Brusel - postupné zatváranie a dekonsakrácia kostolov....

Katastrofální stav katolické církve v Holandsku

RÍM – Katolícki biskupi národa, ktorí ako prvý legalizoval eutanáziu detí, prostitúciu a „manželstvá homosexuálov”, prišli do Ríma oznámiť pápežovi Františkovi, že má pred sebou Cirkev, ktorej členovia sú „drasticky sekularizovaní” alebo Cirkev opúšťajú.

Jeden z katolíckych biskupov Holandska, ktorí sú tento týždeň na oficiálnej návšteve u pápeža, povedal pre Rádio Vatikán, že čelia zatváraniu stoviek kostolov a trvalému exodu veriacich.

V rozhovore pre Rádio Vatikán, kardinál Willem Jacobus Eijk, utrechtský arcibiskup a predseda holandskej biskupskej konferencie povedal, že Katolícka cirkev v Holandsku čelí blížiacemu sa kolapsu.

„Počet praktizujúcich katolíkov sa veľmi rýchlo zmenšuje,” hovorí. „V 50. rokoch 90 percent katolíkov chodievalo do kostola každú nedeľu. Teraz je to iba päť percent.”

Tento masový exodus ťažko zasiahol aj bankové účty biskupov. „Holandská Cirkev,” hovorí kardinál, „nedostáva dotácie od štátu, ale je závislá od dobrovoľných príspevkov veriacich. Preto sme nútení zatvoriť mnohé kostoly.”

Citoval čísla z Holandského národného štatistického úradu, ktoré hovoria, že v roku 2010 sa iba niečo menej ako 16 percent populácie identifikovalo ako katolíci. Dodal, že toto číslo sa pravdepodobne zníži na približne 10 percent do roku 2020. Ten istý úrad odhaduje, že islam sa v tom istom období stane druhým najrozšírenejším náboženstvom v Holandsku, keďže protestantských kresťanov bude iba štyri alebo päť percent.

Kardinál Eijk povedal, že biskupi pri návšteve odovzdali túto správu pápežovi, ktorý na to povedal: „Nesmiete sa vzdávať. Musíte si udržať odvahu a najmä nádej, ktorú nám dal Kristus. Táto nádej nikdy nesklame.”

Kardinál povedal, že pokles protestantizmu nastal už na začiatku 20. storočia, ale že Katolícka cirkev to začala pociťovať až v 60. rokoch.

„Napriek tomu už po vojne bolo možné vnímať problémy aj medzi katolíkmi,”dodal. „[Cirkev] strácala vzťah s náukou viery a už sa nedotýkala bežných životov ľudí.”

L’Osservatore Romano [vatikánsky denník] vydal správu skupiny nazvanej „Budúcnosť náboženského dedičstva” (The Future of Religious Heritage), ktorá odhaduje, že 600-700 katolíckych kostolov v Holandsku bude do roku 2018 vyradených z prevádzky. V roku 2010 skupina vydala správu hovoriacu o tom, že dva kostoly týždenne sú zatvárané kvôli nedostatku kongregácií.

Podľa údajov zozbieraných v roku 2008 správa hovorí: „dá sa očakávať, že v blízkej budúcnosti bude zatvorených 1000 až 1200 rímskokatolíckych a protestantských kostolov. Zo 170 kláštorov, ktoré sú stále využívané pre náboženské účely, asi 150 bude zatvorených počas najbližších 10 rokov.”

Na otázku, čo robia na nápravu týchto škôd, kardinál povedal, že sa koncentrujú najmä na zoskupovanie. V jeho vlastnej utrechtskej diecéze sa 326 farností „rozpúšťa” do 49 „veľmi rozľahlých” územných celkov, v ktorých je vždy jeden kostol určený ako „eucharistické centrum”.

„Máme nedostatok kňazov na slávenie omše v každom kostole, takže sme centralizovali slávenie Eucharistie do jedného,” hovorí.

V príprave na synodu o rodine, ktorá bude vo Vatikáne v roku 2014, kardinál Eijk povedal, že aj situácia s cirkevnými sobášmi je vážna.

