Rím a patriarcháty Východu v prvom tisícročí

Naším zámerom nie je napísať dejiny vzťahov medzi Rímom a patriarchátmi Východu v prvom tisícročí. Záleží nám len na tom, aby sme stručne opísali, ako vznikli a ako pápeži prvého tisícročia chápali privilegované osobitné postavenie patriarchov. K tomu ešte stručne dodáme, čo bolo obsahom práv patriarchátu, v čom teda spočívala ich autonómia v čase pred rozkolom. O tom všetkom sa musí krátko povedať, pretože len na takomto pozadí možno správne pochopiť dejiny druhého tisícročia.

Pôvod patriarchátov

Ide tu o rozsiahlo samostatné cirkevné administratívne obvody, ktoré vznikli v prvých storočiach a neskôr boli nazvané „patriarcháty“, resp. „katolikáty“, čiže o administratívne obvody nielen v rámci, ale aj mimo Rímskej ríše. Staroveké ekumenické koncily, ktoré boli práve ríšskymi koncilmi, hovoria len o patriarchátoch na území ríše. Tu sú najstaršími Alexandria a Antiochia, ktorých jedinečné osobitné postavenie, vyvinuté skrze zvykové právo, bolo potvrdené už Nicejským koncilom.

Koncil nevytvára tieto práva, ale uznáva na základe zvyku, že majú právnu platnosť. Relatívna centralizácia cirkevnej správy bola nevyhnutná, aby sa zaistilo jednotné vedenie Cirkvi. Nemohlo natrvalo zostať pri izolovaných jednotlivých biskupstvách. Nedalo sa obísť regionálne zhrnutie pod vedením miestnej hlavnej cirkvi. Rímsky biskup, ktorý na základe božského práva stál na čele celkovej Cirkvi, nemohol podľa vtedajšieho stavu vecí sám garantovať nevyhnutnú jednotnosť v jej riadení. Niektoré hlavné cirkvi – kvôli svojmu apoštolskému pôvodu alebo kvôli iným dôvodom – získali na základe zvykového práva privilegované prednostné postavenie oproti menej významným biskupským sídlam svojho okolia a napokon celého regiónu. Jednotliví biskupi s mlčanlivým súhlasom postúpili pravdepodobne biskupom hlavných cirkví (kvôli lepšiemu vedeniu Cirkvi) časť svojich práv.

Alexandria

Takáto centrálna správa sa vyvinula najskôr v Egypte. Hlavnému mestu Alexandria pripadlo z praktických dôvodov už veľmi skoro vedúce postavenie v cirkevnej oblasti. Už v treťom storočí alexandrijský biskup vysviacal všetkých biskupov v Egypte a mal právo ich aj zosadzovať. Zhromažďoval a viedol synody v Egypte a Pentapolise. Podľa vlastného uváženia zasahoval do disciplinárnych záležitostí jednotlivých biskupstiev. V každom prípade na odôvodnenie tejto situácie sa v prvých troch storočiach nikdy neodkazuje na údajný apoštolský pôvod Alexandrie. Správa, že Marek, žiak svätého Petra, je zakladateľom Alexandrijskej cirkvi, sa objavuje až pri Euzébiovi. V skutočnosti Marek nezohráva nijakú rolu pri vývoji Alexandrie na patriarchát. Nevie o tom nič ani Nicejský koncil, ktorý potvrdí práva Alexandrie. Odkazuje len na starý zvyk.

Antiochia

Práva Antiochie boli v čase Nicejského koncilu ešte veľmi neurčité. Nepochybne apoštolský antiochijský stolec sa vyvinul na skutočný patriarchát až v priebehu 4. a 5. storočia. Právnym základom pre tento vývoj bol 6. kánon Nicejského koncilu. Pomenovanie „patriarchovia“ a „patriarcháty“ sa stáva všeobecným až v Justiniánovom zákonodarstve v 6. storočí. Už v ňom sa rozvíja aj teória, že v mystickom Kristovom tele musí existovať päť patriarchátov tak, ako má prirodzené telo človeka päť zmyslov.

