Umučenie Pána Ježiša
vo vidieniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej

O Anne Kataríne Emmerichovej

Anna Katarína Emmerichová: božské dary a kresťanské darovanie sa

Stojíš pred Pánom, ktorý visí na kríži s prebodnutým Srdcom. Prelial krv svojho Srdca, aby si získal tvoje srdce.

(Edita Steinová)

Ako prvé prejavili vernosť Kristovmu umučenému telu Panna Mária a Mária Magdaléna. Táto vernosť zanechala stopy v nasledujúcich storočiach a pre ženskú mystiku je charakteristická.

Bolestné vzdychy a vzývanie ukrižovanej Lásky boli súčasťou každodenných extáz svätej Kataríny Sienskej, svätej Márie Magdalény de'Pazziovej, blahoslavenej kartuziánky Beatrice di Ornacieux a mnohých iných.

Krvácajúci Ježiš na kríži bol hlavným predmetom vízií Anny Kataríny Emmerichovej.

Mystička z Vestfálska je známa svojou horlivou úctou voči Kristovmu utrpeniu a kresťanským obetovaním sa. Jej povolaním bolo ohlasovať ukrižovaného Ježiša: Krista modliaceho sa a rozjímajúceho o nekonečnej láske videla zomierať krvácajúceho, všetkými opusteného.

Už v ranom veku bola zapálená láskou k Bohu a začala rozjímať o kríži a tajomstvách Kristovej bolesti. Vo svojej mystickej skúsenosti sa dozvedela, že „svetlo rozoznáme, len keď preniká tmou“ (svätý Augustín), keď sa radosť a bolesť zjednotia:

„Zahĺbila som sa do seba a tu som ďalej rozjímala o utrpení Pána. Cítila som, ako sa smútok spája s radosťou...“

Jej plná účasť na utrpení Pána vyvrcholila v dospelom veku, keď sa na jej tele objavili stigmy. Už od raného veku bola Katarína obdarúvaná milosťami a víziami biblických udalostí, ktoré jej čistá duša prijímala veľmi bezprostedne. Spontánne sa odvíjali pred jej vnútorným zrakom, len čo začala meditovať modlitby Verím, Otče náš a iné:

„Tešila som sa víziám utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista tak ako mnohým iným. Kontemplovala som ich, príliš som ich neanalyzovala a nerozmýšľala som nad prípadnými rozdielmi, ktorými sa líšili od Svätého písma.“

Jej vízie, istým spôsobom porovnateľné s víziami Marie di Ágreda (1602 ‒ 1655) a Terézie Neumannovej (1898 ‒ 1962), boli za stopäťdesiat rokov preložené do mnohých svetových jazykov a stali sa známymi v celom katolíckom svete.

Popredné cirkevné osobnosti a známi teológovia potvrdili, že vízie sestry Anny Kataríny Emmerichovej nie sú v rozpore s tým, čo hovorí Biblia, a ani s cirkevnou tradíciou. Skôr neraz osvetľujú slová Svätého písma a tak prispievajú k povzbudeniu vo viere a v praktickom kresťanskom živote.

Nábožná vizionárka nikdy nemala v úmysle dať svojim víziám punc historickej pravdy, chcela sa s nimi len zveriť spisovateľovi Brentanovi, svojmu lekárovi Wesenerovi a niektorým kňazom, a to len preto, lebo to od nej žiadal sám Ježiš:

„Pán mi dal tieto vízie. Dával mi ich vždy, aby ukázal, že chce byť so svojou Cirkvou až do konca vekov.“

____________________

Vplyv, uznanie a oslávenie

„V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky.“ (Ž 71,1)

Potom, čo opustila kláštor Agnetenberg, prichádzalo množstvo ľudí navštíviť „mníšku so stigmami“ ‒ ako ju zvyčajne nazývali ‒, o ktorej sa toľko hovorilo.

Aj významné osobnosti kultúrneho a cirkevného sveta preukazovali úctu rehoľnej sestre-mystičke. Obracali sa na ňu, aby naplnila ich túžbu po Bohu a aby od nej získali duchovnú radu.

Viacerí sa obrátili. Spomeňme napríklad Bernharda Overberga, riaditeľa seminára v Münsteri, bratov Christiana a Clemensa Brentanovcov, doktora Wesenera, grófa Stolberga a jeho manželku, poetku Luise Henselovú.

Od tých čias až dodnes mnohí neveriaci a ľudia, ktorí stratili vieru, začali žiť horlivým kresťanským životom, keď si prečítali rozprávania o udalostiach evanjelia, ktoré prerozprávala Anna Katarína.

____________________

Toto vydanie

Toto vydanie je skrátenou verziou obsiahleho diela, ktoré zostavil a vydal Clemens Brentano v roku 1833 (Horké utrpenie nášho Pána Ježiša Krista podľa videní bohabojnej Anny Kataríny Emmerichovej).

____________________

Literatúra

a) Prameň

Clemens Brentano, Das bittere Leiden unseres Herrn Jesu Christi. Nach den Betrachtungen der gottseligen Anna Katharina Emmerich (1833), Georg Müller Verlag, München-Leipzig 1912 (hrsg. von W. Oehl ‒ C. Schuddenkopf, vol. XIV/1); Weltbild Verlag, Augusburg 1989. ‒ Taliansky preklad: La dolorosa passione di N. S. Gesú Cristo secondo le visione di Anna Caterina Emmerich e la vita della Venerabile, a cura di Oliva Rudella Gerevini, Soc. Ed. S. Alessandro, Bergamo 1958; La Passione secondo Anna Katharina Emmerich, preklad Laura De Berardinis Tilopa, Teramo-Roma 1990.

b) Kritika

Heslo: „Emmerich, Anna Katharina“, in Biblioteca Sanctorum, App. I (1987) 449‒451; Enciclopedia Cattolica, IV (1950), 313‒315; Dictionnaire de spiritualité, IV (1960), 622‒627.

c) Najnovšie publikácie

Aa.vv., Anna Katharina Emmerich. Passio, Compassio, Mystik. Dokumentation des Emmerich-Symposions an der Päpstlichen Universität Gregoriana in Rom, Münster 2000.

Giovetti Paola, La monaca e il poeta. Anna Katharina Emmerich e Clemens Brentano, Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo (Milano) 2000.

Giovetti Paola, Vita della santa Vergine Maria, Edizione San Paolo, Cinisello Balsamo (Milano) 2004.

Noja Vincenzo, La vita e la passione di suor Anna Caterina Emmerich (biografia), Edizioni Segno, Udine 1997.

Noja Vincenzo, Visioni e profezie di Caterina Emmerich. „Il fiore azzurro della fede“, Edizioni Segno, Udine 1997.

Noja Vincenzo, Emmerich Anna Caterina in Dizionario di mistica, Libreria Editrice Vaticana, Cittá del Vaticano 1998, s. 451n.

Noja Vincenzo, Le visioni sulla Chiesa celeste e terrena, le povere anime del Purgatorio, gli angeli custodi e la Comunione dei Santi, Cantagalli, Siena 1995.

Noja Vincenzo, La vita della Madonna, Ancilla, Conegliano (TV) 1997.

Noja Vincenzo, I misteri dell'antica Alleanza, Edizioni Segno, Udine 2000.

Noja Vincenzo, Vita e insegnamenti di Nostro Signore Gesú Cristo, Edizioni Segno, Udine 2000.

Pilla Eugenio, Le Rivelazioni, 2 zv., Edizioni Cantagalli, Siena 1998.

Rano Balbino OSA, Anna Caterina Emmerich, in Fernando Rojo Martínez OSA, Il fascino di Dio, s. 223 ‒ 224, Pubblicazioni Agostiniane, Roma 2000.

Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie

Evanjelium podľa Marka, kapitoly 14 ‒ 16

Paralelný dej:
Mt 26‒28; Lk 22‒24; Jn 18‒21

14 Uznesenie veľrady. ‒ ¹Bolo dva dni pred Veľkou nocou a sviatkami Nekvasených chlebov. Veľkňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako ho podvodne chytiť a zabiť. ²Ale hovorili: „Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril.“

Pomazanie v Betánii. ‒ ³Keď bol v Betánii, v dome Šimona Malomocného a sedel pri stole, prišla žena s alabastrovou nádobou pravého vzácneho nardového oleja. Nádobu rozbila a olej mu vyliala na hlavu. ⁴Niektorí sa hnevali a hovorili si: „Načo takto mrhať voňavý olej?! ⁵Veď sa mohol tento olej predať za viac ako tristo denárov a tie rozdať chudobným.“ A osopovali sa na ňu.

⁶Ale Ježiš povedal: „Nechajte ju! Prečo ju trápite? Urobila mi dobrý skutok. ⁷Veď chudobných máte vždy medzi sebou, a keď budete chcieť, môžete im robiť dobre. Ale mňa nemáte vždy. ⁸Urobila, čo mohla. Vopred pomazala moje telo na pohreb. ⁹Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“

Judášova zrada. ‒ ¹⁰Judáš Iškariotský, jeden z Dvanástich, odišiel k veľkňazom, aby im ho zradil. ¹¹Tí sa potešili, keď to počuli, a sľúbili, že mu dajú peniaze. A on hľadal spôsob, ako ho príhodne vydať.

Umučenie Pána Ježiša vo videniach Anny Kataríny Emmerichovej

Úvod

Začiatkom roka 1823 sestra Anna Katarína Emmerichová často upadala do extázy a mala videnia umučenia nášho Pána Ježiša Krista. Niekoľko mesiacov zotrvala v každodennej kontemplácii ducha.

Vizionárku tieto videnia úplne ovládli, takže jej duša bola uzavretá pred akýmkoľvek vonkajším vnemom. Na tvári sa jej usadil výraz človeka vystaveného ťažkým mukám a tak ako Ježišovi v Getsemanskej záhrade, stekal jej po ramenách a chrbte krvavý pot v takom množstve, že všetko oblečenie aj jej posteľ boli premočené. Omilostenú ženu trýznil veľký smäd, hlavne ráno mala úplne suché ústa a ochabnutý jazyk.

Clemens Brentano

Prvá časť: Od večeradla po Getsemanskú záhradu

1. kapitola

1.1 Večeradlo

Na južnom svahu hory Sion, neďaleko zrúcaniny Dávidovho hradu, som videla veľkú budovu obklopenú stromami. V priestrannom dvore tejto pevnej stavby som videla ďalšie domy. Bol tam dom kuchára a ďalší dom, v ktorom sa zdržiavala svätá Panna a zbožné ženy po Ježišovej smrti.

Keď sa budova dostala do vlastníctva dvoch členov veľrady, Nikodéma a Jozefa z Arimatey, bola schátraná. Hlavnú budovu prestavali a zariadili ju ako večeradlo, v ktorom cudzinci slávievali veľkonočné sviatky. V tomto dome kedysi bývali statoční Dávidovi vojvodcovia.

Večeradlo bolo bez okien: svetlo sa dostáva dnu otvormi v hornej časti múrov; zo stropu visí niekoľko lámp. Počas sviatkov sa steny zakryjú až do polovice ozdobnými rohožami a kobercami a otvor v streche sa prekryje modrým závojom. Podobný záves oddeľuje hlavnú sieň od predsiene, do ktorej sa vchádza tromi vchodmi. Za hlavnou sieňou je miestnosť, do ktorej sa ukladá oblečenie a iné predmety, a uprostred stojí pec. V nej sa pečie nekvasený chlieb a veľkonočný baránok, no používa sa aj na pálenie kadidla a spaľovanie zvyškov pokrmov.

Večeradlo sa rozdelením ‒ na predsieň, hlavnú sieň a vnútornú sieň ‒ podobá chrámu zloženému z predsiene, svätyne a Svätyne svätých.

1.2 Prípravy na Poslednú večeru

Ježis poslal Petra a Jána so slovami: „Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!“ (Lk 22,8)

(Zelený štvrtok, pred jeho umučením, 13. nisan, t. j. 29. marec, Ježiš mal bez jedného dňa 33 rokov a osemnásť týždňov.)

Videla som, ako v Betánii, v dome Šimona Malomocného, potom, čo dojedli, Mária Magdaléna pomazala Ježišovi hlavu. Táto scéna Judáša tak pohoršila, že utekal do Jeruzalema, aby Pána vydal do rúk veľkňazom.

V ten istý deň poslal náš Pán krátko pred svitaním dvoch verných apoštolov, Šimona Petra a Jána, do Jeruzalema, aby pripravili veľkonočnú večeru vo večeradle. Ježiš im povedal, že na hore Sion stretnú človeka, ktorý bude niesť džbán vody. V jeho dome jedli veľkonočného baránka už minulý rok. Mali s ním ísť do tohto domu a povedať mu:

„Majster ti odkazuje, že sa priblížil jeho čas a rád by jedol veľkonočného baránka u teba.“

Keď mu to povedia, on sa postará o všetko.

1.3 Ježiš odchádza do Jeruzalema

Judáš Iškariotský pripravil s farizejmi plán Ježišovho zatknutia. V Jeruzaleme mu dokonca ukázali žoldnierov, ktorí mali Ježiša zajať, a dozvedel sa aj všetky ostatné podrobnosti. Zradcu úplne ovládala závisť, chamtivosť a ctižiadostivosť napriek tomu, že dovtedy v Pánovom mene liečil chorých a konal zázraky.

Medzitým sa Ježiš v Betánii rozlúčil so svojou matkou. Hovoril s ňou a povedal jej, že poslal Šimona Petra, apoštola viery, a Jána, apoštola lásky, pripraviť veľkonočnú večeru. O Márii Magdaléne povedal: „Veľmi trpí, pretože nesmierne miluje, no jej bolesť ju pripravuje o rozum, lebo jej láska je ukrižovaná telom.“

Keď Ježiš oznámil najsvätejšej Matke, že jeho pozemské poslanie sa blíži ku koncu, a povedal jej, čo ho čaká, s pohnutím ho prosila, aby jej dovolil zomrieť spolu s ním. Pozorne ju počúval a potom ju napomenul, aby niesla svoju bolesť pokojne. On že vstane z mŕtvych a potom sa ukáže jej a apoštolom. Dokonca spresnil miesto, kde sa jej ukáže. Svätá Matka už potom neplakala, bola však veľmi smutná a ovládala svoju bolesť. Ježiš si ju nežne privinul na srdce a sľúbil jej, že v duchu s ňou bude sláviť veľkonočnú večeru a Oltárnu sviatosť.

