Pápež si na Mauríciu uctil kňaza a lekára bl. Jacques-Désiré Lavala
Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán
Pri tomto súkromnom bode programu apoštolskej cesty Svätého Otca vládla atmosféra uzobranosti. Pápež v sprievode troch členov Konferencie biskupov Indického oceánu položil pri hrobe francúzskeho misionára, kňaza a lekára z rehole spiritánov - Kongregácie Ducha Svätého - kyticu kvetov a pobudol postojačky v tichej modlitbe.
Veľkú misionársku osobnosť z 19. storočia, evanjelizátora niekdajších čiernych otrokov a domorodcov na ostrove Maurícius, slávnostne beatifikoval v r. 1979 v Ríme pápež Ján Pavol II., ktorý neskôr v roku 1989 osobne navštívil aj jeho hrob v Port Louis.
Svätyňa otca Lavala sa nachádza v areáli Kostola Svätého kríža na okraji stotisícového hlavného mesta. Do súčasnej modernej podoby s kapacitou 250 osôb bola rozšírená v roku 2014, pri príležitosti 150. výročia smrti otca Lavala. Predchádzajúca stavba bola z roku 1870. Na rekonštrukciu okrem katolíkov prispeli darmi aj členovia iných náboženstiev a podieľal sa na nej i štát.
V presklenej rakve sú telesné pozostatky blahoslaveného upravené s voskovou podobou jeho tváre, ktorá sa zachovala na dobovej fotografii. Leží oblečený v kňazskom rúchu so zopätými rukami a nad ním je vo výške umiestnený veľký kríž.
Pápež František vo výročný deň smrti otca Lavala celebroval dopoludnia na inom mieste ostrova svätú omšu za stotisícovej účasti veriacich. Pri slávení v pútnickom areáli na úpätí vrchu s monumentom Panny Márie, Kráľovnej pokoja s formulárom liturgickej slávnosti bl. Jacques-Desiré Lavala predniesol pápež František v modlitbe kolekty tieto slová:
„Pane, ty si si povolal svojho služobníka Jacques-Désiré Lavala od vykonávania lekárskej služby ku kňazskému ministériu a k evanjelizácii chudobných; udeľ nám, aby sme podľa jeho príkladu a na jeho príhovor mali evanjeliovú zapálenosť pre chudobných a spoliehali sa na jedinú silu tvojho Svätého kríža.“
V homílii Svätý Otec pripomenul odkaz blahoslaveného otca Lavala týmito slovami:
„Blahoslavenstvá «sú ako preukaz totožnosti kresťana. Teda, ak si niekto z nás kladie otázku „Čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?“, odpoveď je jednoduchá: treba robiť, každý svojím spôsobom to, čo hovorí Ježiš v reči o blahoslavenstvách. V nich sa črtá tvár Majstra, a my sme povolaní na to, aby táto tvár „presvitala“ do každodennosti našich životov» (Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 63), tak ako robil „apoštol maurícijskej jednoty“, blahoslavený Jacques-Désiré Laval, ktorého majú tieto kraje vo veľkej úcte.
Láska ku Kristovi a k chudobným poznačila jeho život takým spôsobom, že ho ochránila od ilúzie robiť „vzdialenú a sterilnú“ evanjelizáciu. Vedel, že evanjelizovať znamená byť všetkým pre všetkých (por. 1 Kor 9,19-22): naučil sa jazyk otrokov, ktorí boli práve prepustení a jednoduchým spôsobom im ohlasoval Dobrú zvesť o spáse. Dokázal zhromaždiť veriacich a formovať ich k tomu, aby sa venovali misii a vytvárali malé kresťanské spoločenstvá v okolitých štvrtiach, mestách a dedinách, malé spoločenstvá, z ktorých mnohé sa stali základom pre súčasné farnosti. Bol horlivý v povzbudzovaní tých najchudobnejších, skartovaných, takým spôsobom, že oni sami sa zorganizovali, aby našli odpovede na vlastné trápenia.
Prostredníctvom svojho misijného dynamizmu a svojej lásky páter Laval dokázal dať cirkvi na Mauríciu novú mladosť, nový dych, ktorý sme dnes pozvaní prevziať v aktuálnom kontexte.
A tento misijný elán treba zachovať, pretože sa môže stať, že ako Kristova Cirkev padneme do pokušenia stratiť evanjelizačný entuziazmus a utečieme k svetským istotám, ktoré postupne nielen misiu poznačia, ale urobia ju ťažkou, ba neschopnou priťahovať ľudí (por. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 26).
Misijný elán má mladú tvár, schopnú vždy znova omladnúť. Sú to práve mladí, ktorí s ich vitalitou a nadšením môžu tejto tvári dať krásu a typickú sviežosť mladosti, keď kresťanské spoločenstvo podnecujú k tomu, aby sa obnovovalo a pozývajú nás vyjsť v ústrety novým horizontom (por. Apoštolská exhortácia Christus vivit, 37).
Jacques-Désiré Laval (1803-1864) pochádzal z francúzskej meštiackej rodiny. Ako vyštudovaný lekár zakrátko objavil v sebe povolanie ku kňazstvu a rehoľnému zasväteniu a vstúpil do Kongregácie Ducha Svätého – spiritánov. Na ostrov Maurícius prišiel ako 38-ročný v roku 1841.
S oduševnením sa venoval evanjelizácii černochov, ktorí bolí na základe zákona vyslobodení z otroctva. Na ostrove zakladal základné školy a kaplnky, organizoval katechézu a sociálnu integráciu obyvateľstva. Vybudoval viacero nemocníc, ktoré poslúžili v čase epidémií cholery v rokoch 1854, 1857 a 1862.
V súkromí páter Jacques-Désiré Laval viedol prísny život, používal kajúce cilícium, spával na holej zemi, praktizoval pôst a trávil v modlitbe aj celé noci. Ranený mŕtvicou vo veku 59 rokov znášal utrpenie a zomrel po dvoch rokoch 9. septembra 1864. Na jeho pohreb prišlo 40 tisíc obyvateľov ostrova.