Tacitus
| (Publius/Gaius) Cornelius Tacitus | |
 rímsky historik | |
| Narodenie | 55 Gallia Narbonensis |
|---|---|
| Úmrtie | asi 117 miesto úmrtia neznáme |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Tacitus (plné texty diel autora) |
| Commons |  Tacitus |
Tacitus, celým menom Publius (alebo Gaius) Cornelius Tacitus (* asi 55 – asi 117) bol rímsky senátor, právnik a predovšetkým historik, najvýznamnejší predstaviteľ senátorskej historiografie a jeden z najväčších rímskych dejepiscov vôbec. Dve Tacitove dejepisné diela – Historiae (Dejiny) a Annales (Letopisy) – sa zaoberajú Rímskou ríšou od smrti cisára Augusta (14 po Kr.) až po smrť cisára Domiciána (96). Tacitus naväzuje na tradíciu analistickej školy rímskej historiografie, pritom ale v mnohom dosahuje kvality pragmatických historikov. Významná je predovšetkým jeho zásada písať sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti). Žiaľ v rukopisoch dvoch historických diel sú rozsiahle lacuny, takže sa nám tento významný prameň rímskych dejín nedochoval v celku.
Tacitus je tiež autorom viacerých menších diel: spisu Dialogus de oratoribus (Dialóg o rečníkoch) o rečníckom umení, historicko-geografickej práce De origine, situ, moribus ac populis Germanorum (O pôvode, polohe, zvykoch a národoch Germánov) známej aj pod skráteným názvom Germania a životopisného dielka De vita et moribus Iulii Agricolae (O živote a mravoch Iulia Agricolu).
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Naše životopisné údaje o Tacitovi sa zakladajú na autobiografických zmienkach v jeho vlastných dielach, na korešpondencii jeho priateľa a obdivovateľa Plínia Mladšieho a nápise, ktorý sa našiel v Mylase v Kárii[1]. Zvyšok je zmesou dohadov a hypotéz.
Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]
Tacitus sa narodil okolo roku 55 v jazdeckej, alebo senátorskej rodine zo severnej Itálie, prípadne z provincie (rodina rímskych kolonistov), najpravdepodobnejšie v Narbonskej Galii, menej pravdepodobne v Hispánii. Podľa niektorých prameňov mala byť jeho rodiskom Interamna (dnes Terni) v Umbrii, ide však skôr o povesť, ktorú nechal rozšíriť neskorší cisár Tacitus pochádzajúci z Interamny, aby spojil historika so svojim rodom. Presný dátum a miesto narodenia zostáva záhadou rovnako ako znenie jeho praenomen. Sidonius Apollinaris uvádza toto ako Gaius, ale v rukopise s jeho dielom sa objavuje Publius[2]. Ako menej pravdepodobnejšie mená sa objavujú Sextus a Quintus.
Pokiaľ ide o postavenie Tacitovej rodiny a jeho vzťahu s inými významnými rodinami a cisárskymi kruhmi, zdá sa, že Tacitus, napriek svojmu výraznému prosenátorskému stanovisku, pochádzal z rodiny, ktorá sa presadila až počas dynastie Flaviovcov. Vzostup Corneliov Tacitov súvisel s čistkami v radách najvyššej a najstaršej aristokracie, ku ktorým dochádzalo na konci republiky a počas prvých desaťročí principátu, takže Flaviovci boli nútení doplniť značne preriedené rady senátorskej nobility aj pôvodne menej významnými rodinami.
Tacitovým otcom mohol byť Cornelius Tacitus, ktorý slúžil ako prokurátor v provinciach Belgica a Germánia. Podľa zmienok v Plíniovi Staršom mal tento Tacitus syna, ktorý zomrel v mladom veku[3] a ktorý snáď mohol byť historikovým bratom[4]. Podľa Syma by táto zmienka a neskoršie priateľstvo medzi Plíniom Mladším a Tacitom poukazovalo na zväzky medzi oboma rodinami a na ich spoločný pôvod[5].
Na pôvod z Narbonskej Galie poukazujú Tacitove rodinné styky s významným senátorom Iuliom Agricolom z tejto provincie (Tacitus sa oženil s jeho dcérou). Podľa Plínia Mladšieho[6] možno usudzovať, že Tacitus nepochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou priamo z Itálie. V minulosti sa predpokladalo, že Tacitus mohol byť pôvodom Kelt, toto tvrdenie je však dnes považované za veľmi nepravdepodobné, Tacitovi predkovia, tak ako aj väčšina významných rímskych osobnstí 1.-2. stor., pochádzala z Itálie.
