Milí bratia a sestry, opäť sa stretávame tu, v Božom chráme, pri dnešnej príležitosti oslavy našich slovanských vierozvestov svätých Cyrila a Metoda.
A opäť aj táto naša dnešná oslava nás vedie k zamysleniu. Dáva nám príležitosť pouvažovať, v čom je táto dnešná oslava opäť aktuálna.
Treba zájsť trošku naozaj do tých našich dejín práve do tohto obdobia. Máme si uvedomiť, že už v roku 829 na Nitrianskom hrade posviaca arcibiskup Adalram, salzburský arcibiskup, prvý kresťanský kostol.
Sú rôzne názory, prečo ten kostol tam vtedy postavili, či to boli nejaký nemeckí osadníci, alebo manželka nitrianskeho kniežaťa, ktorá mala byť kresťankou, Bavorka. Ale to nie je dôležité. Dôležité je to, že tu stojí prvý kresťanský chrám.
Pravdou je, že prichádzajú misionári, misionári íroškótski, franskí, ktorý ohlasujú Božie slovo. Ohlasujú Božie slovo, ale aj keď niekedy to Slovo neradi počúvame v kostole, treba si uvedomiť, že aj tu je to spojené s politikou.
A tá politika bola v tom, že kým salzburský arcibiskup, priateľ nitrianskeho kniežaťa, posviaca tento kostol, jurisdikčne to patrilo pod pasovského biskupa, a už tam vzniká určitý konflikt. Ale hlavne, že je to také nasmerovanie na Franskú ríšu. Akoby tak zobranie pod vplyv tej Franskej ríše.
Keď potom Mojmír urobí poriadky, a neskôr Rastislav si uvedomí túto situáciu, žiada najskôr z Ríma učiteľov. Keď ale nedostane, rozhodne sa zase obrátiť sa na druhú stranu. Nedajú ti na Západe, dajú ti na Východe. Obracia sa na cisára Michala III. a začína sa slávna éra našich dejín, keď Rastislav v roku 862 vyšle posolstvo a cisár Michal II. v roku 863 posiela dvoch vzdelaných mužov spolu s ich družinou na Veľkú Moravu.
A my si pripomeňme, čo sa deje po tomto príchode, týchto našich slovanských vierozvestov. Zakladá sa učilište. Oni pochopili, aké dôležité je nielen ohlasovanie Božieho slova, ale aj vzdelanosť! Samozrejme, učilište, v ktorom študujú prví záujemcovia z našich predkov aj o kňazstvo, ale aj o úradnícke posty. A prichádzajú všetky tie známe veci, ako preloženie Zákonníka, Božieho slova, najmä Božieho slova. A všetky tie dôležité súčasti každodenného života a hlavne to, že Božie slovo sa ohlasuje zrozumiteľnou rečou a ľud prijíma túto vieru.
A určite u všetkých, ktorí si uvedomujú túto úlohu a toto poslanie, keď je vytvorené písmo, je to niečo úžasné pre ten národ. A keď potom položia, vieme si predstaviť tú chvíľu, keď idú do Ríma a tam, v Chráme Panny Márie Snežnej položia bohoslužobné knihy na oltár a je schválená slovanská liturgia.
Ani Frankovia nepoužívali, ani žiaden iný národ nepoužíval svoj jazyk. Latinčina, gréčtina, hebrejčina a staroslovenčina. Viete, akou to muselo byť aj vzpruhou po tej národnej stránke pre našich predkov? Veď nám zaznamenávajú legendy, s akou úžasnou radosťou potom spievali, keď sú aj vysvätení za kňazov, akou úžasnou radosťou spievali bohoslužby po jednotlivých rímskych chrámoch vo svojom jazyku!
A my dnes, odstupom časov sa pýtame, čo zostalo z tohto posolstva? A priznajme si, že musíme stáť zahanbení. Musíme stáť zahanbení, aj pred odkazom svätých Cyrila a Metoda, ale najmä pred Božou tvárou.
