Jazyk
Pozretia
699
Peter(skala) 3

SVEDECTVO: ... z ezoteriky ku kresťanstvu

Od bulváru a ezoteriky sa vrátila späť ku kresťanstvu. Myslí si, že zdeformovaný pohľad na cirkev a kňazov majú nielen neveriaci, ale neraz aj samotní kresťania. Keď jej ľudia z brandže vravia, že pôsobí úplne normálne a nevyzerá vôbec ako veriaca, tak ostáva v rozpakoch, či je to kompliment alebo skôr dôvod na zamyslenie. A sama seba sa pýta: „Prečo by mediálny obraz neveriacich mal byť moderný a farebný, zatiaľ čo veriaci sú vykresľovaní ako nejakí pacienti z iného sveta?“ Katarína Mikulová.

Z akej rodiny pochádzate?

Som najmladšou z piatich detí. Narodila som sa krátko pred pádom totality. V jednom zo svojich blogov som opísala, ako lekárka odporučila mojej mame, aby išla na potrat. Obaja rodičia pochádzali z chudobných pomerov a boli hlboko veriaci. Rovnako ako moji starí rodičia.

Keď sme sa modlili s babkou, museli sme kľačať a v rámci modlitby vymenovať všetky prikázania Desatora aj Pätora. Dnes to vnímam pozitívne, vtedy to pre mňa bolo nutné zlo.

Dospievajúci sa neraz takýmto náboženským zvykom vzoprú. Platilo to aj o vás?

Že či... Postupne som úplne prestala chodiť do kostola, stala sa zo mňa čierna ovca rodiny. Nejaký čas som sa to snažila kamuflovať, tvárila som sa, že večer idem na omšu ku kapucínom, aj keď v skutočnosti som išla úplne inde. Časom to však rodičom došlo.

Ako reagovali?

Mala som asi sedemnásť rokov, nepáčilo sa im to, ale brali to tak, že časom ma obdobie vzdoru prejde. V skutočnosti trvalo viac ako desať rokov.

Úplne ste prestali veriť?

Takto by som to nenazvala. Stále som v sebe mala nejakú potrebu duchovna, ktorá ma postupne priviedla k ezoterike.

To ste asi rodičov nepotešili.

Bola som už dospelá, mala zamestnanie, viedla svoj život... Aj mi to vyčítali, ale to bolo asi tak všetko. Tým ma len utvrdili v presvedčení, že kresťania sú včerajší a za všetkým sú schopní vidieť diabla. Z mojej strany to bol jeden veľký fail.


Prekážala mi všadeprítomná povrchnosť

V tom čase ste už písali pre bulvár?

Áno, po skončení žurnalistiky na Viedenskej univerzite ma hneď prijali do jedného z najčítanejších ženských mesačníkov. Nahliadla som do módneho priemyslu, začala som robiť produkcie, pripravovať hlavné rozhovory, moje pracovné sebavedomie išlo prudko nahor. Mala som robiť aj zakázané strany o sexe, ale mala som s tým morálny problém, tak som to odmietla.

Bavila vás vaša práca?

Myslím, že v tom, čo som robila, som bola dobrá. Stále viac mi však prekážala všadeprítomná povrchnosť a lichotivé slová pre našich inzerentov. Napríklad som musela pozitívne písať aj o kozmetike, ktorá podľa mňa nebola dobrá. Len kvôli tomu, že jej výrobca u nás inzeroval. Ľudia, ktorých sme v časopise prezentovali, museli byť mladí, pekní a úspešní. Toto bol životný ideál, ktorý sme servírovali svojmu publiku.


Prečítajte si aj
Rozhovor s bývalou redaktorkou ženských časopisov


Robila som aj na rôznych psychologických a vzťahových témach, ku ktorým bolo potrebné osloviť psychológov, lekárov a iných odborníkov, no na fotografiách mohli byť len takí, ktorí dobre vyzerali. Hoci možno neboli najkvalitnejší. Pri produkciách som zasa spolupracovala s rôznymi začínajúcimi celebritami, ktoré sa na internete láskyplne usmievajú, no v skutočnosti sú to neraz úplne iní ľudia.

Zažila som pritom rôzne absurdné situácie. Napríklad jedna baba mi vyčítala, že sme jej na fotografii úmyselne zväčšili zadok. Fór bol v tom, že my sme jej ho práveže zmenšili.

