Jazyk
Pozretia
234
mike084 5 2

10. októbra. Sv. František Borgias, jezuita.

www.facebook.com/…/499979693761584

10. októbra.
Sv. František Borgias, jezuita.

Medzi najmohútnejšie a najskvelejšie stĺpy novo založeného rádu Ježišovho v šestnástom storočí náleží tretí najvyšší riaditeľ (generál) jeho, miláčok zakladateľa sv. Ignáca z Lojoly, sv. František Borgias. Zriedkavý tento muž Boží bol synom španielského vojvodcu Jána z Borgie a Johanny z Aragonie, vnučky kráľa Ferdinanda.

Narodil sa dňa 28. októbra roku 1510 v meste Gandii, v španielskom kráľovstve Valencii. Výborná matka vychovávala synka svojho, ktorému pri sv. krste zo zvláštnej úcty ku sv. Františkovi z Assisi dala meno František, veľmi nábožne, i vštepovala do útleho srdca jeho najvrúcnejšie city k Bohu a ku zjavenému náboženstvu Jeho. Keď synčok ich trochu odrástol, sverili ho vysokourodení rodičia vychovávaniu učiteľom, ktorí skveli sa hlbokou učenosťou a zriedkavou nábožnosťou.

A nadaný malý František prejavoval už toho času nevídanú bázeň Božiu, útlu láskavosť a skrovnosť. Jako dvanásťročný mladík zatúžil po užšom spojení s milostivým Bohom. Zbožná matka onezdravela nebezpečne a táto smutná udalosť pôsobila tak mohutne na šľachetné srdce Františkovo, že uťahoval sa do osamelej svetlice, za celé hodiny na kolenách kľačiaval, útlé telo svoje bičoval a s plačom ku milostivému Bohu o uzdravenie milovanej matičky vzdychával a volal.

A keď roku 1520 dobrotivý Boh zbožnú matku jeho k Sebe povolal, krvácalo citlivé Srdce Františkovo, i nezapomínal na spasiteľné napomínanie jej a naučenie, ktoré mu nenahraditeľná matka Johanna za života udeľovala. Toho času učinily veľký dojem na zbožnú myseľ jeho i kázne, ktoré istý slávný kazateľ o umučení Pána a o poslednom súde držal. Hrôzy plné spisy o pokute odsúdencov dojaly zbožné srdce chlapcovo tak veľmi, že zatúžil po kláštorskom živote.

Starostlivý otec odovzdál dvanásť ročného Františka k ďalšiemu vychovávaniu a vyučovaniu Jánovi z Aragonie, bratovi zomrelej manželky svojej, ktorý bol toho času arcibiskupom v meste Saragosse. A František bol takým šťastlivým, že pôsobením ujca svojho dostal za učiteľov mužov, ktorí nielen obohatili ho vedami a umeniami, vznešenému rodu a stavu jeho primeranými, lež upravili ho i na cestu základnej a pravej svätosti.

Takto vychovávaný mládenec zošklivil si celkom márný svet, vyhýbal svetárským spoločníkom, čítaval spasiteľné spisy, prijímal často sv. sviatosti, i túžil čím ďalej tým viacej po živote kláštorskom. Otec chcel mať zo syna štátnika a preto usiloval sa všemožne, aby ho od toho úmyslu odviedol. I poslal ho s niektorými pokrevnými na cesty do cudzích zemí.

A keď ani to nespomohlo, aby si zbožný mládenec obľúbil svet, poslal ho starostlivý otec roku 1528 na hlučný dvor cisára Karola V. No František i v spoločnosti dobrých a zlých vysokourodených kresťanov, v hluku a nádhere znal zachovať jako dvoran zmužilú cnosť a spojovať kresťanský život s dvorským, že si ho sám cisár vysoko vážil a vzorom i divom všetkých kniežat nazýval. Svedomite a verne konal všetky povinnosti svoje a prejavoval usadlú múdrosť, jako nejaký dospelý muž.

Na hlučných a výstupných radovánkach dvorských nebral účasť. O hrách v kôstky a karty hovorieval: «Človek utráca pri tom nielen peniaze svoje, ale i čas svoj, nábožnosť, i obťažuje si svedomie.» Sprevádzaný sluhami navštevoval denne chrám Boží. V prítomnosti jeho nesmel nikto ľahkomyseľne hovoriť alebo bližného ohovárať. Sluhovia jeho museli mravne a nábožne žiť.

