).
Moslimovia a iní, ktorým chýba viera v Ježiša Krista, Bohočloveka, aj keď sú monoteisti, nemôžu vzdávať Bohu tú istú poklonu ako kresťania, totiž nadprirodzené klaňanie sa v Duchu a pravde (pozri Jn 4,24; Ef 2,8) tých, ktorí dostali Ducha adoptívneho synovstva (pozri Rim 8,15).
Spirituality a náboženstvá, ktoré podporujú akýkoľvek druh modlárstva alebo panteizmu, nemožno považovať za „semená“ ani za „ovocie“ Božieho Slova, pretože sú to podvody, ktoré zamedzujú evanjelizáciu a večnú spásu ich prívržencov, ako to učí Sväté písmo: „Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha“ (2Kor 4,4).
Pravý ekumenizmus má v úmysle, aby nekatolíci vstúpili do tej jednoty, ktorú Katolícka cirkev už nezničiteľne vlastní na základe Kristovej modlitby, vždy vypočutej jeho Otcom, „aby boli jedno“ (Jn 17,11), a ktorú Katolícka cirkev vyznáva v Symbole viery „Verím v jednu Cirkev“. Ekumenizmus preto nemôže mať oprávnene za cieľ vytvorenie cirkvi, ktorá ešte neexistuje.
Peklo existuje a tí, ktorí sú odsúdení do pekla za nejaký neoľutovaný smrteľný hriech, sú tam naveky potrestaní Božou spravodlivosťou (pozri Mt 25,46). Nielen padlí anjeli, ale aj ľudské duše sú naveky zatratené (pozri 2Sol 1,9; 2Pt 3,7). Naveky zatratené ľudské bytosti nebudú zničené, pretože podľa neomylného učenia Cirkvi ich duše sú nesmrteľné (pozri Piaty lateránsky koncil, 8. zasadnutie).
Náboženstvo zrodené z viery v Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna a jediného Spasiteľa ľudstva, je jediné náboženstvo, ktoré Boh chce. A preto je nesprávny názor, ktorý hovorí, že práve tak, ako Boh chce rôznosť mužského a ženského pohlavia a rôznosť národov, chce takisto aj rôznosť náboženstiev.
Naše kresťanské náboženstvo „môže skutočne nadviazať s Bohom pravý a živý styk, čo iné náboženstvá nemôžu, aj keď sa zdá, ako sa vraví, že dvíhajú ramená k Bohu (Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 53).
Dar slobodnej vôle, ktorou Boh Stvoriteľ obdaroval ľudskú osobu, udeľuje človeku prirodzené právo zvoliť si iba dobro a pravdu. Žiadna ľudská osoba preto nemá prirodzené právo urážať Boha tým, že si zvolí morálne zlo hriechu, náboženský omyl modlárstva, rúhanie alebo nejaké falošné náboženstvo.
Boží zákon
Ospravedlnená osoba má dostatočnú silu s Božou milosťou, aby plnila objektívne požiadavky Božieho zákona, pretože všetky Božie prikázania sú možné pre ospravedlneného človeka. Božia milosť, keď ospravedlňuje hriešnika, spôsobí na základe svojej povahy odvrátenie od všetkých ťažkých hriechov (Tridentský koncil, 6. zasadnutie, Dekrét o ospravedlnení, k. 11; k. 13).
„Veriaci sú povinní poznať a zachovávať mravné prikázania vo vlastnom zmysle slova, ktoré Cirkev hlása a učí v mene Boha Stvoriteľa a Pána. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa nemôžu oddeľovať od zachovávania prikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista a darom Ducha“ (Ján Pavol II., encyklika Veritatis splendor, 76). Podľa učenia tej istej encykliky je chybný názor tých, ktorí „sa nazdávajú, že možno schváliť ako mravne dobrú vedomú voľbu takých spôsobov správania, ktoré sa priečia Božiemu zákonu i prirodzeným príkazom“. A tak „takéto doktríny sa nemôžu odvolávať na katolícku mravnú tradíciu“ (tamže).
Všetky Božie prikázania sú rovnako spravodlivé a milosrdné. Preto je nesprávny názor, že nejaká osoba je schopná poslušnosťou Božiemu zákazu – napríklad šiestemu prikázaniu, aby nepáchala cudzoložstvo – hrešiť proti Bohu týmto aktom poslušnosti alebo morálne si škodiť, alebo hrešiť proti inej osobe.
„Žiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev“ (Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae, 62). Existujú morálne zásady a morálne pravdy obsiahnuté v Božom zjavení a v prirodzenom zákone, ktoré zahŕňajú negatívne zákazy, ktoré absolútne zakazujú určité druhy konania, pretože tieto druhy konania predstavujú vždy závažnú neprávosť pre ich objekt. Preto je nesprávny názor, že dobrý úmysel alebo dobrý dôsledok je alebo môže byť vždy postačujúci, aby sa ospravedlnilo spáchanie takýchto druhov konania (pozri Tridentský koncil, 6. zasadanie, De iustificatione, k. 15; Ján Pavol II., apoštolská exhortácia, Reconciliatio et Paenitentia, 17, encyklika Veritatis splendor, 80).
Žene, ktorá vo svojom lone počala dieťa, je zakázané prirodzeným a Božím zákonom zabiť tento ľudský život v nej vlastným konaním alebo s pomocou iných, či už priamo, alebo nepriamo (pozri Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae, 62).
Postupy, ktoré spôsobujú, že k počatiu dôjde mimo maternice, „sú z morálneho hľadiska neprijateľné, pretože oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu“ (Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae, 14).
Žiadna ľudská bytosť nemôže byť nikdy morálne oprávnená zabiť seba alebo pohnúť iných k tomu, aby ju zabili, aj keď zámerom je uniknúť utrpeniu. „Eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Toto učenie sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a vyučuje ho riadne a všeobecné Magistérium“ (Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae, 65).
Manželstvo je podľa Božieho nariadenia a prirodzeného zákona nerozlučiteľným zväzkom jedného muža a jednej ženy (pozri Gn 2,24; Mk 10, 7-9; Ef 5, 31-32). „Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva, v čom dosahujú akoby svoju korunu“ (Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 48).
Podľa prirodzeného a Božieho zákona žiadna ľudská bytosť nemôže dobrovoľne a bez hriechu vykonávať svoje sexuálne sily mimo platného manželstva. Preto je v rozpore so Svätým písmom a Tradíciou tvrdiť, že svedomie môže skutočne a správne súdiť, že sexuálne akty medzi osobami, ktoré navzájom uzavreli civilné manželstvo, môžu byť niekedy morálne správne alebo požadované, alebo dokonca prikazované Bohom, hoci jedna alebo obidve osoby sú sviatostne zosobášené s inou osobou (pozri 1 Kor 7, 11; Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 84).
Podľa prirodzeného a Božieho zákona „treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom na predvídaný manželský styk, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života“ (Pavol VI., encyklika Humanae vitae, 14).
Každý, manžel alebo manželka, kto sa civilne rozviedol s manželským partnerom, s ktorým je platne zosobášený, a uzavrel civilné manželstvo s nejakou inou osobou počas života svojho manželského partnera, a kto žije manželsky s civilným partnerom, a kto sa rozhodne zostať v tomto stave s plným poznaním o povahe tohto konania a s plným súhlasom svojej vôle s týmto konaním, je v stave smrteľného hriechu, a preto nemôže prijímať posväcujúcu milosť a rásť v láske. Preto títo kresťania, pokiaľ nežijú ako „brat a sestra“, nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu (pozri Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 84).
Dve osoby rovnakého pohlavia hrešia ťažko, keď hľadajú vzájomné potešenie (pozri Lev 18,22; Lev 20,13; Rim 1,24-28; 1Kor 6,9-10; 1Tim 1,10; Jud 7). Homosexuálne akty „v nijakom prípade nemožno schvaľovať“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2357). Preto odporuje prirodzenému zákonu a Božiemu zjaveniu názor, že ako Boh Stvoriteľ dal niektorým ľuďom prirodzený sklon pociťovať sexuálnu túžbu po osobách opačného pohlavia, tak dal tiež iným ľuďom prirodzený sklon pociťovať sexuálnu túžbu po osobách rovnakého pohlavia a že Boh má v úmysle, aby sa druhý spomenutý sklon za určitých okolností rozvinul.
Žiadny ľudský zákon ani žiadna ľudská moc nemôže dať dvom osobám rovnakého pohlavia právo zosobášiť sa alebo vyhlásiť dve takého osoby za zosobášené, pretože toto odporuje prirodzenému a Božiemu zákonu. „V Stvoriteľovom pláne sexuálna komplementarita a plodnosť patria k samotnej povahe manželstva“ (Kongregácia pre náuku viery, Úvahy vo veci návrhu uznať za legálne zväzky medzi homosexuálnymi osobami, 3. jún 2003, 3).
Zväzky, ktoré majú názov manželstvo bez toho, aby ním skutočne boli, odporujú prirodzenému a Božiemu zákonu, nie sú schopné prijať požehnanie od Cirkvi.
Občianska moc nemôže zakladať občianske alebo právne zväzky medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia, ktoré jasne napodobňujú manželský zväzok, aj keď takéto zväzky nedostávajú pomenovanie manželstvo, pretože takéto zväzky by povzbudzovali ťažký hriech pri jednotlivcoch, ktorí sú v nich, a boli by dôvodom vážneho pohoršenia pre iných (pozri Kongregácia pre náuku viery, Úvahy o návrhoch právne uznať zväzky medzi homosexuálnymi osobami, 3. júna 2003, 11).
