C. BARTHAS Boli raz tri malé deti...

Transkript

1 C. BARTHAS Boli raz tri malé deti... Utiahnutý a kajúcny život fàtimských vyvolencov Podľa najnovšieho opraveného vydania preložil Ján Buday Vydal spolok sv. Vojtecha v Trnave, Ružencovej Panne Márii Fàtimskej

2 Fotografia detí z

3 Poznámky autora Táto knižočka usiluje sa oboznámiť všetky deti s krásnymi dušami fàtimských vyvolencov. Autor upotrebil k tomuto dielu všetky knihy, ktoré pojednávajú o Fàtime a ktorých vo francúzskej reči bolo vcelku málo. Najviac čerpal z knižočky: J a c i n t a, episodios ineditos das Apariçôes de Nossa Senhora, ktorú vydal podľa rozpomienok sestry Márie - (Lucia de Jésus) Vdp. Dr. José Galamba de Oliveira (Editions du Sanctuaire, Fàtima, 1938). J a c i n t a dostala sa do rúk verejnosti prvý raz 13. mája 1938 z príležitosti národnej ďakovnej púte. Pôsobila ako zjavenie Božie. Leirsko-fàtimský biskup napísal o knihe tieto slová: Príbeh tejto knižočky svedčí o pôsobení veľkej milosti Božej na malých pastierikov a ukazuje nám všetkým príklad. Obrátenie veľkého počtu ľudí je neodškriepiteľným dôkazom o pravdivosti zjavenia a je väčším zázrakom milosti Božej, ako všetky kamenné alebo mramorové sochy, postavené ku cti a sláve Matičky Božej. Autor tiež veľa čerpal z krásnej knihy: F à t i m a, graças, segredos, misterios, ktorá vyšla z pera p. Antero de Figueiredo, člena Vedeckej Akadémie v Lisabone a člena Brazílskej Filozofickej Akadémie (Librairie Bertrand, Lisbonne, 1939). Napokon s vďačnosťou treba spomenúť ctih. otca P. Castelbranco, S. Sp., autora rozličných článkov o Fàtime, ktoré autorovi veľmi pomohli a tiež P. Gonzaga da Fonseca, S. J., profesora na Biblickom Inštitúte v Ríme, ktorý vďačne prispel hojnými a vzácnymi radami. Poznámky k druhému vydaniu Úspech prvého vydania prevýšil všetky nádeje. Kniha bola rozobratá za niekoľko mesiacov. Druhé vydanie, ktoré meškalo pre nedostatok papieru, prichádza s niektorými menšími opravami, lebo nanovo preštudované spisy prinútili autora, v záujme historickej pravdy, pozmeniť niektoré state. Toto vydanie prináša určité dôležité doplnky, lebo cirkevná vrchnosť, z príležitosti 25. výročia zjavení, dovolila uverejniť doteraz ukrývané a zatajované prvky fàtimského zjavenia. Sestra Lucia de Jésus, jediná ešte žijúca, dovolila ich odhaliť z čistej poslušnosti a povolenia neba. Tieto doplnky boli uverejnené v knihe P. da Fonseca Le Meraviglie di Fàtima, ktorá vyšla v máji r tlačou vatikánskej kníhtlačiarne. Z nových časti treba spomenúť najmä zjavenia anjela malým pastierikom a dôležité podrobnosti druhého a tretieho zjavenia, týkajúce sa fàtimského zjavenia. Jún C.B. Poznámky k tretiemu vydaniu Autor po najnovšom preštudovaní spisov mierne upravil state tretieho zjavenia. OSVEDČENIE Keď hovoríme o zázračných a nadprirodzených skutkoch fàtimského zjavenia, usilujeme sa hovoriť v tom zmysle, ktorý cirkevná vrchnosť schválila alebo schváli bez toho, aby sme chceli predchádzať rozhodnutia Svätej Stolice. List J. Em. kardinála Maglione Štátny sekretár Jeho Svätosti pápeža Pia XII. SEGRETERIA DI STATO DI SUA SANTITA Vatikán, 3. decembra Vysokodôstojný pán kanonik, Jeho Svätosť s otcovským uspokojením láskavo prijala úctu, ktorú ste mu preukázali venovaním svojej ozaj dojímavej knihy Boli raz tri malé deti... Bola to tak vrúcna zbožnosť, ako i nadanie, ktoré Vás viedlo k napísaniu pravdivých strán tejto zlatej legendy, v pravý čas povzbudiť čitateľov k mariánskej úcte. S úžitkom môžu ju čítať malí i veľkí. 3