V slobodnom čase čítaval najradšie nábožné a vedecké spisy a hovoril, že je to prvým stupňom k lepšiemu životu; bavieval sa hudbou, v ktorej bol veľmi zbehlým, ba obdivovaným umelcom; alebo prechádzaval sa po nivách a lesoch, kde každá krása prírody Božej, každý bubľavý potôčok horský, každá kvitnúca vonná bylinka, každý pestrý chrobáčik a motýl, každý spevavý ptáčik vnímavú myseľ jeho k Stvoriteľovi obracaly a láskavé srdce jeho ku chvále a zvelebovaniu všemohúceho a dobrotivého Boha oduševňovaly.

Cisár Karol V. a vznešená manželka jeho Isabella, ctili si Františka Borgiasa v takej miere, že ho považovali za úda rodiny svojej. Aby ho užšie pripútali ku dvoru cisárskemu svojmu, ponúkli mu ku stavu manželskému najprednejšiu dámu dvorskú Eleonoru de Kastro, ktorá vznešená panna vyznačovala sa nielen vysokým rodom, bohatstvom, zriedkavou telesnou krásou, ale i skvelou nábožnou mysľou a milostivým srdcom.

Otec jeho, Ján Borgias, vojvodca z Gandie, bol spokojný s návrhom manželov cisárskych, i privolil k uzavretiu manželstva, ktoré domu jeho len k úcte mohlo slúžiť. A poslušný syn František neprotivil sa vôli starostlivého otca a panujúceho domu cisárskeho, i pripravoval sa za viacej dní prísnym pokáním, modlitbami a skutkami milosrdenstva oproti bližným ku hodnému prijatiu sviatosti stavu manželského, v čom ho i zbožná sverenica Eleonora de Kastro nasledovala.

V slávnostný deň svatby vymenoval cisár Františka Borgia za územského grófa (markgraf) v Lombaji, za volenca cisárskeho a za najvyššieho stajného správcu cisárovnej. A dobrotivý Boh žehnal zbožnému manželstvu Františkovmu; vznešená manželka Eleonora de Kastro porodila osem dietok, ktoré všetky cnostné a nábožne vychované ku veľkej poteche vznešeným rodičom dorastaly.

Ačkoľvek František Borgias s manželkou svojou veľmi nábožný život viedol, ačkoľvek pri vysokých hodnosťach svojich v najhlbšej pokore seba zapieral, dopustila predsa prozreteľnosť Božia na neho veľké zkúšky, aby zbožného ducha jeho ešte viacej očistila a na márnosť všetkých statkov a dôstojností zemských ho upozornila.

Roku 1535 upadol sluha Boží do ťažkej a dlho trvajúcej nemoci. Ale svätý František Borgias znášal s podivuhodnou trpezlivosťou nesmierné boľasti, ktoré žiadon liek nebol v stave utíšiť. Mnohé pohromy a táto boľastná nemoc zapríčinily, že František Borgias zhnusil si marný svet a celou dušou vinul sa k Bohu. A k tomu dopomohla mu najviac ešte i smutná udalosť, ktorá sa na dvore cisárskom stala.

Sotva že František Borgias povstal z dlho trvajúcej nemoci, zomrela náhle r. 1539 cisárovná Isabella v najkrajšom kvete života, ktorú celý svet jako div krásy ženskej obdivoval a každý veľmož s radosťou obsluhoval a u nôh jej pred pyšným trónom v prachu sa korieval.

František Borgias jako územný gróf z Lombaje a jeho manželka Eleonora de Kastro jako prvá dáma dvorná sprevádzali s mnohými inými veľmožmi mŕtvolu cisárovnej do mesta Granady, kde v hrobke kráľovskej mala byť uložená. Dľa obyčaje dvoru panovníckeho bola rakev v prítomnosti dvoranov pred pohrabom otvorená, aby prítomní svedkovia mohli odprisahať, že mrtvá cisárovná skutočne tam bola pochovaná.

Tvár mŕtvej cisárovnej Isabelly bola taká zohyzdená a taký smrad rozširoval sa z hnijúcej mŕtvoly, že všetci prítomní veľmoži hrôzou sa trasúc od rakve utekali. Len zbožný František stál ohromený nad mŕtvolou driev pyšnej a prekrásnej cisárovnej, aby povinnosť svoju vykonal a o pravosti jej prísahu složiť mohol, i hľadel strnulým zrakom na ten prehrozný predmet neuprositeľnej smrti.

