Šaštín 15. septembra (TK KBS) Tisíce mariánskych pútnikov si dnes pripomenulo rok od návštevy pápeža Františka na Slovensku v Národnej svätyni Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne - Strážach. Prišli na celonárodnú púť k patrónke Slovenska. Vyvrcholením bola slávnostná svätá omša, ktorú za účasti apoštolského nuncia na Slovensku Mons. Nicolu Girasoliho, viacerých biskupov a kňazov celebroval nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, ktorý sa prihovoril aj v homílii. Prinášame ju. 

-

Drahí bratia a sestry, ako zaznelo už na začiatku, pri tohtoročnej slávnosti Sedembolestnej si pripomíname aj prvé výročie návštevy Svätého Otca Františka na Slovensku aj tu v Šaštíne. 

Pri jeho slávení svätej omše zazneli aj slová, ktorými poukázal na Božiu Matku ako na vzor živej a žitej viery. Okrem iného povedal v tejto šastínskej Národnej svätyni sa s vierou a úctou schádza slovenský národ, že ona nám daruje Ježiša. 

Chceme v duchu tejto myšlienky dnes pokračovať v jeho odkaze ako to naznačuje aj téma tohtoročnej národnej púte určenej duchovným pastierom tejto arcidiecézy - so Sedembolestnou a Jozefom na ceste za Ježišom. 

Ona je matkou, ktorá nám ponúka svojho syna Ježiša od začiatku kresťanstva na našom území. Táto úcta sa vinie v dejinách nášho národa od čias cyrylometodskej misie. Mnohorakosť podôb mariánskej úcty nám dovoľuje vysloviť reálny predpoklad, že úcta Panny Márie aj ako bolestnej matky bola súčasťou žitého kresťanstva u našich predkov. 

Veľmi výrazne to vyjadril ostrihomský arcibiskup Ján Vítez, kancelár prvej univerzity na našom území, Akademie Istropolitany, keď v roku 1470 v pastierskom liste pre svoju arcidiecézu, ktorá sa v tom čase rozprestierala prakticky na celom území Slovenska napísal: "Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť o nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás učia," pokračuje "že naši predkovia sa v ťažkých časoch utiekali k Panne Márii, keď ju prosili o pomoc a ona ich vyslyšala. Ako arcibiskup sa obraciam na vás, zasväťme sa spoločne bolestnej Panne Márii, aby aj naďalej bola našou ochrankyňou, zachránila nás pred všetkými nebezpečenstvami." 

Táto zmienka má mimoriadny historický význam, pretože o úcte k Bolestnej Matke sa už tu hovorí ako o tradícii. 

Áno, čas plynie aj generácie sa menia, mení sa aj obyvateľstvo Slovenska. 

V storočnom neľahkom putovaní sme sa ocitli v 20. storočí poznačenom mnohorakým utrpením dvoch svetových vojen a totalitného režimu, z ktorého sme vhupli do demokracie a slobody. 

Určite, priznajme, nepripravení, prekvapení zo sveta rýchlych dynamických zmien, digitálnych technológií kde v neprehľadnej húštine informácií je ľahké stratiť orientáciu. 

Aj za uplynulých 30 rokov sa Slovensko veľmi zmenilo. A musíme dodať, že nie vždy k lepšiemu. Dnes sa takmer všetko spochybňuje a rúcajú sa aj naše istoty. 

Na Slovensku, Bohu vďaka, máme veľa obetavých ľudí. Predchádzajúce obdobie pandémie alebo vypuknutia vojny to dokazuje. Ale mnohí sa bojíme na seba brať trvalú zodpovednosť či obetovať sa. Viac vyhľadávame vlastné výhody a prospech v každej oblasti a žiaľ aj vo veciach verejných. Mladá generácia málo cíti so svojou rodnou vlasťou a nie raz hľadá svoju budúcnosť za jej hranicami. 

Príčiny týchto nešvárov sú rôzne, ale zväčša v našich rukách. Lebo ako tvrdí nemecký filozof 19. storočia Artur Schopenhauer "Človek je jediný živý tvor, ktorý spôsobuje bolesť iným bez žiadneho cieľa okrem toho, že to chce urobiť." 