Mužské a ženské pohlavie, muž a žena, sú biologické skutočnosti vytvorené múdrou vôľou Boha (pozri Gn 1,27: Katechizmus Katolíckej cirkvi, 369). Je preto vzburou proti prirodzenému Božiemu zákonu a ťažkým hriechom, že nejaký muž sa môže pokúsiť stať sa ženou zmrzačením seba alebo dokonca jednoducho vyhlásením seba za ženu alebo že sa žena môže podobným spôsobom pokúsiť stať mužom, alebo tvrdiť, že civilná autorita má povinnosť alebo právo konať, ako keby takéto veci boli možné a oprávnené alebo aby mohli byť možné a oprávnené (pozri Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2297).
V súlade so Svätým písmom a neustálou tradíciou riadneho a univerzálneho Magistéria sa Cirkev nedopustila omylu, keď učila, že občianska moc môže právoplatne vykonávať trest smrti na zločincoch, kde je to skutočne potrebné na zachovanie existencie alebo spravodlivého poriadku spoločností (pozri Gn 9,6; Jn 19,11, Rim 13,1-7, Innocent III., Professio fidei Waldensibus praescripta; Rímsky katechizmus Tridentského koncilu, p. III, 5, č. 4; Pius XII., Príhovor ku katolíckym právnikom 5. decembra 1954).
Sviatosti
Všetka autorita na zemi, ako aj v nebi patrí Ježišovi Kristovi; preto občianske spoločnosti a všetky ostatné združenia ľudí podliehajú jeho kráľovskému majestátu, takže „povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka i spoločnosti“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2105; pozri Pius XI., encyklika Quas primas, 18 -19; 32).
V najsvätejšej sviatosti Eucharistie sa deje zázračná premena, totiž celej podstaty chleba na Kristovo telo a celej podstaty vína do Kristovu krv, premena, ktorú Katolícka cirkev veľmi vhodne nazýva transubstanciáciou (pozri Štvrtý lateránsky koncil, k. 1, Tridentský koncil, 13. zasadanie, kan. 4). „Každé teologické vysvetlenie, ktoré sa snaží o porozumenie tohto tajomstva, musí, aby bolo v súlade s katolíckou vierou, trvať na tom, že v samotnej skutočnosti, nezávisle od našej mysle, chlieb a víno prestali existovať po konsekrácii, takže je to poklonyhodné Telo a Krv Pána Ježiša, ktoré sú odteraz skutočne pred nami pod sviatostnými spôsobmi chleba a vína“(Pavol VI., apoštolský list Solemni hac liturgia (Krédo Božieho ľudu), 25).
Formulácie, ktorými Tridentský koncil vyjadril vieru Cirkvi vo svätú Eucharistiu, sú vhodné pre ľudí všetkých čias a všade, pretože sú „trvale platným učením Cirkvi“ (Ján Pavol II., Encyklika Ecclesia de Eucharistia, 15).
Na svätej omši sa prináša Najsvätejšej Trojici pravá a náležitá obeta a táto obeta je zmiernou obetou za ľudí žijúcich na zemi a za duše v očistci. Preto je mylný názor, že obeta omše spočíva len v tom, že ľud prináša duchovnú obetu modlitieb a chvál, ako aj názor, že omša môže alebo by mala byť definovaná len tak, že Kristus dáva seba veriacim ako ich duchovný pokrm (pozri Tridentský koncil, 22. zasadanie, kan. 2).
„Omša, slávená kňazom zastupujúcim Krista na základe moci prijatej prostredníctvom sviatosti kňazstva a obetovaná v mene Krista a údov jeho mystického tela, je kalvarskou obetou, ktorá sa stala sviatostne prítomnou na našich oltároch. Veríme, že ako sa chlieb a víno konsekrované Pánom pri Poslednej večeri premenili na jeho telo a krv, ktoré boli obetované za nás na kríži, tak aj chlieb a víno konsekrované kňazom sa premenia na telo a krv Krista, ktorý slávne tróni na nebesiach, a veríme, že tajomná prítomnosť Pána pod tým, čo sa aj naďalej javí našim zmyslom ako predtým, je pravdivou, skutočnou a podstatnou prítomnosťou“ (Pavol VI., apoštolský list Solemni hac liturgia (Krédo Božieho ľudu), 24).