Zatriasol sa celý a zvolal: «Kde sú tie purpurové ústa a kvetúce líca, skvelé oči, ktoré sme obdivovali pred niekoľkými dňami? Čo stalo sa z tej nádhernej krásy, ktorej korili sa všetci ľudia? O márnosť nad márnosti! Isabella, koruna i žezlo (berla) krášlily teba, kolenačky bola si obsluhovaná, na kynutie tvoje okom pohybovali sa tisíci poslušní smrteľníci, všetky možné pocty preukazovaly sa tebe, všetkými bohatstvami vládla si ty — a toto je konec všetkého?

Mizernosť života ľudského, klamlivá nádej statkov pozemských, toto je konec tvoj?! Takým rúčomným, pomíňajúcim veciam venuje človek celú bytnosť svoju, všetky snahy svoje a všetky sily svoje? — Nie viac! Už dosť slúžil som smrteľným ľuďom a márnosti svetskej!»

A celý trasúc sa posvätným strachom nad hrôzami smrti neuprositeľnej a s nemiznúcim dojmom, ktorý tento pohľad v útrobách jeho zanechal, odišiel po slávnostnom pohrabe cisárovnej Isabelly domov, kde celú noc oka nemohol zažmúriť. I kľačal vo svetlici svojej na kolenách, prelieval horké slzy a často vzdychal: «Čo mám hľadať ešte na tejto márnej zemi a jako dlho budem sa sháňať za lichou tôňou?

Ó Pane, osvieť a posilni mňa milosťou Svojou, aby som sa mohol oslobodiť z priepasti biedy svojej! Ukáž mi cestu, na ktorej Tebe mám slúžiť, aby som mohol dosiahnuť pokoj duše svojej a budúce blahoslavenstvo!» Na druhý deň držal slávný kazateľ Ján Avila pri zádušnej sv. omši kázeň pohrabnú o ničomnej pozemskej dôstojnosti a moci.

A slová výrečného kazateľa povzbudily Františka Borgiasa ešte väčšmi ku prevedeniu dávneho úmyslu, že sa konečne odhodlal svet celkom opustiť a do kláštora vstúpiť. I poradil sa s učeným a nábožným kňazom Jánom Avilom, složil do rúk jeho slávnostný sľub, že, jestli prežije manželku svoju, do kláštora vstúpi. A od toho dňa žil vojvodca František Borgias vo skvelom paláci svojom jako opravdivý mních.

Každodenne venoval modlitbám viacej hodín, postieval sa prísno, že na tele celkom schudol, v dni nedeľné a sviatočné prijímal sv. sviatosti. Milerád by sa bol zriekol vysokých hodností svojich; ale cisár prinútil ho, aby prijal hodnosť miestokráľa v Katalonii, a tak pripútal ho užšie ku boku svojmu. František Borgias presídlil sa do Katalonie a residoval jako miestokráľ v hlavnom meste Barcelone.

I stal sa opravdivým otcom chudobných a nešťastných. Nariadil blahonosné ustanovizne a poriadky v prospech poddaných svojich. Sriadil školy a staral sa o zbožných a cnostných učiteľov. Prísno trestal nekajúcnych zločincov, verejných hriešnikov a násilníkov. A neunavene staral sa o duševné spasenie všetkých poddaných. Všetky diela svoje konal so srdečnou nábožnosťou.

Často vzdychával: «Kto obmäkčí zatvrdelosť srdca môjho? Tvrdšie je nad skalu a diamant. Len Ty, ó milostivý Bože, môžeš ho obmäkčiť, len Ty, ktorý si v stave zo skál obživujúce žriedla živých vôd vypustiť a zo skál synov Abrahámových pretvoriť.»

Často zvolal nad prevrátenosťou ľudskou: «Ó život biedy a zaslepenia! Jako je možno, že tak málo poznávame opravdivé šťastie svoje, že sme samým sebe nepriateľmi, keď obetúvame čistú, nepomíňajúcu a vždy trvajúcu blahoslavenú večnosť pomíňajúcim radosťami.» Niektorí dvoranovia zazlievali miestokráľovi Františkovi veľkú štedrotu oproti chudobným.

