Vladyka Milan: Chráňme sa zľahčovania právd viery, ktorú tak silne nahlodávajú ľahkomyseľní kresťania. Pamätajme na prvé liberálne snahy, keď Voltaire chcel zničiť “tú odpornú Cirkev”

Slovensko 24. marca 2019 (HSP/Foto: Michal Szallar)

Prinášame vám dnešné hlboké zamyslenie od košického eparchu Vladyku Milana k tretej pôstnej nedeli, ktorú gréckokatolícka Cirkev nazýva “Krížupoklonná nedeľa”, ktoré môže pomôcť v orientácii človeka správnym smerom pri jeho životných voľbách

Táto nedeľa spája v sebe dve akoby “protichodné” skutočnosti, ktoré len vo viere môžu nájsť jasné vysvetlenie a priamu súvislosť. Utrpenie kríža a radosť sviatočnosti nedele -“kríž a vzkriesenie” – to sú dva vážne momenty v histórii ľudstva, ktoré otriasli svetom viac, ako čokoľvek iné a dodnes sú znamením víťazstva nad smrťou a zlobou diabla i človeka, ktorý sa mu v hriechu podvolil. Obradovo “Krížupoklonná nedeľa” pred náš zrak stavia kríž, na ktorom zomrel Ježiš – Boží Syn. Tým na prvý pohľad akoby sa naplnila lživá vízia filozofa Nietzscheho, ktorý prehlásil o osemnásť storočí neskôr: “Boh je mŕtvy… A my sme ho zabili.” A keď je Boh mŕtvy, povedal Aľjoša v “Bratoch Karamazovových”, potom je všetko dovolené…”

Ak teda západné myslenie ide týmto smerom, že všetko je dovolené a žiadne Božie zákony už nie sú platné, lebo Boha sme svojím životom zabili, potom tu kdesi v utrpení a kríži pre človeka na zemi by skončilo všetko. V pozemskom “dennom umieraní” nastáva nielen fyzická smrť, ale po nej nasleduje aj večné umieranie a trápenie v duchovnom slova zmysle, lebo človek nie je len telo, ale má aj duchovnú “zložku”.

Krížupoklonná nedeľa, ktorá znie v ruštine obsahovo silnejšie v názve “voskresenije”- vzkriesenie, hovorí o kríži na ktorom zomrel Boží Syn len fyzicky, aby našu ľudskú prirodzenosť doviedol k vrcholu života vzkriesením k večnému šťastiu. A my tu na zemi si máme možnosť zvoliť svoje smerovanie k “smrti Boha” v našom živote s ľahostajným postojom voči Božiemu zákonu, alebo zvoliť si Boha nie “na papieri”, lež s plným rešpektovaním jeho príkazov.

Od našej voľby bude záležať nielen to, akým smerom sa uberieme, ale aj to aké dôsledky si ponesieme tu i na večnosti. A historické poučenie môžeme odsledovať aj z prvých liberálnych snáh za francúzskej revolúcie: Voltér so svojím podpisom “Ecrases l’infame!” =zničte tú odpornú vec! – cirkev. Ale tiež Diderot s presvedčením, že “Ľudstvo nebude slobodné, pokiaľ posledný kráľ neodvisne na črevách posledného kňaza”. A keď Ľudovít XVI., i Mária Antoinetta a aristokrati skončili pod gilotínou, Cirkev bola ožobráčená a olúpená… vtedy: Rozum triumfoval nad vierou a vyprodukoval masakry, teror, Robespierrea a diktatúru, Bonaparta a cisárstvo a štvrťstoročie vojen v Európe, po ktorých Francúzsko nikdy neobnovilo svoju jednotu a prvenstvo.” /porovnaj:Patrick J. Buchanan: Smrť západu str.358/.

Krátky náčrt z histórie nám naznačuje, že v slobode bez zábran nejestvuje riešenie, lebo potom musia nastať iné “represálie”, o ktorých už čo to vieme aj zo súčasného diania. Dôsledky zrady na Kristovom kríži a kresťanstve sú v západnom svete až príliš viditeľné na všetkých úrovniach a to od spoločenstva rodiny, až po medzinárodné spoločenstvá. Preto teraz s nádejou vystavujeme Kristov kríž, ktorý už aj podľa európskych zákonov nesmie byť vystavený na mnohých miestach, ba v minulom roku ho retušovali aj z obchodných letákov, hoci tým narušili pravosť autenticity chrámov. Takto liturgický vystavený kríž uprostred chrámu naznačuje víťazstvo tých, ktorí tam s vierou a bázňou Božou prichádzajú. Tí však, ktorí si pomýlili vieru iba so “starobylou tradíciou” istotne zakúsia na sebe pravdivosť slov sv. ap. Pavla: “Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby…” /1Kor.1,18/.

My nechceme kráčať do záhuby s tými, ktorí už na vlastnej koži pocítili, čo je to vzoprieť sa moci kríža, na ktorom zomrel za nás Kristus. Veľa skutočných príbehov a osobných tragédii zo znesvätenia krížov priniesol život z 50-tých rokov minulého stor. a žiaľ prináša ich stále. My zostaňme verní múdrosti Kristovho kríža, o ktorej tak veľa hovorí apoštol Pavol a chráňme sa zľahčovania právd viery, ktorú tak silne nahlodávajú ľahkomyseľní kresťania svojím relativizmom. Aj keď sme sa ocitli v “diktatúre relativizmu”, musíme vedieť, že len Kristus je Pánom života a smrti, a len jeho kríž je znamením “Božej moci a Božej múdrosti “/1Kor 1,24/.

Tí, ktorí by chceli hľadať v kresťanstve čosi ľahšie, už naleteli prázdnym prísľubom o väčšej slobode a právach, ktoré nevedú k pravej slobode. Takých, ktorí nám sľubovali lepší život tu bolo už veľa a to hneď od prvých momentov života človeka: “budete, ako Boh” – sľuboval diabol prarodičom; “raj bude na zemi”- sľubovali komunisti voličom a všetko sa dá vyriešiť ľudskými právami a slobodami – sľubuje sa až podnes nám všetkým… Máme už svoje skúsenosti a vieme, že tí, ktorí takto sľubujú nemajú na to žiadne predpoklady, ale nás len zavádzajú: diabol v raji nemal tu moc, aby z človeka urobil Boha, komunisti nám namiesto raja zanechali spúšť a čo nám zanechá doba bez Kristovho kríža…? Istotne nie víťazstvo, lebo to pravé víťazstvo sa zrodilo na kríži, a nie bez neho.

Preto je tak potrebné v dnešnú Krížupoklonnú nedeľu hľadieť na kríž s vierou a aspoň s takou dôverou, ako hľadeli v púšti na Mojžišovho medeného hada, ktorý bol predobrazom Kristovho kríža. Lebo aj my sa nachádzame v “púšti tohto sveta” akoby stratení a ohrození uprostred toľkých názorov a útokov na pravosť kresťanstva, ale vieme tak, ako aj cisár Konštantín, v akom znamení zvíťazíme. Trvalé víťazstvo je len u tých, ktorí vedia, že len cez vernosť Kristovmu krížu sa dá dôjsť k trvalému šťastiu, lebo s Kristom a v cirkvi, ktorú “brány pekla nepremôžu”/Mt 16,18/ sa nikdy neprehráva.

Túto istotu viery a silu prijať všetko, čo zvlášť v tejto dobe je potrebné zvládať, vám vyprosujem a vkladám všetkých do ochrany Presvätej Bohorodičky – Matky cirkvi.

+Milan.