Názor Ako sa kríza viery prejavila v koronakríze

Dlhý čas som si myslel, že skúsenosti kresťanov s dvoma totalitami pomohli vytvoriť akúsi kolektívnu komunitnú imunitu, vďaka ktorej budeme v stave vyhnúť sa krajnostiam. Kultúrny a duchovný pohyb v Cirkvi i v spoločnosti v posledných rokoch však vyostril viaceré vnútorné konflikty, o ktorých sme sa dlho domnievali, že sú okrajovou záležitosťou.

Nielen spoločnosť je polarizovaná, ale toto rozdelenie badať aj medzi kresťanmi. Koniec koncov, nie je dôvod sa domnievať, že by to medzi veriacimi malo byť iné, lebo sme občanmi tej istej spoločnosti. Dá sa povedať, že sa derú do popredia také tváre viery, o ktorých sme dúfali, že sú prekonané.

Kňaz a filozof Ladislav Hanus vo svojom diele Princípy pluralizmu pri vysvetľovaní úspechu marxizmu konštatoval, že každý extrém si vypýta druhý extrém. Narážal na skutočnosť, že rozklad sociálnych väzieb a s nimi spojená neistota v ranom kapitalizme 19. storočia si jednoducho vypýtala radikálne riešenie.

Odpoveďou na zanedbanú robotnícku otázku bola filozofia marxizmu, keďže nič iné sa v tom čase nenúkalo. Katolícka cirkev pochopila, že ide o veľa, preto ponúkla vyváženú odpoveď, ktorú zosobňuje pápež Lev XIII. vo svojej slávnej encyklike Rerum novarum.

Cirkev – utešovateľka

Za posledné tri desaťročia sa podmienky života výrazne zmenili. Máme inú kultúru, iný spôsob komunikácie, iný rytmus života, fragmentovanú a polarizovanú spoločnosť. Nemôžeme tvrdiť, že by nejestvoval záujem o duchovno. Ten je a dokonca veľmi veľký.

Otázka jestvovania Boha či niečoho, čo nás presahuje, nie je na programe dňa. Skôr je témou, aká je naša predstava o tomto transcendentnom rozmere ľudského bytia a aké dôsledky z toho vyplývajú pre život.

Religiozita naberá psychoterapeutický rozmer. Duchovno nás má upokojiť, pomôcť zvládať krízové situácie, je vítaným kamienkom v mozaike života. Viac-menej všetci s ním rátame.

Spoločnosť počíta pragmaticky s cirkvami ako inštitúciami, ktoré sú predovšetkým na to, aby pomáhali ľuďom zvládať krízové situácie a vniesli do života jednotlivca nevyhnutné rituály.

Mnohí ľudia, keď hovoria o význame cirkví, tak zdôrazňujú, že kresťanov treba oceniť, lebo spravujú kvalitné školy, sociálne ustanovizne či nemocnice. Tento pohľad je súčasťou širších trendov, ktoré sú prítomné v celom postkresťanskom svete a nevyhýbajú sa ani Slovensku. Takéto vnímanie kresťanstva naberá na sile. Nielen zvonku. Osvojujú si ho, žiaľ, aj mnohí kresťania.

Náboženské prejavy patria na verejnosť

Je veľa katolíkov, ktorí si uvedomujú povrchnosť takéhoto uvažovania, preto sa nečudujme, že ich to znepokojuje. Primárnou úlohou Cirkvi je viesť ľudí k Bohu a sprevádzať ich, aby získali večný život. Školy a charita sú dôležité, ale druhoradé.

Videli sme to na začiatku koronakrízy. Hlavný hygienik veľmi rýchlo zakázal verejné bohoslužby. Ešte v čase, keď väčšina škôl a obchodov bola otvorená. Nepochybujem, že toto obmedzenie bolo dôležité. V kontexte celého kultúrneho vývoja to však skutočne vyzeralo ako potvrdenie trendu, že pre spoločnosť chápanie Cirkvi ako nositeľky posolstva o záchrane človeka Božím Synom, Ježišom Kristom, má stále menší zmysel.

Ešte tak Cirkev ako pomocníčka pre opustených a osamelých, ako správkyňa škôl, to áno. Ale Cirkev ako inštitúcia s náboženskými cieľmi? V sekulárnej spoločnosti? A vôbec, kto s ňou dnes takto ešte počíta?

Keď nitriansky generálny vikár Peter Brodek alebo emeritný trnavský arcibiskup Ján Sokol žehnali z lietadla relikviami Slovensko, viacerí – vrátane niektorých katolíkov – sa z toho smiali. Hovorili o divadle, o magických rituáloch, ktoré tu nepatria.

Viera je odpoveďou na Božie Zjavenie. Boh koná nevysvetliteľným spôsobom, dáva sa poznať, prejavuje voči nám lásku, ukazuje cestu k sebe. My to poznávame a odpovedáme mu vierou. Poznanie vierou neprotirečí poznaniu ľudského rozumu.

„Nesmieme sa vzdávať náboženského života, akoby jeho typické prejavy ako žehnanie s relikviami či Eucharistiou boli len divadlom alebo prejavom čudáctva, ktoré na verejnosť nepatrí.“Zdieľať

Nikto rozumný nebude tvrdiť, že epidemiologické opatrenia sú zbytočné. Bolo by bláznovstvom ignorovať odporúčania lekárov a nerešpektovať legitímne civilné autority. Ale rovnako viera nám hovorí, že Boh koná zázraky, že je milosrdný. Lekári vedia naozaj veľa, ale nie sú pánmi života.