4 Najmä v deťoch vzbudí chuť nasledovať príklad troch malých portugalských kamarátov a s väčšou radosťou pridružia sa k náboženským spolkom, ktoré Svätá Stolica tak často a naliehavo odporúčala, ako je Eucharistické združenie a Dielo detského ruženca. Svätý Otec ďakuje Vám, Vysokodôstojný pán kanonik, za synovskú úctu a ako odmenu posiela Vám apoštolské požehnanie. Je mi veľkou radosťou a cťou prijať pre Vás taký šľachetný odkaz. Ráčte prijať, Vysokodôstojný pán kanonik, môj srdečný a oddaný pozdrav. L. kardinál MAGLIONE. List. J. Em. Kardinála Luigi Maglione-ho, ktorý písal v mene Jeho svätosti Pia XII. vdp. kanonikovi C. Barthasovi v spojitosti s knihou Fàtima, merveille inouïe. Segreteria di Stato Di Sua Santita Vatikán 21. júla VYSOKODÔSTOJNÝ PÁN KANONIK, Vaša synovská úcta, ktorú ste prejavili s vdp. P. G. da Fonsecom, hlboko dotkla sa Jeho Svätosti. Ďakuje Vám, že z príležitosti Jeho biskupského jubilea potešili ste ho svojím dielom: Fàtima, merveille inouïe. Vaša kniha priniesla nádej, že Panna Mária bude orodovať za utíšenie vojnových zmätkov, ktoré zakrvavili celý svet. Výslovne si želá, aby o toto utíšenie prosili najmä deti Najdobrovitejšiu Matku Božiu. Jeho Svätosť je hlboko dojatá, že zázračné fàtimské udalosti stali sa práve v roku Jeho svätenia za biskupa (r. 1917) a preto so zvláštnou vďakou prijíma tento Váš dôkaz mariánskej úcty a oddanosti ku Svätej Stolici. Svätý Otec ráči Vám blahoželať k prekladu naozaj tak záslužného diela, akým je kniha vdp. P. G. da Fonseca a ktorý ste s toľkou láskou urobili. Už Vaša vzácna kniha Boli raz tri malé deti vzbudila o fàtimské odkazy záujem francúzskych čitateľov a zachytila najmä mládež. Dnes tento veľký čin súčasných náboženských dejín je naširoko pretriasaný. Nechže je upozornením pre ľudstvo na nadprirodzené pravdy, na ktoré svet zabúdal pri hľadaní poriadku a pokoja. Kiež zapáli v našich srdciach horúcejšiu lásku k Najsvätejšej Panne, ktorá je prepotrebnou a najistejšou cestou k Ježišovi. V tejto sladkej nádeji Jeho Svätosť obnovuje apoštolské požehnanie Vám a vdp. P. G. da Fonsecovi. Ráčte prijať prejav mojej úcty a oddanosti. L. KARDINÁL MAGLIONE VENOVANIE VŠETKÝM DOBRÝM DEŤOM Boli raz tri malé deti. Boli ako ostatné, ale každý deň modlievali sa sv. ruženec. Som starým priateľom detí a pokladám to za vyznačenie nebies, že som poznal jednoduché a predsa vznešené duše týchto detí a aby ste ich aj vy poznali, chcem venovať túto knižku vám. Menovali sa Jacinta, Ferko a Lucia. Najmladšia Jacinta mala sedem rokov; Lucia bola najstaršia a mala desať rokov. Ferko bol deväťročný. Všetci traja boli pastiermi, ktorí trávili väčšinu svojich dní pri ovciach. Prešlo už od tých čias dvadsaťpäť rokov, čo žili v chudobnej dedinke v horách, v srdci Portugalska. Táto zem bola kedysi veľmi bohatá a mala veľké