Zosnutie Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny

Pri príležitosti 60. výročia vyhlásenia dogmy o nanebovzatí Panny Márie (1. november 1950) mesačník 30GIORNI požiadal Bartolomeja I., ekumenického patriarchu Konštantínopola, o komentár, ktorý je pekným svedectvom o tom, do akej miery pravoslávni a katolíci vyznávajú spoločnú mariánsku vieru.  

Pravoslávna cirkev prechováva hlbokú úctu k Božej Matke – Theotokos (Bohorodičke) alebo Panaghia (Presvätej), ako ju prednostne nazývame – a oslavuje ju nie ako zbožnú výnimku, ale ako konkrétny príklad kresťanskej dôvery a odpovede na povolanie byť Kristovým učeníkom. Mária je výnimočná iba vo svojej obvyklej ľudskej čnosti, ktorú my ako zbožní kresťania máme uznávať a napodobňovať. Na jej smrť sa spomína 15. augusta, je to jeden z dvanástich veľkých sviatkov pravoslávneho kalendára. 

Aby pochopila „svätú zmluvu“ alebo Máriino tajomstvo, ku ktorému sa „nikto s neskúsenými rukami nemôže priblížiť“, pravoslávna teológia smeruje svoj pohľad na Sväté písmo, no predovšetkým na tradíciu, najmä na liturgiu a ikonografiu. V tomto ohľade pravoslávni kresťania spájajú s Máriou predovšetkým jej úlohu pri vtelení Boha ako matky nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, zatiaľ čo ju zároveň spájajú s dlhým radom ľudských – a nie božských – bytostí, ktorý implikuje kontinuitu dejín spásy a vedie až k narodeniu Božieho Syna Ježiša z Nazareta pred dvetisíc rokmi. Izolovať Máriu od tohto prípravného alebo k „spásnej ekonómii prináležiaceho“ pokolenia znamená oddeľovať ju od našej skutočnosti a vytláčať ju na okraj, čo sa týka našej spásy. Aj Mária potrebuje spásu ako všetci ľudia, ba aj keď sa uctieva ako „bez osobných hriechov“, jednako zostáva podrobená otroctvu dedičného hriechu. I v prípade, že je „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“, platí to, čo platí pre nás, aj pre Máriu. Aj keď je „požehnaná medzi ženami“, stelesňuje to jediné, čo všetci ľudia potrebujú: venovať sa Božiemu slovu a zveriť sa Božej vôli. 

Keď sa pravoslávni kresťania v chráme pozrú nahor, zbadajú Pantokratora („toho, ktorý všetko ovláda“), teda Krista, ktorý sa počas bohoslužby vypína nad ich hlavami. Avšak nachádzajú sa bezprostredne oproti Platytere („tej, ktorá je širšia ako všetko“), teda Božej Matke, ktorá sa nachádza bezprostredne pred nimi, vo veľkej apside, ktorá spája oltár s nebom. Pretože porodila Božie Slovo a jej lono „pojalo toho, ktorý sa nedá pojať“. Tak bola schopná dať priestor tomu, ktorého priestor nedokáže pojať, a urobila opísateľným toho, ktorý je neprístupným tajomstvom.

Zo Svätého písma sa dozvedáme, že náš Pán, keď visel na kríži, videl svoju matku a svojho učeníka Jána a obrátil sa na Pannu Máriu s nasledujúcimi slovami: „Žena, hľa, tvoj syn!“ A Jánovi povedal: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,25-27). Od tej hodiny si apoštol a evanjelista lásky vzal Theotokos k sebe a staral sa o ňu. Popri zmienke v Skutkoch apoštolov (Sk 2,14), ktorá potvrdzuje, že Panna Mária bola na Turíce spolu s Pánovými apoštolmi, aj tradícia trvá na tom, že Theotokos zostala v Jánovom dome v Jeruzaleme, kde pokračovala vo svojom poslaní v slove a skutku.

Ikonografická a liturgická tradícia cirkvi potvrdzuje tiež, že učeníci v okamihu jej smrti bolo roztrúsení po celom svete, aby ohlasovali evanjelium, ale vrátili sa späť do Jeruzalema, aby prejavili úctu Theotokos. S výnimkou Tomáša sa zišli všetci – aj apoštol Pavol – pri jej smrteľnom lôžku. Pri jej smrti Ježiš Kristus zostúpil z neba, aby priniesol jej dušu do neba. Telo Theotokos po jej úmrtí v procesii preniesli k hrobu v blízkosti Getsemanskej záhrady a tam pochovali. Keď o tri dni neskôr prišiel apoštol Tomáš a chcel vidieť jej telo, hrob bol prázdny. Telesné vzatie Theotokos do neba bolo potvrdené anjelovým oznámením a zjavením Márie pred apoštolmi. Toto všetko je odrazom udalostí spojených s Kristovou smrťou, uložením do hrobu a zmŕtvychvstaním. Ikona a liturgia sviatku smrti a pochovania Bohorodičky načrtávajú celkom jasne pohrebnú liturgiu a súčasne podčiarkujú základnú náuku o zmŕtvychvstaní Máriinho tela. Po tejto stránke je Máriina smrť sviatkom, ktorý posilňuje našu vieru a nádej vo večný život.

Pravoslávni kresťania nazývajú tento sviatok radšej „zosnutie“ (Koimisis, alebo „usnutie“) Theotokos  než „vzatie“ (telesné „prenesenie“) do neba. Lebo zdôrazňovanie toho, že Mária je človekom, ktorý zomrel a bol pochovaný ako ostatní ľudia, nám dáva istotu, že Mária – aj keď „ani hrob ani smrť nedokázali zadržať Bohorodičku, našu neotrasiteľnú nádej a vždy bdelú ochranu“ (z kondáku sviatku) – je nám v skutočnosti oveľa bližšia, ako si myslíme; neopustila nás. Ako to vyjadruje tropár sviatku: „Pri pôrode si panenstvo zachovala, pri zosnutí si svet neopustila, Bohorodička. Prešla si do života, ty, ktorá si matkou Života. Svojimi príhovormi oslobodzuješ od smrti naše duše.“

Pre pravoslávnych je Mária nielen „vyvolená“. Symbolizuje predovšetkým rozhodnutie, ku ktorému je vyzvaný každý z nás v odpovedi na božskú iniciatívu pre vtelenie (alebo narodenie Krista v našich srdciach) a pre premenu (alebo pre obrátenie našich sŕdc od zlého k dobrému). Ako povedal svätý Simeon Teológ v 10. storočí, všetci sme povolaní k tomu, aby sme sa stali Christotokoi (tými, ktorí rodia Krista) a Theotokoi (tými, ktorí rodia Boha).

Kiež by sme sa skrze jej príhovor všetci stali ako Mária Theotokos.

Foto: TASR/AP, archív autora. Preložil Ján Krupa.