Jazyk
Pozretia
1,3 tis.
Pravda bude skryta 3

Zdroje Varovania

/Pre zväčšenie obrázka stačí kliknúť naň/

Edmund Campion (Kampián), rehoľník, mučeník
Svätý
Sviatok:
1. december
* 25. január 1540 Londýn, Anglicko
† 1. december 1581 Tyburn, dnes časť West Endu v Londýne
Význam mena: ochranca majetku (zast.nem.)

Sv. Edmund Kampián
Edmund Campion sa síce narodil v katolíckej rodine v Anglicku, ale keďže vyrastal v protestantskom prostredí, ako mladý muž začal študovať anglikánsku teológiu. Keď anglická kráľovná Alžbeta I. – ako hlava anglikánskej cirkvi – navštívila v roku 1566 Oxfordskú univerzitu, veľmi ju zaujal dvadsaťšesťročný protestantský študent, ktorého vybrali, aby ju privítal. Bol to práve Edmund Campion, poctivý a pracovitý človek, hľadajúci pravdu. Zanedlho sa však tento mladý muž začal zaujímať hlbšie o katolícku vieru a vďaka štúdiu cirkevných otcov a spisovateľov začal pochybovať o svojej protestantskej viere. V roku 1572 odišiel do francúzskeho mesta Douai a tam sa vrátil k svojej katolíckej vieru. Odišiel do Ríma a vstúpil do jezuitského rádu. Ako novic mal videnie Panny Márie, ktorá mu predpovedala, že v Anglicku zomrie mučeníckou smrťou. V roku 1578 bol vysvätený za kňaza. O tri roky neskôr sa vrátil do Anglicka. Veľmi veľa pracoval. Kázal i viackrát denne, svoje homílie si neustále pripravoval – aj počas ciest na koni, keď cestoval po Anglicku. Veľa ľudí sa obrátilo, keď ho počúvali. Napísal traktát, v ktorom vysvetľoval mylné stránky anglikánskej teológie. Dostal sa do konfrontácie so samotnou kráľovnou. V júli 1581 ho zatkla kráľovská polícia. Mučili ho a nakoniec ho 1. decembra 1581 zabili natiahnutím a rozštvrtením na škripci. Stalo sa to v Tyburne v Londýne. On sa popritom modlil za obrátenie a spásu anglickej kráľovnej. Za svätého bol vyhlásený v roku 1970 spolu s inými tridsiatimi deviatimi mučeníkmi Anglicka.

Faustína Kowalská, rehoľníčka, mystička
krstné meno: Helena
Svätá
Sviatok:
5. október
* 25. august 1905 Głogówiec, Poľsko
† 5. október 1938 Krakov
Význam mena: priaznivá, dobrotivá (lat.)
Sv. Faustína Kowalská
Svätá Faustína sa narodila 25. augusta 1905 v malej dedine západne od mesta Lodž v Poľsku. Bola tretím dieťaťom z desiatich súrodencov. Pri krste jej dali meno Helena. Keď mala takmer dvadsať rokov, vstúpila do „Kongregácie sestier našej Panej Milosrdenstva“. Členky tejto kongregácie sa venovali starostlivosti a výchove mladých problémových žien. Rok po vstupe do kláštora prijala rehoľný habit a meno „sestra Mária Faustína“.
V tridsiatich rokoch dostala sestra Faustína od Boha milosť a posolstvo, aby rozšírila vieru a úctu k Božiemu milosrdenstvu. Mala hlásať plán Božieho milosrdenstva a záchrany pre celý svet. Nebola to ľahká úloha. Jej celý život spočíval v napodobňovaní Kristovej obety – bol to život žitý pre iných. Podľa Božej požiadavky ochotne ponúkala samú seba utrpeniu v spoločenstve s Bohom, aby tak odčinila hriechy iných. V každodennom živote sa stávala ženou milosrdenstva, prinášajúcou radosť a pokoj iným. Písala o Božom milosrdenstve a povzbudzovala iných k viere v Neho, a tak pripravovala svet na jeho opätovný príchod. Osobitná zbožnosť k Nepoškvrnenej Márii a ku sviatostiam Eucharistie a zmierenia jej dala silu zniesť všetky jej trápenia, ktoré ponúkla Bohu za Cirkev a tých, ktorí to potrebovali. Osobitne sa modlila za veľkých hriešnikov a umierajúcich. Písala a trpela v tajnosti, iba jej duchovná nadriadená a pár zasvätených osôb vedelo, že niečo v jej živote má miesto niečo nezvyčajné a významné.
Obraz Božieho milosrdenstva v Sanktuáriu v Krakove
Po jej smrti na tuberkulózu v roku 1938 boli dokonca aj jej najbližší spoločníci ohromení, keď zistili, aké mala táto pokorná a vždy veselá sestra obrovské utrpenie a zároveň hlboké mystické zážitky. Vzala si hlboko k srdcu Božie evanjelium, ktoré nariaďuje „byť milosrdným ako je milosrdný náš Nebeský Otec“, rovnako ako pokyny jej spovedníka, aby konala takým spôsobom, aby každý, kto s ňou príde do kontaktu, odchádzal plný radosti. Správa o milosrdenstve, ktorú prijala sestra Faustína, sa teraz šíri do celého sveta. Jej denník „Božie milosrdenstvo v mojej duši“ sa stal príručkou oddanosti Božiemu milosrdenstvu.

