Clicks46
Peter(skala)

“Lekári okolo neho chodili, videli, ako chudne, ako sa stráca, až jeho život vyhasol, lebo mu nedali to minimum.” Vincent Lambert je obeťou nepriamej eutanázie

35

Bratislava 12. júla 2019 (HSP/Vatican News/Foto:Screenshot-Youtube)

K morálno-etickým otáznikom, ktoré v mnohých ľuďoch vyvolávajú okolnosti smrti francúzskeho pacienta Vincenta Lamberta po deviatich dňoch hladu a smädu, sa pre Vatikánsky rozhlas vyjadril páter Ján Ďačok SJ, kňaz a lekár, ktorý prednáša etické disciplíny na Pápežskej univerzite Gregoriana a je teológom Apoštolskej penitenciárie

Na snímke Vincent Lambert pri komunikácii so svojím príbuzným

Milí poslucháči, dovoľte, aby som sa s vami podelil o niekoľko postrehov, ktoré súvisia s Francúzom Vincentom Lambertom, o ktorého úmrtí informovali masmédiá 11. júla. Ako je známe, jedenásť rokov bol vo vegetatívnom stave alebo v stave minimálneho vedomia, pričom dýchal spontánne. Na základe súdneho rozhodnutia mu však lekári zastavili prísun tekutín a výživy a v dôsledku toho zomrel po 9 dňoch.

Je predovšetkým dôležité podčiarknuť, že pre život je nutná strava a tekutiny. Inými slovami: Kto chce žiť, musí jesť a piť. Bez prísunu výživy a tekutín sa zomiera, a to v intervale 10 až 14 dní. To platí nielen pre zdravých, ale o to viac pre chorých, a osobitne pre tých, ktorí sú aj v príjme tekutín a potravy úplne odkázaní na iných. Zabezpečiť príjem tekutín a vhodnej stravy znamená zabezpečiť nie medicínsku liečbu, ale základné životné potreby. Tomu majú poslúžiť všetky prístupy, ktoré má moderná medicína k dispozícii. To bol prípad aj Vincenta Lamberta, ktorému vhodne upravenú stavu a tekutiny zabezpečovali zdravotnícki pracovníci, čo aj patrí k ich vznešenému poslaniu.

Ako je známe, poslaním medicíny je, aby stanovila diagnózu a liečila, nakoľko je to možné. Keď nemôže vyliečiť, má sprevádzať chorého a zmierňovať jeho utrpenie až po prirodzenú smrť. Medicína má zabezpečiť fungovanie životne dôležitých funkcií, ako je dýchanie, činnosť srdca, príjem stravy a tekutín.

Učiteľský úrad Cirkvi sa opakovane vyjadril k povinnosti výživy a príjmu tekutín u dlhodobo chorých. Súhrne to vyjadruje Nová charta zdravotníckych pracovníkov, ktorú vydala Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve v roku 2016, keď tvrdí: „Výživa a hydratácia, aj umelo poskytované, patria medzi základné formy starostlivosti o zomierajúceho, pokiaľ nepredstavujú neprimeranú záťaž alebo nijaký úžitok pre chorého. Ich neoprávnené prerušenie môže znamenať vo vlastnom zmysle eutanáziu: ´Podávanie výživy a tekutín, aj umelým spôsobom, je v súlade so zásadou riadneho a primeraného prostriedku na zachovanie života. Je teda povinné do tej miery, kým sa ukazuje, že sa tým dosiahne vlastný cieľ tohto konania, spočívajúci v zaistení hydratácie a výživy pacienta. Takto sa zabráni utrpeniu a smrti v dôsledku vyhladovania a dehydratácie´“ (č. 152).

Ako teda posúdiť spomínanú situáciu? O čo išlo v jeho prípade – o eutanáziu? Áno, spokojne možno tvrdiť, že išlo o nepriamu eutanáziu. Nepriamu – lebo sa mu odoprela výživa a tekutiny, nutné pre život. Išlo o eutanáziu – lebo tam bol úmysel, aby v dôsledku odopretia základných životných potrieb zomrel. Jeho smrť nebola teda prirodzená, ale vedome chcená a spôsobená. A preto je pojem nepriamej eutanázie naozaj namieste.

V praxi to znamenalo, že v ostatných dňoch jeho života lekári a ostatní zdravotnícki pracovníci okolo neho iba „chodili“, videli ako chudne, ako „sa stráca“, až jeho život vyhasol, lebo mu nedali to minimum, ktoré potreboval: tekutiny a vhodnú stravu. Jednoducho povedané: Vincent Lambert zomrel na vyhladovanie a dehydratáciu – teda „vysušenie“. Je to naozaj surové, cynické a neľudské.

Treba ešte raz zdôrazniť, že podávanie tekutín a výživy v prípade dlhodobo chorých nepredstavuje medicínske úkony, ale základné životné úkony. A preto: robiť medicínu má význam iba vtedy, ak sa drží klasických hippokratovských princípov, a ešte lepšie: keď rešpektuje kresťanské princípy, ktoré chránia každý život od okamihu počatia až po prirodzenú smrť. Medicína, ktorá chce zabíjať a zabíja, sa spreneveruje svojmu humanistickému poslaniu. Stáva sa tak nástrojom ideológií, ktoré sa chcú realizovať aj v zdravotníctve a aj cez zdravotníctvo. Stáva sa nástrojom „kultúry smrti“ či „kultúry skartácie“.

Vincent Lambert nebol terminálne chorým, ani človekom, ktorý by mal neznesiteľné bolesti. To sú totiž dôvody, ktorými sa zvyčajne argumentuje v prospech eutanázie alebo asistovanej samovraždy. Je pravda, že bol dlhodobo a ťažko chorým. O jeho živote sa však usúdilo, že je už zbytočný. Jeho smrť je „úspechom“ tých, ktorí vo Francúzsku sa usilujú o uzákonenie eutanázie, podľa vzoru Holandska a Belgicka. V Holandsku je totiž eutanázia dovolená už od veku zavŕšených 12 rokov (pre interval 12 až 16 rokov je nutný súhlas rodičov). V Belgicku sa eutanázia môže vykonávať bez obmedzenia veku, teda aj pre novorodencov, kojencov a deti predškolského veku, pričom sú to rodičia, ktorí udeľujú súhlas k takému úkonu alebo oni majú presvedčiť svoje vlastné dieťa, že je preň lepšie to, aby nežilo, ako žilo.

Záverom možno povedať, že násilná smrť Vincenta Lamberta je veľmi trpkou a smutnou skutočnosťou. Tá musí znepokojovať všetkých triezvo zmýšľajúcich ľudí, bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo neveriaci. Ako vidno, individualistické a utilitaristické chápanie ľudského života vedie k diskriminácii a zabíjaniu chorých a slabých. Je to silná výzva pre všetkých čestných ľudí a pre ich životnú orientáciu. Jednoznačne totiž platí: Kto odmietne Boha ako pôvodcu, darcu a ochrancu každého ľudského života, skôr-neskôr odmietne aj slabého, chorého, postihnutého či chudobného človeka. Božie zjavenie a Kristov príklad však poskytujú svetlo – pre každého človeka a pre každú profesiu, aj pre medicínu.

P. Ján Ďačok SJ