Cirkev Orientu

Paralelne k vývoju v ríši, ktorý spel k vytvoreniu patriarchátov, môžeme aj mimo jej hraníc konštatovať celkom podobné tendencie k zjednoteniu cirkevnej správy regiónu pod vedením hlavného biskupa. Najskôr došlo v Perzii, a to už v priebehu štvrtého storočia, k vytvoreniu jednotne vedenej, rozsiahlo autonómnej regionálnej cirkvi. Kresťanstvo tam preniklo už veľmi skoro, pravdepodobne už na začiatku druhého storočia. Názor, že perzská cirkev vznikla ako samostatný katolikát v dôsledku prijatia nestorianizmu skrze odštiepenie od Antiochijského patriarchátu, je historicky neudržateľný. Perzská cirkev bola dávno pred prijatím nestorianizmu úplne samostatná, a nikdy nepatrila do teritória Antiochijského patriarchátu. Bolo to nemožné aj pre nepretržité vojny medzi Rímskou ríšou a Ríšou Sasánovcov. Najvyšší predstaviteľ perzskej cirkvi, arcibiskup hlavného mesta Seleukia-Ktesifon, už v prvej polovici štvrtého storočia získal s podporou „západných Otcov“ primát nad celkovou perzskou cirkvou.

Keď kráľ Jezdegerd I. (399-421) pod dlhom období prenasledovania daroval cirkvi v Perzii pokoj, nadviazala táto na synode v Seleukii-Ktesifone v roku 410 užšie vzťahy so Západom. „Západ“ znamenal pre perzskú cirkev predovšetkým Sýriu, ktorá bola najbližšie položená k Perzii. Uznalo sa právo apelácie na „západných Otcov“. Ide o biskupov územia Antiochie a severnej Mezopotámie, ktorá patrila k Rímskej ríši. Rovnaká synoda však uznala aj centrálnu autoritu seleukijského arcibiskupa nad všetkými ostatnými biskupmi Perzie. Už tu sa objavuje titul „katolikos“, t.j. všeobecný vrchný, ktorý sa čoskoro nato (424) bude používať ako ekvivalentný s titulom „patriarcha“. V roku 424 vyhlásila synoda v Markabte perzskú cirkev za zásadne úplne samostatnú. Právo apelácie na západných Otcov bolo odstránené a sformulovala sa zásada: katolikos Východu nemôže byť nikým súdený, ani patriarchom Západu, lebo je im rovný. Treba zdôrazniť, že toto vyhlásenie samostatnosti sa uskutočnilo pred prijatím nestorianizmu. Toto bol záver vývoja, ktorý sa začal už s počiatkom perzskej cirkvi; veď táto cirkev bola v dôsledku politických pomerov vždy silno odkázaná len na seba, a preto bola rozsiahlo samostatná. Perzskú cirkev ako autonómny celok treba považovať za pôvodnú podobne ako ríšske patriarcháty. Napriek tomu táto cirkev chcela zostať v rámci univerzálnej Cirkvi.

Konštantínopol

Presne v tom istom čase, v ktorom sa perzská cirkev mimo ríše vyvíjala k úplnej samostatnosti, postupovalo v rámci jej hraníc nové hlavné mesto Konštantínopol k úplne jedinečnému primátu hneď po primáte starého Ríma. Stará Byzancia bola nevýznamným sufragánnym stolcom, ktorý podliehal herakleiskému metropolitovi v Trácii. To nemohlo zostať takto, keď sa z mestečka Byzancia stalo hlavné mesto východnej časti ríše, sídlo cisára a senátu, nové cisárske mesto Konštantínopol, Nový Rím. Prvý konštantínopolský koncil v roku 381 priznal vo svojom treťom kánone novému cisárskemu mestu čestnú prednosť hneď po rímskom biskupovi. Potom začal konštantínopolský arcibiskup skutočne vykonávať jurisdikciu v politických diecézach Trácia, Ázia a Pont. Tento stav bol potvrdený veľmi sporným 28. kánonom Chalcedónskeho koncilu (451).

Jeruzalem

Ten istý koncil priznal jeruzalemskému biskupovi nezávislosť od Antiochie a dal mu ako jurisdikčné územie Palestínu. Tým boli položené základy Jeruzalemského patriarchátu. Naproti tomu Nicejský koncil chcel priznať Jeruzalemu len čisto čestný primát za zachovania práv cézarejského metropolitu v Palestíne. Nepochybne apoštolský Jeruzalem teda dospel k patriarchálnej dôstojnosti skutočne neskoro, čo je ďalší dôkaz pre skutočnosť, že apoštolský pôvod nebol jediným rozhodujúcim faktorom pri tvorbe patriarchátov.

