Svätý otec Ján Pavol II. – 264. nástupca svätého Petra, hlava 1.2 miliardy katolíkov na celom svete, pápež rekordér, putujúci pontifikát, biskup Ríma, najvyšší kňaz, nositeľ moci kľúčov, ohlasovateľ evanjelia, modliaci sa mystik, ohnivý kazateľ, kajúcnik, prosiaci o odpustenie, ikona utrpenia, utešiteľ trpiacich, hlásateľ pokoja, milý spoločník, zázrak v historickom čase, „zametač“.
Ján Pavol II.:Zvon víťazstva
Proroctvo Pred viac ako 150 rokmi sa v jednej knihe poézie objavilo proroctvo, ktoré predpovedalo slovanského pápeža: „Uprostred veľkých búrok Boh rozkolíše veľký zvon. To slovanskému pápežovi už pripravujú trón. Ten nezuteká pred šabľami ako hociktorý Talian. Ten s božskou odvahou proti šabliam sa stavia.“
Prorokom bol Poliak Július Słowacki, básnik a vizionár, ktorý žil mimo svojej vlasti a zomrel ako 40-ročný, v roku 1849.
Karol u Madony Otvára sa konkláve, na ktorom zvolia nástupcu pápeža Lucianiho. Je tu 111 kardinálov, ktorí smú vstúpiť do Sixtínskej kaplnky. Hlavný ceremoniár Monsignore Virgilio Noé ich má porátať a nakoniec, keď vojde za bránu posledný, má zahlásiť formulu Extra omnes - Všetci von, čo platí pre všetkých, čo nemajú na sebe purpur. Noé naráta 110 voliteľov. Jeden chýba, ale nech už je dôvod akýkoľvek, musí zatvoriť bránu. Čaká ešte chvíľu, a keď sa už chystá predniesť predpísanú formulu, behom prichádza kardinál Karol Wojtyła. Krakovský arcibiskup sa oneskoril preto, lebo skôr, ako vstúpil do konkláve, bol sa pomodliť v chráme Madony z Mentorelly na Palestrinských vrchoch, päťdesiat kilometrov od Ríma. Zdržal sa aj tým, že sa prihovoril pastierovi oviec. Ešte niekoľko minút a Karol Wojtyła by sa nebol stal pápežom. Aký je to človek, ten Wojtyła? Narodil sa uprostred poľsko-sovietskej vojny, 18. mája 1920 vo Wadowiciach, poľskom priemyselnom meste neďaleko Krakova a slovenských hraníc, rodičom Jozefovi a Emílii. Kamaráti ho oslovovali menom Lolek, čo zodpovedá zdrobnenine Karolko. Jeho rodisko je vzdialené iba 100 kilometrov od najväčšej národnej svätyne Poliakov - Čenstochovej, zasvätenej Kráľovnej Poľska, Panne Márii. Už ako deväťročnému mu zomrela matka, ešte predtým mu zomrela niekoľkomesačná sestra. Vychovával ho otec, vojak z povolania rakúsko-poľskej armády, ktorý zo zdravotných príčin odišiel do predčasného dôchodku. Už ako trinásťročný založil Karol s pomocou svojho profesora Mariánsku družinu. Písal a prednášal básne, spieval. Vynikal vo všetkom - v učení, vo futbale, v lyžovaní. Bol plavcom i maratóncom - Božím superatlétom. Z každého predmetu dostal najlepšiu známku. Karol maturoval v roku 1938. V tom istom roku mu zomrel jediný brat Edmund. Bol lekárom v nemocnici v Biale. Keď vypukla epidémia, podľahol nákaze a zomrel na šarlach. Po maturite študoval Karol na Filozofickej fakulte Jageovskej univerzity v Krakove. V roku 1939 prišlo k nacistickej okupácii Poľska. 18. februára 1941 mu zomiera otec. Karol ostáva sám. O svojom otcovi neskôr povedal: „Môj otec mal na mňa veľký vplyv. On mi bol otcom aj matkou. Bol to veľmi nábožný človek. Nikdy nezabudnem, ako som často, keď som sa v noci zobudil, vídal otca kľačať na kolenách a modliť sa.“ Keď mu znemožnili štúdium, aby sa uživil, pracoval v kameňolome v Zakrzowku a v chemickom závode pri Krakove. V koncentračných táboroch a v nacistických väzniciach zahynulo počas nacistického režimu 2700 kňazov a klerikov, celá pätina poľského duchovenstva. Pri zachraňovaní prenasledovaných Židov, počas vojny, im Karol zaobstarával falošné legitimácie. Niektorých, po ktorých pátralo gestapo, skrýval u seba a delil sa s nimi o pokrm, riskujúc vlastný život. V roku 1944 ho zrazilo nemecké vojenské nákladné auto a bol prevezený do nemocnice. Prežil len zázrakom. Začal sa zaujímať o náboženský život. Každý deň pred odchodom do práce sa zúčastňoval na svätej omši. Často ho vídali sústredeného nad malým misálom, alebo kľačiaceho pred oltárom Panny Márie Pomocnice kresťanov s ružencom v dlani. Sám sa musel skrývať v arcibiskupskom paláci, kde tajne začal študovať teológiu. 