Ale, samozrejme, narazila som aj na milých a profesionálnych ľudí. S tými spolupracujem dodnes.

Témy ste si vyberali sami?

Ľudia si často myslia, že novinári píšu to, čo im nakážu ich nadriadení alebo majitelia. Nevravím, že sa to nestáva, ale väčšinou je to tak, že novinári sami vedia, aké témy a aká forma spracovania sa od nich očakáva. Iné je to v nejakom mienkotvornom denníku a iné je to v ženskom magazíne.

Bolo super, že po duchovnom obrátení sa mi podarilo do časopisu dostať niekoľko tém, ktoré priamo súviseli s kresťanstvom, písala som dokonca o ruženci. Samozrejme, musela som tomu dať taký šat, ktorý bol pre bulvár atraktívny. Postupne sa mi však tieto témy presadzovali stále ťažšie a ťažšie.

Ako k došlo k spomenutému obráteniu?

Paradoxne som za to vďačná jednej svojej kamarátke, ktorá bola pre mňa ezoterickým guru. Po čase sa mi priznala, že začala chodiť do kostola, dokonca že sa modlí korunku Božieho milosrdenstva. Vynadala som jej, že ako sa po tom všetkom, čo vieme o cirkvi, môže vrátiť naspäť ku kresťanstvu. Ale neprestávalo mi to vŕtať v hlave. Aj vďaka jej svedectvu som sa po vyše desiatich rokoch odhodlala ísť na spoveď.

Dobrý príklad zafungoval...

... áno, ale až také jednoduché to nebolo. Po tých rokoch v bulvári a v ezoterike som toho mala na rováši naozaj dosť. Trikrát som sa odhodlávala vstúpiť do spovednice, vždy v inom kostole, a trikrát som ušla. Napokon som sa vyspovedala až v Považskej Bystrici.

Prečo práve tam?

Odtiaľ pochádza spomínaná kamarátka. Vravela mi, že tam majú dobrého kňaza, ktorý keď zvládol jej príbeh, tak zvládne aj ten môj.

A zvládol ho?

Zvládol to aj on, a konečne aj ja. Keď som vyšla zo spovednice, tak som len plakala. V hlave sa mi prehrával celý film môjho života, všetko mi zrazu začalo dávať zmysel.


„Trikrát som sa odhodlávala vstúpiť do spovednice, vždy v inom kostole, a trikrát som ušla.“ Zdieľať

Rodičia ani súrodenci dlho nemohli uveriť tomu, že som sa naozaj obrátila, mysleli si, že zasa prechádzam len nejakou vlnou svojej ezoterickej duchovnosti.

Neveriacim takéto duchovné obrátenia pripadajú neuveriteľne, vidia za nimi len nejakú autosugesciu.

Možno to na nich môže takto pôsobiť, ale ja som to presne takto zažila na vlastnej koži, bola to pre mňa úplne reálna skúsenosť, ktorú by som dopriala každému. Nešlo o nejaké chvíľkové nadšenie, ale o nastúpenie na novú cestu, uvedomenie si, že nemôžem ináč.

Čo na to vraveli vaši kolegovia?

Vôbec neboli prekvapení, nemali byť z čoho.

Ako to?

Oni ma vždy vnímali ako duchovnú osobu, ku ktorej sa chodili radiť. Napríklad keď mali pocit, že v ich dome straší. No kým predtým som im radila, aby si kúpili bielu šalviu a ňou vydymili izby, tak teraz som im odporúčala kňaza a požehnanie domu. Keďže mnohým z nich chýbalo základné náboženské povedomie, tak to brali len ako nový recept. Ezoterika, kresťanstvo, pre nich bolo všetko jedno, nevideli v tom zásadný rozdiel.

Keď ste už pred obrátením mali problém robiť rubriku o sexe, tak po obrátení ste podobným morálnym konfliktom čelili zrejme ešte viac?

Rozísť sa so svojou minulosťou nebolo ľahké. Doma som mala množstvo ezoterickej literatúry a predmetov, mala som neveriaceho partnera, ale najmä som sa bála, aby som opäť neprepadla duchovnej úzkostlivosti a škrupulantstvu. Spätne som si uvedomila, že práve toto bol v mladosti môj najväčší problém a dôvod, prečo som voči kresťanstvu postupne nadobudla odpor.

