Odborník na homosexualitu

Čo je homosexualita ? 

Homosexualita ako medicínska diagnóza bola vylúčená z desiatej edície Medzinárodnej klasifikácie chorôb dňom 1.1.1993 (MKCH-10). (Dovtedy bola vedená v rámci kapitoly V - Duševné poruchy ako: „Výlučná, alebo prevládajúca náklonnosť k osobám toho istého pohlavia, s pohlavným stykom alebo bez neho“ – diagnóza 302.0 .)

K vylúčeniu došlo pod vplyvom Americkej psychiatrickej asociácie (APA), ktorá v roku 1973 odstránila diagnózu homosexuality z diagnostického manuálu chorôb. Viacerí predstavitelia APA, ktorí za týmto krokom stoja dnes toto rozhodnutie nepovažujú za správne  a priznávajú jeho politické pozadie. „Odpatologizovanie“ homosexuality sa uskutočnilo potom, čo aktivisti gay hnutí násilne prerušili niekoľko stretnutí APA na začiatku 70. rokov 20. storočia.1/  Tomuto kroku  nepredchádzala žiadna seriózna vedecká diskusia.   

Dnes MKCH-10 spomína  homosexualitu v rámci diagnózy F 66:

 

            „F 66  Poruchy psychiky a správania  združené so sexuálnym vývinom a orientáciou

Poznámka: samotná sexuálna orientácia sa nemá pokladať za poruchu.

 

F 66.1 Egodystonická  sexuálna orientácia

            Nie je pochybnosť o sexuálnej identite alebo sexuálnom zameraní (či heterosexuálnom, homosexuálnom, bisexuálnom, predpubertálnom alebo neistom), ale jednotlivec si želá, aby bolo iné pre súčasnú psychickú poruchu alebo poruchu správania, môže vyhľadávať liečenie, aby stav zmenil“.2/

  

Všeobecne sa názory odborníkov na homosexualitu rôznia. Iste to súvisí aj s ich praktickými skúsenosťami zo štúdia tejto problematiky ako aj s ich skúsenosťami v poskytovaní pomoci homosexuálne orientovaným osobám. Na margo tohto vyjadrenia príklad:

Homosexualita je definovaná ako „celoživotný, nemenný a nositeľom nezvolený ani nezapríčinený stav, ktorý je charakterizovaný tým, že jeho nositeľ je eroticky i sexuálne vzrušovaný a priťahovaný osobami rovnakého pohlavia“ . 3/ 

O tejto definícii by sa však dalo polemizovať. Len za posledných 5 rokov bolo publikovaných niekoľko prác, ktoré tomuto tvrdeniu protirečia. Autorom jedného z takýchto výskumov je Dr. Spitzer, v súčasnosti Riaditeľ Biometrického výskumu a profesor psychiatrie na Columbijskej univerzite v USA, ktorý sa v roku 1973 významnou mierou zaslúžil o vylúčenie homosexuality zo zoznamu porúch.4/ Medzi inými stojí za zmienku metaanalýza 1000 prác týkajúcich sa homosexuality, v ktorej autor poukazuje na túto diskrepanciu medzi definíciou a skutočnosťou.5/

Skreslenosť informovania verejnosti o homosexualite je faktom.  Holandský psychológ – psychoterapeut  Dr. Gerard J.M. van den Aardweg sa  v Prahe vo svojej prednáške (2001) vyjadril: “Homosexuáli, ktorí skutočne chcú počuť pravdu a majú záujem o pomoc, sú diskriminovaní ostatnými homosexuálmi a z oficiálnych miest. Vedecké a terapeutické prieskumy sú tabuizované rovnakým spôsobom, ako bola v stredoveku tabuizovaná anatómia.“6/  Je homosexualita podmienená biologickými faktormi ? Doposiaľ neexistuje žiadny dôkaz o tom, že homosexualita je vrodená.