Dezorientovaný človek si viac ako inokedy a naliehavejšie kladie pilátovskú otázku Čo je teda pravda? Pritom riešenie je blízko, stačí nasledovať Ježiša Krista, počúvať Boží hlas. Sám povedal: Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravdy. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas. Naozaj, viesť usporiadaný každodenný život, žiť podľa svedomia, podľa hodnôt. 

V istom zmysle život v nazaretskej skrytosti Božej Matky a svätého Jozefa, ktorí nás chcú priviesť bližšie k Ježišovi. Je to teda život prežívaný denne, niekedy spôsobujúci aj tiaž či život bez zvláštnych, mimoriadnych zážitkov, ktoré dnešná takzvaná zážitková spoločnosť spája s jeho zmyslom. 

Mnohí sme si totiž už dali, že život má byť pestrý, plný zábavy a rozmaru, s takýmito predstavami vstupujeme aj do manželstiev a keď je realita iná, že ono vyžaduje aj nemalé obete, sme sklamaní a dochádza k rozchodu manželstiev - u nás takmer 50%. Ako hlavné príčiny sa uvádzajú predovšetkým rozdielnosť názorov. 

V tejto nestálej dobe meníme zamestnania ale aj životných partnerov. Bojíme sa na seba vziať trvalý záväzok nie len v oblasti rodiny, ale aj duchovného zasvätenia, preto nám ubúdajú duchovné povolania. Iste, každodennosť, stabilita, vernosť, prijatie druhého, obeta, hodnoty, ktoré si dnes ľudia nedávajú na facebook alebo na svoj status. 

Čomu nás teda učí, drahí bratia a sestry, Sedembolestná? Ona, ako to presne pred rokom na tomto mieste povedal pápež František, jednoducho zostáva pod krížom, stojí pod krížom, neuteká preč, nesnaží sa zachrániť si život, nepoužíva ľudskú lesť ani duchovné anestetiká, aby sa vyhla bolesti. Toto je dôkaz súcitu, zostať pod krížom, zostať s tvárou síce plnou sĺz, ale s vierou človeka, ktorý vie, že vo svojom synovi Boh premieňa bolesť na radosť a víťazí nad smrťou. Mária je s krížom svojho syna bytostne zrastená. Kríž zasadený na vrchole kalvárie tu prerastá do jej duše i tela, čím spolupracuje na ľudskej spáse. Preto ak platí, že kríž je kniha, ktorú treba otvoriť a čítať, ako to povedal svätý otec v Prešove, tak v istom zmysle platí, že aj Sedembolestná Panna Mária je kniha, ktorú treba otvoriť a čítať. A práve to je cesta k tomu, aby kríž pre nás nezostal neprečítanou knihou, ktorej názov a autora dobre poznáme, ale ktorá nemá často vplyv na náš život. 

V Márii, zotrvávajúcej pod stromom kríža ako tento nástroj Kristovho umučenia pomenúva tradícia sa v plnosti uskutočňuje tajomstvo, ktoré opísal jeden slovenský lekár a spisovateľ pôsobiaci na mojich rodných Kysuciach. Hovorí: Čo naši predchodcovia tušiť nemohli a my teraz vieme, je podobnosť nášho tela s telom stromu. Rovnako ako strom aj my máme jednu vertikálnu a jednu horizontálnu os. Naše prsty vyrastajú z dlane ako vetvy z kmeňa a ľudský cievny systém sa podobá stromu a princíp vetvenia je všade v nás. Ak si pozrieme pri vekom zväčšení niektoré bunky nášho tela, žasneme nad ich stromovitou štruktúrou. Ak by sme v tejto symbolike pokračovali, jej spisovateľ v intenciách a pohľad na hlboké tajomstvo našej viery nám to umožňuje, predstavme si kríž ako strom života v podobe lipy, ktorá bola vždy symbolom húževnatosti našich predkov. Strom, ktorý je človeku priaznivo naklonený, predstavuje nežný a mäkký ženský princíp, prívetivosť, ochranu a mier. Je symbolom lásky, čo vyjadrujú jej srdcovité jemné svetlozelené listy. Drevo lipy je mäkké a poddajné ako ženský princíp vtelený do stromu. A nehodí sa na profánne použitie, má vyššie poslanie. Práve jemu bolo súdené, aby z neho ruky umelcov vytvárali umelecké dielo aj sochy Panny Márie. 

