Pôsobenie slobodomurárstva na verejnosť

Tie myšlienky, ktoré sa slobodomurárom na lóžových stretnutiach vsugerovali ako isté a overené ideály, títo vedome i nevedome šíria do spoločnosti. Pomocou nich sa snažia vylepšiť alebo zničiť daný náboženský a politický poriadok. Ako vzor im slúži slobodomurársky sektársky systém morálky a verejnej správy.1 Slobodomurárstvo sa snaží vytvoriť verejnú mienku v duchu laickosti a liberalizmu, namierenej proti kresťanstvu, demoralizovať spoločnosť, presadiť „filozofiu“ pôžitkárstva, kult peňazí, tela, pohodlia, „slobodu“ sexu, rozvody, potraty, eutanáziu, umelé oplodnenie, genetické inžinierstvo a klonovanie, rozpad a zánik rodiny.2 Jeho ideály sú priamymi protikladmi ideálom kresťanstva3, slobodomurárstvo presadzuje tzv. kultúru smrti, kým kresťanstvo presadzuje kultúru života.
Kultúru smrti podporuje aj svojou teóriou o hroziacom preľudnení Zeme, maltuzianizmom. Preto vraj je žiadúce aj nemorálnymi prostriedkami zastaviť rast počtu obyvateľov Zeme, prípadne ho aj znížiť. Maltuzianizmus ignoruje starostlivosť Boha o ľudstvo, ktorý poskytuje vzájomne spolupracujúcej spoločnosti prostriedky na udržanie života. To potvrdzuje aj samotný život vyvrátením predpovede pôvodcu tohto učenia, slobodomurára Malthusa4 v r. 1788. Podľa nej Anglicko nemalo byť schopné uživiť svoje obyvateľstvo v r. 1850. Dnes má Anglicko niekoľkonásobne viac obyvateľov ako v r. 1850, ale svoje obyvateľstvo dokáže uživiť. Maltunianizmus sa šíri aj prostredníctvom Maltuziánskej spoločnosti, ktorú založili a ovládajú hlavne slobodomurári.5 Ani nasledujúce katastrofické maltuziánske predpovede o vypuknutí hladomorov z preľudnenia, napr. v Indii po r. 1970, sa nesplnili. India pred týmto dátumom prešla zelenou revolúciou v poľnohospodárstve a dokonca sa stala významným vývozcom obilnín.6 Maltuzianizmus intenzívne propagovalo aj najvýznamnejšie slobodomurárske prognostické stredisko, Rímsky klub7, založený v r. 1968 predstaviteľmi finančného sveta, napr. exriaditeľom firmy Fiat, Aureliom Pecceim8, slobodomurárom.9 Tento klub falošných prorokov v r. 1972 vydal správu Hranice rastu v náklade 30 miliónov výtlačkov. Kniha mala katastrofický, no vedecky nepodložený obsah. Napr. v r. 1953 žilo na Zemi 2,7 mld. ľudí, v r. 1978 už 4 mld. No výroba potravín vo svete na jedného obyvateľa za toto obdobie vzrástla o 20 %.10 Za súčasných podmienok Zem je schopná uživiť 13-14 mld. ľudí11, dvojnásobok súčasného stavu a s rozvojom vedy sa možnosti Zeme nepochybne ešte výrazne zvýšia. Nedostatok potravín nie je vyvolaný nedostatkom prírodných zdrojov, ale ich nespravodlivým rozdeľovaním, na ktorom majú slobodomurári výrazný podiel. V súčastnosti vo viacerých krajinách, výrazne ovplyvnených slobodomurárstvom, jestvuje problém nie z rastu, ale z úbytku obyvateľstva.
Bezprostredným cieľom praktickej politiky slobodomurárstva je vniesť nenáboženské zásady do života ľudí, a predovšetkým ich násilne presadiť v každej súčasti verejného života. Takže jeho politický a sociálny program zahŕňa:
-odluku cirkvi od štátu, odstránenie náboženstva a jeho znakov z verejného života,
-sekularizáciu sobáša, uzákonenie rozvodov,
-ustanovenie štátneho systému takzvaného vzdelania, ktoré prinajmenšom vo svojom
počiatočnom štádiu bude povinné, bezplatné a vykonávané laikmi,
-úplnú slobodu vyznania (okrem katolíckeho) vrátane siekt a nenáboženských skupín,
-neobmedzenú slobodu médií, umenia a tiež slobodu pre všetky formy verejnej činnosti aj pri
propagácii bezbožných doktrín a demoralizovania, aj keď sú proti verejnému záujmu- predaj
alkoholu, prevádzka herní a pod.,
-odstránenie všetkých rozdielov medzi pohlaviami vo vzdelaní a vo všetkých oblastiach
verejného života, nastolenie alebo podpora radikálneho feminizmu.12
Ten istý program obvykle zahŕňa alebo podporuje tzv. demokratickú formu vlády, všeobecné volebné právo a centralizáciu politickej a administratívnej autority do rúk byrokracie. Na druhej strane bojuje proti prirodzenej organizácii spoločnosti, založenej na národných väzbách, voči myšlienke pevne spojených roľníckych spoločenstiev a proti takej organizácii spoločnosti, v ktorej sú jednotlivé triedy spojené väzbami vzájomnej pomoci a služby. Teda podporuje komercionalizmus, falošný internacionalizmus a extrémny individualizmus. V spoločenskom systéme, organizovanom podľa slobodomurárskych ideálov, aj keď sú masy ľudí nominálne slobodné a teoreticky zdrojom všetkej moci v štáte, sa čoskoro stanú degradovanými a zotročenými, demoralizovanými pôžitkárstvom, izolovanými, neorganizovanými, neraz zbavenými trvalého vlastníctva, bez skutočného vzdelania, ktoré budú klásť iba malý alebo žiaden odpor voči tyranii byrokratov alebo finančných zoskupení, ovládajúcich médiá a hospodársky život krajiny.13 Napr. v USA, údajne najdemokratickejšom štáte na svete, ktoré svoj politický model presadzujú do rôznych štátov sveta, vládnu rodiny medzinárodných bankárov na čele s Rotschildovcami. Skutoční vládcovia vo Washingtone sú neviditeľní a vykonávajú moc zo zákulisia. Prakticky riadia vládu a kontrolujú obe hlavné politické strany.14