Martin Dannecker, profesor Sexuologického inštitútu univerzity vo Frankfurte nad Mohanom (SRN) píše: „Všetky v minulosti nastolené pokusy biologicky odôvodniť homosexualitu skončili fiaskom. Aj v nedávnej dobe boli podniknuté obsiahlejšie vedecké skúmania, ktoré vylučujú, žeby sexuálne a erotické záujmy o rovnaké pohlavie boli biologicky determinované. Pri týchto výskumoch sa jedná najmä o psychoendokrynologické a genetické výskumy ako aj o výskum mozgu a výskum monozygotných a heterozygotných dvojičiek. Neviedli však k uspokojivým a konzistentným záverom“7/

 Aj na Slovensku do značnej miery prevláda neobjektívne presvedčenie o jej vrodenosti a to nielen medzi laickou verejnosťou. Na margo tejto informácie: V roku 1993 Hamer uskutočnil genetickú analýzu u 40 párov homosexuálnych bratov a u 33 párov bol lokalizovaná skupina piatich markerov na konci dlhého reťazca chromozómu X v tzv. oblasti Xq28, ktoré sa dedia výhradne po matke. Táto oblasť Xy28 však obsahuje niekoľko stoviek génov a 4 milióny párov báz bez DNA. V Hamerovej štúdii nebol žiaden gén izolovaný a chýbala kontrolná skupina. Tento výskum, tak dôkaz „génu homosexuality“ nepriniesol. V závere uverejnenia tejto analýzy v americkom vedeckom časopise Science sa píše :“ Ak budeme môcť objaviť gén homosexuálnej orientácie, až potom môžeme začať zisťovať, čo tento gén spôsobuje.“ Avšak v denníku Národná obroda v časti Zo zahraničia (13.8.1993, s.6) bola o výsledkoch výskumu Hamera zverejnená správa: „Po sérii prevratných objavov nakoniec triumfovalo krídlo biológov a genetikov hľadajúcich organický „hmatateľný“ podklad náklonnosti mužov k mužom. Americkým vedcom sa podarilo objaviť gén podmieňujúci sexuálnu orientáciu.“

 Je homosexualita podmienená psychologickými faktormi? 

Americký psychoterapeut Joseph Nicolosi, ktorý pôsobil viac rokov ako prezident NARTH- Národnej asociácie pre výskum a terapiu homosexuality (pozri na www.narth.com), pri svojom vysvetlení koreňov homosexuálneho vývinu u mužov prikladá ústrednú dôležitosť narušenému vzťahu k otcovi. Človeku, ktorý trpí pre svoju homosexuálnu príťažlivosť, chýba priateľstvo so svojim otcom a  vo svojom dospelom živote prežíva „reparatívne nutkanie“ : chce získať svoj podiel mužskosti, ktorý sa nevyvinul vo vzťahu k otcovi, od svojho sexuálneho partnera.

Podľa Nicolosiho sa väčšina odborníkov zhoduje, že kritickým obdobím pre identifikáciu pohlavia je obdobie pred tretím rokom . Ak otec chlapcovu iniciatívu nepotvrdí, nevšíma si ju alebo dokonca otvorene odmieta, je vnútorne zranený a na obranu pred ďalším zranením v budúcnosti sa odcudzuje otcovi. Na druhej strane  otec  ostáva pre neho tajomstvom a mužskosť fascinujúcim teritóriom.

Porucha pohlavnej identity je základom, z ktorého sa neskôr vyvíja homosexuálna príťažlivosť.