Spasiteľ hovoril aj o tom, že ho Judáš zradí. Panna Mária sa za neho prihovárala.

Pán sa s láskou so všetkými rozlúčil a dal im posledné ponaučenia. Okolo obeda sa Ježiš s deviatimi apoštolmi a siedmimi učeníkmi vybral do Jeruzalema. Okrem Natanaela a Sílasa boli všetci z Jeruzalema a z okolia.

Cestou sa Spasiteľ s dojímavým výrazom v tvári prihováral apoštolom a povedal, že doteraz im dával chlieb a víno, ale dnes im dá aj svoje telo, svoju krv a všetko, čo má. Žiaľ, učeníci a apoštoli neboli schopní pochopiť hlbokú duchovnú hodnotu jeho slov a mysleli si, že hovorí o veľkonočnom baránkovi.

Na rázcestí sa učeníci oddelili od apoštolov a prišli k večeradlu skôr. V predsieni zložili batohy s veľkonočnými obradnými rúchami a potom išli do domu Márie, Markovej matky. Peter a Ján sa stretli s Ježišom a apoštolmi v Jozafatovom údolí.

Nakoniec prišli do večeradla zbožné ženy.

1.4 Posledná večera

„Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi za stôl.“ (Mt 26,20)

Vo večeradle si Ježiš a jeho spoločníci obliekli obradné rúcha a pripravili sa na slávenie večere.

Podľa židovského zvyku troch baránkov obetovali a zabili v chráme. Štvrtého obetovali a zabili v predsieni večeradla. Ten bol určený pre Ježiša a jeho apoštolov.

Zabitie tohto baránka bolo veľmi dojímavé. Pán učil o novej nadchádzajúcej dobe a o tom, ako sa napĺňa Mojžišova obeta a obeta veľkonočného baránka.

Okrem iného povedal, že baránok bol obetovaný tak ako kedysi v Egypte, „v krajine, z ktorej nás on vyvedie“.

Baránkovu krv zachytili do misky. Ježiš potom namočil do krvi yzopovú halúzku a ponatieral ňou veraje a závoru dverí večeradla a potom halúzku upevnil nad ne. Vtedy apoštoli a učeníci zaspievali žalm: „Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho. Blažení tí, čo zachovávajú jeho príkazy a celým srdcom ho vyhľadávajú. To sú tí, čo nepáchajú neprávosť a idú jeho cestami...“ Pán vravel anjelovi zhubcovi, aby nevstupoval dnu, a povedal, že on sám je pravý veľkonočný Baránok. V ňom sa naplní nová obeta a začne sa nová doba, ktorá bude trvať až do konca sveta.

Keď dohovoril, Ježiš nasledovaný apoštolmi vylial baránkovu krv na ohnisko a tým ho vysvätil za oltár. Celé večeradlo bolo vysvätené ako nový chrám.

Hneď potom sa apoštoli a učeníci rozdelili na tri skupiny, v každej bolo dvanásť ľudí a jeden ďalší, ktorý mal za úlohu predsedať im.

1.5 Umývanie nôh

„Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.“ (Jn 13,14)

Keď dojedli veľkonočného baránka, pomodlili sa slávnostnú modlitbu. Hneď potom kuchár s dvoma sluhami upratali stôl. Ježiš ich poprosil, aby do predsiene priniesli vodu.

Keď zostal s apoštolmi sám, znovu ich s láskou oslovil, hovoril im o svojom kráľovstve, o svojom návrate k Otcovi a že im zanecháva všetko, čo má. Potom hovoril o pokání, o spoznaní a vyznaní hriechov, o ľútosti a o očistení.

Pochopila som, že to, čo im hovorí, nejako súvisí s umývaním nôh. Videla som, že všetci, okrem Judáša, oľutovali svoje hriechy.

Keď Ježiš dohovoril, poslal Jána a Jakuba mladšieho po nádoby s vodou, ktoré sluhovia priniesli do predsiene. Keď ich priniesli, Ježiš si opásal zásteru a prikázal apoštolom, aby si sadli tak, aby im mohol umyť nohy.

1.6 Ustanovenie Oltárnej sviatosti ‒ Starý obrad pohostinnosti

„Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51)

Po umývaní nôh kuchár na Pánov rozkaz prikryl stôl látkou, na ktorú rozprestrel červený obrus a naň ešte jeden biely, dierkovaný. Potom na stôl položil dva džbány, jeden s vodou a druhý s vínom.

Peter a Ján priniesli kalich, ktorý im dala Serafia, a postavili ho na stôl pred Ježiša. Vyzeralo to, akoby niesli svätostánok. Na stole som ešte videla oválny tanier s tromi nekvasenými chlebmi, bielymi a tenkými, v ktorých boli naznačené pravidelné ryhy.

Urobil ich tam Ježiš. Chleby zakryl a uložil ku chlebu, ktorý zvýšil z veľkonočnej večere. Videla som tam aj dva džbány, jeden s vodou a druhý s vínom, a tri malé nádobky, jedna bola prázdna, v druhej bol hustý olej a v tretej riedky olej.

Ježiš išiel ustanoviť Oltárnu sviatosť, pričom vychádzal zo starého symbolického obradu bratskej lásky.

Neskôr, keď Pána priviedli pred Kajfáša, okrem iného ho obžalovali aj z kacírstva, pretože do veľkonočných obradov zaviedol nový obrad. Nikodém s Písmami v ruke však dokázal, že lámanie chleba a pitie z jedného kalicha bolo súčasťou starého obradu pohostinnosti a prejavom lásky a úcty k hosťom. Tento obrad bol v židovskej tradícii zaužívaný pri príchode i pri odchode hostí.

Pri stole sedel Pán medzi Jánom a Petrom. Dvere boli zavreté a v miestnosti vládla slávnostná atmosféra. Ježiš vtedy povedal apoštolom:

„Veľmi som túžil jesť s vami tento pokrm prv, než budem trpieť...“

Odokryl kalich, modlil sa a predniesol slávnostnú reč. Vysvetlil význam a postup slávnosti.

Potom požehnal chlieb a oleje a pozdvihol k nebu misku s nekvasenými chlebmi.

Misku položil na oltár a znovu ju zakryl. Vzal kalich, do ktorého Peter nalial víno a Ján vodu, Ježiš ho požehnal a pridal doň lyžičkou trochu vody.

S nesmiernou láskou, darujúc sám seba, Pán sa modlil a zdvihol kalich, aby ustanovil najsvätejšiu sviatosť.

Hneď ako položil kalich na oltár, nalámal chlieb, do ktorého naznačil ryhy, modlil sa a kúsky chleba poukladal do misky, pričom jeden kúsok vpustil do kalicha.

V tej istej chvíli som videla svätú Pannu, ako duchovne prijala Sviatosť. Pán sa ďalej modlil a rozprával.

Zdalo sa mi, akoby každé jeho slovo vnikalo ako duchovný oheň do sŕdc apoštolov.

Videla som, že keď počúvali jeho slová, všetci okrem Judáša boli vo vytržení.

Ježiš vzal misku s nalámaným chlebom a vyriekol slová premenenia:

„Vezmite a jedzte: toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“

Keď chlieb vkladal do úst apoštolom, ktorí k nemu pristupovali po dvoch, videla som, ako Judášova tvár potemnela. Kristovo telo prijal ako tretí. Pán mu položil chlieb na jazyk a pošepkal mu:

„To, čo chceš urobiť, urob čím skôr!“

Všetko bolo zaliate svetlom. Chlieb vchádzal apoštolom do úst ako čosi žiarivé a napĺňal ich radosťou. Len Judáš ostal v sieni ako tmavý tieň. Kým Ježiš odriekal slová konsekrácie a Ján nalieval božskú krv do šiestich pohárov (vždy jeden pre dvojicu apoštolov), zradca vyšiel z večeradla a utiekol preč. Videla som troch diablov, ktorí ho sprevádzali.

1.7 Na Olivovej hore ‒ Ježišova smrteľná úzkosť

„On, hoci ma božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži...“ (Flp 2,6-8)

Po ustanovení Oltárnej sviatosti, v ktorej Ježiš mysticky obetoval sám seba, Pán a apoštoli zaspievali chválospev a odišli z večeradla.

V predsieni stretli Máriu, Ježišovu Matku s Máriou Kleofášovou a Máriu Magdalénu. Zbožné ženy odhovárali Ježiša od cesty na Olivovú horu, lebo sa povrávalo, že ho chcú zajať. Ale Ježiš ich upokojil a odišiel smerom k Olivovej hore. Cítila som, že jeho duša je veľmi smutná. Keď prechádzali Jozafatovým údolím, Ježiš sa prihováral apoštolom v metaforách, ale oni nerozumeli, čo im hovorí a jeho zvláštny spôsob vyjadrovania pripisovali únave.

Keď prišli na Olivovú horu, bola už tma. Mesiac, hoci ešte nebol v splne, osvetľoval celú horu a ožaroval Ježišovu tvár a tváre apoštolov. S utrápeným výrazom im povedal:

„Tejto noci sa nado mnou pohoršíte a rozutekáte sa, lebo je napísané: »Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu«... Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley.“

Apoštoli, v ktorých od prijatia Oltárnej sviatosti vládol duševný pokoj, ho s láskou obklopili a uisťovali ho o svojej oddanosti. Peter sa mu prihováral nástojčivejšie než ostatní:

„Aj keby sa všetci nad tebou pohoršili, ja sa nikdy nepohorším!“

Zarmútený Ježiš mu odvetil:

„Veru, hovorím ti, ešte tejto noci, skôr, ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“

Peter sa však nevzdával a zopakoval:

„Pane, aj keby som mal zomrieť s tebou, nezapriem ťa!“

Tak hovorili aj všetci ostatní.

Prešli po moste cez potok Cedron a zastavili sa v Getsemanskej záhrade. Bolo to miesto vhodné na meditáciu a modlitbu. Niekedy ju na usporiadanie slávností a hostín využívali aj ľudia, ktorí nemali záhradu.

Getsemanská záhrada je rozľahlá, plná stromov a kvetov a obkolesuje ju plot. Videla som tu aj prístrešky z raždia. Apoštoli mali od záhrady kľúč. Počas predchádzajúcich nocí sa sem Ježiš uchýlil so svojimi apoštolmi, aby ich učil. Túto noc sa však išiel modliť do Olivovej záhrady, ktorá je neďaleko odtiaľ, ohraničená múrom.

Druhá časť: Umučenie, smrť a pochovanie

2. kapitola

2.1 Zajatie Pána

„Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal.“ (Lk 22,47)

Judáš bol ctižiadostivý, a tak si vysvetľoval Ježišovo učenie v obmedzenom a priveľmi prízemnom význame. Veril v pozemské kráľovstvo a keď videl, že neprichádza, stratil všetku vieru v Pána.

Jeho duša bola vzdialená od Boha a on začal z pokladne, ktorá mu bola zverená, kradnúť almužny. Napokon ho takýto život omrzel a začal chystať zradu. Nenapadlo mu, že jeho konanie môže mať hrozné následky ‒ smrť a ukrižovanie Ježiša.

Keď sa Judáš zhováral s Annášom a Kajfášom pred veľradou, videla som, že kňazi ním opovrhujú. Pýtali sa ho:

„Budeme ho môcť zajať? Nemá okolo seba ozbrojencov, ktorí ho ochraňujú?“

Na to im bezcharakterný zradca vyzývavo odpovedal:

„Je sám s jedenástimi zbabelými učeníkmi. Sám Nazaretský už nemá odvahu pokračovať v kázaní!“

Kňazi však váhali, či ho majú zajať počas veľkonočných sviatkov. Judáš, aby ich presvedčil, dodal:

„Ak ho nezatknete teraz, takúto možnosť už nebudete mať, lebo Ježiš chce odísť preč a vráti sa s veľkým vojskom, aby sa stal kráľom.“

____________________

2.2 Príprava na proces

Annáš a Kajfáš dostali hneď správu o zatknutí Ježiša a začali pripravovať proces.

Nádvorie súdneho domu bolo osvetlené, vchody strážili početné stráže a zamestnancov súdu poslali do mesta upovedomiť členov veľrady.

Veľkňazi poverili farizejov, saducejov a herodiánov, ktorí najviac brojili proti Ježišovi, aby zohnali falošných svedkov proti Pánovi. Za každú cenu chceli dokázať, že Ježiš bol podvodník.

V tých dňoch sa v Jeruzaleme zdržiavali mnohí Ježišovi nepriatelia z Nazareta, Kafarnauma, Tirzy, Gabary, Iotapatu, Šíla a iných miest. Chceli tu sláviť veľkonočné sviatky.

Teraz sa im naskytla výborná príležitosť, ako sa pomstiť Nazaretskému, ktorý hlásal pravdu a tým vzbudil ich nenávisť. Medzi najhorlivejšími Ježišovými žalobcami som videla obchodníkov, ktorých vyhnal z chrámu, a učencov, ktorých Pán verejne umlčal. Videla som aj takých, čo mu nedokázali odpustiť jeho prvé vyučovanie v chráme, keď mal len dvanásť rokov, nenapraviteľných hriešnikov, ktorých odmietol uzdraviť, a tých, ktorí opäť zhrešili a vracali sa znovu chorí. Videla som márnomyseľných mladíkov, ktorých Ježiš neprijal za učeníkov, a napokon zákerných a odporných stúpencov diabla, ktorí nenávideli všetko sväté a hlavne jeho, ktorý bol najsvätejší.

Videla som spodinu židovského národa ovládanú Ježišovými úhlavnými nepriateľmi, ako prechádza sionskými ulicami a ponáhľa sa obviniť nevinného Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta.

Nešťastní a utrápení Ježišovi priatelia sa potulovali po meste a ľudia na nich podozrievavo zazerali. Tí slabší mali strach z toho, čo sa stalo, upadli do pokušenia a pridali sa k Ježišovým nepriateľom.