Lož, pokrytectvo a pretvárka sú pravdepodobne najstálejšími a najzreteľnejšími charakteristikami slobodomurárskych akcií vo všetkých ich fázach.15 Pečať lži nosí na sebe všetko, čo vychádza zo slobodomurárstva.16 Prejavuje sa to aj menením a prevracaním významu niektorých, najmä silne pôsobiacich slov ako sú sloboda, pokrok, veda, emancipácia, rovnosť, bratstvo, tolerancia, humanita, ľudské práva, otroctvo, spiatočnícky, reakčný, predsudky, povera, despotický, netolerantný, tyrania, fanatizmus, klerikalizmus.17 Slová s kladným významom sa priraďujú k slobodomurárstvu a slová so záporným významom ku katolicizmu a morálnym hodnotám- bez ohľadu na opodstatnenosť. Napr. pôsobenie katolicizmu sa označuje za tmárstvo, boj proti nemu aj pri uskutočňovaní genocídy pokrokom, neprekonateľný vrchol morálnych noriem: Desatoro- predsudkom, šliapanie po morálnych zásadách slobodou, morálna dôslednosť fanatizmom, pripomínanie morálnych povinností nemodernosťou, ich obhajovanie netoleranciou. Uprednostňovanie morálneho konania pred zvrátenosťou sa vyhlasuje za diskrimináciu, najhoršia sebeckosť ľudským právom, zjavená viera za poveru, tvrdenia protirečiace skutočnosti vedou atď. Pritom napr. potrat nemôže byť rozhodovaním sa matky o svojom vlastnom tele, pretože vlastnosťou každého jednotlivca je jestvovanie toho istého genetického kódu v celom jeho tele, ktorý je jedinečný, odlišný od kódu iných jednotlivcov. A vajíčko v okamihu svojho oplodnenia získava svoj vlastný genetický kód, odlišný od tela matky, čím prestalo byť časťou ženinho tela. Vznikol nový jedinec, so samostatnými prejavmi života. Ukončenie jeho života je zabitím človeka.
K týmto slovám patrí aj označenie moderný. V prípade, že sa dotýka morálnej oblasti, má označovať nekresťanský liberalizmus, ktorého predstaviteľom je slobodomurárstvo.18 Idey s týmto prívlastkom sa označujú ako dobré, aj keď sú v rozpore s Desatorom. Pre pravdu v každej oblasti však platí to isté pravidlo. Napr. absolútne platí, že 2+2=4. Táto pravda sa nemôže zmodernizovať, prekonať, nemôže podliehať vývoju, prispôsobeniu dobe, zastarávaniu. Jej platnosť nemôže zmeniť nijaké hlasovanie. Odchýlky od nej nemôžu byť známkou pokroku, iba hlúposti. Pre ňu neplatí právo na pluralitu názorov, napr. že 2+2=10, ani nemá význam hľadať kompromis, napr. že 2+2=7. Jej nedodržiavanie, napr. pri výpočtoch, nie je prejavom slobody, ktorá sa má oslavovať, ale nerozumnosti a nezodpovednosti. To isté platí aj pre pravdu v oblasti mravov. Desatoro predstavuje absolútnu pravdu v morálnej oblasti. Preto hocijaká odchýlka od neho je zlom, mravným úpadkom.
Svojim snahám slobodomurárstvo často dáva prívlastok nový: napr. nové právo, nový vek, nový poriadok, nová morálka, nové náboženstvo, nové kresťanstvo, nové evanjelium, nová cirkev, nové hodnoty civilizácii19, hoci sa v nich objavujú staré bludy.
Najviac pokrytectva a pretvárky slobodomurárstvo prejavuje vo svojom vzťahu ku Katolíckej cirkvi. Hlásajúc toleranciu, prejavuje ku nej absolútnu netoleranciu, hlásajúc slobodu, nechce pre ňu pripustiť nijakú slobodu, hlásajúc rovnosť, diskriminuje ju, hlásajúc bratstvo, podnecuje k nej nenávisť.
Prenikanie slobodomurárskych ideí do verejnosti má najrozmanitejšie podoby, čo zvyšuje ich účinnosť. Niekto ich môže prijať v rámci jedného bludu, iný v rámci druhého bludu. Takisto na ich šírenie používa slobodomurárstvo najrozmanitejšie prostriedky, čo tiež zvyšuje jeho dosah. Na niekoho môže silnejšie pôsobiť nahlodávanie viery alebo mravov prostredníctvom oblasti umenia, na iného prostredníctvom pseudovedy.
Slobodomurárstvo podporuje všetko, čo je namierené proti katolíckym dogmám. Z jeho lona pochádzajú zakladatelia alebo propagátori všetkých systémov a doktrín, ktoré môžu katolíkov odvrátiť od viery.20 Neraz pritom šíri nekatolícke učenie pod pláštikom katolíckej náuky. Takto sa môžu pomýliť tí katolíci, ktorí majú vzťah k svojej viere a otvorený útok proti nej by odmietli. Podnecuje katolíkov, aby si z Božieho slova obsiahnutého v katolíckej náuke vyberali len to, čo chcú, t. j. aby si ľudia vytvárali svoju vlastnú vieru. Tento spôsob považoval za veľmi účinný slobodomurársky časopis L`Acacia v r. 1908.21 Tiež do Katolíckej cirkvi sa má vnášať okultizmus.22 V dôsledku toho časť katolíkov začína pokladať za prípustné nemanželské vzťahy alebo vieru v reinkarnáciu, hoci sú v rozpore s katolíckou náukou. Takéto spochybňovanie zjavených právd je zvlášť účinné, ak sa slobodomurárom podarí zlákať do svojich radov aj katolíckych duchovných. To sa im s úspechom darí už stáročia, no predovšetkým v posledných desaťročiach. Títo kňazi sú odporcami prozelytizmu. Miesto neho si cenia dialóg, humanistické myšlienky, ekumenizmus nielen k odlúčeným kresťanom, ale otvorený ku všetkým náboženstvám. Snažia sa o ,,reinterpretáciu“ dogiem- čiže o popieranie zjavených právd, pripúšťajú antikoncepciu, odmietajú „ konzervativizmus“, „diktatúru“ Ríma a pod. No pritom používajú katolícku terminológiu, aby vzbudili dojem, že ich nekatolícka náuka je katolicizmom, aby tak aj laikov strhli na svoju stranu. Napodiv sú k takýmto kňazom masmédiá vľúdne, dávajú im priestor, označujú ich za dynamických, za intelektuálnu elitu cirkvi atď. V 19. st. významným predstaviteľom tohto prúdu bol slobodomurár, exkomunikovaný katolícky kňaz Roca. Ten tvrdil, že nadišiel čas otvoreného kresťanstva, požadoval zrušenie úradu pápeža, svätenie žien do kňazskej funkcie, zmenu katolíckych obradov a cirkevných predpisov rozhodnutím ekumenického koncilu atď.23 Takto sa má Katolícka cirkev rozkladať z vnútra. Slobodomurárstvo tejto taktike prikladá značný význam. Podľa jeho člena J. Breyera, rímska cirkev bude dorazená hlavne v dôsledku doktrinálneho rozkladu v klére.24