TERÉZIA NEUMANNOVÁ – Život z Tela

O Terézii Neumannovej sa dozvedáme z rôznych prameňov, tiež z knihy „Terézia Neumannová z Konnersreuthu“ od Johannesa Steinera. /Vydalo vydavateľstvo Lúč Bratislava v r. 1995. Imprimatur: Mons. Dominik Tóth/.
Kniha poskytuje obraz života Terézie Neumannovej podľa autentických správ, denníkov a dokumentov. Autor knihy osobne navštevoval Terezku, jej rodinu a okruh jej známych i blízkych.

Terézia sa narodila 8. apríla 1898 v Konnersreuthe ako prvé z jedenástich detí, v chudobnej krajčírskej rodine.
V roku 1918 pri hasení požiaru si vykĺbila chrbticu, čo spôsobilo jej postupné ochrnutie. Odvtedy bola pripútaná na lôžko v rodičovskom dome. Pokusy o vyliečenie v nemocnici boli bezvýsledné. Uprostred marca 1919 sa k ochrnutiu pridružila úplná slepota. Chorobu znášala trpezlivo.
Každodenne sa modlila za blahorečenie Terézie z Lisieux. Keď sa tak stalo, 29. apríla 1923, Terézia sa o tom dozvedela v spánku, akoby sa bol ktosi dotkol jej podušky. Prebudila sa a odrazu videla. Opäť mohla čítať.
Ochrnutá však ostala naďalej, kŕče ešte zosilneli. Už mohla ležať iba na chrbte. Od dlhého ležania mala na chrbte a na nohách veľké rany. Ľavá noha začala hnisať, trvalo to pol roka. Lekár sa obával, že jej budú musieť amputovať nohu (apríl 1925).
Dňa 17. mája 1925 sa náhle posadila na posteli. S pomocou príbuzných urobila niekoľko krokov. Svojmu duchovnému otcovi – farárovi Naberovi povedala, že uvidela zázračne krásne svetlo, z ktorého sa jej prihovoril nejaký hlas a spýtal sa, či sa chce uzdraviť. Povedala, že pokladá za dobré všetko, čo prichádza od milého Pána Boha, ktorý najlepšie vie, čo je dobré. Potom ten hlas pokračoval:
Dnes smieš zažiť malú radosť. Môžeš si sadnúť. Skús to, aj ti pomôžem. Môžeš aj chodiť, ale trpieť budeš ešte mnoho… Utrpením sa zachráni viac duší ako kázňami.
Keď 11. júna opäť šla do kostola, polovica dediny sa zhromaždila na trhovisku. V noci 30. septembra 1925 sa jej znovu ukázalo svetlo a vľúdny hlas jej oznámil, že odteraz bude chodiť bez cudzej pomoci. Ráno, na úžas rodičov, odišla do kostola.
Dňa 13. novembra 1925 prizvaný lekár Dr. Seidl zistil, že Terezka má zápal slepého čreva a hrozí jeho prasknutie. Prikázal, aby ju previezli na okamžitú hospitalizáciu a operáciu do nemocnice vo Waldassene. Podľa svedectva privolaného kňaza – farára Nabera, Terezka predniesla svoju prosbu:
Svätá Terezka, ty mi môžeš pomôcť. Už si mi neraz pomohla. Mne je to jedno, ale počúvaj, čo robí moja matka.
Vtedy sa zasa ukázalo svetlo a prehovoril hlas:
„…aby svet spoznal, že existuje aj vyšší zásah, teraz ťa nebudú musieť rezať. Vstaň, ihneď choď do kostola a poďakuj Bohu!
Terezka vstala a odišla do kostola. Na druhý deň ju vyšetril Dr. Seidl a jej zdravotný stav ho prekvapil.
Terézia Neumannová od septembra 1927 až do konca svojho života, čiže 35 rokov, žila bez akéhokoľvek jedla a nápojov! Jedinou jej stravou bolo každodenné sv. prijímanie. Už predtým, od Vianoc r. 1926, definitívne odmietala potravu. V júli 1927 bola Terezka (s jej súhlasom a na podnet ordinariátu v Regensburgu) pod prísnou kontrolou lekárskej komisie a štyroch sestier pod prísahou, celých 15 dní (človek môže bez potravy a tekutín vydržať maximálne 11 dní). Počas týchto 15 dní Terezku čo najprísnejšie kontrolovali podľa lekárskych a cirkevných smerníc vždy dve sestričky.
(Treba si uvedomiť zodpovednosť veriaceho človeka pri prísahe.)