2.3 Ježiš pred Annášom

„Kohorta, veliteľ a židovskí sluhovia Ježiša chytili, zviazali ho a priviedli najprv k Annášovi; bol totiž tesťom Kajfáša, ktorý bol veľkňazom toho roka.“ (Jn 18,12-13)

Okolo polnoci predviedli Ježiša pred Annáša, ktorý sedel na vyvýšenom tróne a okolo neho stálo dvadsaťosem členov veľrady.

Tam Ježiša dotiahli drábi. Postavili ho na prvý schodík pod Annášovým trónom.

Členovia rady sa chystali obviniť Ježiša z toho, že viacnásobne porušil zákon. Annáš sa už nemohol Ježiša dočkať.

Videla som Pána, ako stál skrvavený, v mokrých šatách pred krutým kňazom. Mal sklonenú hlavu.

Ten starý nehanebník s vyziabnutou tvárou s riedkou bradou sa obrátil na Ježiša s iróniou a výsmechom. Nepamätám si všetky jeho slová, ale hovoril približne toto:

„Ó! Si to naozaj ty? Ježiš Nazaretský, kde máš svojich apoštolov? A kde je tvoje kráľovstvo? Všetko sa obrátilo! Skončil si so znesväcovaním soboty a s hriechom! Dozvedel som sa dokonca, že si so svojimi spoločníkmi jedol veľkonočného baránka v nezvyčajnom čase nezvyčajným spôsobom. Zavádzaš teda nové učenie?“

Ježiš mu pokojne odvetil:

„Ja som učil verejne v chráme a v synagógach, nič som netajil. Nevypytuj sa mňa, ale tých, čo počúvali, čo som hovoril!“

Annášom lomcovala zlosť. Jeden zo sluhov si to všimol a pravou rukou, na ktorej mal navlečenú kovovú rukavicu, udrel Ježiša do tváre, hovoriac:

„Naničhodník, tak odpovedáš veľkňazovi?“

Pán po údere spadol zo schodíka na zem. Krvácal na tvári. V sieni nastal veľký hluk, ľudia hundrali a posmievali sa mu. Stráž ho zdvihla a akoby sa nič nestalo, Ježiš pokojne povedal:

„Ak som hovoril zle, dokáž to, ak som však hovoril dobre, prečo ma biješ?“

Annáša tieto slová a ešte viac Ježišov pokoj rozzúrili, začal teda vypočúvať svedkov.

Spustila sa lavína vopred pripravených obvinení, ktoré sa snažili vykresliť Ježiša ako buriča:

„Ohlasoval nové kráľovstvo a sám sa vyhlasuje za jeho kráľa. Tvrdil, že je Boží Syn. Uzdravuje chorých v sobotu. Rúha sa Jeruzalemu. Farizejov nazýva klamármi. Jedáva s nečistými a stretáva sa so ženami zlej povesti. Pred bránou Ofelu povedal jednému mužovi, čo mu priniesol piť, že mu dá vodu večného života, po ktorej už nikdy nebude smädný. Dvojzmyselnými rečami zavádza ľud!“

Nasledovali stovky ďalších obvinení a urážok.

Každý predstupoval bližšie pred neho, aby mu do očí vykričal najneslýchanejšie lži.

Ježiša sácali, poťahovali ho za povrazy zboka nabok a Annáš sa mu prihovoril s výsmechom v hlase:

2.4 Ježiš pred Kajfášom

„Tí, čo Ježiša zajali, odviedli ho k veľkňazovi Kajfášovi, kde sa zhromaždili zákonníci a starší.“ (Mt 26,57)

Annášov dom bol od Kajfášovho vzdialený približne tristo krokov. Kým Ježiša stráže vliekli ku Kajfášovi, rozbesnení Židia a falošní svedkovia, ktorí vyšli z Annášovej súdnej budovy, sa mu posmievali a nadávali mu. Vojaci, ktorí ho sprevádzali, len s námahou zadržali dav zachvátený nenávisťou voči Ježišovi.

Cesta vedúca ku Kajfášovmu domu bola dobre osvetlená. Pred Kajfášovou súdnou budovou je vonkajší dvor a cezeň sa prechádza do vnútorného, väčšieho dvora, ktorý obkolesuje celú budovu.

2.5 Výsmech v Kajfášovom dome

Len čo Kajfáš a členovia rady opustili súdnu sieň, dav sa s bezuzdnou krutosťou vrhol na Ježiša. Za povrazy ho držali len dvaja vojaci, lebo tí ďalší dvaja odišli. Už počas procesu niektorí ničomníci vytrhávali Pánovi z hlavy a z brady celé chumáče vlasov. Zbožní ľudia ich potajomky zbierali zo zeme a odnášali preč. Neskôr sa však stratili.

2.6 Peter tri razy zapiera Pána

„Nie si aj ty z učeníkov toho človeka?“ On vravel: „Nie som.“ (Jn 18,17)

Zmätený a vystrašený Peter sedel vo vestibule a zohrieval sa pri ohni, ale žiaľ, ktorý sa mu odrážal v tvári, vzbudzoval u ostatných podozrenie. K ohňu podišla vrátnička a spýtala sa ho:

„Nie si aj ty z učeníkov Nazaretského?“

Keď apoštol pochopil, že ho odhalili, zbledol a neodvážil sa odpovedať. Ktosi zakričal:

„Pravdaže, ja som ho videl, bol s Galilejčanom!“

Peter bol vydesený. Bál sa, že banda naokolo sa na ňom vyvŕši, a po prvý raz zaprel Pána:

„Nepoznám ho.“

Zdalo sa mi, že v tej chvíli som počula zakikiríkať kohúta.

Ďalšia žena, ktorá ho uprene pozorovala, povedala okolostojacim:

„Aj tento bol s tým Ježišom Nazaretským!“

K jej tvrdeniu sa pridávali ďalší. Peter zo strachu, že ho zatknú, zaprel Ježiša po druhý raz:

„Vôbec toho človeka nepoznám!“

Peter, nešťastný pre to, že druhý raz bol nútený zaprieť Ježiša, upadol do beznádeje, vyšiel z vestibulu a utekal preč.

Na vonkajšom dvore stretol niekoľkých učeníkov, ktorí sa chceli dozvedieť, ako dopadol proces s Ježišom. Apoštol im však nedokázal odpovedať, len im radil, aby utiekli.

Onedlho, v túžbe znovu uvidieť Ježiša, sa vrátil a opäť sa posadil blízko k veľkému ohnisku, lebo už tam nevidel ani vrátničku, ani toho druhého človeka. Blízko neho bolo niekoľko ľudí, ktorí hovorili o Pánovi ako o veľkom podvodníkovi. Peter sa spontánne zapojil do rozhovoru a obhajoval Ježiša. Jeden z tých, čo ho spoznal, sa po jeho slovách strhol a povedal mu:

„Ty patríš k učeníkom Galilejčana, videl som ťa, ako si odťal Malchusovi ucho!“

Vtedy Peter úplne stratil hlavu a slávnostne vyhlásil, že on Ježiša vôbec nepozná.

2.7 Ježiš v žalári

Videla som Ježiša v maličkej cele s klenutým stropom. Štrbinou v hornej časti prenikal dnu úzky svetelný lúč. Žalár sa nachádzal pod zemou, pod Kajfášovou súdnou budovou.

Pánovi nevrátili jeho rúcho. Mal na sebe len pás látky, ktorý mu siahal niže brucha, a na pleciach poopľúvaný otrhaný červený plášť. Hneď ako ho zavreli do žalára, obetoval Ježiš svoje utrpenie nebeskému Otcovi, pykal za hriechy sveta a za hriechy svojich trýzniteľov.

Po procese v Kajfášovom dome Pána priviedli do cely a priviazali k nízkemu stĺpu uprostred žalára. Spôsobovalo mu to veľké bolesti, lebo sa musel udržať na unavených nohách a doráňaných a opuchnutých chodidlách. Ani tu mu však žalárnici nedali pokoj a ďalej ho trápili. Drábi sa vymenili, prišli noví, čerství a oddýchnutí a pustili sa doňho s väčším zápalom. Spasiteľ sa medzitým neprestajne modlil. Žiarivý pohľad upieral k nebu, k vychádzajúcemu slnku, ktoré ohlasovalo jeho umučenie. Počula som ho vzdychať a ďakovať Bohu za tento deň, ktorý tak úpenlivo očakávali starí patriarchovia.

Prvý slnečný lúč sa dotkol Pánovej hlavy ako ranné požehnanie Otca Synovi. Nastal deň nášho vykúpenia.

Pri pohľade na tento smutný a dojímavý obraz so slzami v očiach som prosila:

„Ó, môj nebeský Ženích, dovoľ mi byť účastnou na tvojom utrpení, ktoré zapríčinili aj moje hriechy!“

Ježiš ožiarený svetlom vyzeral tak sväto, že dokonca ani žalárnici sa už neopovážili trápiť ho.

2.8 Judášovo zúfalstvo

Videla som Judáša, ako sa vkradol do dvora pred Kajfášovou súdnou budovou. V jeho tvári sa zračilo totálne zúfalstvo. Až do tej chvíle blúdil ako pomätený medzi hromadami odpadkov na predmestí Jeruzalema.

Tridsať strieborných, odmenu za zradu, mal vo vrecku za opaskom pod plášťom. Keď vošiel do súdnej budovy, už bolo po procese a v sieni vládlo ticho.

Roztrasený Judáš sa opýtal jedného zo strážcov, ako dopadol proces s Ježišom.

„Odsúdili ho na smrť a bude ukrižovaný.“ Znela odpoveď.

Od iných sa dozvedel, že na svitaní Ježiša znovu predvedú pred veľradu a odsúdia ho verejne.

Zradca opustil súdnu budovu a zháňal medzi ľuďmi ďalšie správy o Spasiteľovi. Porozprávali mu, ako kruto s Ježišom zaobchádzajú a o tom, s akou trpezlivosťou znáša výsmech a utrpenie.

Judáša sa zmocnilo ešte väčšie zúfalstvo. Ničomný zradca sa skryl za Kajfášov dom. Chcel ujsť pred ľuďmi presne tak ako Kain. Práve na tom mieste robotníci tesali kríž. Jednotlivé časti ležali pripravené jedna vedľa druhej. Judáš sa pri tomto pohľade zhrozil a ušiel. Ukryl sa na okolí, aby sa dozvedel konečný rozsudok.

2.9 Proces

2.10 Judášova samovražda

„Preto sa to pole až do dnešného dňa volá Pole krvi.“ (Mt 27,8)

Kajfáš vyslal k Pilátovi posla, ktorý ho mal poprosiť, aby odsúdil „zločinca z Galiley“ pred sviatkami.

Pred Kajfášovým domom sa zoradil sprievod, ktorý mal viesť Ježiša k Pilátovi. Tvorili ho veľkňazi a niekoľko členov rady v slávnostných rúchach, falošní svedkovia, skupina ničomných zákonníkov a farizeji, Ježišovi úhlavní nepriatelia. Za nimi kráčal Ježiš, ktorého ťahali drábi za povrazy. Zástup sa vydal od Sionu smerom k dolnému mestu, k palácu rímskeho miestodržiteľa.

Judáš, ktorý sa ukrýval v okolí, počul pokrikovanie okoloidúcich:

„Veľrada odsúdila Ježiša na smrť, vedú ho k Pilátovi. Skončí na kríži. Pri procese bol odvážny a nekonečne trpezlivý, na nič neodpovedal, povedal len, že čoskoro zasadne po pravici Boha. Tí mu ale dali! Rade ho zapredal jeden z jeho učeníkov, s ktorým jedol veľkonočného baránka. Ten darebák by si tiež zaslúžil, aby ho odsúdili na smrť!“

Keď zradca počúval tieto slová, zmocnil sa ho neopísateľný strach, náhle zacítil ťarchu peňazí, ktoré mu viseli na opasku. Bolo to, akoby ho ťažilo celé peklo.

Trýznený na duši pustil sa do šialeného behu, akoby ho prenasledoval zlý duch.

Nebežal hodiť sa Pánovi k nohám, aby ho prosil o odpustenie a aby s ním zomrel, ale utekal do chrámu v nádeji, že sa zbaví ťarchy zrady.

V chráme boli viacerí členovia rady, ktorí sem prišli hneď po procese s Ježišom.

Judáš ako šialený vytrhol spoza opaska mešec s peniazmi a podával im ho. Hlas mu preskakoval od úzkosti, keď im hovoril:

„Vezmite si späť vaše peniaze, ale osloboďte Ježiša! Ruším dohodu, lebo som zradil nevinného!“

Členovia rady na neho povýšene hľadeli a s neskrývaným pohŕdaním mu odvetili:

„Čo my máme s tým, že ty si zhrešil? Ak si myslíš, že si zapredal nevinnú krv, nás sa to netýka, to je len tvoja vec! Odsúdili sme človeka, ktorý si zaslúžil smrť, a peniaze, ktoré sme ti dali, nás už nezaujímajú!“

Peňazí, ktoré im Judáš podával, sa ani nedotkli a vzdialili sa.

Judáša zachvátil taký hnev, že odšklbol mešec s peniazmi zo šnúry a peniaze hodil do chrámu. Potom utiekol z mesta.

Videla som satana, ako bežal popri ňom Hinnomským údolím, v ktorom Židia kedysi obetovali vlastné deti modlám.

Diabol šepkal Judášovi všetky kliatby, ktorými proroci prekliali toto údolie. Tie isté kliatby sa vzťahovali na neho, ktorý bol živým príkladom týchto zločinov.