1. novembra 1946 ho krakovský arcibiskup kardinál Adam Sapieha vysvätil za kňaza. Do roku 1948 pokračoval v štúdiu filozofie a teológie v Ríme. Získal doktorát spirituálnej teológie. Po návrate do Poľska sa aktívne venoval pastorácii, hlavne mladých, a súčasne aj vedeckej práci. Prednášal etiku na Katolíckej univerzite v Lubline. Vtedy sa vyhrotili vzťahy medzi Cirkvou a komunistickým režimom, kardinála Wyszyńského uväznili. Wojtyła sa zaujímal o vedu, kultúru, umenie a spoločenský život. V roku 1958 ho pápež Pius XII. menuje za titulárneho ombijského biskupa a krakovského pomocného biskupa. Od roku 1964 vedie celých 16 rokov Krakovskú arcidiecézu. Aktívne sa venuje prácam Druhého vatikánskeho koncilu. V júni 1967 ho pápež Pavol VI. vymenoval za kardinála. Má 47 rokov a je najmladším kardinálom Cirkvi. V roku 1976 je povolaný kázať a dávať duchovné cvičenia pápežovi Pavlovi VI. a Rímskej kúrii. O rok nato sa stal predsedom Biskupskej rady pri stálom generálnom sekretariáte Svätej stolice v Ríme. Konkláve Dňa 6. augusta 1978 umiera Pavol VI. Wojtyła sa zúčastňuje na konkláve, ktoré volí Jána Pavla I. Pápež Luciani zomiera o dva mesiace. V nasledujúcom konkláve 16. októbra je Karol Wojtyła zvolený v siedmom kole za pápeža. Kardinál Felici oznámil čakajúcemu davu: „Habemus Papam“ (máme nového pápeža). Karol si dáva meno Ján Pavol II. Keď sa objavil na ústrednom balkóne vatikánskej baziliky pred zástupom ľudí, porušil tradíciu. Rozpráva. Ostatní pápeži, keď boli zvolení, sa prezentovali mnohými pozdravnými gestami rúk, zbožne žehnali, ale bez slova. Ján Pavol II. sa objavil s mohutným „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ Už v prvých dňoch svojho pontifikátu nadchol novinárov, keď im odpovedal na ich otázky v rozličných jazykoch. Vrúcne si uctieval Pannu Máriu. Do svojho erbu si dal veľké M (Mária). Jeho heslom je „Totus tuus“, čo v preklade znamená „Celý tvoj“. Kardinál Wyszyński vtedy povedal novozvolenému pápežovi: „Ty musíš priviesť Cirkev do tretieho tisícročia.“ Pútnik Iba tri mesiace po svojom zvolení sa Svätý otec vybral na prvú cestu mimo Talianska. Smer putovania: Mexiko. Niekoľko dní predtým sa vyslovil, že sa chce stať putujúcim pápežom. Povedal: „Chcem zájsť za všetkými ľuďmi, za všetkými, ktorí sa modlia, a tam, kde sa modlia, za beduínom v stepi, za karmelitánom a cisterciánom v kláštore, za chorými, čo trpia na posteli, predovšetkým za utláčanými a ponižovanými. Chcel by som prekročiť prah všetkých domov.“ Podľa ústavy je do Mexika zakázaný vstup zahraničným duchovným osobám pri výkone ich funkcie. Podľa toho by tu nesmel vstúpiť ani pápež, ani tristo kardinálov a biskupov z rozličných štátov Latinskej Ameriky, ktorí prišli do Puebla na stretnutie so Svätým otcom. Kňazi v tejto krajine nesmú na verejnosti nosiť kňazský oblek. Charizma nového pápeža dokázala prekonať aj tieto prekážky a cesta do Mexika sa mohla konať. „Seňor Karol Wojtyła“ vykonáva všetky svoje povinnosti verejne, oblečený do svojich posvätných rúch. V meste Oaxaca, v dominikánskom kostole, sa pápež stretol so štyristo chorými, ktorí prichádzali blízko k nemu. Jedno dievčatko s veľkými čiernymi a ubolenými očami sa predstavilo, stojac na sedačke. V ruke malo letáčik a čítalo: „Požehnaj ma, Svätý otec. Umieram na leukémiu. Nemám nijakú nádej, dúfam iba v teba.“ Wojtyła ju požehnal a potom jej zľahka rozstrapatil vlasy. 