zámorské kolónie. Ale neporiadok a bezbožnosť pohltili všetko. Náboženstvo bolo prenasledované, viacerí biskupi vyhnaní, katolícke spolky rozpustené a národ ovládli bezbožníci. Vojsko a námorníctvo často vyvolávalo revolúcie, ktoré len urýchľovali neporiadok a celkom zničili krajinu. Portugalský národ kráča dnes v pokoji a poriadku k obnoveniu svojej dávnej slávy. Náboženstvo bolo znovu úradne uvedené do svojich bývalých práv konkordátom so Svätou Stolicou r V rodinách zasa prekvitá zbožnosť a katolícka akcia sa utešene vzmáha vo farnostiach. 4

5 Za toto všetko ďakuje Portugalsko každodennej modlite sv. ruženca troch pastierov: Jacinty, Ferka a Lucie. Milé deti! Iste tiež veľmi milujete svoju vlasť, ktorá je teraz ohrozená nemilosrdnou vojnou, ktorej želáte zasa blahobyt a slávu, chcete poznať utešený príbeh troch pastierikov? Preto čítajte tento príbeh pozorne. Je krajší ako najčarovnejšia rozprávka, lebo opisuje skutočnosť. Viem, že po prečítaní tohto príbehu obľúbite si vašich troch malých kamarátov: Jacintu, Ferka a Luciu. Naučia vás, ako máte milovať dobrotivého Pána Boha, Najsvätejšiu Pannu, ako treba hrdinsky znášať trápenia, ako zachraňovať svoju tuzemskú vlasť a ako si zaistiť nebeskú vlasť. Kniha je písaná najviac pre vás, ale istotne bude zaujímať aj vašich milých rodičov a ostatných dospelých. Najlepšie ich poučí o jednom z veľa zázrakov milosti Božej, ktorá neustále účinkuje v Cirkvi svätej a verím, že ich privedie k lepšej a trvácejšej úcte Kráľovnej sv. Ruženca a Kráľovnej pokoja. C. BARTHAS, Riaditeľ Croix du Midi, Toulouse. I. TRAJA MALÍ KAMARÁTI Ďaleko v horách Pred tridsiatimi rokmi ešte nikto nepočul spomínať meno Fàtima, 1 ako sa menuje farnosť v leirskom biskupstve v Portugalsku, do ktorej patrí dvetisícpäťsto obyvateľov. Ani v Portugalsku nebolo toto meno známe. Iba vzdelanejší poznali starú, neurčitú povesť, ktorá akotak vysvetľovala toto meno arabského pôvodu. 2 Dnes toto meno je najznámejšie v celej zemi a jeho sláva sa šíri po celom svete. Asi 2-3 kilometre za dedinou vypína sa nádherný kostol, ktorého stavba je ešte v neustálom vývoji, do ktorého sa hrnú státisíce pútnikov. Tri deti, o ktorých budeme rozprávať, nikdy neuvideli tú krásu a nádheru, ba ani tá nie, ktorá ostatné prežila. Fàtima bola v tom čase malým mestečkom, ktorého domy tvorili jedinú ulicu vedľa cesty vedúcej z Leirii do Ourém. Cez storočia viac ráz prestavovaná kaplnka starobylého kláštora bola farským kostolom. Do rozsiahlej farnosti patrí asi štyridsať lazových usadlostí, roztratených po údoliach pohoria Serra de Aire. Obyvateľstvo žije jednoducho. Zväčša sú to sedliaci, ktorí gazdujú na vlastných roličkách, veľmi nevďačných, lebo zem je tu vápenitá a kamenitá. Okrem dažďov tu niet nijakých studničiek ani potokov, ktoré by ovlažovali tento kraj. Pred udalosťami, o ktorých budeme rozprávať a ktoré vyvolali úplnú zmenu celého kraja, z Fàtimy viedlo dolu do nížiny málo a to ešte zlých ciest. Cestovateľ po týchto cestách vidí okolo seba len samý štrk a kamenie. Ľudia vyhadzovali dlhé roky na okraj rolí kamenie z poľa. Tieto hŕby kamenia tvoria v mnohých zemiach a tak aj vo Francúzsku súvislý, široký múr, ktorý oddeľuje jednotlivé polia a niekedy možno ho použiť ako cestu. 