Zlý duch mu opakoval:

„Kain, kde je tvoj brat? Čo si to urobil? Jeho krv volá: Nech si prekliaty na zemi, kdekoľvek pôjdeš ‒ nenájdeš pokoj!“

Zrak mu padol na potok Cedron a na Getsemanskú záhradu a počul posledné slová, ktorými sa mu prihovoril Ježiš: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Vtedy cítil, že prichádza o rozum a hrozil sa sám seba. Satan mu našepkával:

„Tu prešiel Dávid cez Cedron, utekal pred Absolónom, ktorý ostal visieť na strome a zahynul.“

3. kapitola

3.1 Ježiša vedú k Pilátovi

„Od Kajfaša viedli Ježiša do vládnej budovy.“ (Jn 18,28)

Videla som, že Ježiša ťahajú za povrazy. Tvár mal opuchnutú a plnú krvných podliatin. Zohavili ju údery a nočné trápenie. Oblečenú mal len nezošívanú tuniku pošpinenú pľuvancami a fľakatú od krvi. Čvarga sa hrnula zo všetkých strán a sprevádzala sprievod krikom a urážkami na Ježišovu adresu. Keď ho videli zúboženého, skrvaveného a plného krvných podliatin, vylúčili ho zo svojich sŕdc, ich viera sa oslabila a dali sa odradiť. Tí s povrchnejšou vierou sa pridali k zberbe. Nemohli uveriť, že Pán, ktorý sa tu potáca a takto s ním zaobchádzajú, by mohol byť Kráľom, Prorokom, prisľúbeným Mesiášom a Božím Synom.

Farizeji sa prihovárali tým, ktorí sa so strachom prizerali:

„Vidíte vášho kráľa? Pokloňte sa mu!“

Po krátkej nočnej návšteve Kajfášovho súdneho domu zostala Božia Matka vo večeradle, ponorená do svojej nemej bolesti, v neustálej duchovnej jednote s Ježišom. Keď Pána vyviedli zo žalára, aby ho znovu predviedli pred sudcov, išla sa sama pozrieť na svojho milovaného Syna. Svätá Panna sa zahalila do závoja a plášťa a Márii Magdaléne a Jánovi povedala:

„Vyprevaďme môjho Syna k Pilátovmu palácu. Chcem ho vidieť.“

Všetci traja sa pobrali postranným chodníkom. Na sprievod čakali na mieste, ktorým mal prechádzať.

3.2 Pred Pilátom

„Ale on mu neodpovedal ani na jediné slovo, takže sa vladár veľmi čudoval.“ (Mt 27,14)

Keď sa svätá Panna trochu spamätala, Ján a Mária Magdaléna ju zaviedli k Pilátovmu palácu.

Palác sa nachádza na vyvýšenom mieste a vedie k nemu mramorové schodisko. Pred palácom je veľká plocha obklopená stĺporadím, pod ktorým sú stánky predavačov. Palác obkolesuje veľký múr, ktorý prerušuje námestie nazývané fórum, čiže sú v ňom štyri brány na každú svetovú stranu a strážnica. Pilátov palác sa na severnej strane dotýka fóra a na južnej strane pretória, kde Pilát súdieval.

____________________

3.3 Vznik krížovej cesty

Svätá Panna, Ján a Mária Magdaléna stáli pred pretóriom vyľakaní z toho, čo sa deje. Schovávali sa a počuli urážky, ktoré vykrikovali členovia rady. Zatiaľ čo Ježiša viedli k Herodesovi, Ján sprevádzal Pannu Máriu a Máriu Magdalénu po krížovej ceste. Cestou od Kajfášovho domu k Annášovmu až k Olivovej hore a Getsemanskej záhrade prežívali Pánovo utrpenie. Uctili si miesta, na ktorých spadol a obzvlášť ťažko trpel. Svätá Panna často pokľakla a pobozkala zem posvätenú pádom a krvou svojho Syna.

Užialený Ján sa snažil utešiť Máriu Magdalénu a utrápenú Pannu Máriu.

Takto vznikla krížová cesta, bolestné rozjímanie o Ježišovom utrpení.

3.4 Pilát a sen jeho manželky, Klaudie Prokly

„Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: »Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.«“ (Mt 27,19)

Klaudia Prokla, manželka rímskeho prokurátora, stála skrytá na vyvýšenom balkóne a pozorovala sprievod, ktorý viedol Ježiša k Herodesovi. Veľmi rozrušená poslala za Pilátom sluhu, lebo sa s ním chcela rozprávať.

Klaudia bola pekná žena. Na hlave nosila závoj, ktorý jej siahal po chrbát, a účes jej pridŕžala čelenka. Dlhé nariasené šaty jej na hrudi spájala vzácna spona.

Dlho sa rozprávala so svojím manželom. Porozprávala mu svoj zvláštny sen o Božom Synovi. S bledou tvárou zaprisahávala Piláta, aby neublížil Ježišovi.

Kým Klaudia rozprávala Pilátovi svoje sny, ktoré sa jej prisnili tej noci, väčšinu z nich som videla svojím vnútorným zrakom.

Pilátova manželka videla hlavné časti Pánovho života a trpela po celú noc. Boli jej zjavené mnohé smutné pravdy, ako povraždenie neviniatok, Simeonovo proroctvo, umučenie nášho Pána a bolesť jeho svätej Matky.

Ježišovi nepriatelia vystupovali v Klaudiinom sne ako strašidelné postavy.

Videla mnoho zázrakov a úžasných právd, keď tu ju náhle zobudil hluk sprievodu, ktorý viedol Ježiša cez fórum.

Keď uvidela Pána takého zúboženého a dobitého, zovrelo jej srdce a poslala po Piláta.

Keď si pozorne vypočul rozprávanie a prosbu svojej manželky, ktorú mu predniesla s takým dojatím, ubezpečil ju:

„Nenašiel som vinu na tom človekovi, takže ho neodsúdim. Viem, že je nevinný, a poznám zlomyseľnosť Židov.“

Ako záruku svojho slávnostného sľubu jej Pilát dal prsteň. Potom sa rozišli.

Rímsky prokurátor bol skazený a povýšený človek, schopný uchýliť sa k akejkoľvek podlosti, pokiaľ sa mu to hodilo, ale zároveň bol aj veľmi poverčivý.

Jeho náboženské povedomie bolo veľmi zmätené. Potajme pálil kadidlo ako obetu svojim bohom, ktorých žiadal o pomoc. Bál sa, že sa mu pomstia za to, že uznal Ježišovu nevinu, hoci bol o nej presvedčený. Zázračné videnia jeho ženy ho presvedčili a rozhodol sa Ježiša prepustiť. Vyhlásil pohotovosť strážam a všetky dôležité miesta v Jeruzaleme strážili rímski vojaci.

3.5 Ježiš pred Herodesom Antipasom

„Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech...“ (Lk 23,11)

Palác Herodesa Antipasa sa nachádza v novej časti mesta, neďaleko od pretória. Sprievod s Ježišom sprevádzalo niekoľko rímskych vojakov.

Ľud podnecovaný farizejmi zatiaľ zapĺňal okolie Herodesovho sídla.

Tetrarcha, informovaný Pilátovým sluhom, očakával Ježiša v najkrajšej sieni. Sedel na akomsi tróne z vankúšov, obklopený svojimi dvoranmi a ozbrojenými strážami.

Herodesovi veľmi lichotilo, že Pilát mu pred veľkňazmi priznal právo súdiť jeho poddaného.

Ježiša predviedli pred Herodesa úplne dokaličeného, so zakrvavenou tvárou, v šatách špinavých od krvi. Tetrarcha pocítil nával súcitu a hnusu. Obrátil sa na kňazov:

„Ako ste si dovolili priviesť mi ho v takomto stave? Najprv ho umyte a očistite!“

Drábi Ježiša poumývali v predsieni. Boli veľmi suroví, doráňanú tvár mu drhli drsnou látkou. Herodes veľkňazom ostro vytkol ich surovosť, ale urobil to len preto, lebo sa snažil napodobniť Piláta.

Keď ho umyli, stráž ho znovu predviedla pred Herodesa. Herodes chcel ukázať svoju dobrú vôľu a dal mu priniesť pohár vína, aby sa posilnil. Lenže Ježiš sa nenapil. Stál ticho ako socha.

Herodes však hovoril veľa, prihováral sa Ježišovi vzletne a vľúdne a kládol mu množstvo otázok. Ježiš neprehovoril ani slovo a pohľad upieral do zeme.

Herodes potláčal svoju nevôľu a rozčarovanie z Ježišovho správania a ďalej sa ho vypytoval a lichotivo sa mu prihováral. Vyzýval ho, aby pred ním urobil nejaký zázrak:

„Je to pravda, že si Boží Syn? Alebo kto si vlastne? Prečo mlčíš? Rozprávali mi o tvojich rečiach, o zázrakoch a zázračných uzdraveniach, ktoré konáš. Neukážeš mi niečo z toho? Vieš, že ťa môžem prepustiť.“

Keď videl, že Ježiš vôbec nereaguje, pýtal sa ešte naliehavejšie:

„Dozvedel som sa o tebe úžasné veci: vyliečil si slepých od narodenia, tisícky ľudí si nasýtil niekoľkými chlebmi, vzkriesil si Lazára. Prečo teraz nepreukážeš svoju moc? Ty si ten, čo sa zachránil pred smrťou, ktorá za vlády môjho otca postihla mnoho detí? Spomínam si, že za mojím otcom prišli králi z Východu, lebo hľadali novonarodeného židovského kráľa. Bol si to dieťa ty? Alebo chceš len využiť tento príbeh, aby si sa stal kráľom?“

Ježiš však Herodesovi, ktorý žil v cudzoložnom vzťahu s manželkou svojho brata a zavraždil Jána Krstiteľa, nevenoval ani jeden pohľad. Herodes teda vyhlásil:

„Nevidím na tebe nič kráľovské, vidím len blázna!“

Veľkňazi chceli využiť tetrarchovu mrzutosť, ktorú vyvolalo Ježišovo mlčanie a ešte nástojčivejšie mu prednášali svoje obvinenia. Použili najpresvedčivejšie argumenty, aby Herodes nadobudol dojem, že Ježišovo prepustenie ohrozí jeho vládu.

Napriek tomu Herodes nechcel odsúdiť Spasiteľa. Mal na to viacero dôvodov. Predovšetkým sa Ježiša vo svojom vnútri bál a trápili ho výčitky, že dal zavraždiť Jána. Potom tiež pohŕdal veľkňazmi, ktorí ho pre jeho cudzoložstvo vylúčili z obetovania. Napokon nechcel uraziť Piláta, ktorý Ježiša uznal za nevinného.

Ježišovo mlčanie bolo pre neho ponižujúce, takže ho vydal do rúk svojich sluhov a stráží, ktorých bolo v jeho paláci viac než dvesto, a prikázal im:

„Preukážte tomuto smiešnemu kráľovi úctu, akú si zaslúži!“

Spasiteľa dovliekli na veľký dvor a tam mu neľudsky ubližovali. Herodes sa tomu prizeral z kamennej terasy.

Annáš a Kajfáš sa zatiaľ všemožne pokúšali presvedčiť tetrarchu, aby odsúdil Ježiša na smrť. On im však povedal:

„Ak ho odsúdim, previním sa proti Pilátovi, ktorý mi preukázal láskavosť tým, že ho poslal ku mne!“

Keď videli, že sa rozhodol neodsúdiť ho, poverili farizejov, aby poštvali proti Galilejčanovi ľud. Najväčší Ježišovi nepriatelia sa obávali, že Pilát ho prepustí na slobodu, a preto podplatili Herodesových sluhov, aby ho až smrteľne mučili.

Ježiša mučilo dvesto Herodesových sluhov. Navliekli mu veľké biele vrece a všemožne ho trápili, mykali ním, akoby ho chceli prinútiť do tanca, sotili ho na zem a vláčili po dvore. Hlavou viackrát narazil do mramorových stĺpov. Znovu ho postavili na nohy a týrali ho, pľuli naňho a fackovali ho.

Sluhovia, podplatení Ježišovými nepriateľmi, ho bili po svätej hlave. Pán sa na nich ľútostivo pozeral a bolestne stonal. Každý jeho bolestný vzdych vyvolal u jeho mučiteľov výbuch smiechu, nikto s ním nemal zľutovanie.

3.6 Ježiš po druhý raz pred Pilátom

„Barabáš bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu.“ (Lk 23,19)

Za všeobecného posmechu viedli Ježiša oblečeného do bieleho bavlneného vreca k Pilátovi.

Veľkňazi zúrili, že ho ani Herodes neodsúdil.

Veľmi sa hnevali, že musia ísť znovu k Pilátovi, a svoj hnev si vybíjali na Ježišovi.

Chceli ho ľudu ukázať v tomto ponižujúcom stave, a preto ho viedli dvakrát dlhšou cestou. Veľkňazi sa tak rozhodli aj preto, aby mali farizeji dosť času štvať ľud proti Ježišovi.

Drábi cestou Ježiša neprestajne mučili. Viackrát spadol a vstať ho nútili bitkou, kopancami a strkaním. Ľud, ktorého bolo na ceste stále viac, ho nekonečne urážal.

Pán dobitý a ponižovaný čvargou, ktorú na neho nahuckali farizeji, prosil Otca, aby nezomrel prv, než zavŕši dielo vykúpenia.

O štvrť na deväť dorazili k východnej bráne Pilátovho paláca. Herodesov sluha ho vopred upovedomil o výsledku súdu. Herodes mu listom vyjadril svoju vďačnosť a prosil ho, aby sa opäť ujal Galilejského, lebo on v ňom vidí len nemého blázna, ale vinu na ňom nenachádza. Pilát bol veľmi rád, že Herodes má rovnaký názor ako on a že Ježiša neodsúdil. Dal ho pozdravovať a znovu sa stali priateľmi.

4. kapitola

4.1 Bičovanie Ježiša

Pilát chcel upokojiť zberbu tým, že Ježiša exemplárne potrestá, a dúfal, že ich tým obmäkčí. Prikázal teda zbičovať Ježiša podľa rímskeho zvyku, ale zberba huckaná farizejmi ďalej revala:

„Ukrižuj ho!“

Za veľkého kriku a burácania davu viedli Ježiša na námestie. Dotiahli ho k strážnici pretória, kde stál mramorový stĺp so železnými kruhmi a hákmi. Tento stĺp slúžil výhradne na bičovanie odsúdencov. Šiesti kati, ktorí ho mali bičovať, boli egyptského pôvodu. Boli to muži tmavej pleti nízki a zavalití. Boli polonahí a napoly opití, vyzerali ako krvilačná zver. V pohľade mali niečo diabolské. Pri tomto stĺpe už zbičovali na smrť mnohých odsúdencov.