Verejná dráha a manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Tacitus študoval, tak ako to vyžadovala politická a právnická dráha, v Ríme, s veľkou pravdepodobnosťou u Quintiliana, ktorého nemenej slávnym žiakom bol i Plínius Mladší (poukazuje na to jeho pravdepodobne najrannejšie dielko, Dialogus de oratoribus, poznačené Quintilianovým štýlom). Roku 77 alebo 78 si vzal za manželku Iuliu Agricolu, dcéru významného vojvodcu Iulia Agricolu[7]. O ich spoločnom živote sa nevie prakticky nič.
Pravdepodobne podpora vplyvného svokra umožnila Tacitovi zahájiť úspešnú politickú kariéru za vlády cisára Vespasiána. V roku 81 alebo 82 sa stal počas panovania Vespasiánovho syna Tita kvestorom a roku 88 prétorom a členom kňazského zboru quindecemviri sacris faciundis zodpovedných za úschovu sibylských kníh[8]. V tomto istom období vystupoval aj ako právnik a rečník.
Po roku 89 sa zdržiaval Tacitus v Galii alebo Germánii, buď ako veliteľ niektorej légie alebo pravdepodobnejšie v civilnom úrade v niektorej z provincii. Zmienky v spise Agricola poukazujú na to, že sa mimo Ríma zdržiaval aj v roku 93, v čase Agricolovej smrti[9]. Aj vďaka tomu pravdepodobne unikol Domitianovej hrôzovláde (93 – 96), ktorá v ňom zanechala trvalú zatrpknutosť voči cisárstvu.
Roku 97, za vlády cisára Nervu, sa stal konzulom (consul suffectus) ako homo novus, teda prvý člen rodiny, ktorý tento politický vrchol dosiahol. V tej istej dobe dosiahol i vrchol rečníckej kariéry, keď predniesol pohrebnú reč na veterána Lucia Verginia Rufa[10].
Nasledujúceho roku napísal Tacitus dve zo svojich menších diel, spisy Agricola a Germania. Roku 100 spolu so svojim priateľom Plíniom Mladším viedol proces proti Mariovi Priscovi, prokonzulovi v provincii Africa, ktorého obvinil z korupcie. Spor vyhral a Priscus bol nútený odísť do vyhnanstva.
Po roku 100 sa na dlhú dobu utiahol Tacitus do ústrania, v ktorom napísal svoje dve najvýznamnejšie diela – Dejiny a Letopisy. Roku 112 alebo 113 spravoval Tacitus provinciu Asia, ako sa o tom zmieňuje nápis nájdený v Mylase. Z Letopisov možno stanoviť ako terminus post quem rok 116, čo môže znamenať, že spisovateľ zomrel roku 117 rovnako dobre ako že zomrel roku 125.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Do tvorby veľkého spisovateľa Strieborného obdobia rímskej literatúry sa zaraďuje päť diel:
- Rozprava o rečníkoch (Dialogus de oratoribus), výdané roku 102
- O živote a mravoch Iulia Agricolu (De vita et moribus Iulii Agricolae), 98
- O pôvode, polohe, mravoch a národoch Germánov (De origine, situ, moribus ac populis Germanorum), tiež Germania, 98
- Dejiny (Historiae), 100 – 110
- Letopisy (Annales), tiež Ab excessu divi Augusti (Dejiny od smrti božského Augusta), 117
Menšie diela[upraviť | upraviť zdroj]
Germania[upraviť | upraviť zdroj]
Germania je svojou povahou etnografické dielo zaoberajúce sa ľuďmi, ktorých Tacitus pokladá za príslušníkov germánskeho národa. V súlade s antickou etnografickou tradíciou popisuje najprv územie, ktoré Germáni obývajú, ich zákony a zvyky (kapitoly 1 – 27) a potom sa venuje jednotlivým kmeňom počínajúc od tých, ktoré žijú najbližšie k hraniciam Rímskej ríše až k Fennom, primitívnemu a divokému kmeňu žijúcemu na pobreží Baltského mora.