Súčasťou slobodomurárskej taktiky na oslabenie katolicizmu je aj podpora najrôznejších siekt a náboženských spoločenstiev, predovšetkým okultistických a satanistických25, ktorá sa pre ňu mala stať záväznou od medzinárodného zjazdu v r. 1922.26 Dokonca niektoré sekty vyšli zo slobodomurárstva.27 Napr. cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní (mormonskú) založil slobodomurár John Smith. Aj ďalší vodcovia mormónov boli slobodomurármi. Obrady tejto cirkvi sú pod vplyvom slobodomurárstva. Dokonca nepoužíva základný kresťanský symbol: kríž. Spočiatku v jej chrámoch bola symbolom päťcípa hviezda. Pôvodne sa v nej praktizovalo mnohoženstvo.28 Takisto židovčiacich kabalizujúcich Svedkov Jehovových, ktorí neuznávajú Kristovo božstvo a krst ako sviatosť, založil slobodomurár Charles Taze Russel.29 Túto sektu slobodomurárstvo a medzinárodní kabalisti podporovali obrovskými sumami. Aj kabalizujúca sekta Bao Dai vo Vietname bola vytvorená prostredníctvom slobodomurárstva vo Francúzsku, v čase, keď Vietnam podliehal Francúzsku. Sekta mariavistov, ktorá mala začiatkom 20. st. v Poľsku asi pol milióna členov, podliehala lóžam vo Francúzsku.30
Najväčšej podpore slobodomurárstva sa teší ním riadené hnutie New Age (Nový vek). Vyvinulo sa z teozofického hnutia, založeného v r. 1875 slobodomurárkou J. Blavatskou, ktorá v r. 1887 v Londýne založila a vydávala časopis Lucifer.31 Podľa pripraveného plánu sa New Age objavilo na verejnosti v r. 1975. Je to slobodomurárstvo určené pre verejnosť. Je predvojom v budúcnosti jedine dovoleného náboženstva sveta, zjednoteného slobodomurárstvom.32 Nie náhodou toto hnutie má taký istý názov, ako sa pôvodne volal najrozšírenejší slobodomurársky časopis vo svete (v r. 1904-1990, potom premenovaný na Scottish Rite Journal). Toto hnutie je náboženské, ale nie je náboženstvom, je to akési nadnáboženstvo. Nemá jednoznačnú vierouku a mravouku, podobá sa trhu, z ktorého si každý môže vybrať to, čo mu vyhovuje. Podľa neho je pravdivé to, čo osoží a dobré to, čo je príjemné. Je silne egocentrické, podľa neho človek nepotrebuje Božiu pomoc, môže sám seba zbožštiť, utrpenie v ňom nemá zmysel. Na ceste k vlastnému zbožšteniu má spočiatku pomôcť aj použitie drog, neskôr aj transcendentálna meditácia. Obsahuje prvky východných náboženstiev, rôzne formy okultizmu, aj ufológiu, astrológiu a vedecky sa tváriacu psychotroniku. Špiritizmus sa propaguje pod názvom channeling. Ním sa má spojiť nielen s dušami zomrelých, ale aj s mimozemšťanmi a nevtelenými duchovnými majstrami. Hnutie podporuje radikálny feminizmus i v náboženských predstavách, napr. kultom bohyne Gáje- „matky Zeme“. Presadzuje umelé ukončenie tehotenstva, umelé oplodňovanie, nútené obmedzovanie počtu detí, eutanáziu, odstránenie kresťanských sviatkov a vytvorenie svojej celosvetovej vlády s tým, že kto s týmito cieľmi nesúhlasí, má byť vyhladený. Pod jeho vplyvom sú mnohé významné celosvetové organizáce, napr. OSN, UNESCO, Svetová rada cirkví, Rockefellerova nadácia, Fordova nadácia, Trojstranná komisia, Bilderberský klub. Ako symboly používa hákový kríž, dúhu alebo jej polovicu, ktorá symbolizuje most medzi ľudskou dušou a „veľkým duchom vesmíru“, ktorým je Lucifer. Vo verejnosti sa šíri početnou rozmanitou tzv. ezoterickou literatúrou a tzv. sférickou hudbou; ovplyvňuje masy aj prostredníctvom rockovej hudby. Často ho hlásajú fantastické filmy a horory, napr. E. T. (Mimozemšťan), Hviezdne vojny, Indiana Jones. Stále častejšie sú ním nasýtené aj kreslené filmy pre deti, hračky a hry. Podľa jedného z predstaviteľov tohto hnutia, Davida Spanglera, do Nového veku sa vstupuje prijatím Lucifera. Hnutie sa snaží sympatie verejnosti získať aj tým, že na prvé miesta svojich programov kladie základy správnej životosprávy, psychickej relaxácie, hlása pekné heslá o mieri, láske, bratstve, pokroku atď.33
Slobodomurárstvo vytvára aj rôzne ideológie, napr. socializmu. Jeho vzťah k teórii a praxi socializmu je rozobraný osobitne.
Do verejnosti prenikajú slobodomurárske idey najmä cez masmédiá, školstvo, oblasť umenia a oblasť vedy. K tomu slúžia slobodomurári pôsobiaci v týchto prostriedkoch: novinári, šéfredaktori i majitelia médií, učitelia (najmä vysokoškolskí), riaditelia škôl, úradníci ministerstva školstva, umelci, vedci a pod.