Mechanizmus psychologických príčin lesbizmu je podobný mechanizmu mužskej homosexuality. Podľa holandského psychológa - psychoterapeuta Aardwega, nižší podiel homosexuality u žien možno vysvetliť z vývinovej perspektívy: dievčatko musí prejsť len jedným oddelením od svojej matky, aby vytvorilo svoju osobnú a ženskú identitu – na rozdiel od dvoch fáz oddelenia u chlapca: keď sa chlapec ako jednotlivec oddelí od matky, musí ešte potvrdiť svoju odlišnosť od nej ako muž (zatiaľ čo dievča tento druhý krok urobiť nemusí). 8/

Psychologické korene ženskej homosexuality tiež spočívajú v deficite identity pohlavia alebo „komplexu menejcennosti ženskosti“ . Úloha narušeného vzťahu k otcovi pri formovaní mužskej homosexuality sa podobne odohráva pri veľmi problematickom vzťahu k matke u lesbizmu. Niektoré ženy zažili emocionálny odstup od svojej matky, iné mali nadmernú väzbu na svojho otca, ďalšie sa cítili byť postavané do mužskej role. Okrem toho v prípade homosexuálne orientovanej ženy je možná i epizóda sexuálneho zneužitia mužom, takže z toho vyplýva averzia voči všetkému čo je mužské.

  Vplyv viacerých faktorov Možno povedať, že homosexuálna orientácia vzniká ako následok súhry viacerých faktorov, nikdy nie iba jedného. Mnohí odborníci  sa zhodujú v tom, že veľkú úlohu zohráva práve dysfunkčné rodinné prostredie, sexuálne zneužitie v detstve alebo sklamanie v láske.  Rovnako tiež platí, že ak v pubertálnom veku mladý človek objaví pocity erotickej, či sexuálnej príťažlivosti k rovnakému pohlaviu, nemusí to znamenať, že sa jedná o homosexualitu. Tieto pocity môžu odznievaním puberty odznieť, v žiadnom prípade sa nemusí jednať o stav trvalý. Môže to súvisieť napríklad aj s intenzívnym zážitok z detstva, ktorý vybudoval v jeho prirodzenom sexuálnom vývoji  bariéru, vzbudil záujem o vlastné telo a tak aj záujem o ľudí rovnakého pohlavia. 

Každý chlapec, ktorý vo svojom detstve alebo dospievaní zistí, že sa mu viac páčia chlapci ako dievčatá, je tým skôr zmätený ako nadšený. Rovnako to platí o dievčatách, ak zisťujú, že sa im viac páčia alebo sexuálne ich priťahujú dievčatá, či ženy, namiesto chlapcov či mužov. A ak predsa len nájdu odvahu zdôveriť sa, zväčša sa stretávajú s nepochopením a nezáujmom. Ten, kto takéto homosexuálne sklony prežíva, za to nemôže. Niektorí to vnímajú ako nechcenú vnútornú ťažkosť.

            Nakoľko homosexualita je pravdepodobne podmienená mnohými faktormi, nie len jedným, možno tieto ťažkosti riešiť predovšetkým individuálnym prístupom.  Ako sa treba správať k ľuďom, ktorí prežívajú homosexuálnu orientáciu ako stav prechodný, alebo trvalý? 

            1. V žiadnom prípade neoznačovať nikoho „nálepkou“ „homosexuál“. Ľudia sú muži a ženy. Ak aj niekto prežíva homosexuálnu orientáciu, stále ostáva mužom alebo ženou. Sexuálna stránka nie je jedinou stránkou osobnosti, ktorá by muža robila mužom či ženu ženou. Pripomíname napríklad známe: „Slovo robí muža!“.

Ako pravdivé pomenovanie takejto situácie je dôležité povedať, že sa jedná o človeka ktorý prežíva homosexuálne sklony, alebo že je človekom s homosexuálnou orientáciou.

Niektorí muži s homosexuálnou orientáciou sa správajú oveľa mužnejšie ako muži s heterosexuálnou a naopak mnohé ženy nie sú o nič menej ženské vo svojom správaní než ženy s heterosexuálnou orientáciou..