Agricola[upraviť | upraviť zdroj]
Spis Agricola je Tacitovou prvotinou: životopisným dielom venovaným významnému rímskemu vojvodcovi a Tacitovmu svokrovi Gnaeovi Iuliovi Agricolovi, ktorý dlhé roky pôsobil v Británii. Práve popisu Británie je venovaná rozsiahla časť životopisu (kapitoly 10 – 13), ktorá pripomína neskoršie Tacitovo etnografické dielo Germania. Podobne ako v Germanii i v Agricolovi porovnáva Tacitus slobodu barbarských národov žijúcich mimo impéria so skazenosťou Rímskej ríše. Svojim spôsobom je Agricola skôr morálnym odsúdením úpadku rímskych hodnôt než dielom s hlbšou etnografickou hodnotou. Obdobná téma úpadku ríše sa objavuje vo všetkých jeho ďalších prácach a silno rezonuje aj v jeho dejepisnej tvorbe.
Dialogus de oratoribus[upraviť | upraviť zdroj]
Okolo diela Dialogus de oratoribus sa vynára viacero otáznikov. V prvom rade nie je jasné, kedy vzniklo. Predpokladá sa, že nevyšlo skôr ako Agricola alebo Germania, ktoré boli uverejnené roku 98. Ako spoľahlivý medzník datácie sa uvádza venovanie Fabiovi Iustovi, konzulovi roku 102, ktorý sa uvádza niekedy ako dátum vzniku diela, týkal sa však s veľkou pravdepodobnosťou vydania diela, nie jeho napísaniu. Dnes sa predpokladá, že Dialogus mohol vzniknúť už za vlády cisára Tita, teda pred rokom 80, ale že jeho vydaniu zabránila náhla smrť cisára a nástup tyrana Domitiana. Tacitus sa odvážil spis o rečníctve vydať až po jeho smrti roku 96. Samotný dej diela sa odohráva roku 75 alebo roku 77.
Rozprava sa navyše tak výrzne líši od ostatnej Tacitovej tvorby, že nutne vyvoláva pochybnosti o pravosti. Už od 16. storočia je tak Tacitovi upierané opakovane autorstvo tohto spisu. Dialogus vďačí za neobvyklý štýl približujúci sa viac k ciceronovskej rétorike než k nepravideľnosti typickej pre Tacita vplyvu Quintilianovej školy, ktorá propagovala „novociceronizmus“. Vplyv Quintlianovej výučby badať i v samotnej tematike diela, ktoré sa zaoberá príčinami úpadku rečníctva počas cisárstva a výchovou ideálneho rečníka.
Postavami vystupujúcim v Rozprave o rečníkoch je viacero významných osobností činných počas Tacitovej mladosti: dramatik Curiatius Maternus, právnik Marcus Aper, tribún Vipstanus Messalla a rečník Iulius Secundus.
Historiografické diela[upraviť | upraviť zdroj]
Hoci boli Historiae aj Annales pôvodne vydané samostatne, mali spolu tvoriť jedno dielo o rozsahu 30 kníh[11]. Dve diela na seba naväzujú aj chronologicky, pričom skôr napísané Historiae sa zaoberajú neskoršími historickými udalosťami ako Annales.
Historiae[upraviť | upraviť zdroj]
Chronologickým rámcom Dejín je vláda dynastie Flaviovcov. Dochovali sa z nich žiaľ len prvé štyri knihy a 26 kapitol z piatej knihy, ktoré pokrývajú obdobie od roku štyroch cisárov (69) po prvú časť roku 70. Predpokladá sa, že Dejiny sa zaoberali historickými udalosťami až do smrti cisára Domitiana 18. septembra 96. Piata kniha je dôležitá tiež ako náš zdroj informácii o pohľade vzdelaných Rimanov na Židov v staroveku, keďže tvorí úvod k potlačeniu Židovskej vojny synom cisára Vespasiána, Titom.
Annales[upraviť | upraviť zdroj]
Letopisy boli posledným dielom, ktoré Tacitus stihol napísať. Spomína síce zámer pokračovať dejinami vlády cisára Augusta a cisárov Nervu a Trajána, nevieme ale o tom, že by tieto práce vôbec boli napísané. Nie je zrejmé, či Letopisy Tacitus vôbec dokončil, keďže posledný nám dochovaný záznam sa zmieňuje o udalostiach roku 66. Pokiaľ mali Dejiny, ktoré začínajú rokom 69, nadväzovať na Letopisy, buď nám chýba záverečná časť alebo Tacitus zomrel skôr, ako ju mohol doplniť. Letopisy pozostávali minimálne zo 16 kníh, pričom knihy 7 – 10, ktoré sa týkali vlády cisárov Caligulu a Claudia, časti kníh 5, 6, 11 a 16 nám chýbajú.