Masmédiá sú najúčinnejším nástrojom slobodomurárstva.34 Slobodomurári chcú tlač účinne kontrolovať35, či už jej priamym riadením alebo subvencovaním.36 Im naklonenej tlači zadávajú finančne výhodné inzercie a reklamy. Keďže pre masmédiá príjmy z reklamy a inzercií spravidla bývajú podstatným zdrojom príjmov, tie, ktoré ich dostávajú, sú zvýhodnené v konkurencii a stávajú sa najvplyvnejšími, mienkotvornými. Porovnateľné masmédia (napr. denníky) bez týchto príjmov spravidla zanikajú. Prípadne tlači poskytujú i priamu finančnú pomoc, aby sa mohla aj zadarmo rozdávať.37 Ak sa neslobodomurárske masmédiá aj za takýchto podmienok dokážu udržať a slobodomurársky režim ich nezakáže, obvykle na život spoločnosti majú len okrajový vplyv. Závislosť významnej svetovej „slobodnej“ tlači od medzinárodných finančných magnátov vedie k tomu, že v nej sa isté správy jednoducho neobjavujú, neprejdú neviditeľnou cenzúrou.38 Na druhej strane idey, ktoré chce vedenie slobodomurárstva rozšíriť do verejnosti a želania, ktoré chce vnútiť ľuďom, sa v dôsledku jeho vplyvu v tlači zakrátko ozývajú zo všetkých strán, aj keď väčšina obyvateľstva má iný názor.39 Pred dvoma storočiami, keď bolo vydávanie novín iba v začiatkoch, slobodomurár Jefferson40, jeden zo zakladateľov a prezidentov USA, sa vyjadril, že mu je ľúto tých, ktorí čítajúc noviny si myslia, že vedia všetko o prebiehajúcich udalostiach.41 Už začiatkom 20. st., keď sa gramotnosť stávala bežnou a význam tlače narastal, takmer všetka svetová tlač priamo alebo nepriamo bola v rukách slobodomurárstva.42 To ju vydávalo v rôznej orientácii a forme, aby tak ovplyvnila čitateľov všetkého druhu a získala obľubu v širokej verejnosti zverejňovaním nezdravých senzácií. Kým svojich ľudí bezkonkurenčne chválila, všetkých protivníkov očierňovala, nezastaviac sa pred najhoršími lžami.43 V súčasnosti je stav taký istý a vzťahuje sa aj na elektronické masmédiá, predovšetkým televíziu. Slobodomurárske „demokratické“ masmédiá, ovládané nevolenou malou skupinou, majú prakticky monopol na informovanie, či dezinformovanie verejnosti a na masmediálny teror voči nej. Neodrážajú jej názory, ale želania svojich majiteľov, ktoré chcú presadiť v spoločnosti. Majú príkaz a záväzok propagovania istých predstáv na udalosti a zásady. Vyznačujú sa duchovnou a intelektuálnou prázdnotou. Využívajú pritom čoraz viac dokonalejšie techniky informatiky a propagandy. Snažia sa vytvoriť verejnú mienku v duchu laicizmu a liberalizmu, dôsledne zbavenej kresťanstva a namierenej proti nemu. Preto relativizujú sám pojem pravdy, vťahujú ľudí do umelých svetov, otrávených klamstvom, ďaleko od skutočnosti a pravdy života. Protesty voči rôznym lžiam a škodlivostiam ignorujú. Často sa zmieňujú o veciach spojených s Katolíckou cirkvou, ale v krivom zrkadle, neprajne a útočne. Pravdy viery označujú ako spiatočnícke a morálne zásady za nezhodujúce sa s dobou. Jednoducho drzo žiadajú od Katolíckej cirkvi zrieknuť sa vlastnej viery a totožnosti. Podporujú a nahlas oznamujú všetky protesty a rozpory v Katolíckej cirkvi, zveličujú v nej vyskytujúce sa nedostatky. Využívajú každý spôsob, aby všetko, čo je naozaj katolícke, útočne predstavili v nepriaznivom svetle. Ich premyslená, systematická, profesionálna manipulácia spoločnosti je ešte účinnejšia, ako komunistická propaganda.
Slobodomurárstvo sa vo svojej snahe o totalitnú moc snaží zrušiť cirkevné školy a zaviesť monopol povinných štátnych nenáboženských škôl. Tie majú slúžiť na formovanie ľudí podľa slobodomurárskych zásad už od detstva, vrátane ich demoralizácie pod zámienkou sexuálnej výchovy, bez ohľadu na postoj rodičov. Tým sa narúša právo rodičov na výchovu svojich detí. Slobodomurárska škola nestavia na pravde a dobre, ale zdôrazňuje „slobodu“, „tvorivosť“, „toleranciu“, kozmopolitizmus. Nevedie k povinnostiam, ale k sebectvu, kde učiteľ učí, čo chce a ako chce. No záväzne je proti „nacionalizmu“, „náboženskému fanatizmu“ a pod. Učiteľ má bojovať s vplyvom katolíckeho kňaza. Slobodomurárstvo i v tomto prípade postupuje v rozpore so svojimi heslami tolerancie, rovnosti a slobody, lebo nechce tolerovať záujmy istej skupiny obyvateľstva, rovnosť jednotlivých druhov škôl a slobodu voľby pre jednotlivý typ škôl. Monopol štátnych škôl nie je odôvodnený výsledkami života. V ňom sa ukazuje, z ktorých škôl, štátnych alebo cirkevných, vychádzajú žiaci lepšie odborne pripravení a najmä lepšie morálne sformovaní. Zatiaľ najmä katolícke školy vychádzajú z tohto porovnania dobre.