Dalo sa v prostredí, v ktorom ste aj naďalej pracovali, držať kresťanských hodnôt?

Aj v bulvári si človek môže udržať svoju tvár, ale musí byť dostatočne pevný, lebo to prostredie vás často tlačí tam, kam nechcete.


„Napríklad jedna baba mi vyčítala, že sme jej na fotografii úmyselne zväčšili zadok. Fór bol v tom, že my sme jej ho práveže zmenšili.“ Zdieľať

V módnej brandži, ktorej som sa dosť venovala, sa točí veľa drog. Z druhej ruky viem, že niektoré modelky chodili na fotenie nafetované, agentúry s nimi v niektorých prípadoch zaobchádzajú ako s tovarom, ako s kusom mäsa na predaj, dochádza k ich komerčnému, ale aj sexuálnemu zneužívaniu. V zahraničí som bola osobne svedkom toho, ako si pred fotením herec dal koks.

Navyše, ani pracovné prostredie nebolo ku mne veľmi kolegiálne, zažila som niekoľko podrazov, prestali mi prechádzať niektoré články, ktoré som napísala, takže som odtiaľ odišla.

Čo si dnes s odstupom času myslíte o bulvári?

Hľadať tam niečo hodnotné a morálne čisté by bolo naivné. Na druhej strane, dodnes si kupujem niektoré módne časopisy, lebo móda ma zaujíma a chcem vedieť, ako sa vyvíja trh. Popozerám si fotografie, ale nezaujíma ma, čo je tam popísané, lebo viem, že by som narazila na množstvo vecí, ktoré sú proti môjmu presvedčeniu.


Veriaci nie sú pacienti z iného sveta

Kam neskôr smerovali vaše kroky?

Prijali ma do jedného obchodného reťazca, kde som mala na starosti sociálne siete. Naučila som sa tam veľa nového, ale bolo to pre mňa fyzicky náročné obdobie. Dovtedy som bola zvyknutá veľa pracovať z domu a v kaviarňach, no tu som musela celé dni vrátane víkendov presedieť v kancelárii. Nevydržala som tam ani rok, pričom posledné týždne som bola už len na PN. Keby som tam ostala, už asi nežijem. Navyše, aj táto práca sa miestami bila s mojou vierou.

V čom?

Bolo toho viac – od propagovania Helloweenu a iných nezmyselností cez prácu v nedele a vo sviatky až po neusporiadané vzťahy v kolektíve. Boli sme pomerne uzavretá komunita, ktorá trávila nadmerné množstvo času v práci. To sa po čase odzrkadlí aj na tom, že si ľudia idú po krku a vnímajú sa ako konkurenti.

Veľakrát som bola svedkom mileneckých radovánok, hoci tí ľudia mali doma svojich manželov a manželky. Liezlo mi to na nervy. Možno som v tomto čudná, ale sexuálny harašment do 21. storočia fakt nepatrí.

S tým úplne súhlasím, na druhej strane po kampani #metoo a všetkom, čo na ňu nadväzovalo, sa dnes už niektorí muži aj boja pozrieť na ženu, aby neboli obvinení, že ju obťažovali svojím pohľadom.

Toto je opačný extrém, s ktorým určite nesúhlasím. Na chlapoch nemám rada chlípnosť, ale na druhej strane sa predsa všetky ženy chcú páčiť – preto sa líčia, pekne obliekajú... Keď sa potom na ňu niekto s obdivom pozrie, tak má sama zo seba dobrý pocit, že dobre vyzerá.

Ako v tom všetkom nájsť ten správny stred?

Sama som to viackrát riešila na spovedi. Keď niekto dostal od Boha dar, že je pekný, mal by to zakrývať? Mám chodiť nenamaľovaná v nejakej neforemnej sivej handre, lebo – a teraz nech to nevyznie zle – som svätica, ktorá je nad vecou?

Chcieť sa páčiť je pre ženu úplne normálne. Iné je chcieť zvádzať. Ale nie je to len o ženách. Niektorí muži môžu vidieť aj nenamaľovanú ženu v rifliach a hrubom svetri a myslieť pritom na nechutnosti. Potrebujeme aj do týchto vecí vniesť trochu zdravého rozumu – nebyť prehnane úzkostliví, ale ani príliš výstrední.