Keď to počul sluha Boží, riekol: «Keby som bol zmámil pre zábavu svoju ešte väčšie peniaze, nikto nezastavil by sa nad tým. Ale ja chcem byť radšej karhaným, že som si utiahol k vôli chudobným, než by som bol nechal v biede stenať trpiacich údov Kristových.» Roku 1543 zomrel otec Františkov, vojvodca Ján Borgias v Gandii, i prosil František cisára, aby ho prepustil z úradu miestokráľa, žeby mohol prevziať správu zdedeného po otcovi vojvodstva.

Sotva usporiadal vojvodstvo svoje, onemocnela Františkovi milovaná zbožná manželka Eleonora. Jedného dňa kľačal František Borgias pred obrazom umučeného Spasiteľa a prosil skrúšene milostivého Boha, aby mu zachoval pri živote manželku, ktorá mu je najdrahším pokladom na svete. I zdalo za mu, že počuje tieto slová: «Keď chceš, aby Eleonora na zemi ešte i dlhšie ostala, bude uzdravená; ale to neposlúži ani spaseniu tvojmu ani ku spaseniu jej.»

Ponížený sluha Boží zvolal celý zarmútený: «Kto si, Bože môj, a kto som ja, aby vôľa moja skôr bola vyplnená, než Tvoja? Kto zná lepšie, než Ty, čo mne osoží a čo mám okrem Teba sebe priať alebo žiadať?» I obetoval Bohu život svoj a manželkin. A zbožná vojvodkyňa Eleonora upadla do ťažšej nemoci a dňa 27. marca, roku 1546 tíško usnula v Pánu. Pri smrti zbožnej manželky bol vojvodca František Borgias ešte len 36. ročným.

I usporiadal záležitosti svoje a dľa sľubu svojho chystal sa, že do niektorého cirkevného rádu jako pokorný mních vstúpi. Toho času zavítal do Gandie jedon z prvých učeníkov sv. Ignáca z Lojoly, otec Le Fevre. Posvätné reči a svätý život tohoto jezuitu dojaly vojvodcu Františka Borgiasa takou mierou, že dal vystaviť v Gandii kláštor pre údov tohoto nového rádu a prosil listovne v Ríme sv. Ignáca, zakladateľa rádu Ježišovho, aby ho do rádu svojho prijal.

Sv. Ignác schválil úmysel jeho, sľúbil ho prijať; ale žiadal, aby driev deti svoje zaopatril a všetky svetské záležitosti svoje usporiadal. I naložil mu, aby bohoslovie sa učil a za doktora sv. Písma povýšiť sa dal.

Od toho času žil František Borgias s deťmi svojimi v skrovnom dome pri kláštore Jezuitov a venoval čas svoj modlitbe, učeniu sa bohoslovia, a takej veľkej kajúcnosti, že mu sv. Ignác domlúvať musel; i písal mu, že kto je od Boha povolaným učiť a kacierov obracať, nesmie bez prestania len pred oltárom kľačiavať, prísno sa postievať a telo svoje bičovať, ale že vedľa modlenia treba sa i učiť a pracovať.

Túžba horlivého sluhu Božieho po prijatí do rádu bola taká veľká, že mu sv. Ignác u pápežskej stolice vymôcť musel, aby pred časom slávné sľuby rádu složiť smel. S dovolením cisárovým odovzdal roku 1550 vojvodstvo najstaršiemu synovi svojmu, povydával dcéry, zaopatril všetky dietky a vybral sa na cestu do Ríma.

Pri bráne kláštora Jezuitov v Ríme padol František Borgias k nohám sv. Ignáca, prosil ho o požehnanie otcovské a zvolal: «Sláva Bohu! Predsa raz rozpadly sa väzby moje a duša moja podobá sa ptákovi, ktorý odletel zo sieti (čerienca)!» Za štyri mesiace žil blízko sv. Ignáca, cvičil sa v povinnosťach rádu, ktorý si vyvolil, a v prísnom zaoberaní sa potrebnými vedami, a v pokáni. Keď počul, že pápež Julius III. za kardinála chce ho vymenovať, odišiel tajne z Ríma do Španielska.

Tu bol roku 1551 za kňaza vysvätený a prvú sv. omšu slúžil v chráme na zámku Lojole, kde bol sa narodil sv. Ignác, zakladateľ rádu. Veľké množstvo ľudu bolo prítomné pri tej zriedkavej slávnosti. Od toho času venoval František Borgias celý život svoj službe Božej a spáse duší. Súvekí ľudia obdivovali pokoru, lásku ku chudobe a kajúcnosť sluhu Božieho.