Najmä oblasť umenia sa slobodomurárstvo snaží zneužiť na demoralizáciu najširších vrstiev obyvateľstva. Už v r. 1838 napísal jeden z významných slobodomurárov v Taliansku, známy pod pseudonymom Vindice: „Nikdy neprestaňme znemravňovať ľud...urobme, aby sa medzi ľudom neresti postupne množili a šírili. Ľudia musia všetkými piatimi zmyslami neprávosti vdychovať i vpíjať až do úplnej sýtosti. Svet je vždy pripravený prijať náuky necudné a oplzlé“. Z toho je zrejmé, odkiaľ ide záplava pornografie, či už pod zámienkou umeleckého diela alebo aj bez tejto zámienky. V románoch alebo filmoch sa intenzívne propagujú mimomanželské vzťahy a iné závažné prestúpenia Desatoru. Nielenže že ich predstavujú ako prípustné, ale mravné konanie predkladajú ako nesprávne, zastaralé. Kvôli väčšej účinnosti sú predstavované osoby, pre ktorých je samozrejmosť prestupovanie Desatora, líčené ako kladné postavy s ušľachtilými motívmi. Takéto pseudoumelecké diela sú slobodomurárskou reklamou často propagované ako vysoko umelecké, ich pôvodcovia sú zahŕňaní cenami. Obdobne sú presadzované protináboženské, predovšetkým protikatolícke diela. V nich sa najmä predstavitelia cirkevnej hierarchie, otvorene alebo skryto zosmiešňujú, potupujú, osočujú. Odporcovia cirkvi sú zasa líčení ako nositelia pokroku. Na horlivosť slobodomurárov v tejto oblasti poukazuje ich konanie v časoch začiatku vynájdenia nového, veľmi účinného propagandistického prostriedku- filmu. Keď vo Francúzsku v tom čase, po 1. sv. vojne, neboli propagandistické protináboženské filmy, tamojší slobodomurári sa ich rozhodli doviesť zo ZSSR. Na oprávnené ohradenie sa ľudí so zdravým úsudkom voči demoralizácii, alebo postihnutých osočením, sa opäť odpovedá útokmi a výsmechom, že sú spiatočníkmi, že chcú obmedzovať slobodu umeleckej tvorby, zavádzať cenzúru, klerikalizmus atď. Niekedy takéto diela neútočia priamo na vieru a mravy, ale nenápadne podporujú také chápanie života, ktoré je s nimi v rozpore. Pre ich nie zrejmý rozpor s katolicizmom a zdanlivé klady, mnohí katolíci nepostihnú ich nebezpečenstvo a pokladajú ich za užitočné. Zvlášť v Taliansku na mládež takto vplývala kniha Srdce od Edmonta De Amicisa, slobodomurára v Turíne. Je podobou evanjelia, ale zbaveného podstaty a základu. Namiesto viery v Krista sa zakladá na viere v humanitu a pokrok. Svätcov v nej zastupujú „otcovia vlasti“ Cavour, Garibaldi, Mazzini, Viktor Emanuel (slobodomurári) , Desatoro a blahoslavenstvá nahrádzajú dobré city, na ktorých sa všetci zhodnú a pod. Slobodomurársky vplyv sa prejavuje aj vo fantastickej literatúre alebo v literatúre typu science fiction. Podľa značnej časti tejto literatúry nedostatky tohto sveta nemajú morálnu povahu, nie sú spôsobené dedičným hriechom. Nie je potreba vykúpenia, nie je potrebná cesta osobného sebazáporu a trpezlivé znášanie osobného kríža. Problémy sveta sú vraj v nedostatku poznania. To vraj vyrieši rozvoj vedy a techniky, ktoré sprostredkujú aj vymyslení mimozemšťania. Ľudstvo nejako samočinne dôjde k pokoju, blahobytu a k akejsi nesmrteľnosti.
Slobodomurárstvo vyhlasuje nezlučiteľnosť vedy a zjaveného náboženstva, ktoré má nahradiť viera v spásonosnosť toho, čo slobodomurárstvo označuje za vedu. Do takto ospevovanej „vedy“ sa vošli všetky hlúposti vypovedané proti mravnosti, Bohu a dôstojnosti človeka. Pretože veda spoznávaná rozumom a zjavené náboženstvo sú iba dvoma oblasťami pravdy, medzi nimi nemôže byť rozpor. A tak slobodomurárstvo útok na vieru spája s útokom na vedu. V tejto snahe používa odbornú terminológiu, využíva, či zneužíva autoritu a postavenie tých, ktorí sú pokladaní za vedcov. Zvláštny dôraz venuje na spochybnenie prvého veršu sv. Písma. Preto propaguje evolučné teórie s takým výkladom, ktoré vylučujú Boha zo stvorenia. Tie v rozpore s rozumom predpokladajú účinky bez príčiny, sú nedokázané, nezohľadňujú prírodné zákony, sú v rozpore so skutočnosťami, vedú k vzájomne nezlučiteľným tvrdeniam a vychádzajú z takej náhody, ktorá sa vymyká akejkoľvek predstave. Už krátko po zverejnení nedokázanej, špekulatívnej Darwinovej teórie o premene jedného druhu organizmu na iný druh vplyvom prostredia, mních Mendel, dôsledne idúc vedeckou cestou opakovaných pokusov, dokázal, že táto predstava je nepravdivá. Avšak jeho významné vedecké dielo, ktorým Mendel založil nové vedecké odvetvie- genetiku, bolo spočiatku v odbornom svete ignorované. Bez ohľadu na rozpory Darwinovej teórie s vedou, vieru v túto teóriu nanútili do školstva ako povinný výklad sveta. K jej nedostatkom patrí aj neschopnosť odborne vysvetliť viaceré základné veci: vznik života, takisto súčasný vznik obrovského množstva živočíšnych druhov ako samec a samička, čo bolo nutné k tomu, aby nenastal ich zánik už v prvom pokolení. Takisto neobjasnila súčasný vznik rozdielnych organizmov, ktoré sa navzájom nutne potrebujú, napr. včely a nimi opeľované rastliny. Napriek početným skamenelinám sa nenašli nijaké druhy s prechodnými orgánmi (ktoré by boli pre nich príťažou), ani prechodné organizmy, napr. medzi zvieraťom a človekom. Preto sa stúpenci tejto teórie uchyľovali k falšovaniu . Slabiny Darwinovej teórie neodstránila ani jej neskoršia obmena- snaha vysvetliť vývoj organizmov génovými mutáciami: pokusy v tomto smere boli tiež neúspešné. S rozvojom vedy sa zisťuje čoraz viac rozporov medzi vývojovou teóriou a skutočnosťou. K nim patria napr. zmena intenzity magnetického poľa Zeme, množstvo ropy prirodzene unikajúcej do oceánov, pribúdanie hélia do atmosféry, zmenšovanie objemu Slnka, množstvo meteorického prachu na Zemi a Mesiaci atď. , ktoré poukazujú na oveľa nižší vek vesmíru, než aký by mal mať podľa vývojovej teórie. Zvlášť ju zbavujú dôveryhodnosti početné, dobre dokumentované nálezy jestvovania a činnosti rozumného človeka v tých geologických vrstvách, v ktorých by sa podľa tejto teórie vôbec nemali nachádzať: stopy človeka spolu so stopami dinosaura alebo s pozostatkami trilobita údajne starých vyše 400 miliónov rokov, predmety v pevných horninách ako kladivo v pieskovci zhotovené človekom. A čo sa týka vzniku života, len na vytvorenie jediného génu v prírode, čo je pre život nutným, no nie postačujúcim predpokladom, treba reťazec minimálne 6 miliónov článkov aminokyselín zoradených v presnom poradí za sebou. Matematická pravdepodobnosť náhodného vzniku jediného génu je 1 : 4 x 101 ooo ooo, čo je krajne nepravdepodobné aj v rámci celého vesmíru. Propagáciou vývojových teórií chce slobodomurárstvo vzbudiť aj nádej, že v dôsledku vývoja sa človek v budúcnosti stane dokonalý, podobný Bohu. Slobodomurárstvo sa tiež snaží ovládnuť poznanie minulosti ľudstva, aby ju ľudia hodnotili podľa jeho želania. Preto značná časť historikov sú slobodomurári a značná časť ostatných dôverčivo opakuje ich sugestívne podané rozprávky , v ktorých sa jedny fakty zamlčujú a druhé prekrúcajú , alebo sú jednoducho iba drzými lžami, urážajúcimi pravdu. Značný dôraz sa kladie na vzbudenie dojmu, že obdobie, v ktorom Katolícka cirkev mala najväčší vplyv- stredovek, bolo obdobím temna. Pritom skutočnosť je opačná. Napr. človek, počatý v stredovekej Európe, mal oveľa vyššiu možnosť nezomrieť násilnou smrťou, ako v súčasnosti. Najtemnejším v dejinách bolo 20. storočie: s dvoma svetovými vojnami, opakovanými genocídami, masovým vraždením detí už pred narodením atď. Značný vplyv má slobodomurárstvo aj na katedrách politických vied.