            2. Je neetické, nespravodlivé odsudzovať ľudí, ktorí prežívajú homosexuálnu orientáciu.             3. Je dôležité vedieť, že nie každý človek s homosexuálnou orientáciou takto prakticky aj žije!Aj keď si teda človek tento stav väčšinou slobodne nezvolil, ostáva mu slobodné rozhodnutie podľahnúť tomuto sklonu alebo nie.Je homosexualita naozaj nemenná?

Dr. Spitzer sa rozhodol sám zistiť, či je homosexualita naozaj nemenná. "Ako väčšina psychiatrov, myslel som si, že homosexuálnemu správaniu sa dá odolať, ale sexuálna orientácia je nemenná. Teraz však verím, že to nie je pravda- niektorí ľudia sú schopní zmeny a niektorí sa naozaj zmenia.“ Vo svojej štúdii, prezentovanej 9. mája 2001 na každoročnom stretnutí APA, Dr. Spitzer povedal o zisteniach, ku ktorým prišiel. Absolvoval interview s 200 jednotlivcami (143 mužov a 57 žien), ktorí boli ochotní opísať ich sexuálnu a emocionálnu minulosť, zahŕňajúc aj zmenu od homosexuálnej orientácie k heterosexuálnej. Väčšina opýtaných priznala, že pre nich bola veľmi dôležitá náboženská viera. Väčšina z nich hľadala zmenu preto, že homosexuálny spôsob života bol už pre nich citovo nedostatočný. Mnohých trápila promiskuita, neusporiadané vzťahy, konflikt s náboženskými hodnotami, túžba po heterosexuálnom manželstve, alebo jeho udržaní. Ďalej uvádza skúsenosť, že aj keď niektorí ľudia nedokázali zmeniť svoju sexuálnu orientáciu a len utlmili svoje správanie sebaovládaním, uvádzali zlepšenie psychického zdravia.  Ako hovorí, „na rozdiel od bežnej mienky, niektorí vysoko motivovaní jednotlivci, ktorí vyvinú viaceré snahy, vykazujú zmenu v indikátoroch sexuálnej orientácie a dosahujú dobré heterosexuálne fungovanie.“  Tiež na margo svojej štúdie povedal, že tým nechce naznačiť, že každý jednotlivec s homosexuálnou orientáciou by mal podstúpiť terapiu, ale že každý, kto chce, by mal mať „právo, aby objavil svoj heterosexuálny potenciál.“, respektíve, aby mal vôbec príležitosť takúto terapiu absolvovať. 9/

             Rodinné prostredie 

Pre svoj zdravý vývin potrebuje chlapec kladný mužský vzor otca, aby sa identifikoval so svojou mužskosťou, aby zistil, aký je muž a potrebuje matku, aby sa naučil integrovať s druhým pohlavím. Podobne aj dievča potrebuje kladný ženský vzor, aby sa identifikovalo so svojou ženskosťou a otca, ktorý svojim pozitívnym prístupom k dcére ovplyvňuje jej sebaúctu a sebavedomie. Rodič je pre nich ako model mužskej či ženskej role veľmi významný. Vzťah rodičov podáva dieťaťu obraz o vzťahu muža a ženy, teda komplementárny model správania dvoch pohlavných pólov zastúpených v prírode a ono prirodzene tento model preberá ako normu pre partnerský budúci život. Deti napodobňujú prejavy takého správania, ktoré vidia u rodičov. Rodičovská dvojica má tak pre dieťa nezastupiteľný význam.

               Adopcia detí homosexuálnymi pármi áno, či nie ? 

V súčasnosti v našej spoločnosti prebiehajú snahy o pridelenie „manželského respektíve partnerského práva“ homosexuálne žijúcim párom. Perspektívne by to znamenalo aj zmenu zákona o adopcii, a síce rozšírenie tohto zákona o právo na adopciu detí i homosexuálnymi pármi.