Najväčšia jeho radosť bola, keď mohol almužny sbierať po domoch, po okolitých dedinách a mestách a dietkam vykladať sv. náboženstvo. Predstavení poverili ho, aby v mestách Španielska a Portugalska sv. Evanjelium a pokánie ohlasoval. I stal sa horlivým missionárom, kázal a učil v tých krajinách jako opravdivý apoštol. Kde za dlhší čas sa pobavil, býval obyčajne v nemocniciach a chudobiencoch.

A práce jeho boly požehnané. Niejeden zatvrdelý hriešnik a kacier obrátil sa. Celé rodiny nastúpily cestou kajúcnosti nový spasiteľný život a poprední mužovia v krajine vyvolili si zbožného jezuitu Františka za spovedelníka a duševného radcu svojho. Pokorou svojou obrátil niejedného pyšného veľmoža.

Istý veľmož zlých a pohoršlivých mravov hanobil rád Jezuitov. Pokorný sluha Boží František navštívil ho, padol pred nim na colená a prosil ho za odpustenie pre príčinu, ktorú mu rád poskytol, že ho hanobil. Táto pokora sluhu Božieho odzbrojila uroleného hriešnika, že stal sa počestným mužom a pokorným sluhom ukrižovaného Spaiteľa.

Keď raz horlivý František cestoval do mesta Valladolidu, prijali mešťania pokorného sluhu Božieho s veľkou slávou, nad tým sa veľmi zarmútil. Mních Pustamentus badal to, i pýtal sa brata, prečo je smutlým? A pokorný František Borgias odpoedal: «Dnes ráno modlil som sa, i poznal som, že peklo zasluhujem. I zdá sa mi, jakoby mi privolávali všetci ľudia a stvorenia: Peklo je miestom tvojím, peklo je určené duši tvojej!»

Jedného dňa obedoval František Borias so sestrou španielskeho poslanca v Ríme keď táto upreno na neho hľadela, riekla, že musí byť nešťastlivý, keď všetkého majetku svojho sa zriekol a chudobu si vyvolil, a naposledy asnáď ani spasenia nedojde. Pokorný sluha Boží riekol: «Veru by som bol nešťastlivým! Čo sa týče tej zmeny, nuž vyhral som ňou v každom páde veľmi mnoho.»

Postieval sa prísno a robil len to, čo mu brat mních naložil, hovorieval: «Tri veci udržia a pozdvížia cit náš ku cti Božej: Duch modlitby a isté prijímanie sv. sviatostí, vzdorovanie scetu a prenasledovanie, cvičenie sa v úplnej poslušnosti.» Keď raz kuchár kláštorný omylom nalial do polievky Františkovej horký olej zelinový, požil ju pokorný sluha Boží bez ho, že by sa bol ponosoval. Keď to druhí mnísi zbadali, pýtali sa brata Františka, čo súdi o tom kuchárovi?

A on riekol: «Nikdy nepožil som nič užitočnejšieho pre seba.» Keď prosil kuchár za odpustenie, riekol svätý muž: «Pán Boh nech ťa požehná! Medzi všetkými bratmi ty jediný znáš, čo mi patrí!» Grófka Lerma, dcéra Františkova, ponosovala sa na nemoc svoju. Keď to počul František, riekol dcére: «Boh posiela nemoci tým ľudom, ktorí nemôžu znášať ich, a nepopriava ich tým, ktorí žiadajú si trpeť, aby trpezlivosť svoju zkúšali a za hriechy svoje pokánie činili.»

A dcére svojej, ktorá žila v kláštore Klarissiek v Gandii, riekol: «V cirkevnom ráde musí človek dvadsaťštyriráz za deň sám sebe odomierať, aby mohol s apoštolom povedať: zomieram každý deň! I aby sme boli z počtu tých, o ktorých hovorí apoštol: Zomreli ste!»

V meste Valladolide počul, že milovaná zbožná dcéra jeho, grófka Lerma, náhle zomrela. I postál na ulici sluha Boží, modlil sa trochu, i kráčal ku dvoru kniežaciemu; tam shováral sa, jako obyčajne s kňažnou a keď odchádzal, prosil ju, aby si spomnela v modlitbe svojej na dušu grófky Lemy. A kňažna zvolala zadivená: «Jako? Či človek videl dakedy takého otca, ktorý by bol takým necitným nad smrťou dcéry svojej?»