Ak slobodomurárstvo nedosiahne svoje ciele svojím najvýznamnejším spôsobom: dlhotrvajúcim šírením istých ideí, potom sa ich snaží dosiahnuť aj pomocou násilia. Pike uviedol, že ak bude treba, svoje ciele bude presadzovať aj so zbraňou , t. j. prostredníctvom pučov, vzbúr, povstaní, revolúcií, vojen, neraz pripravovanými desaťročia dopredu. Na týchto násilnostiach sa podieľa aj ideovým podnetom, napr. podľa buletinu Veľkého orientu Belgicka z r. 1876, je slobodomurárstvo dielňou revolučných ideí. No ono je nielen dielňou ideí, ale aj liahňou násilníkov. Takmer všetky revolúcie a vzbury v období po revolúcii vo Francúzsku v r. 1789 mali slobodomurársky pôvod. V prípade ich úspechu bolo pravidlom, že do najvýznamnejších funkcií sa dostali prevažne alebo výlučne slobodomurári, hoci v spoločnosti predstavali len malú menšinu. Je príznačné, že tomuto významnému javu nevenujú pozornosť ani špecializovaní historici a politológovia.
Najrozmanitejšie slobodomurárske činnosti sú rozdúchavané a podporované peniazmi. Nimi sa výrazne ovplyvňujú a kontrolujú takmer všetky oblasti života. Keďže slobodomurári ovládajú svetové financie , majú tak výrazný vplyv na svetové dianie. Navyše, podľa slobodomurára Papusa, neznámi významní finančníci pre svoje znalosti spoločenských problémov stoja oveľa vyššie ako chvastaví politici. Títo finančníci vyvíjajú činnosť v súlade s okultistickými zásadami spoločenskej organizácie starovekého Egypta.
K úspechom slobodomurárstva viac ako jeho vlastná organizácia napomáhajú tie organizácie, ktoré slobodomurári tajne riadia, tzv. nedokonalé slobodomurárstvo. Tieto spolky sú veľmi rozmanité. Pozostávajú buď úplne zo slobodomurárov (rôznych organizácií a hodností) alebo len čiastočne. Pôsobia tajne i verejne. Najväčší vplyv má slobodomurárstvo na tajné spoločnosti, lebo je priamo alebo nepriamo vodcom všetkých z nich. Niekedy tieto spolky používajú symboliku, odvodenú zo slobodomurárstva, niekedy nepoužívajú nijakú symboliku. Sú to spolky najrozmanitejšieho zamerania: dobročinného, vzdelávacieho, športového, umeleckého, odborárskeho atď. Časť týchto spolkov slobodomurári zakladajú sami. A ak ich nezaložili, snažia sa ich dodatočne ovládnuť postupným prenikaním svojich členov do ich vedenia, až v ňom nadobudnú väčšinu, hoci celkove v danom spolku môžu tvoriť nepatrnú menšinu. Aj v prípade navonok dobrého cieľa chcú prostredníctvom týchto spolkov uskutočniť nejakú zvláštnu časť alebo prvok zo svojho protikresťanského programu , napr. sekularizmus, interkonfesionalizmus, strach z údajného preľudnenia Zeme. Ich vplyv sa výrazne prejavuje v medzinárodných organizáciách, napr. v združení podnikateľov- Rotary kluby, v združení predstaviteľov jednotlivých profesií- Lions kluby, v zdanlivo kresťanských organizáciách YMCA a YWCA. Rotary a Lions kluby založili americkí slobodomurári Paul Harris a Melvin Jones. YMCA a YWCA miesto kríža majú ako znak slobodomurársky trojuholník, presadzujú náboženský indiferentizmus a odmietanie cirkevného života. Slobodomurári založili aj OSN, tzv. Ligu ľudských práv, tzv. plánované rodičovstvo atď. Pobočka „plánovaného rodičovstva“ na Slovensku- Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu, podporuje umelú antikoncepciu, sterilizáciu, potraty. Slobodomurárstvo na presadzovanie svojich cieľov využíva aj nadácie. Podobne zakladá a vedie rôzne výbory. Snaží sa preniknúť aj do katolíckych spolkov, a preto sa môže stať, že tie schvaľujú prenasledovanie katolíckeho biskupa.