Tacitus o Kristovi[upraviť | upraviť zdroj]
Letopisy obsahujú jednu z najstarších zmienok o Ježišovi mimo kresťanských prameňov. V súvislosti s Neronovým prenasledovaním kresťanov Tacitus píše[12]:
Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti alebo nehanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov. Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.
Pramene[upraviť | upraviť zdroj]
Tacitus bol dôsledný historik, ktorý používal veľké množstvo prameňov a vyhýbal sa nepresnostiam. Menšie chyby, ktoré sa objavujú v Letopisoch, možno pripísať pravdepodobne jeho náhlej smrti, ktorá mu neumožnila urobiť posledné úpravy pred vydaním. Významnými prameňmi pre Tacita boli acta senatus (zápisy zo zasadaní senátu) a acta diurna populi Romani (verejné vyhlášky informujúce verejnosť o udalostiach v Ríme a na cisárskom dvore), ale aj zobrané reči cisárov Tiberia a Claudia. Medzi jeho ďalšie pramene patrili zbierky listov (epistolarium) a údaje z Exitus illustrium virum (Smrť významných mužov), proticisársky ladených pamfletov o hrdinských obetiach režimu, obzvlášť takých, ktorí podľa princípov stoickej filozofie spáchali na protest proti neslobode počas cisárstva samovraždu.
Medzi historikmi, ktorých Tacitus použil ako svoje zdroje, sa objavujú mená Cluvia Rufa, Fabia Rustica, Vipstania Messallu a Plínia Staršieho, ktorý popri encyklopédii napísal niekoľko historiografických diel.
Štýl[upraviť | upraviť zdroj]
Tacitov štýl v jeho historiografických dielach vyniká v rámci prozaickej literatúry v starovekom Ríme a možno ho prirovnať len k majstrovstvu najväčšieho rímskeho prozaika, Marca Tullia Cicerona. Nepodobá sa ani na jazyk Strieborného obdobia, v ktorom Tacitus žil, ani na jazyk Zlatého obdobia, ktoré bolo dôležitým obdobím pre formovanie rímskej prózy. Nechýba mu precízne vyvážená impozantnosť, za ktorú snáď vďačí úpadkovému rečníctvu striebornej doby, súčasne sa ale Tacitus neutápa v prílišnej záplave metafôr a nejasných básnických obrazov, tak typickom pre strieborné obdobie. Tacitove súvetia sú stručné až náznakové, ale pritom vždy jasné. Jeho štýl býva označovaný ako drsný a britký, ale súčasne vážny a nesmierne vzletný. Jeho predchodcom bol najväčší pragmatický historik neskorej republiky – Gaius Sallustius Crispus. Významným Tacitovým pokračovateľom sa stal Ammianus Marcellinus.
To, že si Tacitus vybral ako svoju kostru analistický model histórie, ktorá sleduje udalosti v prísnom chronologickom rámci, mu často nedovoľuje načrtnúť udalosti v širšom historickom kontexte. Je na čitateľovi, aby z jednotlivostí, ktoré nasledovali za sebou, poskladal celý obraz príčin, dôsledkov a vzájomných vzťahov. Práve strata záberu na súvislosti býva Tacitovi často vyčítaná.
Prístup k dejinám[upraviť | upraviť zdroj]
V Letopisoch formuloval Tacitus svoju metódu písania histórie ako sine ira et studio (bez hnevu a zaujatia). Hoci v jeho prípade nemožno hovoriť o objektivite, jeho dielo stále vyniká v rímskej dejepisnej tradícii svojou vysokou mierou nezaujatosti. Tacitova zaujatosť voči cisárstvu ako inštitúcii súvisí predovšetkým s jeho senátorským pôvodom, pretože ako príslušník tejto vrstvy bol vystavený tyranii cisára Domitiana v posledných rokoch jeho vlády. Práve zatrpknutosť, ktorú Domitianove čistky a jeho neochota spolupracovať s aristokraciou vyvolali, spôsobila, že historikov pohľad na predošlú, Julsko-klaudiovskú dynastiu je temnejší než skutočnosť. V tomto ohľade je významný obzvlášť portrér cisára Tiberia, ktorý udivuje vysokou mierou negatívneho skreslenia.