Muž Boží riekol pokojne: «Bola mi len požičaná. Pán povolal ju k Sebe. Či nemám byť povďačným Jemu, že mi ju tak dlho ponechal, a ju teraz, jako ufám od milosrdenstva Jeho, do slávy Svojej povolal?»

A inokedy riekol: «Od toho času, čo mi Boh poprial milosť a ku službe Svojej ma povolal a odo mňa požadoval, aby som Jemu celé srdce svoje daroval, — usiloval som sa, aby som sa podrobil úplne svätej vôli Jeho, bez toho, že by mňa mrtvý lebo živý tvor zarmútiť mohol.» Toho času napísal sv. František Borgias viac malých spisov, a medzi nimi dielo: «Cvičenie v poznávaní seba samého.»

V tomto spasiteľnom pojednaní narádzal, aby kresťan každý deň jednu časť zo sv. Písma rozjímal. I hovorí: «Jako nemožno ku ohňu sa blížiť bez toho, že by človek horúčosť nepocítil: podobne pocítiť musí duša, ktorá nábožnými modlitbami a citami priblíži sa ku plameňu lásky božskej, horúčosť tej lásky. Pozdvihuj teda, ó duša, smele city srdca svojho hore k Bohu; lebo povolaná si zastupovať preblahoslávený úrad Serafínov — Boha nekonečne milovať!»

A čo sv. František učil, to sám konal. Skvele objavovala sa láska jeho k Bohu a ku bližným pri každej príležitosti života.

Keď sa niekto ťažko prehrešil, zachádzal s ním svätou láskavosťou, i hovorieval mu: «Pre nehodnosť moju dopustil Boh, že si upadol do tohoto priestupku: teraz budeme spolu pokánie robiť. S mojej strany budem sa cvičiť v týchto a iných pôstoch, modlievať sa budem tieto a iné modlitby, podstúpim toto a iné zapierame seba a mŕtvenie: a čože ty podujmeš ku pokániu svojmu?» A hriešnici nemohli odolať svätej láskavosti jeho.

Tak žil a pôsobil pokorný sluha Boží za štyri roky. A keď vo Španielsku a Portugalsku rozmnožily sa kláštory rádu Jezuitov, ustanovil zakladateľ rádu sv. Ignác z Lojoly pokorného sluhu Božieho Františka Borgiasa za hlavného predstaveného ich v tých krajinách. A keď sv. Ignác jako hlavný predstavený (generál) celého po svete rozšíreného rádu písal list sv. Františkovi Borgiasovi, poľúbil ho driev s najväčšou úctou tento pokorný sluha Boží a potom čítal ho kľačiac na kolenách.

Po smrti sv. Ignáca z Lojoly, zakladateľa rádu, ktorá sa roku 1556, dňa 31. júla stala, bol vyvolený zbožný priateľ jeho a prvý učeník Jakob Laynes za najvyššieho správcu (generála) rádu Jezuitov. A keď generál rádu Laynes roku 1565, dňa 19. júna zomrel, vyvolil pápež Pius IV. spierajúceho sa pokorného sluhu Božieho Františka Borgiasa za nástupcu jeho. I zastával preťažký úrad svoj s najväčším požehnaním Božím nielen pre sv. cirkev, ale i pre všetkých údov rádu Jezuitov.

Jako generál rádu bol sv. František Borgias živý jako najposlednejší brat, i vykonával častoraz služby i tie najnižšie posluhujúcich bratov. Na úradné listiny podpisoval sa pokorný generál rádu vždy len: «František hriešnik». I dal si veľmi na tom záležať, aby sa vystavaly kláštory pre údov rádu i v cudzích krajinách, menovite v Poľsku, ba i v Mexiku a v Peru v Amerike, ačkoľvek mali Jezuiti už vtedy toľko nepriateľov, jako za časov našich.

A keď nepriatelia rád jeho pomlúvali a prenasledovali, tešil bratov týmito slovy: «Boh ochráni rád náš; lebo nikto ho nenávidí iný, než neverci, kacieri a nemravní ľudia!» Keď roku 1566 morová rana zúrila, pomáhal nakazeným nemocným, nebál sa nakazenia, i donášal sám v koši pokrm a lieky nemocným.