Aj v dnešnej liturgii určite ešte zaspievame pieseň Dedičstvo otcov, zachovaj nám Pane. Ale, nie je to niekedy také, nemalo by tam skôr znieť, že dedičstvo otcov pomôž nám zachovať si Pane? Ako keby sme sa spoliehali, však Pán Boh to nejako vybaví, Pán Boh to zariadi za nás. Nie. On rešpektuje naše rozhodnutia! A musí sa niekedy naozaj asi s veľkou ľútosťou pozerať na tie naše rozhodnutia.
Prečo to hovorím, milé sestry a bratia. Možno poviete že, to asi sem nepatrí. Patrí. Asi pred tromi, či štyrmi rokmi, keď som učil ešte tu, na našej základnej škole, som prišiel k deviatakom, ktorí tam mali jeden taký panel a na ňom takú výstavku k určitej téme, ktorá sa týka druhej svetovej vojny a o ktorej sa nesmie nič povedať, kritizovať, alebo ukázať pravdu. Vy veľmi dobre viete o čom…
A keď som sa ich opýtal, čo o tom ešte vedia, nič! A jeden z tých žiakov mi povedal, pán farár, ale veď my Slováci máme na svedomí tých a tých. My sa musíme hanbiť pred týmto svetom.
Strašná zlosť vošla do mňa v tej chvíli, ale som si povedal, Pane, len silu. A tak som začal sa tých deviatakov pýtať. My sa máme hanbiť? Za čo sa máme hanbiť? Chlapci, dievčatá, hovorí vám niečo napríklad také meno ako Murgaš? Viete, kto to bol Štefan Roman? Viete, kto to bol Bosák? Kto to bol Banič? Pozerali na mňa ako teliatka s otvorenými ústami.
A keď som im povedal, že Murgaš je vynálezca bezdrôtovej telegrafie, keď som povedal, že Štefan Roman je Slovák, ktorý v Kanade z obyčajného chudáka, robotníka sa vypracoval na jedného z najbohatších, ale aj najschopnejších ľudí. Keď som im povedal, že Bosák už v 1907- mom roku bol podpísaný na amerických dolároch a Banič napríklad vynašiel padák, tak otvárali ústa. Ja som povedal, chlapci a dievčatá, mohol by som vám tu ďalšiu hodinu rozprávať o ďalších významných ľuďoch. Nevedeli nič!
Za to ale vedia v škole, že treba si uctiť, alebo, treba mať v úcte iných ľudí a tragédiou je, že dnes mnohí učitelia neučia deti a nevychovávajú deti k národnej hrdosti, ale zato ich učia k tomu, že treba rešpektovať všetkých ľudí, a tak tento týždeň chlapci, choďte do školy oblečení ako dievčatá a dievčatá ako chlapci, a namaľujte si fúzy. K tomuto ich dnes vychovávajú. A naším rodičom to nevadí! Naším rodičom to nevadí, že ich vychovávajú deti hlúpe, nevedomé, a ako to povedala jedna pani, vychovávajú ich k takej národnej hrdosti, že ju majú dva týždne do roka. Viete kedy? Cez hokej. Vtedy sú národne hrdí, lebo hú, hrajú Slováci. Skončí hokej, skončila národná hrdosť.
A veľmi pekne to jedna pani vyjadrila, že my Slováci dnes sme takí, že keď sa náhodou otočíme a tam je zrkadlo, zbadáme sa v zrkadle, tak sa pokloníme aj sami pred sebou. No áno, samozrejme, že je to tak. Má pravdu!
Ale čudujeme sa? Keď z voľby najvyššieho ústavného činiteľa sme si spravili súťaž o miss. Ďalší ústavní činitelia sú plagiátori a podvodníci. A nikomu to nevadí!
A potom vidíme, že aj tí, to nie je len vo verejnom živote, zlyhávame v náboženskom živote. Tí, ktorí sú na čele a mali by byť pastiermi tohto stáda, lebo nosia palice. Palice nie na to, aby nás tĺkli, ale palice, ktorými pomáhajú zachraňovať ovce, ktoré padli, ktoré kdesi uviazli. Čo nám dnes hovoria? Nie je Kristus, nie je nádej! Vieme, čo je nádej, tak nám to povedal jeden z nich. Nie Kristus je nádej.