Tacitus je príslušníkom senátorskej aristokracie, ktorá prirodzene súperila o politický vplyv s cisárom. Čím viac silnela pozícia cisára v ríši, tým väčšmi vyjadrovala senátorska šľachta, ktorá pôvodne riadila rímsku republiku, nesúhlas s režimom a stavala sa do opozície voči cisárskej moci. Výsledkom boli jednak rozsiahle čistky a politické procesy, ktoré rady senátorov preriedili a presúvali politické úrady do rúk spoľahlivejších, závislejších cisárskych favoritov, jednak vznik intelektuálneho ovzdušia, v ktorom vznikali literárne diela s proticisárskym podtónom. Tacitove Dejiny a Letopisy sú istým spôsobom vrcholom tejto literárnej opozície. V centre historikovho záujmu stojí rovnováha moci, či jej narušenie, medzi senátom a cisárom, vzostup novej kategórie cisárovi oddaných dvoranov, ktorí nepatria k starej aristokracii aj rastúca tyrania namierená proti tým špičkám, ktoré sa osmietajú vzdať svojej starobylej nezávislosti. Tacitus si tiež všíma, ako sa vytráca pôvodná republikánska tradícia slobody slova a literárnej tvorby, ktorú nahrádza prostoduché lichotenie cisárovy a propagácia režimu.
Tento vývoj od slobodnej republiky k absolutizmu cisárov sleduje Tacitus predovšetkým v Letopisoch, ktoré pojednávajú o osudoch julsko-klaudiovskej dynastie. V Dejinách sleduje, ako sa cisári postupne čoraz viac stávajú závislými na armáde, ktorá im umožňuje udržať si moc v štáte. Od Neronovej smrti roku 68 sa do popredia rímskeho štátu dostávaju cisári-generáli, ktorí využívajú vojenskú moc – podobne ako ich slávni predchodcovia, Iulius Caesar, Gnaeus Pompeius a Cornelius Sulla -, aby sa zmocnili cisárskeho trónu nezávisle od svojej spojitosti s predošlou dynastiou.
Vo všeobecnosti možno povedať, že sa Tacitus pridržiava bežného modelu histórie, s ktorým sa možno stretnúť v rímskej historiografii od jej samých počiatkov, a to so zostupnou tendenciou, podľa ktorej smeruje rímsky národ od slávnych počiatkov k stále väčšiemu úpadku. Kým počas republiky sa dôkazom úpadku stávajú legendárne, značne idealizované postavy minulosti, ktorým sa Rimania už nedokážu vyrovnať, počas cisárstva sa takýmto zlatým obdobím stáva republika, nezaťažená obrovským bohatstvom svetovládnej ríše, ale ani cisárskou mocou a neslobodou. Tacitus je tak nielen historik impéria ale i toho, čo interpretuje ako morálny úpadok. Analýza, ktorá ho vedie k hľadaniu mechanizmov riadiacich a udržiavajúcich cisárstvo, je preňho i vysvetlením, ako a prečo rímsky národ na jeho páde nič nezastaví. Poukazuje na nebezpečenstvo plynúce z neobmedzenej politickej moci sústredenej v rukách niekoľkých jedincov, varuje pred túžbou po moci, ktorú neusmerňuje žiaden morálny alebo filozofický princíp, a uvedomuje si, že za zlyhaním popredných jednotlivcov stojí všeobecný nezáujem občanov o politiku, spoločnosť, ktorá sa nebráni korupcii, a v neposlednej rade gigantická ekonomická záťaž štátu, ktorého bohatstvo umožňuje všetkým spomínaným neduhom prekvitať a narastať.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ OGIS 487, po prvý raz uverejnený v Bulletin de correspondance hellénique, 1890, pp. 621 – 623
- ↑ Oliver, Revilo P. "The Praenomen of Tacitus". The American Journal of Philology, Vol. 98, No. 1 (Spring, 1977), pp. 64 – 70.
- ↑ Plin. HN VII 76
- ↑ Syme, R. Tacitus, zv.1 a 2. Oxford: Oxford University Press, 1958. pp. 60, 613
- ↑ p. 63.
- ↑ Plin. Ep. IX 23
- ↑ Tac. Agr. IX 9
- ↑ Tac. Ann. XI 11
- ↑ Tac. Agr. VL 5
- ↑ Plin. Ep. II 1
- ↑ Takto ho spomína Hieronymus v svojom komentári k prorokovi Zachariášovi; XIV 1.2
- ↑ Tac. Ann. XV 44
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- Tacitus na projekte Gutenberg (anglicky)
- odkazy na Tacitovo dielo v latinčine a rôznych prekladoch na Forum Romanum
- kompletné dielo na "The Internet Sacred Text Archive" (latinsky, anglicky)
Iné[upraviť | upraviť zdroj]
- článok o diele Agricola (slovensky)