„Musíme povedať, že v Holandsku je veľa homosexuálnych párov, párov, ktoré spolu žijú, a máme stále menej a menej katolíckych cirkevných sobášov. Je to citeľný pokles, ktorý jasne ukazuje, že pastoračná starostlivosť o rodinu musí byť v našej krajine prioritou,”povedal.

Na otázku, či sa Cirkev cíti byť vytlačená z verejnej debaty o morálnych otázkach ako sú potraty a eutanázia, kardinál Eijk povedal: „holandská Katolícka cirkev nie je zastrašená. Mnohokrát sme vyjadrili náš katolícky pohľad na rôzne otázky, hlavne na legalizáciu eutanázie.”

Vo svojom príhovore ku holandským biskupom počas ich návštevy pápež František povedal, aby sa zamerali na „vzdelávanie svedomia” vzhľadom na „duchovnú prázdnotu” ich masívne sekularizovanej krajiny. Pápež dodal, aby pamätali, že evanjelizácia musí byť „atraktívna” a nie „nátlak, prozelytizmus” a zdôraznil dôležitosť „napredovania po ceste ekumenizmu”.

„Cirkev,” povedal pápež, „nie len ponúka nemenné morálne pravdy a postoje, ktoré idú proti srsti, ale ponúka ich ako kľúč pre dobro ľudstva a sociálneho rozvoja. Úlohou kresťanov je prijať túto výzvu. Vzdelávanie svedomia sa preto stáva prioritou.”

Pápež zdôraznil „dôležitosť povzbudzovania veriacich, aby sa chopili príležitostí na dialóg, aby boli prítomní na tých miestach, kde sa rozhoduje o budúcnosti. Takto budú môcť prispieť do debát o dôležitých sociálnych záležitostiach týkajúcich sa napríklad rodiny, manželstva a konca života.”

Zatiaľ čo pápež František pokračuje vo výraznom preferovaní ďalšej decentralizácie cirkevnej moci od pápeža a Vatikánu smerom k národným konferenciám biskupov a synodám, iní sa obávajú, že táto cesta pridá moc do rúk práve tých ľudí, ktorí buď spôsobili alebo neurobili nič na zastavenie úpadku Cirkvi v západnom svete.

Od Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý skončil roku 1965, holandskí biskupi, spolu s kolegami zo susednej belgickej, nemeckej a rakúskej biskupskej konferencie, boli známi ako jedni z „najliberálnejších” vo svete. Viedli všeobecný odklon od tradičného dôrazu Cirkvi na morálku a cirkevnú náuku a disciplínu.

Roku 1966 Holandská konferencia katolíckych biskupov vydala povestný Holandský katechizmus, výukovú pomôcku, ktorá bola výrazne cenzurovaná, ale nikdy nebola zakázaná vtedajším Vatikánom. Katechizmus sa sústredil na ekumenizmus zdôrazňujúc náuku spoločnú pre katolíkov a protestantov a bagatelizoval doktríny, ktoré odlišovali katolíkov od iných denominácií. Holandský katechizmus sa stal obrovským medzinárodným bestselerom, bol preložený do mnohých jazykov, aj keď bol zároveň horlivo upravovaný Rímom. Tento konflikt sa stal obrazom konfliktu, ktorý všade v Cirkvi prebiehal od Druhého vatikánskeho koncilu.

Od obratu holandskej katolíckej Cirkvi k „progresívnemu” modelu v 60. a 70. rokoch, sekulárna spoločnosť v Holandsku viedla postup mnohých západoeurópskych krajín rovnakým smerom. Proces smerujúci ku konečnej legalizácii eutanázie, vrátane eutanázie detí, začal v ranných 70. rokoch sériou súdnych sporov, ktoré určovali „kritériá”, podľa ktorých nebolo nelegálne, aby lekári „asistovali” pri smrti pacienta.

V nasledujúcich rokoch sa Holandsko stalo jednou z prvých krajín na svete, ktoré úplne legalizovali prostitúciu a verejné domy a v roku 2002 vytvorili „manželstvo” osôb rovnakého pohlavia.