1 Podľa portugalskej výslovnosti kladie sa na prvú slabiku Fàtima silný prízvuk. 2 V XII. storočí don Gonçalo Herminguès, pán Ouréma, (predtým Abdegas) uniesol arabskú princeznú Fàtimu, dcéru panovníka Alcacera do Sal. Keď Otcovi vojaci vyslobodili Fàtimu zo zajatia, rytier ju znova uniesol. Ako odmenu za hrdinské činy v boji žiadal kráľa, aby mu dovolil oženiť sa s krásnou Fàtimou. Kráľ súhlasil len pod podmienkou, ak zajatá dobrovoľne prijme katolícku vieru a ak sa z lásky vydá za rytiera. A naozaj, Fàtima sa dala pokrstiť a už s kresťanským menom Ouréana stala sa manželkou dona Gonçala. Žiaľbohu, krátko po sobáši zomrela. Zúfalý rytier zanechal svetské radosti a vstúpil do kláštora v Alcobaça. Opát kláštora poslal ho s inými mníchmi do malej dedinky v horách, kde založili kláštor. Don Gonçalo dal preniesť pozostatky svojej ženy do kaplnky nového kláštora. Z tejto príčiny dostala dedinka meno krásnej princezny a tiež mesto Abdegas na jej pamiatku bolo pomenované Ourém. 5

6 Na poli pestujú obilie a trochu opovrhovanú kukuricu. Miestami medzi skalami vidieť mohutné a svieže viniče, rastúce tam ako zázrakom, z ktorých obyvateľstvo ťaží potrebnú trochu vína. Ovocných stromov je tu veľa a ich ovocie je neoceniteľnou výpomocou pre obyvateľstvo. Najviac tu rastú figovníky, slivky a jablone. Najväčším bohatstvom kraja je statok, najmä nespočetné stáda oviec, ktoré sa tu pasú po všetkých stráňach a úžľabinách. Tieto v hojnosti poskytujú mäso, vlnu, mlieko a chutný syr. Jednotvárny život obyvateľstva prerušuje len nedeľný odpočinok a kedy-tedy zbehnutie do mesta (Vila-Nova de Ourém) na jarmok. Do mesta chodievajú zriedkavo, lebo málo vecí je na predaj a ešte menej ku kúpe. A potom cesty sú také zlé, že ľúto im je týrať ťažný dobytok planou cestou dolu i hore za jeden deň. Nedeľa je dňom modlitby a odpočinku. Každý sa vyoblieka do sviatočných šiat a celá dedina dostane sviatočný výzor. Na sv. omšu idú všetci, ešte aj z najvzdialenejších lazov. Po sv. omši trošku sa pozhovárajú so známymi, pohovoria si o kázni pána priora 3 a pomaly rozídu sa do svojich domovov, aby v milom rodinnom kruhu spokojne strávili deň odpočinku. Noviny sem nechodia, rádia tu niet; veď to bolo pred tridsiatimi rokmi. Človek je len vtedy šťastný, keď sa vie zmieriť so svojím osudom. A chvalabohu, títo sedliaci sú spokojní so svojím údelom. Žijú triezvo, skromne, zdravo a nábožne. Tým si možno vysvetliť, prečo dožívajú sa takého vysokého veku. Niekoľko minút od Fàtimy 4 je osada Aljustrel. Malé, nízke domčeky oddelené sú od seba dvormi a záhradkami. Aj tu sú všetci obyvatelia pracovití a nábožní horniaci. Hoci majú chudobné chalupy, skromné šaty, ich srdcia sú bohaté na ušľachtilé a čisté city. Bývajú v malých, prízemných a škridlicou pokrytých domčekoch, ktoré sú poväčšine len vápnom obielené. Úzke obloky vpúšťajú dostatok vzduchu a slnka do izbíc, lebo osada leží na vŕšku. V každom dome tohto portugalského horského kraja nájdeme rovnako skromné a jednoduché zariadenie: prvá miestnosť je akýmsi salónom, uprostred ktorého je postavený jednoduchý