Keby mali povedať, milí veriaci, prečítajte si 91. žalm. Čo ten žalm hovorí? „Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava, povie Pánovi, Ty si moje útočište a pevnosť moja, v Tebe mám dôveru, Bože môj“.
Aby potom počul aj tie slová, ktoré idú ďalej, aby povedal: „Povie Pánovi, Ty si moje útočište a pevnosť moja, v tebe mám dôveru, Pane Bože môj. Veď On sám ťa vyslobodí z osídiel lovcov, a zo zhubného moru.“
Aj dnes sa hovorí, že prežívame dobu takého moru, ale nie k Pánovi ukazujú našu cestu, aby viedla. Ale hovoria, že nádej je vakcína. Zlyhali sme! A dnes naozaj musíme skláňať hlavu pred odkazom svätých Cyrila a Metoda.
Niekedy mám pocit, že to ich účinkovanie na našom území bolo zbytočné. Vzdali sme sa vlastnej hrdosti, vzdali sme sa múdrosti, a namiesto toho, veď to vidíme, čo dnes je dôležité a potrebné? Mať hlúpych, poslušných ľudí, ktorým stačí, aby mali plné taniere nejakého druhotriedneho odpadu dovezeného zo západu a aby mohli sledovať nejaké idiotské, priblblé turecké seriály a sú spokojní. To im stačí. Aká národná hrdosť? Aké kresťanstvo? Aká vzpriamenosť?
Stačí nám to, bratia a sestry? Ak áno, už je s nami koniec. A ak nie, tak sa treba postaviť a ukázať, že sme tu a že sme hrdí na to, že tu bol Konštantín – Cyril a Metod a že sme neprijali ich učenie ako otroci, tohto sveta a mocných tohto sveta. Že my máme byť na čo hrdí, lebo tí, ktorí nám dnes hovoria o demokracii, vtedy, keď tu už boli kresťanské kostoly, v roku 829 v Nitre, tam niekde ešte naháňali bizóny, tam kdesi po prérii. A dnes nám chcú hovoriť o demokracii, ale iba vtedy, keď si to necháme.
Prosme dnes svätých Cyrila a Metoda o to, aby sme sa zobudili ako národ a vzopreli tejto porobe. Aj počúvali v prvom rade Božie slovo. Ak nám pastier nehovorí pravdu, zlý je to pastier! Môj starý otec vždy hovorieval, zapamätaj si, zlý je to pastier, ktorého vlci chvália. A ak dnes niektorého pastiera vlci chvália, preč od takého pastiera!
Na toto je dobrý dnešný sviatok, aby sme si to uvedomili a zobudili sa. Nenechajme sa kŕmiť tým odpadom, a ohlupovať tými hlúposťami, ktoré majú nachystané. Ani v národnej, ani v kresťanskej, ani v žiadnej inej oblasti. My máme byť na čo hrdí.
Nech nám svätí Cyril a Metod vyprosia tú horlivosť našich predkov, vernosť ich odkazu vo vyznávaní viery a uvedomenia si zodpovednosti, pretože toto budeme odovzdávať a našim deťom.
A keď ich to neučia v škole, učte ich to vy, doma. Pripomínajte im dôležité pravdy, lebo naozaj, keď je ohlúpnutý národ, ten sa najľahšie ovláda. Najľahšie, a my nie sme ovce. Aspoň nie v tom zmysle, ako by chceli, aby sme boli. Buďme verní Kristovi, buďme verní odkazu svätých Cyrila a Metoda, buďme hrdí na to, že sme tu ako národ, ako kresťania a toto odovzdávajme aj ďalej.
Pochválený buď Ježiš Kristus. Naveky amen.
(Veriaci odpovedajú potleskom.)
Pripravil Anton Čulen
5. júl 2021
Slávnosť sv. Cyrila a Metoda vo Veľkých Kostoľanoch