                G. Aardweg k adopcii detí homosexuálnymi pármi podáva toto vyjadrenie:             „Tu sa opäť objavila pseudoveda, podľa ktorej vraj nikdy nebolo preukázané, že deti sú homosexuálnymi pármi vychovávané zlým spôsobom. Pokiaľ sa presne pozrieme na prieskum, všetko poukazuje na fakt, že je to pre deti katastrofálne. Tvrdím, že deti sú obeťou tejto homosexuálnej ideológie. Jeden profesor, vedúci adopčného centra v holandskom Utrechte, ktorý nemá žiadny vzťah k náboženstvu, na základe svojej vlastnej skúsenosti oponoval adopciám detí homosexuálnymi pármi a za svoje kritické slová bol prepustený. Tyrania tejto ideológie skutočne pôsobí a ešte stále nie sme pri konci.“ (pozri 6/, s. 40)(Poznámka: Dr. Gerard J.M. van den Aardweg vyštudoval psychológiu a na dizertáciu v Amsterdame si zvolil problematiku homosexuality. Od roku 1965 sa v súkromnej praxi v Amsterdame zaoberal psychoterapiou, súčasne pôsobil okrem iného ako externý psychológ - psychoterapeut na holandskom ministerstve spravodlivosti v Hagu (1965-1976). V roku 1977 pôsobil ako postgraduálny profesor psychoterapie na univerzite v Campinas v Sao Paulo. V odbornej praxi sa klinicky i štatisticky venuje výskumom v oblasti neurózy, kriminalistiky a homosexuality. Napísal množstvo  publikácií, ktoré sa týkajú homosexuality a homosexuálneho správania. Jeho knihy boli preložené do niekoľkých jazykov, predovšetkým anglického, nemeckého, španielskeho, talianskeho a poľského. Prednáša v Európe a USA o terapii homosexuality.) 6/            Manželstvo je zväzok muža a ženy daný ich prirodzeným poslaním – založiť rodinu, schopnosť dať život, vykonávať telesnú schopnosť spojenia, ktorá je rečou tela, dokonalou láskou. Príroda ich teda určila na vzájomné splynutie, vytvorila medzi nimi účelovo príťažlivú silu, aby sa zachoval život na zemi. Práve toto poslanie muža a ženy je základom manželstva – rodiny, ktorá je určená na výchovu, ochranu a zaopatrenie detí. Ide tu o zjednocujúci vzťah človeka k človeku. Nijaký iný vzťah sa mu nevyrovná, pretože neplní toto prirodzené poslanie. Žiadne zrovnoprávnenie na tom nič nezmení, lebo muž a žena sú v tomto poslaní nezastupiteľní. Manželstvo ako zväzok muža a ženy je prirodzeným prostredím pre život dieťaťa. Je akousi paradigmou od začiatku sveta.

Muž nemôže ženu zastúpiť v úlohe matky, nositeľky života. Ak sa niekto vymyká zo zákonov prírody, nemôže žiadať, aby sa mu prispôsobila.

 

            Adopcia detí homosexuálnymi pármi je nevhodná nie preto, že by homosexuálne orientovaný človek nebol schopný mať dieťa rád, ale preto, že pre dobro dieťaťa sú nevyhnutní obaja: muž i žena, otec i matka.