stôl, na stene visí Umučenie a pri ňom husto vedľa seba obrazy svätých. Dve veľké jedľové skrine a dve stoličky doplňujú zariadenie. V kuchyni býva starý dubový stôl a niekoľko drevených stoličiek, aby si mohli posadať okolo ohniska. Ďalej je tu rozložených niekoľko hlinených hrncov a rajníc, dve-tri misky a asi tucet tanierov, ktoré užívajú len vo sviatok, lebo vo všedný deň jedávajú spolu z jednej misy. Postele sú zo slabo ohobľovaných dosák, ale ozdobené súkennými prikrývkami, ktoré si poväčšine tkajú na domácich alebo na susedových krosnách. Za domom býva ovčinec a bočné staviská, ďalej humno alebo kurín. Pri každom dome je záhrada, zväčša samé figovníky. V tôni figovníkov ohradená studňa je vlastne len nádržou vykresanou v skale. Dažďová voda v takejto nádrži je vždy čerstvá a príjemnej chuti. V chládku okolo týchto studní obyvateľstvo rado odpočíva cez poludňajšie hodiny, kedy nemožno pracovať pre veľké horúčavy. Dve pracovité kresťanské rodiny V tejto tichej dedinke rovnaké dva domy patria dvom švagrom. Jeden patrí Antoniovi dos Santos 5, manželovi Márie Rozy Marto a druhý Manuelovi Petrovi Marto, mužovi Olympie de Jésus, vdovy po nebohom José Fernandes Rosovi. Obidva príbytky sú veľmi skromné a majú na ulicu, vlastne na cestu, po dva malé oblôčky z každej strany úzkej brány, ku ktorej sa vystupuje niekoľkými schodmi. Antonio je päťdesiatročný a žije spolu so ženou, o dva roky mladšou. Majú štyri dcéry, z ktorých najmenšia dostala pri krste krásne meno: Lucia de Jésus. Lucia sa narodila 22. marca Fàtima je staré priorstvo a preto farára volajú priorom. 4 Presne 1300 metrov od kostola. 5 V Portugalsku sú často mená svätých a sviatkov menami rodín. 6

7 Manuel Pedro má skoro celkom nový dom, lebo bol postavený pred prvou svadbou jeho ženy Olimpie. Živí dvoch synov z prvého manželstva a deväť detí z druhého. Ferko, narodený 11. júna 1908 a Jacinta, narodená 10. marca 1910, sú dvaja najmladší v rodine. Otec a matka sú jednoduchí a ušľachtilí kresťania, ktorí sa neboja kŕdľa detí a pokladajú ich za dar Boží. Tieto dve posledné deti neužili veľa tuzemských radostí, lebo len krátku chvíľu zdržali sa tu na zemi. Ale i tak stali sa slávou a pýchou celého Portugalska a celej katolíckej Cirkvi. Rodičia, ktorí ich prežili, majú istotu, že ich deti sú v nebi nekonečne šťastné po boku Máriinom, ktorá ich prišla sama zavolať a vziať so sebou. V týchto hornatých krajoch nechodili všetky deti do školy. Zdá sa vám to divným, milí čitatelia, ale taký bol zvyk a preto ani z našich dvoch rodín nechodili všetky deti do školy. Prvým príkazom tunajších ľudí bolo naučiť sa pracovať a tak zarábať na živobytie. Postačovalo, keď jeden alebo dvaja z rodiny vedeli čítať a vybaviť potrebné písomnosti za celú rodinu. Od trinástich alebo štrnástich rokov každé dieťa muselo ísť s dospelými pracovať na pole a preto mladší bratia a sestry museli ho nahradiť pri pasení oviec. To bolo príčinou, že aj traja malí príbuzní, Jacinta, Ferko a Lucia, stali sa pastiermi už vo svojom siedmom či ôsmom roku. Ale nemožno tvrdiť, že by ich výchova bola preto zanedbávaná. Najlepšou školou bola rodina a matka zastávala úrad opravdivej