Mohli by sme povedať lignum sanctum - sväté drevo. Strom života takto obrazne je vpísaný do celej štruktúry Máriinej osobnosti. Medzi krížom a Máriou je existenciálna jednota. Je dokonale pripodobnená ukrižovanému Kristovi tak ako to učí cirkev vychádzajúc zo spirituálnej tradície. 

Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium v tejto súvislosti hovorí: Preblahoslavená Panna verne vytrvala vo svojom spojení so synom až po kríž, kde stála nie bez Božieho zámeru. Spolu so svojím jednorodeným veľmi trpela a materským srdcom sa spojila s jeho obetou. S láskou súhlasila s obetovaním obety, ktorú porodila. 

Konvertita lekár spisovateľ Pavol Straus správne poznamenáva, že medzi Máriou a Ukrižovaným ide o takú podobu jednoty, aká jestvuje medzi formou a odliatkom. 

Pápež František by to povedal, ako to vyjadril v Prešove, že Mária má kríž v srdci a preto je dokonalou svedkyňou kríža a ukrižovaného Boha, ktorá nasleduje jedinú stratégiu majstra - pokornú lásku a obetu vlastného života za iných. 

Ľudia potrebujú Máriu. V nej totiž nachádzajú prístup k srdcu jej syna, jedinému miestu, kde môžu nájsť pokoj v náš nepokoj, kde možno nájsť posilu v našich bolestiach, silu a stálosť v našich predsavzatiach žiť podľa hodnôt evanjelia - uisťuje nás svätý pápež Ján Pavol II. 

V tejto láske Sedembolestná vstupuje do oceánu duchovných, duševných aj fyzických bolestí každého z nás aj nášho národa, drahí bratia a sestry. Všimnime si len, že Ježiš je v utrpení na kríži opustený od všetkých, ba zdá sa, že aj Nebeský Otec ho opustil. 

Jednou z bolestí je ako vieme Máriina účasť na spoločenskej potupe vlastného syna, ktorý je odpísaný svetom politických, kultúrnych, spoločenských i náboženských elít. 

Duchovne v pozícii piety aj fyzicky ho objíma, toho, ktorý nemá podľa proroka podoby ani krásy. Mária sa s jeho údelom plne identifikuje a preto sa sama stáva súčasťou deklasovanej spoločenskej vrstvy. 

Učí nás, aby sme boli pri tých, ktorí sa nemôžu na nikoho spoľahnúť len na Boha. Biblia ich označuje ako chudobných Jahveho. Ako takí sú predmetom osobitnej Božej starostlivosti a lásky a im podľa evanjelia patrí nebeské kráľovstvo. 

Chudobní Jahveho to je aj značná časť obyvateľov Slovenska. Vieme, že už dnes 700-tisíc žije na hranici sociálnej biedy. Koľkí to budú o niekoľko týždňov? A priznajme, nemuselo by to byť v takej miere. Hovoria o tom aj preplnené kontajnery potravín, haldy chleba, ktoré sa aj u nás spaľujú, či bohato zarodené sady, ktoré nemá kto aktuálne pozbierať. Sedembolestná nás učí zodpovednosti a súcitu. Neodťahuje sa od nás, nehanbí sa za nás, neospravedlňuje sa za nás pred mocnými tohto sveta, ale sýti svoje deti dobrotami najmä Božím milosrdenstvom a k tomu povzbudzuje i nás, aby sme konali podobne. 