K týmto spolkom patria aj politické strany. Podľa slobodomurárskeho vyjadrenia, má byť slobodomurárstvo paňou a nie slúžkou politických strán. Na ich činnosť pôsobí niekoľkými spôsobmi: zakladá ich a dáva im ich jadro, dáva im zameranie a koordinuje činnosť týchto strán v prípade potreby. Ak aj slobodomurárstvo politické strany nezaložilo, aj tie sa snaží preniknúť svojimi členmi, presadiť v nich svoju ideológiu , ovládnuť ich vedenie a tak usmerňovať ich činnosť. To sa týka aj kresťanských politických strán, napr. v r. 1904 sa v Taliansku pokúšal založiť kresťanskú stranu slobodomurár R. Murri. V prípade úspechu tak slobodomurárstvo dosiahne, že ani tieto strany nepostupujú dôsledne v kresťanskom duchu. Pretože chce viesť parlamenty , jeho vedenie v prípade potreby môže dávať inštrukcie slobodomurárskym poslancom, ako majú hlasovať a kontrolovať ich činnosť. Formálna demokracia sa dá zo zákulisia rôznymi spôsobmi výrazne ovplyvňovať a zároveň ňou sa dá utajovať skutočných vládcov spoločnosti. V prípade nespokojnosti obyvateľstva sú tak uchránení pred jeho hnevom. So sebe vlastnou pokryteckosťou slobodomurárstvo navonok označuje demokraciu za rovnosť príležitostí pre všetkých, a tým za vládu ľudu. No na druhej strane ju hneď porušuje skrytým, no výrazným uprednostňovaním svojich kandidátov pred ostatnými členmi spoločnosti. Tento spôsob napomáha tomu, aby aj nepatrná menšina slobodomurárov získala rozhodujúci vplyv na dianie v spoločnosti. Vo voľbách v početnej, neraz mnohomiliónovej spoločnosti, si voliči za svojich zástupcov vyberajú ľudí, ktorých osobne nepoznajú. Či sa vôbec oboznámia s kandidátmi a aký obraz o nich si vytvoria, to do značnej miery závisí od masmédií. Tie ho môžu výrazne vylepšiť alebo zhoršiť oproti skutočnosti. Týmto spôsobom sa môžu výrazne ovplyvňovať aj voľby do funkcií v samotných stranách. Že rozhodujúce masmédiá sledujú protikresťanské ciele, to vidno už z ich obsahu. Takisto na volebnú kampaň alebo na činnosť politických strán treba značné množstvo peňazí. Obvykle nepochádzajú od daných kandidátov alebo z príspevkov radových členov politických strán, ale od bohatých súkromníkov. Tí tiež obvykle nie sú kresťanskej orientácie. Navyše slobodomurárskym kandidátom k úspechu vo voľbách často pomáhajú lákavé sľuby, ktoré však po zvolení nesplnia. Ak sa takýmito politikmi voliči znechutia, v ďalších voľbách sa priklonia k iným, no tiež k slobodomurárskym kandidátom. Neúspešným kandidátom ich druhovia v rámci slobodomurárskej solidarity zabezpečia inú výhodnú funkciu. Obvykle nádeje voličov sklamú aj novozvolení zástupcovia, a preto v nasledujúcich voľbách často volia predošlých alebo nových slobodomurárskych kandidátov. Tým sa vytvára uzavretý kruh. Tzv. politická pluralita a možnosť výberu v skutočnosti značí, že spoločnosť má neustále slobodomurársku vládu, iba iného druhu. Možnosť výberu svojich predstaviteľov spoločnosťou mimo svojich členov slobodomurárstvo odmieta. Napr. podľa buletinu Veľkého východu Francúzska z r. 1893, osoby, ktoré vytvárajú vládu, buď majú byť slobodomurármi alebo majú byť zbavené moci , čiže slobodomurárstvo je v skutočnosti diktátorské, netolerantné. Pre zámery slobodomurárstva nie je prekážkou, ak organizácie pod jeho vplyvom sú vo vzájomnej opozícii. Dokonca nepokoje v spoločnosti sú pre slobodomurárstvo žiadúce, lebo patria k najúčinnejším prostriedkom na zničenie kresťanského poriadku. Preto slobodomurárstvo súčasne podporuje protiľahlé strany. Ich členovia, ktorí bojujú proti sebe, netušia, že bez svojho vedomia a vôle sú podriadení jednému vedeniu, o jestvovaní ktorého nemajú ani tušenia. Tento spôsob sa používa na usmerňovanie diania vo vnútri jednotlivých štátov, ako aj v medzinárodných vzťahoch, napr. vedenie slobodomurárstva zároveň podporovalo protivníkov v 1. i v 2. sv. vojne a pritom vytváralo inštitúcie, ktoré mali zabrániť vojnám. Politickú činnosť slobodomurári často ovplyvňujú aj zo zákulisia ako odborníci, poradcovia. V týchto funkciách, alebo ako tajomníci, spojení so zahraničím, vedú alebo kontrolujú osoby v mocenských funkciách. Tieto funkcie niekedy plnia ženy, ktoré dokonca za týmto účelom vstupujú do manželstva s danou osobou. Slobodomurársky vplyv vo vláde alebo v sneme však býva väčší, ako počet jeho členov v týchto inštitúciách. Pod vplyvom slobodomurárskeho ducha v spoločnosti, šíreného školou, masmédiami, pseudoumením a tzv. odborníkmi, aj mnohí neslobodomurárski politici konajú aspoň čiastočne podľa jeho zámerov. Ak niektorý slobodomurársky návrh (o potratoch, o rozvodoch a pod.) neprejde na prvý pokus, zvykne sa opakovať aj desaťročia. Touto vytrvalou ofenzívnou taktikou slobodomurárstvo dosahuje značné úspechy.