učiteľky a vychovávateľky, najmä keď hovoríme o matkách našich troch hrdinov, o pani Olympii a Márii Roze, ktoré mali zdravé jadro nábožného života. Švagriné obyčajne nechodievali na pole. Starali sa o domácnosť a kuchyňu. Vo voľných chvíľkach priadli, tkali a vychovávali najmenší drobizg. Výchova v rodinnom kruhu Možno povedať, že v početných rodinách je viac lásky, lebo prebýva vo viacerých srdciach. V dome senhora Marto miláčikom celej rodiny bolo najmenšie dieťa, malá Jacinta. Keď sa zíde celá rodina k večernému posedeniu alebo v nedeľu popoludní, všetci najradšej zaoberajú sa, smejú a zabávajú s malou Jacintou. Neraz sa stáva, že senhora Olympia zašomre na starších synov a dcéry, keď sa jej zdá, že sa s maličkou priveľa maznajú. Ale skôr je to malá pretvárka, ako by to myslela vážne. Veď jej materinské srdce rozplýva sa radosťou, keď vidí, že všetci veľmi majú radi jej najmenšie a najdrahšie dieťa, ktoré jej Pán Boh daroval vo vyššom veku. Zbožná matka, len čo deti trošku podrástli, ihneď ich učila modliť sa a poznávať základné pravdy viery. Túto starosť neprepustila nikomu. Matkine ústa to boli, ktoré naučili maličkého Ferka a Jacintu poznať a milovať Pána Ježiša a Matku Božiu. Pani Olympia zhromaždila viac ráz okolo seba všetky svoje deti a učila ich katechizmu. Nebolo to len suché vyučovanie, ale milý rozhovor, pri ktorom staršie deti poúčali tie najmenšie. Ale maličkí motali sa vždy po dome a tak mali veľa príležitostí doplniť svoje náboženské vedomosti. Na ich mladý vek veľa vedeli. Preto naši malí kamaráti, Ferko a Jacinta, nedočkavo túžili za dňom, kedy budú môcť chodiť k pánu farárovi na katechizmus, aby sa pripravili k prvému sv. prijímaniu. Sesternica Lucia nebola tak maznavo vychovávaná, ale aj ona mala dobrú kresťanskú výchovu. Luciina matka, Mária Roza, bola jednoduchšia a azda trochu drsnejšia ako jej švagriná. Bola to dobrá veriaca duša, ktorej tiež prvou povinnosťou bolo, aby zušľachtila semeno viery, nádeje a lásky, ktoré pri krste bolo zasiate do duší jej detí. Najväčšie úsilie vynakladala, aby ich naučila žiť v prísnej poctivosti, v čom sama dávala im príklad, a vštepila do ich sŕdc vernosť, ktorú pokladala za najvyššiu čnosť. Aj ona ich často učievala katechizmus; najčastejšie okolo Veľkej noci, lebo ako vravievala, musela by sa hanbiť, keby jej deti nevedeli odpovedať na veľkonočné otázky pána farára. 6 Najstaršia dcéra, 26-ročná, už vydatá. Ostatné, Tereza, Gloria a Karolína sú 24, 20 a 15 ročné. Chlapec Manuel má 22 rokov. 7

8 Lucia bola natoľko bystrým dieťaťom, hoci neskoršie mnohí nadávali jej do hlupaní, že domáce vyučovanie katechizmu umožnilo jej pristúpiť k prvému sv. prijímaniu pred dovŕšením siedmeho roku. Hoci bola ešte maličká, mala už svoje názory. R bola prijatá do počtu detí, ktoré pán farár 7 chystal sa pripravovať k prvému sv. prijímaniu. Učila sa horlivo. Dobrý pán farár volával ju k sebe; sedávala na zemi alebo na prvom schodíku malého pódia, na ktorom stál kňaz. Kedykoľvek ostatní žiaci nevedeli odpovedať na dajakú otázku, obrátil sa pán farár na Luciu. Vždy lepšie vedela odpovedať na otázky z katechizmu, ako iní žiaci. Preto bola úplne