Hoci Spasiteľ nekládol žiaden odpor, mykali ho za laná a kati ho bili a kopali.

Strhli z neho posmešné oblečenie, ktoré mu navliekli u Herodesa, a takmer ho sotili na zem. Ježiš sa triasol a chvel pred stĺpom. Sám si opuchnutými a zakrvavenými rukami vyzliekol šaty. Potom sa modlil a na okamih obrátil pohľad k svojej strhanej svätej Matke.

Otočil sa k stĺpu a keďže ho nútili vyzliecť sa celkom donaha, povedal jej: „Odvráť svoj zrak!“ Neviem, či Ježiš naozaj vyslovil tieto slová alebo či to bola len jeho myšlienka, ale pochopila som, že Mária to počula, lebo klesla do náručia svojich spoločníčok.

Kati priviazali Ježišovi ruky k veľkému kovovému kruhu na vrchole stĺpa. Ramená mu vytiahli tak vysoko nad hlavu, že nohami, ktoré mal pevne priviazané k stĺpu, sa takmer nedotýkal zeme.

Dvaja krvilační surovci ho začali bičovať, čím mu spôsobovali nevýslovné muky. Nedokážem podrobne opísať tú hrôzu, ktorú páchali na našom Pánovi.

Prvé dva korbáče, ktorými ho šľahali, boli bielej farby, pravdepodobne boli vyrobené z tvrdého dreva alebo z hovädzích šliach.

Údery bičom mu otvárali rany na chrbte, nohách a ramenách, až franforce kože spolu s krvou ostriekali zem. Ježišov bolestný nárek sa strácal v kriku davu a farizejov, ktorí neprestajne revali:

„Preč s ním! Ukrižuj ho!“

Pilát dal trúbiť na trúbu, aby ich utíšil a mohol ďalej hovoriť. Teraz sa námestím niesli len jeho slová sprevádzané príšerným svišťaním biča a stenaním Pána, ako aj kliatím opitých katov.

Obzvlášť dojímavo znelo vystrašené bľačanie veľkonočných baránkov, ktorých práve kúpali neďaleko odtiaľto, v Ovčom rybníku. Ich nevinné bľačanie splývalo s Ježišovými vzdychmi.

Väčšina ľudí udržovala určitý odstup od miesta bičovania, len niektorí prichádzali k stĺpu, aby Pána urážali. Niektorí boli dojatí. Videla som, akoby na nich dopadol svetelný lúč.

Mladí ničomníci pripravovali pri strážnici nové korbáče, ďalší hľadali tŕňové prútie, z ktorého uplietli tŕňovú korunu.

Sluhovia veľkňazov podplatili katov a priniesli im džbán plný červenej tekutiny, z ktorého si upíjali, až sa opili.

4.2 Panna Mária počas Ježišovho bičovania

Kým Ježiša bičovali, Panna Mária bola v bolestnom vytržení. V duchu vytrpela to isté čo jej božský Syn. Z úst sa jej dralo tiché stonanie a oči mala červené, lebo veľa plakala.

4.3 Vzhľad Panny Márie a Márie Magdalény počas mučenia Pána

V sobotu 18. marca 1823 viditeľne trpiaca Anna Katarína skončila rozprávanie o bičovaní Ježiša. Svoje rozprávanie o utrpení Krista musela prerušiť. Nasledujúci deň, na štvrtú pôstnu nedeľu, sviatok svätého Jozefa, videla sestra Emmerichová len niektoré výjavy zo života svätého Jozefa a opísala mi, ako vyzerala Panna Mária a Mária Magdaléna.

(Clemens Brentano)

Vidím bledé a pochudnuté líca Panny Márie, jemne tvarovaný nos a oči červené od plaču.

Hoci celú noc blúdila Jozafatovým údolím a ulicami Jeruzalema, rúcho má upravené, nič na nej nie je v neporiadku.

Z jej postavy vyžaruje svätosť, pohybuje sa jednoducho, pokojne a dôstojne. Jej vystupovanie a úsudok sú dary. Všetko na nej je jednoduché, vážne, čisté a nevinné. Belasé šaty jej zvlhli od rannej rosy a od vyplakaných sĺz, ale sú čisté a nepokrčené. Jej neopísateľná a nadprirodzená krása vyjadruje nepoškvrnenosť, jednoduchosť a svätosť.

Mária Magdaléna vyzerá inakšie. Je vyššej a plnšej postavy. Náruživosť, pokánie a nesmierna bolesť zničili takmer všetku jej krásu. Šaty má neupravené a roztrhané, špinavé od blata. Dlhé rozpustené vlasy jej padajú spod mokrého dotrhaného závoja. Myslí len na svojho Pána a vyzerá ako pomätená. Mnohí ľudia z Magdaly, ktorí prišli do Jeruzalema sláviť veľkonočné sviatky, sa jej posmievali, lebo poznali jej predošlý hriešny život a hádzali po nej blato. Ale ona je taká ponorená do svojej bolesti, že si nič nevšimla.

4.4 Ježišovi sa vysmievajú a korunujú ho tŕním

„Prichádzali k nemu a hovorili: »Buď pozdravený, židovský kráľ!« A bili ho po tvári.“ (Jn 19,3)

V pondelok po štvrtej pôstnej nedeli znovu začala mať zbožná sestra videnia Ježišovho umučenia. Zachvátila ju horúčka a dostala taký veľký smäd, že mala takmer úplne vyschnutý jazyk.

4.5 Ecce homo

„Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: »Hľa, človek!«“ (Jn 19,5)

Ježiša so šarlátovým plášťom na pleciach, s tŕňovou korunou na hlave a trstinou v rukách priviedli do Pilátovho paláca. Pán bol na nepoznanie. Z čela doráňaného tŕňovou korunou sa mu rinula do očí krv a stekala mu po tvári až do úst a na bradu.

4.6 Účinok hrôzostrašnej kliatby ‒ Anjeli a zlí duchovia

„Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,25)

Kedykoľvek rozjímam o bolestnom utrpení Krista, vždy počujem tento hrozný výkrik Židov: „Jeho krv na nás a na naše deti!“

Vidím pritom strašidelné výjavy.

Krik davu sa nesie k zatiahnutej oblohe plnej krvavočervených mrakov, z ktorých sa mihajú ohnivé lúče a prenikajú až k deťom v lonách židovských žien.

Vidím dav ponorený do tmy a hrozný rev im vychádza z úst ako oheň, ktorý sa zasa rúti na nich a preniká ich ako žeravý meč. Nad tými, ktorí sa po Ježišovej smrti obrátili, sa len vznáša.

Tých, čo sa neskôr obrátili, nebolo málo, pretože Ježiš sa po celý čas svojho utrpenia spolu so svätou Matkou neúnavne modlil za spásu svojich prenasledovateľov.

Vidím množstvo zlých duchov, ako sa činia v dave, popudzujú Židov proti Ježišovi, šepkajú im do uší a vnikajú im do úst. Neskôr však vystrašene utekajú pred čistou Pánovou láskou.

Vidím, ako anjeli obkolesili Ježiša, Máriu a niektorých svätých ľudí. Tváre a postoj týchto anjelov vyjadrujú skutky milosrdenstva, ktoré konajú: potešovanie, modlitba, pomazanie a iné.

5. kapitola

5.1 Ježiš odsúdený na smrť

„Nepíš: Židovský kráľ, ale: On povedal: »Som židovský kráľ.«“ (Jn 19,21)

Váhavého Piláta napĺňala z Ježišových slov hrôza. Pán mu vymenoval jeho najtajnejšie hriechy a predvolal ho pred Boží súd v súdny deň. Trpké Ježišovo odhalenie ho veľmi rozrušilo, ale napriek tomu ho nechcel odsúdiť.

Na druhej strane nechcel, aby ho obžalovali pred cisárom, čo ho nútilo nekonečne hanebne sa previniť proti spravodlivosti, proti vlastnému presvedčeniu a porušiť sľub, ktorý dal svojej manželke.

Nakoniec ustúpil strachu a rozhodol sa vydať Ježišovu krv Židom.

Aby si očistil vlastné svedomie, dal si liať na ruky vodu a povedal:

„Nemám vinu na krvi tohto nevinného. Vy budete za to zodpovední!“

Nie, Pilát, aj ty by si si mal uvedomiť, čo si vykonal. Nazývaš ho spravodlivým, a prelievaš jeho nevinnú krv! Si nespravodlivý sudca bez svedomia!

Kým ešte znelo volanie: „Jeho krv na nás a na naše deti!“, vrátil sa Pilát do svojho paláca a chystal sa vyhlásiť rozsudok.

____________________

6. kapitola

6.1 Ježiš nesie kríž na Kalváriu

Dvadsaťosem farizejov na koňoch sprevádzalo sprievod na miesto popravy. Medzi nimi boli aj šiesti, ktorí boli pri zajatí Ježiša na Olivovej hore.

Ježiša odviedli do stredu námestia. Viacero otrokov prinášalo cez západnú bránu drevo kríža a hodili ho s veľkým rachotom k Ježišovým nohám.

Ďalší sluhovia prinášali kliny, kúsky dreva na podopretie nôh a dodatočne pripravený kus dreva, ktorým mali predĺžiť kríž. Pán si kľakol ku krížu, objal a trikrát ho pobozkal. Ticho šepkal nebeskému Otcovi ďakovnú modlitbu za započaté vykúpenie ľudstva. Kríž sa stal oltárom jeho obety.

Netrpezliví kati Ježiša zdvihli a surovo mu pomáhali dvihnúť ťažké bremeno na pravé plece.

Pod veľkou ťarchou ostal zhrbený. Keby mu nepomáhali anjeli, sám by kríž nebol zdvihol. Kým sa Ježiš modlil, ruky zločincov pevne priviazali k postranným ramenám ich krížov, ktoré im položili na šiju.

Kmene ich krížov niesli otroci. Kríže mali zložiť na Golgote.

Zaznela trúba Pilátovej jazdy a dala tak znamenie na odchod. Jeden z farizejov na koni podišiel k Ježišovi, ktorý kľačal pod váhou kríža, a povedal mu:

„Koniec pekných rečí. Vpred! Vpred! Skoncujme s ním!“

Kati násilím postavili Pána na nohy. Pocítil na pleciach celú ťarchu kríža. Tak sa začal víťazný pochod Kráľa kráľov, taký potupný na zemi a taký slávny v nebi.

Na spodný koniec kríža priviazali dva povrazy, ktorými dvaja kati dvíhali kríž.

Ďalší štyria držali povrazy priviazané k opasku, ktorý Ježišovi pripevnili okolo drieku.

Plášť mu vyhrnuli a priviazali k pásu.

Ježiš mi pripomínal Izáka, ktorý si niesol drevo na svoje vlastné obetovanie.

Sám Pilát išiel na čele vojenského oddielu, aby zabránil prípadnej vzbure. Sedel na koni v plnej výzbroji, chránený svojimi dôstojníkmi a čatou jazdcov. Za nimi išlo tristo pešiakov, ktorí pochádzali z pohraničia medzi Talianskom a Švajčiarskom. Oddiel rímskych vojakov sa pobral hlavnou mestskou ulicou a sprievod s odsúdenými prechádzal bočnou uličkou, aby sa vyhli ľudu, ktorý išiel do chrámu. Pred smutným sprievodom kráčal trubač, ktorý na každej križovatke trúbil a udával smer. Niekoľko krokov za ním išli sluhovia s povrazmi, klincami, klinmi a všetkými časťami krížov dvoch zločincov.

Potom nasledovali farizeji na koňoch a mladík, ktorý niesol pred sebou nápis na kríž. Tento mladík nebol veľmi zlý.

Nakoniec išiel Ježiš, Spasiteľ, ohnutý a potácajúci sa pod ťarchou kríža. Mal doráňané celé telo a bosé nohy mu krvácali. Od predošlého večera nič nejedol ani nepil a zo straty krvi, pre horúčku a mnohé muky bol nesmierne vyčerpaný.

Pán podopieral ťažký kríž na pleci a pridŕžal ho pravou rukou. Ľavou rukou sa ustavične pokúšal podvihnúť si dlhé šaty, ktoré mu bránili v chôdzi.

Ruky mal poranené a opuchnuté od pút, tvár opuchnutú a skrvavenú, vlasy a bradu zlepené zrazenou krvou. Kríž a povrazy mu pritláčali vlnené šaty na telo a veľmi bolestivo mu znovu otvárali rany.

Štyria kati držali konce povrazov pripevnených na jeho opasok. Dvaja ho ťahali dopredu a ďalší dvaja ho poháňali zozadu, takže jeho krok bol neistý.

Hoci Ježiša sprevádzal len výsmech a krutosť, jeho pohľad bol plný odpustenia a súcitu a jeho pery šepkali modlitbu.

Za ním ťahali na povrazoch dvoch zločincov. Sprievod uzatváralo niekoľko farizejov na koňoch. Rímski vojaci chránili sprievod po stranách pred davom.

Keď prechádzali uličkou, širokou len pár krokov, ale dlhou a špinavou, Pán si veľa vytrpel. Kati kráčali bližšie pri ňom, čvarga sa mu posmievala z okien, terás, z ulice a z bočných uličiek, mnohí na neho hádzali blato, smeti a iný odpad. Dokonca aj deti podnecované dospelými mu hádzali pod nohy kamene a nadávali mu.

Boli to deti, ktoré žehnal a vyhlasoval za blahoslavené.

Ľudia sa zbiehali zo všetkých strán. Každý chcel vidieť smutný sprievod. Dav čoskoro zaplnil uličku i bočné ulice. Mnohí sa pobrali rovno na Kalváriu.

6.2 Ježiš prvý raz padá pod krížom

Úzka ulička sa stáča doľava a mierne stúpa. Týmto miestom vedie podzemný vodovod od hory Sion. Počula som žblnkot vody.

Prv než začne ulica stúpať, je priehlbina, do ktorej sa zbiera dažďová voda a bahno. Prechod cez toto miesto uľahčuje veľký kameň, ako to býva zvykom na jeruzalemských uliciach.