 Príklad: Nikto neprišiel s myšlienkou vyžadovať právo na videnie pre slepých. Nie, že by im niekto chcel toto právo uprieť, ale preto, že toho nie sú schopní. Ani z homosexuálneho registrovaného partnerstva sa nestane manželstvo iba tým, že sa manželstvom nazve. Jednoducho preto, že nie je schopné plniť úlohu manželstva.             Homosexuálna aktivita je však vždy nasmerovaná na seba samého. Teda vylučuje možnosť vzájomného dopĺňania sa, ktoré je vlastné iba vzťahu muž - žena. Nemožnosť fyzického spojenia pri homosexuálnom styku rovnako poukazuje aj na nemožnosť spojenia - komplementarity v duševnej oblasti. Mužom a ženám sú od prírody dané rozdiely v stavbe tela. Pohlavné orgány jasne naznačujú dopĺňanie sa. Rovnako aj duševné schopnosti muža a ženy majú slúžiť k vzájomnému utvoreniu celku.   Čo teda zostáva ľuďom s homosexuálnymi sklonmi?   Čo sa týka terapie a túžby niektorých jednotlivcov po heterosexuálnej adaptácii, vzhľadom na vylúčenie homosexuality z MKCH-10, im v súčasnosti  v rámci zdravotníckych zariadení nikto oficiálne pomoc neposkytne. Často sa preto združujú do rôznych svojpomocných skupín. V tomto zmysle možno hovoriť o diskriminácii ľudí, ktorí sa s touto požiadavkou nemajú na koho obrátiť.   

 S takouto situáciou však nesúhlasia odborníci, ktorí majú za sebou desiatky rokov praxe (ako aj nemálo ľudí s homosexuálnou orientáciou). Jedná sa o odborníkov vo svete mimo tzv. postkomunistických krajín, pretože odborníci psychológovia a lekári v socialistickom režime nemali možnosť sa dostatočne vzdelávať v metódach psychoterapie (pozri na www.narth.com). A práve týmito metódami odborníci mimo socialistických krajín desiatky rokov až do 1.1.1993 aj oficiálne sprevádzali homosexuálne orientovaných ľudí v rámci zdravotníckych zariadení. Desiatky z týchto odborníkov však aj ďalej s takýmito klientmi terapeuticky pracujú.

Psychoterapia vedie alebo má viesť k tomu, aby riešila tie problémy, v ktorých má homosexualita svoje korene.

  A čo zdravotné riziká a homosexuálna aktivita? V USA a v západnej Európe, ako i inde vo svete, sa niekedy pod zámienkou rozširovania občianskych práv, ochrany práv menšín, tolerancie a demokracie zámerne nepropagujú informácie, ktoré sa týkajú zdravotných rizík homosexuálnej aktivity a zatajujú sa dôležité informácie i o výsledkoch terapie.

V januári 2001 prišla jedna reprezentatívna štúdia z Holandska k záveru: „Osoby, ktoré praktizujú homosexuálny sex, trpia častejšie psychickými ochoreniami ako osoby, ktoré žijú len heterosexuálne. Na mužov, ktorí sexuálne žijú s mužmi, pripadá vysoký počet neuróz strachu a depresie. (ochorenie AIDS ako možná príčina pre takéto psychické poruchy bolo vylúčené.) U žien, ktoré sexuálne žijú so ženami, sa oveľa častejšie vyskytujú závislosti na liekoch, alkohole a iných návykových látkach ako u žien, ktoré žijú len heterosexuálne.“ 10/

  Mužská homosexualita a sexuálna vernosť 

Prioritne nesexuálnu potrebu lásky nemožno naplniť sexuálnym spôsobom. Zrejme i preto sú výsledky nižšie uvedeného amerického výskumu také, aké sú.

 

V nasledujúcej tabuľke postavil Family Research Council,  Washington (2004), rozsiahle závery amerického výskumu (USA) k otázke sexuálnej vernosti v manželstve oproti homosexuálnym partnerstvám. Všetky údaje sa zakladajú na samostatných výpovediach.

 Sexuálna vernosť (samostatná výpoveď) v percentách:

-          vydaté ženy 85%

-          ženatí muži 75,5%

-          homosexuálni muži (terajší vzťah) 4,5%

Prevzaté: viď. 11/.

