Clicks32
Peter(skala)

Kresťanské ponímanie politiky: Kráľom môže byť iba ten, kto uzná, že je poddaným nebeského Kráľa!

Čo by ste si mysleli o otcovi (a je ich veľa!) ktorý by prikazoval svojim deťom ísť na omšu ... apotom sám by nešiel? Deti, pokiaľ sú malé, azda poslúchnu, ale čo potom? Potom budú robiť, čo sa im zachce: už viac nepôjdu. Výchova, ozajstná výchova, nie je iba o slovách, ale predovšetkým o svedectve. Ak chcem, aby ostatní robili určitú vec, najprv ju musím robiť ja. Na tomto princípe by mala byť postavená aj politika a vlastný zmysel autority.

Stredoveké poňatie politickej autority vychádzalo z presvedčenia, že ten, kto má moc, musí v prvom rade sám rešpektovať zákon a konať v súlade s tým, čo učí a čo reprezentuje.

Nie náhodou sa v politickom myslení stredoveku jasne rozlišovalo medzi pojmami potestas a auctoritas. Prvý znamená výkon moci, kým druhý autoritu. Politickú moc, by mala vždy posudzovať autorita, ktorá je nad ňou, aby nedošlo k posunu smerom k absolutizmu, a už vôbec nie k totalitarizmu.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Toto poňatie politickej moci, ktorá musí uznať nad sebou vyššiu autoritu, ktorá ju presahuje, bolojasne vyjadrené v obrade korunovácie kráľov. Keď nám o tom hovorili v škole, tento rituál zosmiešňovali ako vec patriacu do temného stredoveku, ako primitívny a antidemokratický nezmysel. A pritom nič z toho nie je pravda. Korunovanie na základe božského práva malo jasný a vznešený pedagogický význam: kráľ mohol ukázať svojim poddaným, že je správne ho poslúchať, pretože aj on je poddaným iného Kráľa. Stručne povedané, akoby hovoril: máte ma poslúchať, pretože aj ja poslúcham Boha. Je to rovnaký princíp, ktorým otec môže učiť svojich synov, aby boli „synmi“, ak aj on je synom Kohosi iného. V Knihe Prísloví je napísané: S mojou pomocou králi kraľujú a kniežatá vydávajú správne ustanovenia.[1] V skutočnosti bol kráľ pomazaný podľa obradu opísaného v Biblii pre zasvätenie izraelského kráľa.[2]

Rituál začali v Španielsku vizigótski vládcovia z Toleda, ktorí ako prví požiadali Cirkev, aby ich nazačiatku vlády osobitne posvätila. Tomuto rituálu sa pripisovala taká dôležitosť, že v nasledujúcich storočiach sa začalo hovoriť o zázračnom pôvode kráľovského pomazania. Arcibiskup z Remeša, Hincmar (845-882), hovoril, že jeho predchodcovi, svätému Remígiovi, priniesla z neba holubica posvätnú ampulku obsahujúcu olej na pomazanie. Ten istý Hincmar korunoval v roku 868 Karla Holého Lotrinského a v roku 877 Ľudovíta II. Odvtedy králi Francúzska a Anglicka vždy boli pomazaní a korunovaní.[3]

„V obrade zasvätenia sa ukazuje zvrchovaná Božia autorita vo zvrchovanom kráľovstve Krista, na ktorého kráľovskej dôstojnosti má kráľ podiel. Korunováciou sa panovník stáva reprezentantom Krista v štáte. Presne toto bola myšlienka Jany z Arku, keď Karlovi VII. povedala: „Budete miestodržiteľom nebeského Kráľa, ktorý je Kráľom Francúzska.“[4]

Ďalším prvkom, ktorý zdôrazňoval význam tohto rituálu pre posvätnosť kráľovskej hodnosti, ale aj pre jeho chápanie ako „služby Božej v prospech bratov“, bola skutočnosť, že králi Francúzska a Anglicka po korunovácii kládli ruky na chorých, aby ich uzdravili. A vždy, v mene tejto „služby“ kráľovskej moci, cisár Svätej ríše rímskej po pomazaní miništroval počas omše ako subdiakon.

[1] Príslovia 8, 15.

[2] Porov: Re 1, 5; I Samuel 16, 13; Ezechiel 16, 8-14.

[3] Porov. R.de Mattei, La sovranità necessaria, Rím 2001, str.25.

[4] A.Michel, Sacre des Rois, cit. v R.de Mattei, La sovranità necessaria, cit., str.25-26.