Arménska cirkev

V tom istom čase vznikla mimo ríše ešte ďalšia centrálne vedená a prakticky samostatná cirkev: arménska, ktorej najvyššia hlava prijala po roku 428 titul „katolikos“. Ani tu prijatie herézy, v tomto prípade monofyzitizmu, nebolo dôvodom samostatnosti, a ani táto cirkev nevznikla odštiepením od jedného z ríšskych patriarchátov, ale musíme ju považovať za pôvodnú takisto ako samotné patriarcháty.

Arménska cirkev bola založená na začiatku 4. storočia z kapadóckej Cézarey. Jej prvá najvyššia hlava svätý Gregor Osvietiteľ prijal v Cézarei biskupskú vysviacku. Aj jeho prví nástupcovia boli až do roku 374 vysviacaní v Cézarei. Z toho vyplynul istý vzťah závislosti od materskej cirkvi, ktorý bol však už v roku 374 rozviazaný. Arménska cirkev bola hneď centrálne organizovanou štátnou cirkvou. Úrad najvyššej hlavy cirkvi bol v prvom období dedičný z otca na syna, pretože celibát pre vysoký klérus tam v tej dobe nebol ešte zavedený.

Cézarea, materská cirkev Arménska, nepatrila v čase založenia arménskej dcérskej cirkvi k nijakému patriarchátu. Konštantínopol ešte neexistoval, Antiochia sa ešte len vyvíjala na patriarchát; azda uplatňovala aj na území Pontu určitý vplyv, no je vylúčené, že by civilná diecéza tohto mena patrila do teritória pevne ustanoveného patriarchátu. To, že arménska cirkev rozviazala vzťahy s Cézareou, malo svoj dôvod v politickom rozpore medzi Arménskom a Rímskou ríšou. Toto bol sám o sebe normálny jav. Skutočnosť, že určitá jednotlivá cirkev založila inú cirkev, jej nedáva právo na večné časy držať v závislosti svoju dcérsku cirkev. V období arcibiskupa Sahaka Veľkého boli nadviazané vzťahy s Konštantínopolom, ktoré však boli opäť rozviazané v roku 428 vo väčšej časti Arménska, pretože od toho roku bola pod perzskými miestodržiteľmi. Od toho okamihu je arménska cirkev prakticky samostatná. V rovnakom čase prijala najvyššia hlava tejto cirkvi titul „katolikos“, čo má sotva význam „všeobecný zástupca“ hlavy cudzej cirkvi, ale znamená skôr „všeobecný vrchný“. Monofyzitizmus bol zavedený až na začiatku 6. storočia. Gruzínska cirkev, ktorá vznikla v prvej polovici 4. storočia, bola až do 8. storočia závislá od Antiochie.

Toto si treba zapamätať

Za pôvodné autonómne a centrálne vedené skupiny cirkví preto treba považovať - v rámci ríše: Alexandriu, Antiochiu, Konštantínopol; mimo ríše: perzskú a arménsku cirkev. Jeruzalem, pretože vznikol z rozdelenia Antiochijského patriarchátu, nie je pôvodný. Cirkvi ríše boli nazvané „patriarcháty“, cirkvi mimo ríše „katolikáty“. V tejto rozmanitosti pomenovania však nespočíva nejaký podstatný rozdiel v dôstojnosti. Obidva katolikáty nevznikli odštiepením od nejakého patriarchátu. Sú pôvodné takisto ako samotné patriarcháty. Tvorba autonómnych, centrálne vedených skupín cirkví v ríši a mimo nej prebieha paralelne. 

Zaiste nie je náhoda, že päť východných obradov zodpovedá presne týmto piatim pôvodným skupinám cirkví. Byzantský obrad je obradom Konštantínopolského patriarchátu a neskôr cirkví založených z Konštantínopola alebo prichádzajúcich pod jeho vplyv. Alexandrijský obrad patrí, ako hovorí jeho názov, k Alexandrijskému patriarchátu. Západosýrsky obrad je vlastný Antiochii a používal sa aj v Jeruzaleme. Východosýrsky obrad bol vyformovaný perzskou cirkvou a arménsky arménskou cirkvou.

Zdroj: Wilhelm de Vries unter Mitarbeit von Octavian Bârlea, Josef Gill, Michael Lacko, Rom und die Patriarchate des Ostens, Verlag Karl Alber Freiburg/München 1963, s. 7-12. Vybral a preložil o. Ján Krupa.