Merali ešte aj ústnu vodu, kontrolovali všetky výlučky. Fotografovali krvácajúce stigmy, skúmali aj krv. Počas týchto 15 dní komisia nezistila nijaké prijímanie potravy! Na začiatku pokusu vážila 55 kg, po piatkovom utrpení jej váha klesla raz na 51 kg, inokedy na 52,5 kg a po ukončení experimentu opäť vážila 55 kg.
V posudku preláta Dr. Franza X. Mayra, vysokoškolského profesora chémie, biológie a geológie, sa píše:
Teréziu Neumannovú poznám už takmer 11 rokov… Ani nevedomý podvod neprichádza do úvahy. Je psychicky zdravá. K vyšetrovaniu z r. 1927 Dr. Seidl a Dr. Ewald, ako aj príslušný biskupský úrad uvádzajú, že všetky štyri sestričky, ktoré vykonávali pozorovania, boli pod prísahou a svoju úlohu svedomito a bez výhrad splnili. V čase od 14. do 18. júla 1927 Terézia Neumannová neprijala nijakú prirodzenú, či už pevnú, alebo tekutú výživu. Vyšetrenie sa robilo v najhorúcejšej časti roka. Za normálnych okolností by sa u nej už o niekoľko dní dostavil mučivý pocit smädu. Predovšetkým by bola musela začať rapídne chradnúť už po prvom piatku v dôsledku väčšej straty krvi. Počas celého vyšetrenia u Terézie vôbec nezaznamenali pocity hladu a smädu. Bez váhania možno tvrdiť, že človek, ktorý tak skvele prežije 15-dennú úplnú hladovku, istotne nie je ani inokedy odkázaný na zvyčajnú stravu a že mu možno uveriť, keď tvrdí, že je schopný žiť i bez stravovania.“
Eichstättský zubný lekár Dr. Richard Diener v odbornom posudku tvrdí, že v Terezkinej ústnej dutine nebola nijaká zvyčajná bakteriálna flóra, ktorú vnáša potrava. Usudzuje, že je vylúčené, aby prijímala potravu ústami.
V roku 1926 sa u nej objavili stigmy. Na nohách, na rukách, na boku i na tvári. Stigmy jej ostali až do konca života.
Jej ošetrujúci lekár – zdravotný radca Dr. Seidl z Waldsassenu, zmeral jej ranu na boku: merala 31 x 3 cm. Stigmy pokladá za pravé a podľa jeho názoru tieto mimoriadne javy nemožno vysvetliť čisto prirodzenou cestou.
Primárka Dr. Lea Ritterová z Regensburgu: „Stigmy s hystériou nemajú nič spoločné. Stigmy Terézie Neumannovej nemožno vysvetľovať ako prirodzené. S tým súhlasí aj dvorný radca, prof. Tschermak von Seyssenegg.
Posudok preláta Dr. Franza X. Mayra, ktorý vypracoval pre biskupa Michala Buchbergera: „Pokiaľ ide o stigmy (Terézie), musím zdôrazniť, že rany, ktoré jedenásť rokov ostávajú takmer nezmenené, ktoré sa nikdy nezapália a ani nehnisajú, na druhej strane však odolávajú všetkým liekom, nemôžu byť medicínske rany.
Páter Gemelli, rektor Katolíckej univerzity v Miláne, sa o Terezkiných stigmách vyjadril v tom zmysle, že nemohli vzniknúť ani umelo, ani sugesciou a že sa nezistili ani sklony k hystérii. Aj podľa pozorovaní Jeho Eminencie, kardinála Faulhabera, toto krvácanie nie je umelo vyvolané.
Sú známe prípady, keď sa Terézia Neumannová vo vizionársko -extatickom stave voľne vznášala nad zemou. Vo dvoch prípadoch poznáme miesto i svedkov. Na chóre kaplnky opátstva sv. Walburga v Eichstätte predstavená Benedikta von Spiegelová videla, že Terezka sa počas premenenia ocitla vo výške jedného schodu. Druhý prípad pozorovali pri vízii na sviatok Nanebovzatia Panny Márie – 15. augusta 1938 v kláštore Tirschenreuthe.
Terézia Neumannová mávala počas roka aj sto vízií. Vízie Kristovho umučenia, vízie podľa Evanjelií, zo života apoštolov a svätých, duší zomrelých, pádu anjelov, Nanebovzatia Panny Márie. Vízie jej umožňovali účasť na veľkých cirkevných slávnostiach – napr. na otvorení Svätého roku v Ríme, pri vyhlásení dogmy o telesnom Nanebovzatí Panny Márie, na slávnostiach v Lurdoch, v Lisieux a vo Fatime.