A jako horlivé plnil povinnosti svoje jako generál rádu, poznať z toho, že 24 kláštory jezuitské po svete pozakladané boly a že i k pohanom do ďalekých krajín bratov svojich posielal, aby sv. Evanjelium ohlasovali. Pápež vyslal roku 1570 sv. Františka Borgiasa s kardinálom Alexandrinim do Francúzska, Španielska a Portugalska, aby naklonil panovníkov kresťanských ku spoločnej obrane sv. cirkve proti zúrivým Turkom.

A sv. František podujal tú ďalekú cestu v záujme sv. cirkve, ačkoľvek bol chorľavý. Obťažná cesta vyčerpala sily jeho úplne a na zpiatočnej ceste do Ríma onemocnel nebezpečne. V Lorette odporúčal sa pod ochranu Panny Márie. Keď prišiel do Ríma, pripravoval sa na smrť modlitbami a prijímaním sv. sviatostí, a jedine s Bohom obcoval. Keď kardináli a biskupi prišli ho navštíviť, nepripustil ich k sebe a riekol: «Teraz zaoberám sa výlučne s Pánom života a smrti.»

A tíško usnul v Pánu v noci dňa 1. októbra roku 1572. Mrtvé telo sv. Františka Borgiasa bolo pochované v chráme Jezuitov v Ríme, neskoršie bolo prenesené do španielského mesta Madridu. Keď na prímluvu jeho mnohé divy u hrobu jeho sa dialy, vyhlásil ho pápež Gregor XIII. roku 1624 za blahoslaveného a pápež Klemens IX. roku 1671 za svätého. Pápež Innocent IX. naložil, aby pamiatka jeho v celej sv. cirkvi výročné dňa 10. októbra bola slávená.

Svätý František Borgias vyobrazuje sa jako jezuita, kľačiaci, a vedľa neho pohodený je kardinálsky klobúk a kniežacia koruna.

Poučenie.

Pohanský mudrc Sokrates hovoril, že smrť je najdlhšia cesta, preto že z nej nikto viac sa nevráti. Múdry pohan Sofokles hovoril, že smrť je posledný lekár, ktorý naraz všetky nemoci hojí. A tretí veľký mudrc pohanský hovoril, že smrť je zo všetkého, čo hrozného len byť môže, to najhroznejšie. Kresťanovi je smrť školou, ktorá ho učí, jako na tomto márnom, pomíňajúcom svete žiť má, aby sa nebál smrti.

Náhla smrť mladistvej a bájočne krásnej cisárovny Isabelly a ľadovým dychom neúprosnej smrti zohavená tvár jej otvorily mladému vojvodcovi Františkovi Borgiasovi oči, že poznal, jak márná je každá pozemská moc, sláva a nádhera, a že zhnusil sa mu svet, i nechcel mu viac slúžiť. On pozeral na márný svet, ktorého dary končia sa smrťou, mysľou a srdcom, osvetlenými svetlom sv. Evanjelia.

Smrť priviedla mu na pamäť slová sv. Evanjeliuma: «Čo osoží človekovi, keby celý svet získal, ale na duši ujmu by utrpel?» Preto odložil sv. František Borgias korunu kniežaciu, aby výhradne Bohu a spaseniu duše svojej a blížnych svojich slúžil.

Preto píše i sv. Augustín (Soliloquium 2, 11.): «Život je klamlivý a plný tmy a plný nástrahy smrti. Teraz sa teším, a hneď plačem od zármutku; teraz užívam a hneď cítim sa mdlým; teraz sa hýbem, a hneď zatým som mrtvým; teraz zdám sa byť šťastlivým, a hneď zatým som biednym, teraz smejem sa a hneď vzdychám. Tak podlieha na zemi všetko premene, že nič v ňom ani len v jednej hodine v tom istom stave neostáva.»

Kresťane, mysli často na smrť, i nebudeš tento svet a márnosti jeho tak veľmi milovať a zachrániš dušu svoju pre večný, blahoslavený život. Smrť vyobrazuje sa nám jako kostlivec s kosou. Čo to znamená? Vycerené zuby kostlivca znamenajú, že smrť každého človeka ztrávi. Jamky očné značia, že smrť je slepá a nehľadí na žiadnu vznešenosť ľudskú, ani na krásu tela, ani na dôstojnosť, ani na múdrosť, ani na statky, moc a bohatstvo.