„Nekrvavá obeta, pri ktorej sa z moci konsekračných slov sprítomňuje na oltári Kristus ako obetný baránok, je dielom len kňaza ako zástupcu Krista, a nie ako zástupcu veriacich. (…) Že veriaci prinášajú obetu rukami kňaza, to vyplýva z nasledujúceho: služobník oltára zastupuje Krista ako Hlavu, ktorá obetuje v mene všetkých údov; preto možno aj právom povedať, že celková Cirkev prináša cez Krista obetný dar. No tvrdenie, že ľud prináša súčasne s kňazom obetu, neznamená, že údy Cirkvi rovnako ako samotný kňaz konajú viditeľné liturgické úkony, lebo to je výlučne úlohou služobníka povolaného k tomu Bohom, skôr to znamená, že ľud zjednotí svoje úmysly chvály, prosby, zmierenia a vďakyvzdania s úmyslami alebo vnútorným názorom kňaza, ba dokonca Veľkňaza, s cieľom, aby pri prinesení obety boli aj skrze vonkajší obrad kňaza predstavené Bohu Otcovi“ (Pius XII., encyklika Mediator Dei, 92).
Sviatosť pokánia je jediným riadnym prostriedkom, ktorým môžu byť odpustené ťažké hriechy spáchané po krste, a podľa Božieho zákona musia byť všetky tieto hriechy priznané podľa počtu a druhov (pozri Tridentský koncil, 14. zasadnutie, 7).
Podľa Božieho zákona spovedník nesmie za žiadnych okolností porušiť spovedné tajomstvo; žiadna cirkevná autorita nemá právomoc dišpenzovať od spovedného tajomstva a občianska moc je úplne neoprávnená zaviazať ho tak urobiť (pozri Kódex kánonického práva 1983, kan. 1388 § 1; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1467).
Na základe Kristovej vôle a nemennej tradície Cirkvi sa sviatosť svätej Eucharistie nesmie podávať tým, ktorí sú vo verejnom stave objektívne vážneho hriechu, a sviatostné rozhrešenie nemožno dávať tým, ktorí vyjadrujú svoju neochotu prispôsobiť sa Božiemu zákonu, aj keď sa ich neochota týka len jedinej závažnej veci (pozri Tridentský koncil, 14. zasadanie, kan. 4; pápež Ján Pavol II., Posolstvo Veľkému penitenciárovi kardinálovi Williamovi W. Baumovi 22. marca 1996).
Podľa stálej tradície Cirkvi sa sviatosť svätej Eucharistie nesmie podávať tým, ktorí popierajú nejakú pravdu katolíckej viery, keď formálne vyznávajú svoju príslušnosť ku kacírskemu alebo oficiálne schizmatickému kresťanskému spoločenstvu (pozri Kódex kánonického práva 1983, kan. 915; 1364).
Zákon, podľa ktorého sú kňazi povinní dodržiavať dokonalú zdržanlivosť v celibáte, vyplýva z príkladu Ježiša Krista a patrí k pradávnej a apoštolskej tradícii podľa neustáleho svedectva cirkevných otcov a rímskych veľkňazov. Z tohto dôvodu by tento zákon nemal byť zrušený v rímskej Cirkvi prostredníctvom inovácie dobrovoľného kňazského celibátu, či už na regionálnej alebo univerzálnej úrovni. Trvalo platné svedectvo Cirkvi uvádza, že zákon kňazskej zdržanlivosti „nedáva nové príkazy; tieto príkazy by mali byť dodržiavané, pretože boli zanedbané na strane niektorých z nevedomosti a lenivosti. Tieto príkazy však siahajú k apoštolom a zaviedli ich cirkevní otcovia, ako je napísané: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2Sol 2,15). V skutočnosti mnohí, ktorí ignorujú ustanovenia našich predkov, porušili čistotu Cirkvi svojou domnienkou a nasledovali vôľu ľudu, nebáli sa Božieho súdu“ (pápež Siricius, dekretál Cum in unum v roku 386).
Podľa vôle Krista a Božieho zriadenia Cirkvi môžu iba pokrstení muži (viri) prijať sviatosť posvätnej vysviacky, či už v episkopáte, kňazstve, alebo diakonáte (pozri apoštolský list Jána Pavla II., Ordinatio sacerdotalis, 4). Je nesprávne tvrdenie, že iba ekumenický koncil môže definovať túto záležitosť, pretože učiteľská autorita ekumenického koncilu nie je rozsiahlejšia ako učiteľská autorita Rímskeho veľkňaza (pozri Piaty Lateránsky koncil, 11. zasadanie; Prvý vatikánsky koncil, 4. zasadanie, kan. 3, č. 8).
31. mája 2019
Kardinál Raymond Leo Burke, patrón suverénneho Maltézskeho rádu
Kardinál Janis Pujats, emeritný arcibiskup Rigy
Tomash Petra, arcibiskup Arcidiecézy Svätej Márie v Astane
Jan Pawel Lenga, emeritný arcibiskup Karagandy
Athanasius Schneider, pomocný biskup arcidiecézy Svätej Márie v Astane
Pôvodne publikované tu. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