Extázy Terézie Neumannovej sa vyznačujú dôležitými znakmi, ktorými sa podstatne odlišujú od všetkých prirodzených stavov tranzu, vytrženia a pod. – uvádza arcibiskup Teodorowitz.
Farár Jozef Naber:Bez váhania položím i život za pravdivosť mimoriadnych javov, ktoré som pozoroval na Terézii Neumannovej.“
Terézia víziu nielen videla, ale aj počula. Ak si počuté zapamätala, mohla slová i zopakovať, a to v jazykoch, ktoré sa nikdy neučila. O tom svečí aj kardinál z Ernakulamy (India), Dr. Joseph Parecatilla. Vychádza pritom z osobných rozhovorov s Terezkou. Terezka mu po vízii na otázku odpovedala v aramejčine (jazyku, ktorým hovoril Kristus), Kristove slová. Napr.: „Aba beedak appareth ruhi,“ čo znamená: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“
Foneticky reprodukovala slová sv. Terézie, nazývanej Malá, ktoré povedala portugalsky.
Pri vízii Matky Božej v Lurdoch hovorila nespisovnou francúzštinou. Prof. Wutz a dr. Gerlich zistili, že slová zodpovedajú dialektu, akým sa hovorí v oblasti Pyrenejí.
Pri svätom prijímaní Terezke hostia v ústach zmizla bez prehltnutia, len čo bola vložená do úst. Potvrdzuje to kňaz Naber, viedenský židovský obchodník Dr. Benno Karpeles a iní.
Terézia zomrela 18. septembra 1962.
V r. 1982 regensburský biskup vydal dekrét, ktorým potvrdzuje prevzatie povinností, súvisiacich s procesom blahorečenia Terézie Neumannovej.
Medzi rokmi 1926 až 1962 za Terezkou prichádzalo denne i niekoľko sto osôb. Za deň rozprávala osobne asi s ôsmimi návštevníkmi. Celkove sa odhaduje, že Terezka poskytla rozhovor a útechu asi 50 000 návštevníkom. Asi 700-krát podstúpila piatkovú kalváriu. Státisíce ľudí hľadeli s vážnosťou, sčasti otrasení, na obraz jej utrpenia. Pri pohľade na krvou zaliatu tvár a krvácajúce stigmy sa nejednému vydrali slzy. K početným prípadom upevnenia viery u katolíkov i protestantov pribúdali oficiálne konverzie. Takto našiel cestu ku katolíckej Cirkvi aj lekárnik Bruno Rotschild, žid, ktorého neskôr vysvätili za kňaza.
Dr. Fritz Gerlich, šéfredaktor mníchovských novín, historik, príslušník protestantsko-kalvínskeho vyznania, si predsavzal, že odhalí akýkoľvek podvod, ak by sa v prípade Terézie vyskytoval. Do Mníchova sa vrátil ako biblický Pavol. Po ňom prestúpila na katolícku vieru aj žena a ich štyri deti.
Viedenský židovský obchodník Dr. Benno Karpeles sa nechal pokrstiť a krstnou matkou mu bola sama Terézia.
Mnohí návštevníci prišli len zo zvedavosti, no pri odchode navštívili chrám a prijali sviatosti. Arcibiskup Michael Buchberger z Regensburgu uvádza: „Návštevníci tu našli buď vypočutie, alebo odišli s útechou. Iní našli vieru a ďalší sa vo viere utvrdili.“
Keď sa kňaz Naber opýtal Terezky: „Z čoho vlastne žiješ?“, odvetila mu prosto: „Zo Spasiteľa.
Diecézny biskup. kardinál Dr. Rudolf Graber podčiarkol eucharistické pramene života Terézie Neumannovej, jej eucharistickú zbožnosť, ktorá potvrdzuje Ježišove slová, že (jeho) telo je opravdivý pokrm a (jeho) krv je opravdivý nápoj. Preto prvou výzvou života Terézie Neumannovej pre nás je uctievať a vzývať eucharistického Pána.
Takmer 40-ročné udržanie sa pri živote výlučne svätou Eucharistiou, jej intuitívne poznanie, vízia, ako Kristus zostupuje v okamihu premenenia, mystické vchádzanie a zachovávanie vo forme chleba v tele akoby boli novým dôkazom živej prítomnosti Krista vo Sviatosti oltárnej vloženým do našej pochybujúcej súčasnosti, aby nás povzbudili k veriacej odovzdanosti „skrytému božstvu“.

www.youtube.com/watch
Pravda bude skryta zmienil tento príspevok v František mení Katechizmus - verí, že Cirkev sa mýlila, pokiaľ neprišiel.