Bergoglio jasne proti sv. J. Pavlovi. II. a Benediktovi XVI. !

František otvoril dvere prijímaniu Eucharistie pre znovu zosobášených katolíkov prelomovou exhortáciou
ZDROJ:
LifeSiteNews
John Jalsevac and Patrick B. Craine

V tomto období vychádza najkontroverznejšia apoštolská exhortácia pápeža Františka –Amoris Laetitia (Radosť z lásky: o láske v rodine). Mohli sme sa domnievať, že pôjde len o skromné poznámky, no teraz už vieme, akú zmenu exhortácia prináša. Pápež otvoril dvere návrhu kardinála Waltera Kaspera, že rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom by mohlo byť znovu umožnené prijímať sviatosti, vrátane Eucharistie.

Vyzerá to tak, že pápež týmto vyjadrením začína nadobúdať opačný postoj, ako zastávali jeho predchodcovia. Niekdajší pápež, svätý Ján Pavol II., sa o tom zmienil asi najvýraznejšie vo svojej apoštolskej exhortácii Familiaris Consortio [Rodinné spoločenstvo], kde rázne odmietol, aby sa rozvedeným a znovu zosobášeným umožnilo prijímať Eucharistiu. Pápež Benedikt XVI., ako vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, viedol o tom tiež dlhú diskusiu a vyjadril sa rozhodne proti liberalizácii učenia katolíckej cirkvi.

Až v ôsmej kapitole historicky najdlhšej apoštolskej exhortácie pápeža Františka sa Svätý Otec priamo venuje otázke, o ktorej katolícka cirkev diskutuje už dva roky – odvtedy, čo kardinál Kasper prijal pozvanie Svätého Otca Františka a pred zhromaždením kardinálov vo Vatikáne načrtol hlavné body svojho kontroverzného návrhu.

Záverečná správa (tzv. relatio) minuloročnej synody o rodine vyvolala u niektorých biskupov obavy v súvislosti s debatou o rozvedených a znovu zosobášených. Biskupi vyzývali k vnútornému zamysleniu sa nad týmto morálnym problémom. Aj mnohí teológovia uvádzajú túto výzvu, keď argumentujú, že kajúcnik, ktorý zotrváva v objektívne hriešnom stave by mohol s pomocou svojho spovedníka prísť na to, že jeho subjektívna vina sa už ďalej nestupňuje, a preto by mohol znovu prijímať sviatosti.

V exhortácii, ktorá vyšla 8. apríla, sa pápež František s týmto uvažovaním stotožnil a ďalej ho rozvinul.

Podstatou celej ôsmej kapitoly je však predstaviť prípad hlbšieho začlenenia ľudí žijúcich v tzv. nezvyčajných zväzkoch do života Cirkvi. Pápež píše o význame tohto problému v hlavnej časti textu, no jeho vysvetlenie je viac-menej nejednoznačné. Jasnú odpoveď však podáva na konci poznámky pod čiarou ku odseku 305, kde uvádza, že „začlenenie“ môže v „určitých prípadoch“ znamenať aj prístup k sviatostiam, vrátane sviatosti Eucharistie. Explicitne už neobjasňuje o aké „určité prípady“ by mohlo ísť, ale v texte ďalej nájdeme všeobecné pravidlá ako ich rozlišovať.

V odseku 305 pápež upozorňuje, že „kňaz nemôže cítiť, že jednoducho stačí, ak sa na ľudí žijúcich v nezvyčajných zväzkoch aplikujú morálne zákony ako hádzaním kamienkov do ľudských životov“. Tu je vhodné spomenúť aj veľmi známu stať Františkovho záverečného príhovoru na októbrovej synode o rodine: „Takýto kňaz by zasadol na Mojžišovu stolicu a občas by z povýšenosti či povrchnosti súdil ťažké prípady a zranené rodiny.“

A dodáva:

„Vzhľadom na rôzne formy podmieňujúcich a zmierňujúcich faktorov je možné, aby v objektívne hriešnej situácii – kedy však nemusí ísť aj o subjektívnu vinu, či len subjektívnu vinu – žil človek v Božej milosti, miloval a tiež rástol životom plným milostí a dobrých skutkov prijímajúc pomoc Cirkvi na tento účel.“

Na konci tejto vety uvádza poznámku pod čiarou č. 351, v ktorej objasňuje: „V určitých prípadoch môžu byť touto pomocou práve sviatosti.“ Potom konkrétne odkazuje na sviatosti zmierenia a Eucharistie, keď píše: „Tiež by som chcel podotknúť, že sviatosť Eucharistie nie je odmenou za dokonalosť, ale silným liekom na slabosť.“

V súvislosti s uvádzaným problémom začlenenia ľudí žijúcich v nezvyčajných zväzkoch do Cirkvi sa pápež vyjadril, že by nebolo možné zaviesť akési všeobecné pravidlá, ako napríklad cez kánonické právo. Snaží sa skôr povzbudzovať tých, ktorých sa to týka, aby svoju individuálnu situáciu rozlíšili vnútorným zamyslením sa nad týmto morálnym problémom v súkromnom dialógu s kňazom, ktorému dôverujú a riadili sa pokynmi biskupa.

V exhortácii ďalej píše: „Čo však je možné, je jednoducho znovu sa povzbudiť a zodpovedne pristupovať k rozlišovaniu konkrétnych prípadov či už ako veriaci alebo ako kňaz a uvedomiť si, že keďže stupeň zodpovednosti nie je vo všetkých prípadoch rovnaký, dôsledky alebo účinky pravidla nemusia byť vždy rovnaké.“

V poznámke pod čiarou k tejto časti textu píše, že toto platí aj pre „sviatostnú disciplínu“, pretože „rozlišovaním sa dá prísť na to, že v konkrétnej situácii možno ani nedochádza k závažnému zlyhaniu“.