Pri tomto kameni Ježiš s ťažkým bremenom na pleci už nevládal pokračovať v ceste. Jeho kati ho ťahali a nútili ísť ďalej, on však spadol a kríž sa zvalil vedľa neho.

Poháňači kliali, kopali ho a bili. Sprievod sa zastavil a nastala veľká trma-vrma. Pán márne vystieral ruku, aby mu niekto pomohol. Riekol teda:

„Čoskoro sa to skončí!“

Farizeji kričali:

„Postavte ho! Ináč nám tu zomrie!“

Na okraji ulice som videla niekoľko plačúcich žien a detí.

Keď sa Ježišovi podarilo zdvihnúť hlavu, namiesto toho, aby mu pomohli v jeho trápení, diabolskí ukrutníci opäť mu vtlačili na hlavu tŕňovú korunu, ktorú mu predtým sňali, aby mohol niesť kríž.

Násilím ho donútili vstať a na plecia mu položili kríž. Hlavu musel úplne nakloniť nabok, aby mohol niesť ťažké bremeno vedľa širokej tŕňovej koruny.

A Ježiš s novým trápením pokračoval v bolestnej ceste.

6.3 Ježiš druhý raz padá pod krížom ‒ Ježiš stretáva svoju Matku

Bolestná Matka po vyhlásení rozsudku opustila námestie, aby navštívila miesta posvätené posledným utrpením jej milovaného Syna. Ježišove krvavé stopy chcela skropiť svojimi slzami. Pri tejto mystickej obete oddane sprevádzali svätú Pannu Ján a zbožné ženy.

Týmto posvätením sa stala Panna Mária živou Cirkvou, Matkou všetkých kresťanov.

Keď prechádzala zastaveniami utrpenia svojho Syna, počula zvuk trúb, ktoré ohlasovali odchod sprievodu na Kalváriu.

Mária túžila opäť vidieť svojho Syna, poprosila teda Jána, aby ju zaviedol na nejaké miesto, kadiaľ bude prechádzať Ježiš.

Opustili okolie Siona a ponáhľali sa na námestie, z ktorého vyšiel sprievod s Ježišom. Bočnými uličkami prechádzali okolo brán, ktoré boli zvyčajne zavreté, ale dnes boli otvorené, aby obyvatelia mohli sledovať sprievod.

Potom Ján, Panna Mária, Zuzana, Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, a Salome vošli do veľkého paláca. Už neviem presne, či bol tento palác časťou Pilátovho domu, ktorý bol prepojený s ulicami a dvormi, alebo či je to dom, v ktorom býva Kajfáš.

Súcitný vrátnik im dovolil prejsť cez palác na druhú stranu. Ján s Máriou a s ostatnými prešli cez budovu a vrátnik im otvoril bránu na opačnej strane.

Keď som videla Ježišovu Matku bledú a uplakanú, ako sa chveje zakrútená do modrého plášťa, od bolesti mi stislo srdce. Stále jasnejšie počuli krik a zvuk trúb, ktorý sprevádzal sprievod s odsúdenými.

Len čo vrátnik otvoril bránu, hluk bol ešte zreteľnejší a strašnejší. Mária sa modlila a potom sa spýtala Jána:

„Mám sa na to pozrieť alebo mám ísť preč? Ako to znesiem?“

Apoštol jej odpovedal:

„Keby si nezostala, neskôr by si to ľutovala.“

Ostali teda stáť pod bránou a pozerali sa dole ulicou.

Teraz sa ozvalo trúbenie bližšie a preniklo srdce svätej Panny. Sprievod bol už na dohľad, asi osemdesiat krokov od brány. Dav nešiel pred sprievodom, ale tlačil sa zboku a za ním. Keď sa bezočivo a víťazne priblížili sluhovia katov s nástrojmi na mučenie, Ježišova Matka sa roztriasla, vzlykala a zalamovala rukami.

Jeden z tých bezočivcov sa pýtal okoloidúcich:

„Kto je tá žena, čo tak žalostne narieka?“

Hneď dostal odpoveď:

„To je Matka Galilejčana!“

Hneď si z nej začali robiť posmech a ukazovali na ňu prstom. Jeden z nich chytil do ruky klince, ktorými mali pribiť na kríž jej Syna, a výsmešne jej ich ukázal.

6.5 Veronikina šatka

Neprešli ani dvesto krokov, keď z jedného domu vybehla pred sprievod žena. Bola vysoká a pekná a za ruku viedla dievčatko.

Táto žena sa volala Serafia a bola manželkou člena chrámovej rady Siracha. Pre to, čo urobila v tento deň, ju nazývali Veronika (odvodené z vera icon ‒ pravý obraz). Serafia doma pripravila chutné korenisté víno, ktorým chcela občerstviť Pána na jeho bolestnej púti.

V bolestnom očakávaní už raz vyšla sprievodu v ústrety. Bežala popri vojakoch, za ruku držala svoju adoptívnu asi deväťročnú dcérku.

Keďže sa k Spasiteľovi cez hradbu vojakov nedostala, vrátila sa naspäť domov, aby tu vyčkala, kým bude prechádzať sprievod.

Zahalená závojom vyšla na ulicu. Na pleciach mala prehodenú šatku. Dievčatko stálo pri nej a pod zásterkou skrývalo zavretú nádobu s vínom.

Teraz sa Serafii podarilo predrať sa cez zástup a dostala sa až k Ježišovi. Márne sa vojaci snažili zadržať ju. Padla pred Božím Synom na kolená a plná súcitu rozprestrela na jednej strane šatku a podala mu ju so slovami:

„Uznaj ma za hodnú osušiť tvár môjho Pána!“

Ježiš chytil šatku ľavou rukou a pritisol si ju dlaňou na skrvavenú tvár, potom dal ľavú ruku so šatkou k pravici, ktorou držal kríž, stisol šatku obidvoma rukami a podal jej ju späť.

Serafia šatku pobozkala, skryla si ju pod plášť a vstala.

Keď však dievčatko bojazlivo zdvihlo nádobu s vínom k Ježišovi, vojaci mu nedovolili, aby sa z nej napil. Zatiaľ čo sa Serafia odvážila verejne si uctiť Ježiša, nastala veľká tlačenica. Sprievod sa zastavil, rozzúrení farizeji a kati začali Ježiša biť a Veronika rýchlo vošla do domu.

Hneď potom rozprestrela zakrvavenú šatku na stôl a omdlela. Dievčatko sa pustilo do plaču a kľaklo si vedľa nej. Neskôr ich takto pri rozprestretej šatke, na ktorej bola neobyčajne zreteľne odtlačená Ježišova tvár, našiel známy, ktorý vošiel do domu.

Celý zdesený ich prebral a ukázal im Pánovu tvár odtlačenú na šatke. Nesmierne dojatá Veronika si pokľakla a riekla:

„Teraz opustím všetko. Pán mi zanechal pamiatku.“

Šatka bola trikrát taká dlhá ako široká. Ženy zvyčajne takéto jemné vlnené šatky nosili na krku, niekedy ešte jednu na pleciach. Vtedy bolo zvykom prichádzať s takouto šatkou ku chorým, smútiacim a unaveným a osušiť im ňou tvár na znak láskavého súcitu.

Veronika si zavesila túto šatku nad svoje lôžko a uctievala si ju po celý svoj život. Po jej smrti sa šatka dostala prostredníctvom zbožných žien k Božej Matke a skrze apoštolov sa stala dedičstvom Cirkvi.

Serafia sa narodila v Jeruzaleme a bola sesternicou Jána Krstiteľa. Bola asi o päť rokov staršia než Panna Mária a bola aj na jej svadbe s Jozefom.

Bola v príbuzenskom vzťahu so starým Simeonom a od detstva sa priatelila s jeho synmi. Vydávala sa neskoro. Spočiatku bol jej manžel proti Ježišovi a ona preto veľmi trpela. Vďaka vplyvu Jozefa z Arimatey a Nikodéma však zmenil názor.

6.6 Štvrtý a piaty Ježišov pád ‒ Jeruzalemské ženy

„... no uvrhne naň jeho krvilačnosť a vráti mu hanbu jeho Pán.“ (Oz 12,15)

Blízko juhozápadnej brány kati surovo hnali Ježiša dopredu. Musel prejsť cez veľkú mláku.

Šimon sa ju snažil obísť, pričom sa kríž vychýlil z rovnováhy a Ježiš spadol do blata. Bol to jeho štvrtý pád.

Šimon ledva udržal kríž. Pán spadol a vysokým zlomeným, ale jasným hlasom zaplakal:

„Beda, beda, Jeruzalem! Ako som ťa miloval! Ako sliepka, čo zháňa svoje kuriatka pod svoje krídla, a ty ma takto kruto vyháňaš cez svoju bránu!“

Keď ho počuli farizeji, nadávali mu:

„Burič toho ešte nemá dosť, ešte tára!“

Kati ho bili a ťahali z mláky.

Šimona z Cyrény ich krutosť tak rozhnevala, že na nich skríkol:

„Ak s týmito hanebnosťami neprestanete, tak ten kríž zhodím, aj keby ste ma mali zabiť!“

Pred bránou, cez ktorú mal Ježiš prejsť, sa vinie úzky chodník, ktorý vedie ku Kalvárii.

Na začiatku tejto cestičky bol umiestnený kôl s nápisom, ktorý informoval o rozsudku smrti nad Ježišom a dvoma zločincami. Neďaleko odtiaľ stála skupina plačúcich a lamentujúcich žien. Neboli všetky z Jeruzalema. Prišli na sviatky z Betlehema, z Hebronu a z blízkeho okolia. Ježiš tu od vysilenia klesol, ale nespadol celkom na zem, lebo Šimon sklonil kríž k zemi a Pána podoprel. Bol to piaty Pánov pád pod krížom.

Keď ho ženy a dievčatá videli v takomto stave, začali plakať a nariekať.

Podávali mu šatky, aby si utrel krv a pot.

Ježiš sa k nim obrátil a povedal:

„Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádza čas, keď sa bude hovoriť: »Blahoslavené neplodné a tie, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!« Vtedy začnú hovoriť vrchom: »Padnite na nás!« a kopcom: »Prikryte nás!« Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“

Povedal im ešte ďalšie slová, ktorých význam bol takýto: ich plač bude odmenený a odteraz majú kráčať inými cestami.

Na úpätí Golgoty sa sprievod na chvíľu zastavil. Tí, čo niesli katovské nástroje, pokračovali v ceste. Za nimi išlo sto rímskych vojakov. Pilát, ktorý v malej vzdialenosti sprevádzal sprievod až sem, vrátil sa späť do mesta.

6.7 Ježiš na Golgote ‒ Šiesty a siedmy pád

Sprievod sa znovu pohol. Ježiša kati bitkou hnali po kľukatom chodníku, ktorý vedie na Kalváriu.

Na mieste, kde sa hrboľatý chodník stáča na juh, Ježiš šiesty raz spadol. Tento pád bol najbolestnejší zo všetkých. Drábi ho teraz bili a poháňali ešte bezcitnejšie. Na vrchole Kalvárie spadol pod ťarchou kríža ešte raz. To bol jeho siedmy a posledný pád.

Šimon z Cyrény, utýraný a vyčerpaný, prekypoval hnevom a súcitom voči Ježišovi, ktorému chcel pomôcť vstať. Nadávajúci kati ho však odohnali z vrchu palicami.

Spolu s ním zahnali zo sprievodu všetkých, ktorých už nepotrebovali.

Krátko na to sa Šimon pripojil k Pánovým učeníkom.

Z vrchu Kalvárie bolo vidieť až za hradby.

Popravisko malo kruhový pôdorys. Vyzerá ako námestie, z ktorého vychádza päť chodníkov. Päť ciest alebo chodníkov možno nájsť všade v Palestíne, hlavne pri vodných zdrojoch určených na kúpanie alebo krstenie, ako napríklad rybník Betsata. Mnoho miest má aj päť brán.

Vo Svätej zemi má táto stará tradícia hlboký a prorocký význam, ktorý sa vysvetľuje otvorením piatich ciest spásy v piatich Kristových ranách.

Farizeji na koňoch sem prišli zo západnej strany, kde sa svah mierne zvažuje a nie je taký strmý. Odsúdencov viedli opačnou stranou, ktorá je strmá a hrboľatá.

Sto vojakov sa rozostavilo na vrchu a okolo popraviska. Niekoľko z nich dohliadalo na zločincov, ktorých zatiaľ nepriviedli celkom na vrchol.

Obidvaja odsúdenci ležali na chrbte na zemi, s rukami priviazanými k priečnym ramenám svojich krížov.

7. kapitola

7.1 Mária a jej priateľky idú na Kalváriu

Po bolestnom stretnutí s Pánom svätá Panna omdlela. Jej spoločníčky ju odniesli do domu, aby ju uchránili pred rozvášnenou čvargou. Zavrela sa brána medzi ňou a jej týraným Synom.

Mária a jej priateľky našli útočisko v Lazárovom dome. Mária čoskoro opäť pocítila pálčivú túžbu trpieť spolu so Synom, ktorá jej dala silu kráčať cestou utrpenia. Vybrala sa za ním s Máriou Magdalénou a so zbožnými ženami. Bolo ich sedemnásť, boli zahalené závojmi a plné bolesti.

Pobozkali zem na mieste, kde Ježiš zdvihol svoj kríž, a kráčali krížovou cestou.

Bolestná Matka ich viedla jednotlivými zastaveniami, ktoré posvätila krv a bolesť jej milovaného Syna, a všetky si ich uctili. Takto sa podľa Simeonovho proroctva vpísala mečom do Máriinho milujúceho srdca najdojemnejšia prvá cirkevná pobožnosť.

Od najstarších čias si Židia uctievali sväté miesta svojich dejín a modlili sa na nich.

Takto vznikla aj krížová cesta, potvrdená bolestným putovaním Panny Márie a zbožných žien.

Ženy potom vošli do Veronikinho domu, lebo práve touto cestou sa vracal Pilát a jeho vojaci.

U Veroniky si s veľkým dojatím pozreli šatku s odtlačkom Ježišovej tváre.