presvedčená, že bude pripustená k záverečnej skúške. Ale pánu farárovi zdala sa primladou. - Ešte máš málo rokov! A si aj veľmi maličká! Chudera Lucia pustila sa do plaču, keď počula tento rozsudok V tej chvíli vstúpil do kostola ctihodný otec abbé Cruz 8 známa postava v celom Portugalsku, ktorý prišiel zadržať trojdňové prípravné duchovné cvičenia k prvému sv. prijímaniu. Keď zbadal nariekajúce dievčatko, pýtal sa ho, kto mu čo zlého urobil. - Chcem ísť k prvému sv. prijímaniu a pán farár mi to nechce dovoliť. Misionár zakročil u pána farára. - Dôstojný pán, maličká Lucia de Jésus chcela by sa zúčastniť prvého sv. prijímania. Vie dobre katechizmus? Má k tomu potrebné vedomosti? Hneď sa presvedčíme!... Kazateľ podrobil malú kandidátku prísnej skúške z celého katechizmu. A presvedčil sa, že vie nielen od slova do slova všetko, ale že rozumie tomu, čo hovorí. Celý prekvapený skúmal dôkladnejšie túto detskú dušu. Výsledkom rozhovoru bol jeho neobyčajný obdiv. Zistil v malom dievčatku zvláštne náboženské vlohy. Napokon povedal s milým úsmevom na tvári, ako by prorocky predvídal jej budúcnosť. - Buď vernou Pánu Bohu, lebo On si ťa vyvolil. Spomienka na tieto slová posilňovala Luciu de Jésus vo vernosti, keď neskoršie bola vydaná toľkým prenasledovaniam. Ak táto príhoda ukazuje na neobyčajnú bystrosť a vlohy dievčatka, tým viac dokazuje, s akou trpezlivosťou a láskou musela sa mamička zaoberať s malou žiačkou, keď toľkým veciam naučila dieťa, ktoré nevedelo ešte čítať. Oba príbuzné domy boli takto ozajstnými školami, v ktorých rodičia rozprávali deťom o náboženstve, o tradícii, poučovali ich, aký má byť riadny život, učili ich spievať ľudové piesne a rozprávali im o najdôležitejších udalostiach národných dejín. Keď prišiel večer a celá rodina posadala si okolo kuchynskej pece, oživovali staré povesti, ktoré prechádzali z pokolenia na pokolenie. Senhor Antonio a staršie dcéry vedeli rozprávať utešené rozprávky o čarokrásnych vílach, o zlatých princeznách, o belasých vtáčikoch a o dobrodružných príhodách z maurských čias. Ale Lucia bola najradšej, keď začala rozprávať matka, lebo vedela veľmi pekne rozprávať o živote svätých, o zaujímavých udalostiach zo sv. Písma a najmä dojímavo opisovala umučenie Pána Ježiša. Ježiškovi malí priatelia Ferko a Jacinta obľúbili si sesterničku na týchto rodinných katechetických vyučovaniach, na ktoré niekedy aj oni prichádzali. Chodievali tam aj iné deti zo susedstva. Istý chlapček obvinil raz iného, že povedal mrzké slová. Pani Mária Roza prísne pokarhala previnilca: - Neslobodno tak špatne rozprávať! To je hriech! Pán Ježiš nemá rád tých, čo hrešia a ak sa nevyspovedajú pošle ich do pekla. 7 V tom roku (1913) bol tam ešte farárom vdp. Pena, ktorý v tom istom roku odišiel a za ním prišiel vdp. Manuel Marquès Ferreira. 8 V roku 1942 abbé Cruz ešte žil, bol 83-ročný. 8