 Záver 

            Súčasná sexuológia sa snaží bagatelizovať problém homosexuality a premeniť ho na tzv. alternatívny spôsob života, čo nutne „biologizuje“ človeka ako bytosť determinovanú sexom, zbavenú možnosti sebaovládania a sebarealizácie. Je to v podstate akási slepá ulička vývoja sexuality, pretože jednou zo základných úloh sexuality je prokreácia, odovzdávanie života - v homosexuálnom vzťahu sa však nepretržitá reťaz života odovzdávaného z generácie na generáciu jednoznačne končí, je to otvorenie sa civilizácii smrti, takáto spoločnosť je potom sterilná a odsudzuje sa na vymretie.3/

 

Sexualita je veľmi dôležitou, nie však jedinou stránkou života. Človek ako ľudská bytosť nemôže byť adekvátne charakterizovaný, pokiaľ sa obmedzíme len na jeho sexuálnu stránku. Hoci aj sexualita ovplyvňuje ľudský život, nemožno ňou definovať osobnosť. Nakoľko človek tu nie je pre sexualitu, ale sexualita pre človeka. Človek má teda nad sexualitou nadvládu. Naša celková osobnosť je viac, než len sexuálna orientácia.

 

Pred  každým človekom stojí otázka, ako šťastne a zmysluplne prežiť svoj život. Je fakt, že homosexuálne orientovaný človek má hľadanie odpovede na túto otázku ťažšiu. Preto si zasluhuje, aby otázke jeho orientácie, ktorú si sám nevybral, venovali skutoční odborníci predovšetkým v postkomunistických krajinách oveľa väčšiu odbornú pozornosť, ako tomu bolo doteraz. Minimum, ktoré si zasluhuje homosexuálne orientovaný človek od laikov, je ich  láskyplný postoj k nemu a ak sám chce, tiež  podanie pomocnej ruky pri hľadaní náplne a zmyslu jeho života.

 

Pripravil odborník, ktorý si neželá byť menovaný z obáv že bude obvinený z netolerancie a diskriminácie.

 
 

1/  Bayer,R.(1997) Homosexuality and American Psychiatry, Princeton Univerzity Press, s.27.

2/ World Health Organization, Geneva (Svetová zdravotnícka organizácia, Ženeva) 1992; MKCH – 10 Medzinárodná štatistická klasifikácia chorôb a príbuzných zdravotných problémov(1994) OBZOR Bratislava, s.225.

3/ Mráz, M. (2001). Etika. Základné a špeciálne problémy. Trnava: FH TU, s.103.

4 /Jedlička, P. (2004) Štúdia Roberta L. Spitzera o možnosti zmeny homosexualnej orientacie: hlas marginalizovaným v ramci sexualnej minority (Prehľadová práca). Psychiatria, 11, 2, 97-101

5/ Hughes, John R. (2006). A general review of recent reports on homosexuality and lesbianism. Sexuality and Disability, 24, 195-205.

 6/ Aardweg G.(2001). Homosexuálny životný štýl. In: „Kríza súčasnej rodiny“(zborník z konferencie), Praha: Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR, s. 40-41.

7/ Dannecker,M.(2000). Sexuálno – vedecké posudky k homosexualite.In: Basedow, Jürgen et al.: Právne postavenie spoločnosti rovnakého pohlavia. Tübingen: Nakladateľstvo Mohr, s.339.

 8/ Aardweg G.(1997). The Battle for Normality .San Francisco: Ignatius Press, s.42-47

9/Spitzer, R.L. (2007) Prominent Psychiatrist Announces New Study Results: "Some Gays Can Change". NARTH http://www.narth.com/docs/spitzer2.html  24.3. 2008

10/ Sandford, T. et al. (2001) Same – Sex Sexual Behavior and Psychitric Disorders: Findings from the Netherlands Mental Health Survey and Incidence Study (NEMESIS). Archive of General Psychiatry 58,  85 - 91

11/ Spoločne zostavené Dalley, T. (2004) Comparing the Lifestyle of Homosexual Couples To Married Couples. Timothy J. Dailey http://www.frc.org./get.cfm?i=IS04C02&f=PG03I03. 12.4. 2004.