3. júna 1979 Karol Wojtyła navštevuje rodné Poľsko. Prvý raz sa stalo, že pápež navštívil komunistickú krajinu. Až jemu, Poliakovi, bolo dané uskutočniť to, čo nemohol urobiť Pavol VI. V roku 1966 pri príležitosti tisíceho výročia pokresťančenia Poľska požiadal totiž pápež Montini o návštevu Varšavy. Vláda mu vtedy odmietla vstup. Po prvýkrát v histórii vstupuje pápež do Bieleho domu. Na ceste ho sprevádzajú dve tisícky žurnalistov, ale pracovníkov masmédií, ktorí sa zaoberajú touto cestou, je dohromady až štrnásťtisíc. Objavilo sa heslo: „Wojtyła superstar“. Dvadsiateho ôsmeho novembra 1979: Turecko. Istambulské noviny sú plné nevľúdnych a sarkastických slov na adresu Jána Pavla II. Opisujú všetky pápežské omyly v minulosti a uvádzajú všetky zlomyseľnosti: od odsúdenia Galileiho až po incest Alexandra Borgiu. Týždenník Milyet (Národ) uverejňuje na prvej strane s obrovským titulkom list Aliho Agcu, teroristu, ktorý práve včera unikol z najopevnenejšej vojenskej väznice neďaleko Istanbulu, kde bol uväznený za atentát na riaditeľa tohoto týždenníka: „Veliteľ križiakov Ján Pavol II.,“ píše sa v liste, „prichádza do Turecka vyslaný západnými imperialistami, lebo v tejto chvíli sa boja Turkov, ktorí spolu s ostatnými moslimskými bratmi sa usilujú získať veľkú ekonomickú a vojenskú silu na Strednom východe. Ak sa táto návšteva nezruší, je isté, že zabijem pápeža.“ Rio de Janeiro v Brazílii. Vo veľkom parku Aterro do Flamengo na úpätí Corcovada, kde pápež slávil svätú omšu, sa zhromaždili asi dva milióny ľudí. „Je to najväčšie zhromaždenie ľudu v celých dejinách Brazílie.“ písali noviny. Na dlážke jednej chudobnej kaplnky, zasvätenej svätému Františkovi, pápež zvolal: „Mysliac na tých, čo sú bohatí a uzatvárajú sa pred Bohom i pred ľuďmi, Kristus povedal: ,Beda vám!’, kiežby ich táto pravda aspoň trápila!“ V Beléme, hlavnom meste štátu Pará, na samom severe pápežovej cesty po Brazílii, je neznesiteľná páľava. Štyridsať stupňov v tieni počas svätej omše na voľnom priestranstve spôsobovalo, že ženy a deti omdlievali a hasiči bez prestania museli kropiť zástupy ľudí prúdmi vody. V meste Marituba Wojtyła navštívil nemocnicu pre malomocných. „Je hrozne horúco, Svätý otče,“ povedal mu jeden z malomocných, „ale naša láska k vám je ešte horúcejšia.“ Malomocní nehlučne tlieskali pahýľmi svojich rozpadnutých rúk. Pápež objímal všetkých, ktorí boli schopní objímať, privinul k sebe tých, ktorí boli najbližšie.
Atentát 13. máj 1981, streda, 17 hodín, 17 minút. Biele auto s otvorenou strechou, v ktorom stojí pápež, prechádza Námestím svätého Petra pomedzi dva špaliere ľudí pred zvyčajnou všeobecnou audienciou. Jeden hnedý muž, mladík, si robí priestor okolo seba a pretláča sa cez ľudí do prvého radu. Keď okolo neho prechádza pápež, dvíha pravú ruku s pištoľou a strieľa. Wojtyła je postrelený do brucha, do pravej a do ľavej ruky. Jeho rúcho sa máča krvou a klesá do náručia svojho sekretára. Šepce po poľsky: „Matička moja, Matička moja!“ Približne 20 000 ľudí sa pozeralo na to, ako vtedy 60-ročný Ján Pavol II. padal pod tromi zásahmi. Zranené boli aj dve okolostojace ženy. Auto sa dáva okamžite do pohybu a mieri s raneným pápežom cez rímske ulice do nemocnice Gemelli, kde sa podrobuje chirurgickému zákroku. V operačnej sieni je štyri a pol hodiny, počas ktorých mu odstránia dvadsať centimetrov čriev. Wojtiła stratil veľa krvi. Ten, čo vystrel, sa volá Mohamad Ali Agca. Má 23 rokov. Je členom organizácie Siví vlci. Tento mladý Turek, pravicový extrémista, už viac ako rok sledoval pápeža. Po návšteve pápeža v Turecku, Agca zmizol do Nemecka. Odtiaľ prešiel do Talianska, potom sa zdržiaval v Španielsku, odkiaľ sa dostal do Ríma tri dni pred atentátom. Pápež prežil ťažké dni po atentáte v úplnej jasnosti ducha a v zbožnom sústredení, rozjímajúc o nečakanej forme oddania sa Božej vôli, ktorú voči nemu Pán prejavil prostredníctvom utrpenia. Ešte v čase, keď ležal v nemocnici, verejne odpustil svojmu atentátnikovi. Po takmer piatich mesiacoch pápež znovu zaujíma svoje miesto, na ktorom sa už odohralo toľko stretnutí s veriacimi z celého sveta. Na veľkom nádvorí baziliky celebruje svätú omšu. Čelí únave trojhodinových obradov.