Neskôr vzali nádobu s korenistým vínom a pobrali sa na Golgotu.

7.2 Ježiša vyzliekajú ‒ Jonadabov súcit

„Dávali mu víno zmiešané s myrhou.“ (Mk 15,23)

Ježiš v malej jaskyni prosil Otca, aby mu dal pred popravou potrebnú silu. Štyria drábi ho vyvliekli z tohto väzenia a ťahali ho ku krížu.

Ani teraz nešetrili kopancami, buchnátmi a ponižovaním. Aj ľud sa mu posmieval a mrzko nadával. Rímski vojaci sa tvárili chladne a vážne a udržovali poriadok.

Zbožné ženy dali katom peniaze, aby dovolili Ježišovi napiť sa korenistého vína, lenže tí vypili víno sami.

7.3 Ježiša pribíjajú na kríž

„Nad hlavu mu dali nápis s označením jeho viny.“ (Mt 27,37)

Ježiša, obraz bolesti, vystreli kati na kríž. Jeho pravú ruku položili na dieru vyvŕtanú v pravom ramene kríža a rameno pevne priviazali. Jeden z nich si mu potom kľakol na prsia a druhý držal zatvárajúcu sa ruku. Ten prvý priložil dlhý hrubý klinec so zaostreným koncom k Ježišovej pravici a zatĺkol ho mocnými údermi kladiva.

Pán skríkol od bolesti a jeho krv postriekala ramená katov.

Počítala som údery kladiva, ale nezapamätala som si, koľko ich bolo.

7.4 Vztýčenie kríža

Keď kríž vztýčili a nechali ho zapadnúť do jamy, pádom sa celý zatriasol. Ježiš nahlas zastonal od bolesti, jeho rany sa rozšírili, začali silnejšie krvácať a vykĺbené kosti narazili o seba. Z hlavy ovenčenej tŕňovou korunou sa liala krv.

Kríž upevnili v jame štyrmi klinmi pri päte kríža ‒ z pravej a z ľavej strany, spredu a zozadu.

Bol to ohromujúci pohľad, keď sa kríž za posmešného kriku farizejov, katov a obďaleč stojaceho ľudu vztýčil do výšky a s rachotom zapadol do jamy.

K Ježišovi doliehali nielen urážky a posmech, ale aj bolestný plač jeho verných. Matka, zbožné ženy a všetci, ktorí mali čisté srdce, pozdravovali nárekom vyzdvihnuté vtelené Slovo.

Keď Ježiša pribíjali na kríž a následne potom kríž zdvíhali, zbožné ženy zhrozene kričali:

„Že týchto lotrov zem nepohltí! Že ich nestrávi oheň z neba!“

Ježišovi nepriatelia odpovedali na tieto slová posmechom a urážkami.

Kati pristavili ku krížu rebrík a odviazali povrazy, ktorými priviazali Ježišovo sväté telo ku krížu, keď ho naň pribíjali. Obnovil sa krvný obeh a krv náhle začala prúdiť do rán, čo Pánovi spôsobovalo obrovské bolesti.

Ježiš omdlieval od bolesti, sklonil hlavu na prsia a asi sedem minút visel ako mŕtvy.

Nastalo hlboké ticho. Všetci vyzerali byť zaskočení novým, ešte nepoznaným pocitom.

Utíchli posmešné výkriky aj bolestný nárek. Ticho prerušil zvuk trúb z chrámu.

Všetci, ktorí boli čistého srdca, vystierali ruky k Ženíchovi všetkých duší.

Dokonca aj peklo vydesil rachot padajúceho kríža a ešte raz zaútočilo svojimi zbraňami ‒ posmechom a kliatím.

Medzi dušami v predpeklí však zavládla úzkostlivo očakávaná radosť.

Mnohé srdcia si spomenuli na slová Jána Krstiteľa: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“

Ježišove nohy boli v takej výške, že jeho priatelia ich mohli objať a pobozkať. Tvár mal obrátenú na severozápad.

7.5 Ukrižovanie dvoch zločincov

„Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov.“ (Lk 23,32)

Kým pribíjali Pána na kríž, dvoch lotrov nechali na východnom svahu Kalvárie pod dohľadom stráže. Oboch odsúdili za vraždu mladej Židovky a jej detí.

Lotor na ľavej strane bol starší. On navádzal toho, ktorý sa potom obrátil, na zlo a bol jeho majstrom.

Volali sa Dizmas a Gezmas. Dizmas je ten, čo sa obrátil.

7.9 Zatmenie slnka ‒ Ježišovo druhé a tretie slovo na kríži

„Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní.“ (Lk 23,44)

Až do desiatej, keď Pilát vyhlásil rozsudok, padali chvíľami krúpy. Potom sa nebo vyjasnilo a svietilo slnko. Na poludnie pokryli oblohu husté červenkasté mraky. O pol jednej popoludní, čo u Židov zodpovedá takzvanej šiestej hodine, nastalo zázračné zatmenie slnka.

Z Božej milosti som videla mnoho podrobností tohto javu, nedokážem ich však primerane opísať.

Môžem povedať len to, že som bola ako mimo zemegule a videla som rôzne hviezdne dráhy, ktoré sa zázračne križujú. Mesiac vyzeral ako ohnivá guľa.

7.10 Chrám počas zatmenia ‒ Pilátova úzkosť

Vystrašení ľudia zmätene blúdili ulicami alebo sa zavreli v domoch.

Piláta som videla v Herodesovom dome. Boli na terase, z ktorej sa predtým Herodes pozeral, ako zberba týra Pána. Vydesene pozorovali oblohu.

Boli presvedčení, že to, čo sa deje, súvisí s Ježišovým odsúdením.

Neskôr odišli sprevádzaní strážou do Pilátovho paláca. Vystrašení prešli opusteným námestím. Pilát sa na Gabbathu, na ktorej odsúdil Ježiša, ani len nepozrel.

Vošiel do svojho paláca a dal zvolať starších zo židovského ľudu, aby mu povedali svoj názor na znamenia, ktoré sa diali na oblohe. Pilát tvrdil, že ukrižovanie Ježiša, ktoré si vymohli Židia, vyvolalo hnev ich Boha a je príčinou zvláštnych znamení v prírode. Lenže Židia všetko ďalej vysvetľovali ako prírodný jav. Mnoho iných sa však obrátilo. Napríklad stráže, ktoré padli na zem pred svätým Pánovým menom.

Pred Pilátovým palácom sa zhromaždil veľký dav a kričal:

„Nespravodlivý sudca! Nech padne jeho krv na jeho vrahov!“

Boli to tí istí, čo ráno kričali: „Ukrižuj ho!“

Chudák Pilát volal, že on nemá nič spoločné s odsúdením Galilejčana, že to Židia chceli jeho smrť a že to bol ich kráľ a prorok, a nie jeho.

Aj v chráme zavládla úzkosť práve pri zabíjaní veľkonočného baránka. Keď nastala tma, prítomných sa zmocnil strach. Zem sa niekoľkokrát zachvela, chrámová opona sa roztrhla a po uliciach chodili vzkriesení mŕtvi.

Veľkňazi sa všemožne snažili upokojiť ľud. Dokonca zapálili všetky sviece, ale zmätok sa len stupňoval.

Bola stále väčšia tma. Na severozápadnom predmestí Jeruzalema, blízko hradieb, sa prepadlo niekoľko hrobiek.

7.11 Ježišova opustenosť ‒ Štvrté slovo na kríži

„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo.“ (1 Pt 2,24)

Na Kalvárii spočiatku nepostrehli zväčšujúcu sa tmu, lebo tu vládol veľký ruch. Kati stavali kríže a kliali, dvaja zločinci na krížoch kričali, farizeji na koňoch sa posmievali Ježišovi, rímski vojaci sa striedali a opití kati hlučne odchádzali... Nasledovala Dizmasova ľútosť a zúrenie farizejov.

Keď však tma hustla, desivo zapôsobila na prítomných, ktorí sa ustarostení vzdialili od kríža.

Potom Ježiš odporúčal svoju Matku Jánovi a Pannu Máriu odniesli, lebo omdlela.

Nastala chvíľa ticha. Väčšina prítomných upierala oči na oblohu a na hviezdy, ktoré červenkasto svetielkovali. Niektorí hľadeli na Ukrižovaného a dosiahli milosť pokánia. Ich svedomie sa prebudilo k pravému životu.

Napokon všetci odišli a okolo kríža zavládol pokoj. Okolo trpiaceho opusteného Ježiša som videla zástupy anjelov.

To bola jediná útecha predtým, než zostal v tme sám.

Pán v tme zavŕšil svoje ľudské poslanie a v dôvernej modlitbe sa obracal k nebeskému Otcovi. S láskou ho prosil a odporúčal mu svojich nepriateľov, odriekal žalmy, ktoré sa napĺňali. Sužovala ho úzkosť ako biedneho človeka, ktorému je odopretá každá ľudská i božská útecha. Keď sa viera, nádej a láska vyčerpá a je vystavená skúške, človek prežíva bolesť, ktorú nemožno vyjadriť slovami.

Úplne opustený Ježiš v hustnúcej tme daroval sám seba a všetky svoje nekonečné zásluhy za nás, hriešnikov, aby sme už nemuseli sami zostupovať do vnútornej tmy.

Okolo tretej hodiny Ježiš zvolal:

„Eli, Eli, lema sabaktani!“, čo znamená: „Bože môj! Bože môj! Prečo si ma opustil?“

Keď počuli tento srdcervúci výkrik, jeden z tých, čo sa mu posmievali, povedal:

„Volá Eliáša!“

Iný sa pridal:

„Uvidíme, či Eliáš príde a pomôže mu z kríža!“

Svätá Panna znovu bežala ku krížu, nasledovaná Jánom, Máriou Kleofášovou, Máriou Magdalénou a Salome.

Išlo tade na koňoch tridsať cudzincov pochádzajúcich z okolia Joppe. Keď uvideli Ježiša na kríži, rozhorčení kričali:

„Keby v tomto krutom meste nebol chrám, malo by ľahnúť popolom! Takú vinu si vzalo na seba!“

Židia, ktorí ostali v blízkosti kríža, reagovali na toto opovržlivé zvolanie hlasnými námietkami.

Títo Židia sa spontánne rozdelili na dve skupiny. Z jednej sa ozýval bolestný nárek a z druhej urážky a kliatby.

Farizeji stíchli, lebo sa obávali vzbury ľudu. Požiadali stotníka Abenadara, aby dal zavrieť najbližšiu mestskú bránu. Od Piláta a Herodesa žiadali posily.

Po tretej hodine popoludní sa obloha vyjasnila a mesiac sa vzdialil od slnka na opačnú stranu. Slnko však bolo zahalené hmlou, bolo bez jasu a malo červenkastú farbu. Pomaly sa objavili slnečné lúče a hviezdy zmizli, no naďalej bolo šero.

Keď sa rozvidnelo, Ježišovým nepriateľom sa vrátila odvaha, ale stotník Abenadar prikázal, aby bolo ticho, a obnovil poriadok.

7.12 Ježišova smrť ‒ Piate, šieste a siedme slovo

„Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: »Žíznim.«“ (Jn 19,28)

Keď sa znovu rozvidnelo, ukázalo sa sväté Pánovo telo na kríži ‒ bledé, zoslabnuté a pre veľkú stratu krvi ešte belšie ako prv.

Ježiš zomieral. Jazyk mal úplne vyschnutý. Povedal:

„Som smädný.“

Ale keď jeho priatelia len smutne pozerali a nič nerobili, poprosil:

„Nemohli by ste mi dať aspoň hlt vody?“

Zarmútený Ján mu odvetil:

„Ach, Pane, zabudli sme na to!“

Táto zábudlivosť najbližších priateľov Ježiša natoľko sklamala, že zašepkal:

„Aj moji najbližší museli na mňa zabudnúť a nepodajú mi piť, aby sa naplnilo Písmo.“

8. kapitola

8.1 Jozef z Arimatey si pýta od Piláta Ježišovo telo

„Tu istý muž menom Jozef, člen rady, dobrý a spravodlivý človek z judejského mesta Arimatey, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi a očakával Božie kráľovstvo, zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo.“ (Lk 23,50-52)

____________________

8.2 Otvorenie Ježišovho boku ‒ Smrť dvoch zločincov

Na Golgote vládol smútok. Obloha bola chmúrna a zdalo sa, že celá príroda sa ponorila do smútku. Panna Mária, Ján, Mária Magdaléna, Mária Kleofášova a Salome stáli alebo sedeli so zahalenými hlavami pred krížom a žialili. Niektoré zbožné ženy sa vrátili do mesta.

Niekoľko vojakov sedelo na hrádzi. Kopije mali zabodnuté do zeme a zhovárali sa so svojimi druhmi, ktorí stáli opodiaľ.

Poddôstojník Kassius sa pohyboval na koni z jednej strany na druhú. Bol to dvadsaťpäťročný mladík, ktorému sa jeho podriadení často vysmievali pre jeho upäté vystupovanie a škuľavosť.

Na popravisko prišli šiesti kati, ktorí si niesli rebríky, lopaty a ťažké železné tyče na lámanie kostí.

Keď ich Ježišovi priatelia uvideli, trochu odstúpili.

Svätá Panna sa hrozila toho, že ešte budú urážať aj telo jej Syna.

8.3 Záhrada Jozefa z Arimatey a hrobka

Záhrada Jozefa z Arimatey bola pri Betlehemskej bráne (alebo Efraimskej), neďaleko od Kalvárie. Bola to pekná záhrada nepravidelného tvaru, ktorá siahala až ku hradbám mesta. Bolo v nej mnoho stromov, lavičiek a odpočívadiel a rástlo tu veľa kríkov, kvetov a voňavých bylín.

Bola tu jaskynná hrobka obrátená na východ. Obklopoval ju živý plot. Vedľa nej bol okrúhly kameň, ktorým sa mal zatarasiť vchod do hrobky. Pred hrobkou rástlo niekoľko paliem.

Blízko tejto hrobky boli ďalšie dve menšie jaskynné hrobky. Úzky chodníček viedol na východnú stranu záhrady.