Vyobrazuje sa smrť bez uší, že nepočuje plač ľudský ani prosby. Vyobrazuje sa bez nosa, lebo ani balzam, ani píšma, ani iné voňavé veci pred smrťou a hnilobou žiadne telo ľudské nezachránia. Vyobrazuje sa smrť jako nahý kostlivec, lebo pri smrti všetko opustiť musíme. Vyobrazuje sa smrť s dlhými kostnatými rukami, čo znamená moc jej a silu nad živými tvorami.

Vyobrazuje sa smrť so sypacími hodinami v ruke, lebo každému človekovi ustanovený je čas a keď hodina jeho vyprší, musí umreť. Vyobrazuje sa smrť jako kostlivec v druhej ruke s kosou, že všetci ľudia jako tráva pod kosou musejú klesnúť. Niejeden človek chcel by zlatom a múdrosťou život svoj predĺžiť, zachrániť; ale márne: žiadon človek smrti neujde.

Kresťane, rozjímaj často o smrti a budeš žiť, jako žil sv. František Borgias; rozjímaj jako kardinál Hugo, ktorý o nej, takto písal: «Smrť nie je nič iného, než vystúpenie zo žaláru, konec vypovedania do cudziny, dokončenie práce, príchod ku bráne, dokončenie putovania, složenie najväčšej ťarchy, to jest tela, sostúpenie so zúrivého koňa, ničiace rozbúrenie bývania nášho, vyslobodenie zo všetkého nebezpečenstva, zakončenie nemocí, roztrhanie všetkých väzieb, návrat do otčiny, vstúpenie do slávy.»

Kto na zemi Bohu a duši svojej žije, bude žiť po telesnej smrti s Bohom vo večnej sláve.

Modlitba

O Bože, prosíme Teba, popraj nám milostivé, aby sme márnosť sveta vždy lepšie poznávali a jako sv. František Borgias k opravdivej dokonalosti kráčať mohli, Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

Napísať komentár
mike084
malá časť jezuitov je ešte stále Spoločnosť Ježišova ta druhá a o dosť väčšia časť má tiež skratku SJ - Spoločnosť Judášova modernista a jezuita sú takmer synonymá aj svätý František Borgiáš je Bohu žiaľ iba pripomenienka aký boli a majú byť keby súčasný generál Jezuitov povedal pred svätým Františkom Xaverským že je pokrstený Budhista tak poslušnosť či nie tak mu tento skvelý Misionár lajsne … Viac
alica111 sa to páči. 
Peter(skala)
dobre svedectvo pre tých, čo striktne odmietaju jezuitov:

Istý veľmož zlých a pohoršlivých mravov hanobil rád Jezuitov. Pokorný sluha Boží František navštívil ho, padol pred nim na colená a prosil ho za odpustenie pre príčinu, ktorú mu rád poskytol, že ho hanobil. Táto pokora sluhu Božieho odzbrojila uroleného hriešnika, že stal sa počestným mužom a pokorným sluhom ukrižovaného … Viac
Peter(skala)
Veľmi dobrý príklad ako sa modliť, ked niekto milovaný umiera a aj odpovedať: "Kto som ja..."

Sotva usporiadal vojvodstvo svoje, onemocnela Františkovi milovaná zbožná manželka Eleonora. Jedného dňa kľačal František Borgias pred obrazom umučeného Spasiteľa a prosil skrúšene milostivého Boha, aby mu zachoval pri živote manželku, ktorá mu je najdrahším pokladom na svete. I zdalo za mu, … Viac
Peter(skala)
Niektorí dvoranovia zazlievali miestokráľovi Františkovi veľkú štedrotu oproti chudobným.


Keď to počul sluha Boží, riekol: «Keby som bol zmámil pre zábavu svoju ešte väčšie peniaze, nikto nezastavil by sa nad tým. Ale ja chcem byť radšej karhaným, že som si utiahol k vôli chudobným, než by som bol nechal v biede stenať trpiacich údov Kristových.»
Peter(skala)
Zatriasol sa celý a zvolal: «Kde sú tie purpurové ústa a kvetúce líca, skvelé oči, ktoré sme obdivovali pred niekoľkými dňami? Čo stalo sa z tej nádhernej krásy, ktorej korili sa všetci ľudia? O márnosť nad márnosti! Isabella, koruna i žezlo (berla) krášlily teba, kolenačky bola si obsluhovaná, na kynutie tvoje okom pohybovali sa tisíci poslušní smrteľníci, všetky možné pocty preukazovaly sa … Viac