Spoločnosť však nemá vedieť, že isté idey sa v nej objavujú, vytrvalo opakujú a intenzívne rozširujú nie náhodou, ale majú cieľavedomý pôvod v slobodomurárstve. Takisto slobodomurárstvo skrýva, že mnohé udalosti boli ním naplánované a uskutočnené. Stáročia sa riadi zásadou, že na verejnosť má pôsobiť čo najsilnejšie, ale bez toho, aby ona vedela, kto ju ovplyvňuje a akými spôsobmi. Už v r. 1779 tak nariaďoval pre členov slobodomurárskeho prúdu iluminátov (osvietených) jeho vodca Weishaupt: „Všetci členovia... musia nepozorovane a bez zrejmej dotieravosti šíriť svoj vplyv na ľudí všetkých tried, všetkých národov, všetkých náboženstiev... až tento vplyv zavládne všade...“ Po vyše sto rokoch túto stále uplatňovanú zásadu zopakoval aj slobodomurársky zjazd vo francúzskom meste Amiens v r. 1894: „Treba sa snažiť, aby noviny riadené bratmi (t. j. slobodomurármi), všade napomáhali našej veci, no v nijakom prípade neodhaľovali účasť lóží a nezverejňovali naše zamestnania... Zakladať spolky... inšpirované lóžami, finančne pomáhať nezasväteným skupinám a snažiť sa, aby bratia všemožným spôsobom prenikali už do jestvujúcich spoločností, zachovávajúc všetky spôsoby opatrnosti, viesť propagandu prostredníctvom dobročinnosti...- to všetko sú naše spôsoby.“ Túto zásadu o niekoľko desaťročí zopakoval aj konvent Veľkého východu Franúzska v r. 1922: „ Je potrebné, aby slobodomurárstvo bolo cítiť všade, ale nikde sa to nemá vedieť.“ Zopakoval ju aj konvent tejto veľkolóže v r. 1929: „Konajme, prenikajme všade. Naša práca spočíva v pôsobení na verejnosť, ale nie je úlohou slobodomurárstva ukazovať sa verejnosti.“ V r. 1979, dvesto rokov po Weishauptovi, túto zásadu zopakoval v oficiálnom časopise Veľkého východu Francúzska jeho veľký majster Baroin: „Kým pre slobodomurárstvo nie je povinnosťou, aby niekde bolo viditeľné, slobodomurári sú povinní byť v dnešnej dobe všade, v stranách, v odboroch, v združeniach...“ Niekedy kvôli utajeniu slobodomurári používajú krycie mená. Mocenské pôsobenie vedenia slobodomurárstva sa utajuje tak, že ak členmi vlády sú slobodomurári, obvykle sú nižšieho stupňa a im nadriadení slobodomurári zastávajú nenápadnú funkciu knihovníka, učiteľa, skromného úradníka a pod.
K utajovaniu patrí aj hlásanie zdanlivých cieľov alebo neurčité vyjadrovanie sa. Napr. koncom 19. st. vo Francúzsku slobodomurári pod heslom tolerancie bojovali proti jezuitom. Takisto hlásali boj proti klerikalizmu. Vraj boli len proti miešaniu sa katolicizmu do politiky. Pritom vtedy vo francúzskom sneme bol iba jeden katolícky kňaz, no 250- 300 slobodomurárov. Teda títo pokrytci do politiky zasahovali oveľa intenzívnejšie. Pritom vo svojich radov objasnili, že medzi klerikalizmom a katolicizmom sa robí rozdiel len pre potreby tribúny (t. j. propagandy), v skutočnosti oba pojmy znamenajú to isté. Keď slobodomurárstvo chcelo zničiť pápežstvo, zmieňovalo sa iba o zjednotení Talianska. Keď vystupovalo proti Božskému právu, hovorilo len o právach človeka. Deti sa snaží odlákať od náboženstva pod zámienkou pestovania športu, hudby atď. Útočí na katolíkov a duchovenstvo neurčitými rečami proti reakcionárom a tmárom, lebo keby sa vyjarilo jasne, takéto tvrdenia by narazili na odpor. Aby zakrylo, že chce prenasledovať cirkev, tvrdí, že sa len bráni.
K utajovaniu svojich zámerov používa taktiku postupných krokov. V masmédiách a v oblasti umenia sa nekresťanské a protikresťanské ideály a zásady prispôsobia stavu čitateľov a divákov a najprv sa presadzujú v menšej miere. Keď si verejná mienka na to privykne, začnú sa presadzovať vo väčšej miere, ktorá by spočiatku pôsobila šokujúco a vyvolávala by reakciu.
Avšak niekedy chce slobodomurárstvo docieliť rýchly úspech, čím sa jeho zákulisné pôsobenie stáva badateľným. Ako uviedol pápež Lev XIII., vtedy nasledujú jeho výrazné prejavy bez úmernej príčiny: ako blesk z jasného neba sa znenazdajky objavujú útoky a prenasledovania, rozpútavajú sa kampane v tlači, divadelné hry, verejné zhromaždenia, ohovárania a podnecujú sa ľudové povstania. To všetko slúži jednotnému plánu kampane a jednotnej autorite. Podobne tieto metódy opísal i slobodomurár Papus. Uviedol ich ako aktivity, ktoré prekvapia iba tých, ktorí nie sú zasvätení do veci: štrajk, ktorý sa z ničoho nič objaví, aby zastavil konštrukciu krížnika; náhly vzostup dôležitosti obchodného prístavu; obchodná zmluva dohodnutá vo výhodnej chvíli atď. Obdobne sa vyjadril i významný komunista Dimitrov, že verejnosť sa diví, ako známi štátnici rýchle a zdanlivo úplne bez príčiny menia svoje stanovisko v nanajvýš podstatných veciach. Alebo hovoria jedno a konajú celkom opačne. Pre nezasväteného pozorovateľa je to nelogické a úplne nepochopiteľné. Ale je to jasné pre tých, ktorí sú oboznámení s činnosťou slobodomurárskych lóží. Títo činitelia, ako príslušníci lóží, obyčajne dostávajú podnety a smernice od príslušnej lóži a podriaďujú sa jej disciplíne v rozpore so záujmami ľudu a krajiny.
Utajovanosť je nielen pomocou pre slobodomurárstvo, ale jeho nutnou súčasťou. Podľa slobodomurára A. Mackeya, keby slobodomurárstvo stratilo tajnú povahu, stratilo by podstatu svojho jestvovania. Zmena tejto zásady by pre slobodomurárstvo znamenalo samovraždu a smrť. Je to preto, lebo v utajovanosti oprávnene vidí svoju silu, ako to napr. napr. v r. 1929 konštatoval konvent Veľkého východu Francúzska. Ak sa zbaví tajomnosti, ak sa stanú všeobecne známymi všetky jeho snahy a formy, členovia a hodnostári, vtedy slobodomurárstvo okamžite stratí prevažnú väčšinu svojej sily a moci.
Svoje nemorálne prostriedky slobodomurárstvo používa podľa svojej zásady, že cieľ posväcuje prostriedky. Zároveň v súlade s touto zásadou obviňovalo z jej propagácie jezuitov, t. j. Katolícku cirkev, lebo jezuiti hlásajú len katolícku náuku. Dokázalo sa však, že jezuiti túto zásadu nehlásali a držali sa učenia apoštolov. Pritom nielen prostriedky slobodomurárstva sú nemorálne, ale aj jeho cieľ.