Ku vchodu do hrobky bolo treba zostúpiť po schodíkoch.

Jaskyňa bola uprataná a pripravená. Bola dosť priestranná, takže pri stenách mohli stáť štyria ľudia zľava i sprava a medzi nimi bolo možné pohodlne preniesť mŕtvolu.

8.4 Snímanie Ježišovho tela z kríža

V piatok 30. marca 1820, keď sestra Anna Katarína Emmerichová rozjímala o snímaní Ježiša z kríža, náhle upadla do mdlôb, až vyzerala ako mŕtva.

Keď sa prebrala, jej utrpenie sa nezmenšilo. Povedala: „Keď som kontemplovala Ježišovo telo položené na kolena Matky, povedala som si: Pozri, aká je Mária silná, ani na chvíľu sa nepoddá slabosti!“

(Clemens Brentano)

Ku Kalvárii prišli piati ľudia, pozreli sa na kríž a odišli. Pravdepodobne to boli Ježišovi učeníci, ktorí prišli cez údolia z Betánie. Kríž strážilo len niekoľko vojakov.

Tri razy som na Kalvárii videla Nikodéma a Jozefa z Arimatey ‒ keď dali počas ukrižovania odkúpiť Pánove šaty, keď pozorovali ľud, ktorý sa kajúcne vracal do Jeruzalema, a nakoniec, keď sa dohadovali, ako sňať Kristovo telo z kríža. Potom sa vrátili do mesta a pripravili všetko potrebné na balzamovanie. Ich sluhovia priniesli rebríky a náradie, pomocou ktorého mali sňať Ježiša z kríža.

8.6 Uloženie do hrobu

Ježišovi priatelia položili sväté telo na kožené nosidlá, zakryli ich hnedou prikrývkou a po stranách zastrčili dve tyče.

Tento pohľad mi pripomínal archu Zmluvy.

Nikodém a Jozef si položili na plecia predné konce tyčí, Abenadar a Ján zadné. Za nimi kráčali Panna Mária, Mária Héliho, Mária Magdaléna a Mária Kleofášova a potom ostatné ženy: Veronika, Jana, Mária, Markova matka, Salome, Zebedejova manželka, Mária Salome, Salome z Jeruzalema, Zuzana a Anna, neter svätého Jozefa, ktorá vyrástla v Jeruzaleme.

Sprievod uzatvárali Kassius a obrátení vojaci.

Maroni z Naimu, Samaritánka Dina, Mara a ďalšie ženy zostali v Betánii s Martou a Lazárom.

Cestu k hrobke im osvetľovali dvaja vojaci s fakľami.

Smútočný sprievod vošiel do záhrady Jozefa z Arimatey, pričom smutne spievali žalmy.

Z neďalekého kopca ich pozoroval Jakub Starší, Jánov brat. Hneď potom sa rozbehol, aby podal správu učeníkom, ktorí sa schovávali v jaskyniach.

Keď dorazili k hrobke, sňali prikrývku z nosidiel a Pánovo telo položili na lôžko na podstavci.

Zbožné ženy sa postavili pred vchod do hrobky.

Na kamenné lôžko už vopred dali veľkú plachtu a rôzne vonné byliny.

Jaskyňu už predtým Nikodémovi sluhovia vyčistili a pálili v nej kadidlo. Vnútro bolo vyzdobené.

Verní priatelia naposledy prejavili Pánovmu telu svoju lásku bozkom a plačúc vyšli z hrobky.

Hneď po nich vošla dnu Panna Mária. Sadla si ku hlave svojho Syna a s plačom sa sklonila k jeho telu.

Keď vyšla von, do hrobky vstúpila Mária Magdaléna a Ježišovo telo obsypala kvetmi a zelenými ratolesťami. Potom zalamujúc rukami a s plačom mu bozkávala nohy, až kým ju muži neupozornili, že musia zavrieť hrobku.

Ku vchodu privalili kameň.

Pána pochovali pri svetle fakieľ.

Kým ho ukladali do hrobky, videla som v okolí záhrady potulovať sa niektorých Ježišových učeníkov.

Tretia časť: Zmŕtvychvstanie

9. kapitola

9.1 Ježišovi priatelia počas soboty

Nikodém a Jozef sa zo záhrady vrátili do Jeruzalema. Prešli malou bránkou, ktorú používali Ježišovi priatelia.

Aj Mária Héliho s Máriou, Markovou matkou, a ostatnými sa vrátili do Jeruzalema. Panna Mária, Ján, Mária Magdaléna a niekoľko ďalších žien sa vrátili na Kalváriu, aby sa tam modlili.

Kassius išiel k Pilátovi, aby ho oboznámil s tým, čo sa udialo. So sebou niesol kopiju, ktorou prebodol Kristovo srdce.

Pilátovi sľúbil, že ho bude podrobne informovať aj o nasledujúcich udalostiach, ak ho Pilát zaradí do stráže hrobu, ktorú budú Židia určite požadovať.

Miestodržiteľ súhlasil, hoci Kassia pokladal za pomätenca a z poverčivosti mu prikázal, aby kopiju, ktorú priniesol, nechal pred dverami.

Panna Mária a jej spoločníčky sa vracali na Kalváriu pomodliť sa. Zišli z cesty, aby ich nezbadali vojaci, ktorí s fakľami vystupovali na Kalváriu, aby zložili dolu kríže.

Jozef a Nikodém v Jeruzaleme stretli Petra, Jakuba Staršieho a Jakuba Mladšieho, ktorí hľadali roztratených učeníkov. Petrom lomcovala bolesť a žiaľ, v slzách objal oboch členov rady a ospravedlnil sa, že nebol pri ukrižovaní Pána. Potom im poďakoval za pochovanie Ježiša. Dohodli sa, že po zaklopaní učeníkom otvoria bránu na večeradle.

9.2 Večer pred zmŕtvychvstaním

V sobotu večer prišiel ku ženám Ján, smútil s nimi a potešoval ich. Potom odišiel. Neskôr prišiel Peter a Jakub Mladší, ale nezostali dlho. Hneď nato sa ženy rozišli do svojich izieb, zahalili sa do plášťov, posadali si na truhlice poprášené popolom a smútili.

9.3 Noc zmŕtvychvstania

„Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.“ (Jn 20,9)

9.4 Vzkriesenie Pána (podrobnosti)

„Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň.“ (Mt 28,2)

V tú noc som videla vo veľkej žiare Ježišovu dušu medzi dvoma bojovnými anjelmi. Neboli to anjeli v kňazských rúchach, ktorí adorovali pri jeho tele. Okolo neho bolo množstvo žiarivých postáv. Svätá Ježišova duša zostúpila do hrobky a splynula so svätým telom, ktoré sa hneď začalo hýbať.

Žiarivé Pánovo telo vyšlo z obalu z bočnej strany, akoby vyšlo z rany v boku. Pripomenulo mi to Evu, ktorá vyšla z Adamovho boku.

Hrobku zaplavovalo žiarivé nebeské svetlo. V tej chvíli som videla vychádzať z hĺbky pod podstavcom netvora s chvostom hada. Zlostne obracal k Pánovi dračiu hlavu, okrem ktorej mal, ako si spomínam, aj ľudskú hlavu.

Vzkriesený Spasiteľ držal v ruke tenkú bielu paličku, na konci ktorej bola malá zástavka.

Ježiš pošliapal dračiu hlavu a paličkou tri razy bodol netvora do chvosta. Pri každej rane sa netvor stiahol a napokon spadol naspäť do priepasti. Len ľudská hlava sa naďalej pozerala hore.

Podobného hada som videla pri Ježišovom počatí. Pripomínal mi hada z raja, no tento dvojhlavý bol ešte odpornejší.

V obraze draka s rozšliapanou hlavou sa ukázalo víťazstvo Krista nad smrťou. Ježišov hrob som už nevidela.

____________________

9.5 Zbožné ženy pri hrobe ‒ Zjavuje sa vzkriesený Ježiš

„A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: »Pozdravujem vás!«“ (Mt 28,9)

Ženy vošli do Jozefovej záhrady, no nevšimli si znaky, ktoré sprevádzali zmŕtvychvstanie. Nevedeli ani to, že pri hrobe sú stráže, lebo v sobotu tam neboli. Teraz sa ustarostene pýtali:

„Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“

Pri svojej vrúcnej túžbe uctiť si Pánovo telo ani nepomysleli na také veci. Ježišovo telo chceli pokropiť voňavými olejmi a posypať kvetmi.

Salome niesla najviac vonných olejov. Táto Salome nebola Jánovou matkou, ale bola to bohatá pani z Jeruzalema, príbuzná svätého Jozefa.

Ženy sa dohodli, že počkajú pred hrobkou na niektorého z učeníkov, ktorý im kameň odvalí.

9.6 Ukončenie pôstnych rozjímaní

V nedeľu, ktorá nasledovala po Veľkej noci, Židia umývali a upratovali chrám. Rozsypali pritom vonné byliny a popol z kostí, prinášali obete, odnášali trosky a doskami a kobercami zakryli stopy po zemetrasení. Napokon dokončili prerušené obrady.

Farizeji, saduceji a herodiáni vyhlásili, že slávenie Veľkej noci prerušilo zemetrasenie a prítomnosť nečistých osôb na svätom mieste.

Svoje vysvetlenie doplnili rozprávaním o Ezechielovom videní o oživení mŕtvych.

Hrozili, že potrestajú a uvrhnú kliatbu na každého, kto bude šíriť správy, ktoré nie sú v súlade s oficiálnym vyhlásením.

Nebolo pre nich ťažké umlčať ľud, pretože mnohí niesli vinu na nespravodlivom odsúdení Ježiša a na jeho smrti.

Tí lepší však uverili apoštolom a obrátili sa. Mnohí konvertovali tajne, iní tak urobili verejne na Turíce.

Veľkňazi nemohli zabrániť šíreniu viery v Ježiša. Už za čias diakona Štefana bola celá mestská časť Ofel a východná strana Siona kresťanská. Kresťanské spoločenstvo sa rozšírilo až do údolia Cedronu.

Annáš zúril a bol ako posadnutý diablom. Zavreli ho a už sa viac nedostal von. Kajfáša zožierala zlosť.

Vo štvrtok po Veľkej noci sestra Anna Katarína Emmerichová povedala toto:

Dodatok: Po vzkriesení Pána

Zjavenia Vzkrieseného

Na ceste do Emáuz

„Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24,32)

Učeníkov a apoštolov som videla v dome Jána Marka. Rozprávali sa o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Mnohí boli ešte na pochybách.

Hlavne Lukáš a Kleofáš nemohli uveriť, že Pán vstal z mŕtvych.

Pretože o všetkom chceli porozmýšľať osamote, obaja sa rozhodli odísť do Emáuz. Nechceli, aby ich videli spolu, a tak sa jeden vybral chodníkom vpravo a druhý išiel inou cestou.

Lukáš mal so sebou kožený vak a palicu. Často schádzal z chodníka, aby zbieral liečivé rastliny.

Pokrstil ho Ján a občas bol prítomný na Ježišovom vyučovaní. Po umučení Pána sa pridal k apoštolom.

Lukáš a Kleofáš sa stretli na kopci kus cesty za Jeruzalemom. Ešte stále boli rozrušení z toho, že Pán dovolil svojim nepriateľom, aby ho ukrižovali. Cestou sa zhovárali a odriekali žalmy. Zrazu sa k nim priblížil vzkriesený Ježiš. Zbadali ho, ale ho nespoznali. Spomalili, aby ich mohol „pútnik“ predísť. Lenže aj Ježiš spomalil, podišiel k nim a opýtal sa ich, o čom sa rozprávajú. Potom som ho počula hovoriť o Mojžišovi, o Prorokoch a o Písmach. Podrobne im hovoril o častiach, ktoré sa týkali jeho. Učeníci žasli nad ním a nad hĺbkou jeho znalostí.

Keď sa priblížili k dedine Emauzy, Pán sa tváril, že ide ďalej, smerom na Betlehem. Oni však naliehali, aby zostal s nimi, a pozvali ho do miestneho hostinca.

Sadli si k čistému prestretému stolu v hlavnej sieni.

Hostinský im priniesol med a veľký štvorcový koláč. Pred Pána, ktorý bol pre nich cudzinec a vážený hosť, položil malý nekvasený chlieb. Bol tenký a mäkký ako veľkonočné chleby.

Spoločne sa pomodlili a Ježiš jedol s nimi. Vzal do rúk nekvasený chlieb, naznačil doň kosteným nožom tri časti a položil ho na tanier. Potom vstal, pomodlil sa, požehnal tanier s chlebom a zdvihol ho k nebu. Tanier držal obidvoma rukami.

V tej chvíli sa Pán premenil. Dvaja učeníci ho spoznali a upadli do vytrženia.

Ježiš obklopený svetlom položil tanier na stôl, lámal chlieb a dával im ho jesť. Keď si vzal svoju časť, zmizol.

Dvaja učeníci si v slzách padli do náručia.

Vo večeradle

„Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20,27)

Kleofáš a Lukáš sa po zjavení Pána vrátili do Jeruzalema.

Prišli ku večeradlu, zaklopali na bránu a ostatní im otvorili.

Mária, Ježišova Matka, po Synovom nanebovstúpení

Úryvok z: Das Leben der heiligen Jungfrau Maria, Mníchov 1854.

Panna Mária žila po nanebovstúpení nášho Pána ešte tri roky na Sione, tri roky v Betánii a deväť rokov v Efeze. Odviedol ju tam Ján, keď Židia začali prenasledovať Lazára a jeho sestry.

Ján ju vzal do Efezu a dal pre ňu postaviť malý byt neďaleko mesta. Sprevádzala ju skupinka žien a niekoľko verných z Palestíny.

Umučenie Pána Ježiša
vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej

Z talianskeho originálu La passione del Signore nelle visioni di Anna Katharina Emmerick, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo 2004, preložila Jana Sarňáková.
Jazyková úprava Eva Kšiňanová.
Návrh obálky Barbara Neumannová.
Grafická úprava a zalomenie textu Fabian Chupáč.
Zodpovedný redaktor Róbert Mésároš.