Pri chorobe, nehovoriac o epidémii, si uvedomujeme, že všetko nemáme vo svojich rukách. Preto sa ako kresťania vo viere obraciame na milosrdného Boha a prosíme ho o pomoc. Bolo by divné, keby sme tak nerobili.

Bolo by zvláštne, keby kňazi nežehnali Slovensku a neprosili o odvrátenie epidémie. My to však robíme, biskupi a kňazi. Denne. Robia tak rehoľnici v Šaštíne každý večer pri adorácii pred Oltárnou sviatosťou, urobili tak vikár Brodek aj arcibiskup Sokol. Buďme im za to vďační.

Nesmieme sa vzdávať náboženského života, akoby jeho typické prejavy ako žehnanie s relikviami či Eucharistiou boli len divadlom alebo prejavom čudáctva, ktoré na verejnosť nepatrí. Určite patrí. Spolu s procesiami, pobožnosťami, púťami, sviatosťou zmierenia.

Očakávam, že po skončení epidémie budú vo farnostiach ďakovné sväté omše a pobožnosti. Nemyslime si, že budeme pred svetom za moderných, ak sa týchto tradičných katolíckych prejavov náboženského života vzdáme. Mnohí sa už uspokojili s terapeutickou a integrujúcou funkciou Cirkvi. Takto sa javí pre spoločnosť najužitočnejšia.

Cirkev ako pevnosť

Lenže, ako povedal Hanus, extrém si pýta svoj protiklad. Toto sa deje aj v Katolíckej cirkvi na Slovensku, keď rastie počet tých, ktorí zhrození úpadkom chápania nadprirodzenej viery sa domnievajú, že jej oživenie možno zabezpečiť návratom starých liturgických foriem a väčším formalizmom. V tomto bezradnom kŕči sa zmietajú aj niektorí kňazi a seminaristi.

Túžba ukázať svetu Cirkev ako Ježišovo dielo, ktoré má jednotlivca priviesť k spáse, je určite správna a potrebná. Najmä ak na to aj niektorí kňazi zabúdajú. Je však omylom myslieť si, že návrat k viere zabezpečia staré formy, ktoré sú síce krásne, ale tak veľmi vzdialené súčasnému spôsobu života.

Určite sa nájdu jednotlivci, pre ktorých takáto forma môže byť príťažlivá a cestou k Bohu. Jej potenciál stať sa mainstreamom je však malý a v dnešnom zmätku navyše s veľkým rizikom upadnutia do fundamentalizmu.

Tento obraz viery sme si v čase koronakrízy mohli všimnúť napríklad pri debate o rozdávaní svätého prijímania na ruku: spochybňovala sa legitimita rozhodnutia biskupov a šírili sa názory, že rozdávanie na ruku vedie k profanácii a zneucteniu Eucharistie.

„Je omylom myslieť si, že návrat k viere zabezpečia staré formy, ktoré sú síce krásne, ale tak veľmi vzdialené súčasnému spôsobu života.“Zdieľať

Tradicionalistom určite nemožno uprieť veľkú úctu k Sviatosti oltárnej (v tom môžu byť vzorom), ale debata, v ktorej sa vytrhávajú vyjadrenia pápežov a neberie sa do úvahy kontext cirkevnej tradície, kontinuita magisteriálnej teológie a obyčajný zdravý rozum, ukazuje na veľké obmedzenia takéhoto uvažovania.

Pohľad na Cirkev, ktorá má utešovať a neráta sa s ňou ako ohlasovateľkou spásy, je desivý. Väčšine spoločnosti je to vlastne jedno, ale samotnú Cirkev takáto tvár viery deformuje. Odpoveďou na túto krízu nemôže byť návrat do minulosti, hľadanie nepriateľa vo vnútri i navonok a v niektorých prípadoch vnímanie Druhého vatikánskeho koncilu ako koreňa odpadu od viery.

Na sekularizáciu a stratu viery; na stratu túžby po Bohu a riziko premeny Cirkvi na charitatívno vzdelávaciu organizáciu sa nedá odpovedať návratom starých foriem a uzavretosťou. Kto tomu uverí, ocitne sa v slepej uličke.

Staňme sa soľou

Kristus pred nanebovstúpením kázal učeníkom ísť medzi národy, ohlasovať evanjelium a krstiť ich. Toto je naša úloha. Nesplníme ju, ak z nás budú psychoterapeuti, učitelia, opatrovatelia, ale nie Ježišovi učeníci.

Nesplníme ju, ak namiesto toho, aby sme vyšli do ulíc, snažili sa porozumieť dnešným ľuďom a ohlasovali evanjelium, sa uzavrieme do vlastného malého dokonalého sveta.

Každá kríza viery má korene v nesprávnej teológii. Aj tieto ťažkosti je možné pri dobrej vôli a s Božou pomocou prekonať.

Na začiatku skúsme porozumieť výzve pápeža Františka načúvať perifériám, ktorá tak dobre korešponduje so starším výrokom Karla Rahnera: „Pokiaľ kňaz-teológ nehľadá východisko svojho teologického bádania v pastorácii, časom stratí i teológiu.“