Keď sa človek pozrie na váš profil na facebooku alebo na Instagrame, nájde vaše fotky z rôznych spoločenských akcií či z dovoleniek, kde v moderných outfitoch pózujete s kávou či s drinkom v ruke. Zároveň však natrafí aj na vaše duchovné zamyslenia či postrehy, ktoré vám napadli napríklad pri modlitbe ruženca. Prirodzene to zaujme neveriaceho aj veriaceho človeka, ale obe tieto skupiny ľudí môžu mať zároveň pocit, že to celé akosi nejde dokopy.

Presne to sú tie klišé predstavy, ktoré má veľká časť spoločnosti o praktizujúcich kresťanoch. Dobré jedlo, cestovanie či móda sa nejakým spôsobom vylučujú s vierou? Keď chodím do kostola a modlievam sa ruženec, tak si nemôžem dať na dovolenke dobrý drink alebo si kúpiť pekné šaty? Veď kresťan je človek ako každý iný, len s tým rozdielom, že spoznal a uveril v Krista a vie, že práve v ňom nájde skutočné šťastie a uzdravenie.

Naschvál dávam na sociálne siete práve takéto statusy, aby si aj moji neveriaci priatelia a priateľky, ktorí považujú veriace ženy len za akési chudery, aj keď duchovne ich mnohonásobne prevyšujú, uvedomili, že ich stereotypné predstavy sú úplne pomýlené. Prečo by mediálny obraz neveriacich mal byť moderný a farebný, zatiaľ čo veriaci sú vykresľovaní ako nejakí pacienti z iného sveta?!


„Keď chodím do kostola a modlievam sa ruženec, tak si nemôžem dať na dovolenke dobrý drink alebo si kúpiť pekné šaty?“ Zdieľať

Moderný štýl života je s vierou úplne zlučiteľný. Len si treba k pozemským dobrám, ktorá nám napokon tiež dal Boh, vybudovať správny vzťah – nezatracovať ich, ale ani ich nestavať na prvé miesto. To by si mali uvedomiť aj samotní veriaci ľudia, lebo niektorí majú sklony k zavrhovaniu materiálnych vecí, akoby všetky boli od diabla.

S akými reakciami na tieto svoje názory sa stretávate?

Prevažne s dobrými. Viacerí priatelia či kolegovia mi povedali – veď ty vôbec nevyzeráš ako veriaca.

Bol to pre vás kompliment alebo výčitka?

Veď to... Opýtala som sa ich, že ako má teda veriaca žena vyzerať? A oni spustili tie otrepané klišé. Neodsudzujem ich za to, lebo sama som istý čas žila na ich brehu a o veriacich som si myslela svoje. Snažím sa skôr tieto ich reakcie využívať k tomu, aby som im pomohla a vysvetlila, že veci sa majú ináč.


Cirkev má imidž moralizátorskej inštitúcie

Jeden z vašich najčítanejších blogov na Postoji sa venovalzdeformovanému mediálnemu obrazu kňazov. Aký je ten obraz?

V dôsledku sexuálnych škandálov vznikol v časti spoločnosti dojem, akoby všetci kňazi boli pedofili. Pritom máme medzi sebou množstvo perfektných kňazov, ktorí robia kus skvelej práce a pomohli mnohým ľuďom. Vrátane mňa.

Rovnako si však priznajme, že aj my veriaci sa často na kňazov pozeráme tak, akoby im všetko ľudské muselo byť cudzie. Prečo by kňaz napríklad nemohol lyžovať alebo jazdiť na motorke? Veď Ježiš Kristus, ak by prišiel na svet v tejto dobe, určite by nejazdil na oslovi, ale autom. Alebo motorkou.


„Keď som napríklad objavila púštnych otcov a ich učenie o tom, že aj smútok je neresť a ako proti nej bojovať, tak som si povedala wau.“ Zdieľať

Čo sa dá spraviť pre narovnanie tohto skriveného obrazu?

Každý kresťan musí začať od seba, mal by si uvedomiť, že aj on sám je tvorcom obrazu cirkvi. No a tí, ktorí na to majú schopnosti, by sa mali pustiť do profesionalizácie cirkevnej komunikácie.

Asi som poznačená svojou minulosťou, ale domnievam sa, že je potrebné výrazne zlepšiť vzťahy s médiami. Nielen dodatočne reagovať na to, s čím prídu novinári, ale nastoľovať svoje vlastné témy.