Spomínaný Pavol Straus pred rokmi pri jednej príležitosti sa vyjadril, že ak vo Fatime zamiešala sa Božia Matka do októbrovej revolúcie a zasiahla tak do svetovej politiky, tak prečo by nemohla zasiahnuť do našej malej pogabanej slovenskej politiky. Áno, iste, náš národ nie je dokonalý, ale to nesmie byť dôvod, aby bol hanený len preto, aký je alebo aký nie je, či preto, že vôbec ešte je. Na svojej duši a tvári si náš národ nesie všetky rany utŕžené v dejinách, v zápasoch, ktoré si ako každý maličký národ musel od najstarších čias pretrpieť a vybojovať. 

Božia Matka to všetko vie a chápe lebo keď trpia deti, trpí aj matka. Vie, že národ je ako dieťa, ktoré potrebuje poláskať, objať, ubezpečiť, upokojiť, pochváliť. Matka národa v moci Pánovho Ducha nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí. Chceme si to všetci, drahí bratia a sestry, tu v národnej svätyni, bez rozdielu povolania a stupňa zodpovednosti uvedomiť. Kiež by sme dokázali podľa jej príkladu prejsť cestou takej vnútornej premeny k láske k svojmu potomstvu či už fyzickému alebo duchovnému, individuálnemu alebo národnému. Nehanbiť sa za svoj národ, za hodnoty, ktoré sú mu vlastné. 

Situácia je vážna, no stále je možná náprava a máme nádej. Pozrite, pred niekoľkými týždňami asi začiatkom augusta som zachytil rozhovor trojice známych slovenských stand up komikov, ktorí nahrávali svoju pravidelnú reláciu. V rozhovore, v ktorom bolo veľa smiechu sa aj vyrojila jedna z otázok a pohľadov no a kamoška mi hovorila, že tých kresťanov je akosi priveľa. A na to, však čo by bolo priveľa, ja som veriaca bola aj akože prijímam tých veriacich, akceptujem, nevadí mi to ale teraz mám naozaj ten pocit, ako keby nejaká križiacka výprava povstala, že sa tí konzervatívci spájajú, ako by povedali a konečne prišiel náš čas. Aký bol dôvod tohto rozhovoru, neviem. Ale môže byť pre nás naozaj veľmi inšpiratívny.

Zoberme ho vážne, pokúsme sa ako veriaci naozaj vyrojiť, aby nás bolo cítiť, počuť, vidieť. Pokúsme sa zomknúť nie len medzi sebou ale najmä okolo kríža. Pokúsme sa o novú výpravu s krížom nie na čele výpravy, či ako symbol, ktorý máme doma, v aute, vo vrecku ako ozdobu, ale najmä majme kríž vo svojich srdciach. 

Pokúsme sa o výpravu, ktorá by všetkým obyvateľom Slovenska bez rozdielu umožnila zakúsiť rozžiarenú, milostivú, láskyplnú, usmievajúcu Božiu tvár. Aby sme sa tak mohli bez trpkosti, závisti, vyčítavosti a predsudkov v pravde pousmiať jeden na druhého aj sami nad sebou úsmevom, ktorý rozväzuje uzly našej spletitej existencie a situácie. Môžeme to dokázať rôznym spôsobom dnes, zajtra. 

A ukážme prosím kultúru svojho kresťanstva aj v blížiacich sa komunálnych voľbách. Nebuďme, drahí bratia a sestry, len púťoví alebo nedeľní kresťania.

Urobme to, čo svätý Ján opisuje v dnešnom evanjeliu - učeník si ju vzal k sebe. Čo neznamená len fyzicky vziať do svojho príbytku, ale vyjadruje zároveň aj akt viery. Prijať Ježiša, prijať Máriu a Jozefa znamená uveriť a chcieť žiť tak, ako žili oni, osvojiť si tie isté hodnoty, predovšetkým v každodennom všednom živote. 

Modlime sa aj dnes a často, ale predovšetkým sa usilujme o to, nech zavanie medzi nami evanjeliový duch radostnej zvesti, ktorý náš život môže skvalitniť a všetkým nám vliať nádej do budúcnosti. Amen.

Prepísala: Emília Senková