Citujúc záverečnú správu synody o rodine, pápež František uvádza, že rozlišovanie„nemôže nikdy prebiehať bez požiadaviek evanjeliovej pravdy a lásky tak, ako ich predkladá Cirkev“. Ďalej v nej píše, že rozlišovanie musí zahŕňať niekoľko podmienok:„...pokoru, rozvážnosť a lásku k Cirkvi a jej učeniu v úprimnom hľadaní Božej vôle a v túžbe nájsť na ňu čo najideálnejšiu odpoveď“.

V exhortácii ďalej uvádza: „Zaujatie takýchto postojov je nevyhnutné, aby sme predišli vážnemu nebezpečenstvu neporozumenia, napríklad predstave, že ktorýkoľvek kňaz môže okamžite udeliť výnimku alebo, že niektorí ľudia môžu získať sviatostné privilégiá výmenou za istú láskavosť.“

Pápež svoj argument zakladá na radikálnej interpretácii úlohy svedomia. Podľa neho môže človeku práve svedomie odhaliť, že Boh ho možno „žiada“, aby naďalej zotrval v situácii, ktorá podľa evanjelia zjavne nedosahuje „skutočný ideál“.

Svätý Otec píše: „Svedomie každého jedného človeka treba začleniť do cirkevných praktík v situáciách, ktoré fakticky nespĺňajú našu predstavu o manželstve.“ A pokračuje takto:

„Samozrejme, každé vynaložené úsilie by malo podporovať rozvoj osvieteného svedomia formovaného a vedeného zodpovedným a serióznym rozlišovaním zo strany kňaza a tiež by malo viesť k väčšej dôvere v Božiu milosť. Svedomie však dokáže viac než len rozpoznať, či daná situácia skutočne spĺňa všetky požiadavky evanjelia. Úprimne vie rozpoznať aj to, akú najnesebeckejšiu odpoveď je možné dať Bohu práve v tej chvíli a s určitou morálnou istotou je schopné vidieť, že to je to, čo sám Boh žiada v konkrétnej zložitej hraničnej situácii človeka, hoci ešte nejde o skutočný ideál.“

Najprekvapivejším aspektom exhortačnej úpravy nezvyčajných zväzkov je azda to, že pápež očividne odignoroval myšlienku, že by sa od párov, ktoré sa z oprávneného dôvodu nerozchádzajú a žijú v takýchto zväzkoch, malo očakávať, aby žili ako brat a sestra, čiže aby sa zriekli sexuálneho spolunažívania.

Pápež Ján Pavol II. vo svojej exhortácii Familiaris Consortio uviedol sexuálnu zdržanlivosť ako jediné morálne riešenie pre páry, ktoré ľutujú, že žijú v nezvyčajnom zväzku, a ktoré „z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu“. Ján Pavol II. napísal, že v takýchto prípadoch„sa muž a žena musia zaviazať, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné“.

Keď však pápež František vo svojej exhortácii cituje túto vetu z Familiaris Consortio, aby ukázal, že Cirkev uznáva prípady, kedy sa rozchod javí ako nemožný, vynecháva druhú polovicu vety, ktorá odkazuje na povinnosť zdržanlivosti. V poznámke pod čiarou potom spochybňuje múdrosť nažívania týchto párov v zdržanlivosti a upozorňuje, že takéto počínanie by mohlo ohroziť ich vzájomný vzťah a tiež deti.

„Mnohí títo ľudia vedia o možnosti spolunažívania ako brat a sestra, ktorú im predkladá Cirkev a prijímajú ju. V takýchto situáciách však upozorňujú na to, že ak chýbajú niektoré prejavy intímnosti manželov, často je ohrozená ich vzájomná vernosť a dobro detí.“ Hneď po tejto vete v poznámke pod čiarou pápež cituje dokument Druhého vatikánskeho koncilu, Gaudium et Spes [O cirkvi v súčasnom svete] – konkrétne časť, ktorá uznáva, že manželské páry v období zdržiavania sa prirodzeného spôsobu plánovania rodiny čelia obrovskému tlaku. Pápež František však tento citát spomína v súvislosti s tými, ktorí žijú v nezvyčajných zväzkoch.

Svätý Otec František si uvedomuje, že niektorí si môžu myslieť, že načrtnuté pastoračné priblíženie sa veriacim bude spôsobovať zmätok. Dodáva však, že je ochotný prijať toto riziko. „Chápem tých, ktorí sú skôr za prísnu pastoračnú starostlivosť, lebo tá im dodáva istotu, že nevznikne priestor pre vzbudzovanie nejasností,“ píše pápež. „Ale ja naozaj úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev, ktorá bude vnímavá na dobrotu zasievanú Duchom Svätým do ľudskej slabosti a ktorá bude ako Matka jasne prednášať svoje skutočné učenie, no zároveň sa vždy a zo všetkých síl bude snažiť o dobro, aj keby si v priebehu tohto snaženia mala poškvrniť svoju povesť.“

Toto rozhodnutie pápeža prišlo po desaťročiach neustáleho tlaku prameniaceho zo situácie, ktorá vznikla po Druhom vatikánskom koncile. Spomínaná problematika bola tiež hlavnou témou diskusie, ktorú zvolal pápež Ján Pavol II. na synode o rodine v roku 1980. V jeho exhortácii, Familiaris Consortio, ktorá vyšla po synode, sa vyjadril rozhodne proti akejkoľvek zmene v tejto veci, pričom citoval Sväté Písmo a doktrínu katolíckej cirkvi. Jedným odsekom podáva stručné, ale najvýstižnejšie vysvetlenie na otázku, prečo spomínaný návrh nie je možné uskutočniť:

„Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom Písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod – keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.“