Napríklad aké?

Aj neveriacich zaujíma, ako bojovať proti svojim slabým stránkam, nerestiam, ako sa dostať zo závislostí, ako plnohodnotnejšie prežívať svoj život... Cirkev má veľa toho čo ponúknuť, máme obrovské know-how v mnohých oblastiach pomoci človeku, ani my sami si to neuvedomujeme. Keď som napríklad objavila púštnych otcov a ich učenie o tom, že aj smútok je neresť a ako proti nej bojovať, tak som si povedala wau.



Neponúkala by takáto forma prezentácie opäť len zdeformovaný obraz? Cirkev predsa nie je len nejaká psychologická poradňa alebo charitatívna organizácia. Pomoc ľuďom v ťažkostiach je pre cirkev nesporne veľmi dôležitá, ale jej poslanie nie je len o tom.

Tak dobre, boli to len príklady, nástrely tém, o ktorých viem, že ľudia mimo cirkvi na ne pozitívne reagujú a vytvárajú príležitosť odpichnúť sa od nich k ďalšiemu dialógu o duchovných veciach. Poďme, sadnime si a vypracujme nejakú efektívnu komunikačnú stratégiu, krok za krom.

Čím by ste začali?

Pomenovaním východiskovej situácie. Cirkev má imidž inštitúcie, ktorá príliš moralizuje, no sama neraz tú morálku nežije.


„Mali by sme si klásť otázku, či ľudí, ku ktorým sme poslaní, svojím štýlom komunikácie oslovujeme alebo skôr odrádzame.“ Zdieľať

Na druhej strane stoja ľudia, ktorí na prvý pohľad možno pôsobia suverénne, ale vnútorne sú doráňaní a pozväzovaní rôznymi závislosťami. Ak my k nim prichádzame s moralizátorským bičom, zasypeme ich príkazmi a zákazmi, ich prirodzenou reakciou je obrana, uzavretie sa do seba a odmietnutie nášho posolstva. Povedia si, že tento tu vo mne len vyvoláva výčitky svedomia, tvári sa, že je lepší ako ja, tak prečo sa s ním vôbec mám baviť.

No ale ani Ježiš sa neštítil zvýšiť hlas a vyčistiť chrám.

To áno, ale koľko bolo situácií, keď konal takýmto spôsobom? Pranieroval najmä farizejov a zákonníkov, teda tých, ktorí si vykladali Božie slovo po svojom a tvárili sa, že sú lepší ako ostatní. K cudzoložnici, mýtnikovi a ďalším ľuďom so životnými ťažkosťami pristupoval s láskou a milosrdenstvom. Uzdravoval, oslobodzoval, povzbudzoval a tým priťahoval ľudí k sebe.

Mali by sme si klásť otázku, či ľudí, ku ktorým sme poslaní, svojím štýlom komunikácie oslovujeme alebo skôr odrádzame.

Ale z kresťanského učenia vyplývajú aj isté životné princípy a zásady, na ktoré cirkev nemôže rezignovať a musí požadovať ich dodržiavanie.

To absolútne nespochybňujem. Prihováram sa len za to, aby sme sa vedeli vžiť do kože toho, kto možno nemal toľko šťastia ako my, prejavili trochu empatie, podali mu pomocnú ruku a nevybehli hneď naňho s príkazmi a zákazmi.

Poviem to ináč – potrat je vraždou, ale ak komunikáciu tejto témy postavíme len na tom, že ženy po potrate, ktoré si následky svojho činu nesú so sebou, budeme označovať za vrahyne, tak zníženiu počtu interrupcií veľmi nepomôžeme.

Nemôžeme nenarodené deti zachraňovať tým, že doráňame ich matky, ktoré sú v niektorých prípadoch samy obeťami – v tom zmysle, že v najťažších chvíľach sa nemali o koho oprieť.

V jednom zo svojich blogov ste však aj vy použili – nazvime to – radikálny slovník. Svojim neveriacim priateľom ste odkázali, že kým veriaci našli plné šťastie, oni sa musia uspokojiť len s tým svojím šťastíčkom.

Z mojej strany to bola cielená, ale dobre mienená provokácia. A nie nepravdivá. Na základe svojej vlastnej skúsenosti viem porovnať, kedy som sa cítila byť skutočne šťastná a slobodná.