9 Takéto naučenia hlboko vrývali sa do tých malých duší. Tým viac, že mamička zakázala Ferkovi a Jacinte hrávať sa so zlými susedovými deťmi. Takto malí príbuzní hrávali sa len sami a ich kamarátstvo zo dňa na deň vzrastalo. Nasledovný príbeh ukáže, ako sa veľmi radi mali a ako milovali Pána Ježiša. Istého dňa hrali sa na záloh, aby vyhoveli Jacinte, ktorej sa táto hra veľmi páčila. Pri tejto hre ten, ktorý vyhrá, má právo rozkázať inému hráčovi, čo sa mu zapáči. Ak vyhrala Jacinta, vždy si rozkázala, aby jej chytili motýľa, priniesli dajaký kvietok a pod. Toho dňa boli u Lucii. Starší brat písal voľačo pri stole. Medzi inými vyhrala tiež Lucia a rozkázala Jacinte, aby bozkala bratanca. - To veru nie, - povedala maličká. Rozkáž mi niečo iného. Prečo mi nekážeš bozkať Ježiška, ktorý tamto visí?... A ukázala na kríž, zavesený na stene. - Máš pravdu! Staň si na stoličku, prines sem kríž a tri razy ho kolenačky pobozkaj: raz za Ferka, raz za seba a raz za mňa! - Ježiškovi to urobím, koľko ráz len budeš chcieť. Hneď zvesila kríž a vrúcne pritisla ho k sebe. Potom zahľadela sa pozorne na Spasiteľovu tvár a opýtala sa: - Prečo je Ježiško pribitý na kríži? - Lebo umrel z lásky k nám. - Rozprávaj mám o tom! Lucia nedala sa veľmi ponúkať. Mala dobrú pamäť a keď raz niečo počula, vedela to verne zopakovať. Práve vošla staršia sestra Mária a našla ju, ako vysvetľuje tým dvom o utrpení Pána Ježiša, držiac kríž v ruke. Vzala jej ho, zavesila späť na stenu a prikázala jej, aby sa viac posvätných vecí a obrazov svätých nedotýkala. Ale malá Jacinta začala brániť Luciu. - Nehreš ju, Mária. Ja som zvesila kríž dolu a už to neurobím. Mária pohladila malú hriešnicu a poslala ich ihrať sa von, lebo v izbe by nenechali nič na mieste. Odbehli do záhrady ku studni a tu dokončili dojímavé rozprávanie. V tejto časti záhrady rástli skoro samé gaštany, bola tu veľká kopa kamenia a husté krovie. O niekoľko rokov neskoršie do tohto blízkeho zákutia chodievali sa naši kamaráti ukryť, aby sa spokojne mohli porozprávať o zjaveniach Panej, modliť sa a veru aj do chuti vyplakať. Malá Jacinta, ktorá bola veľmi citlivá, keď počula Luciu rozprávať o umučení Pána Ježiša, celkom sa rozplakala. Od toho dňa musela jej sesternica o tom znova a znova rozprávať. Lucia nevedela urobiť Ferkovi a Jacinte väčšiu radosť, ako keď im o tom znova rozprávala. Jacinta sa zakaždým pustila do plaču. - Chudák, Ježiško, hovorievala, ja už nikdy nespácham nijaký hriech. Nechcem, aby Pán Ježiš trpel! Luciina sestra, Mária, o ktorej sme už hovorili, bola horliteľkou Božského Srdca. Zakaždým, keď bola sv. omša so sv. prijímaním, zaviedla tam menšiu sestričku, aby sa ho aj ona zúčastnila. Ferkovi a jeho sestre nebola ešte dopriata tá radosť, lebo neboli ešte pripustení k Nebeskej Hostine. Ale zato nezabúdali na Skrytého Pána Ježiša, ako Jacinta menovala Božského Hosťa vo svätostánku. Istého roku zaviedla pani Marto svojich dvoch najmenších dívať sa na sprievod Božieho Tela. 9 Jacinta nespustila oči z anjelov, ktorí hádzali kvety pred Sviatosťou Oltárnou. Od toho dňa občas, keď sa hrávali, Jacinta si natrhala za náruč kvetov a rozhadzovala ich do vzduchu. - Čo to vystrájaš? pýtali sa jej. - Robím, čo anjeli. Hádžem Ježiškovi kvety. 9 Pravdepodobne bol to slávnostný obrad prvého sv. prijímania, pri ktorom bola v sprievode nesená Sviatosť Oltárna. Pri týchto sprievodoch, ktoré tu často bývajú, vystupujú anjinhos, malé deti, oblečené v bielych šatoch, s krídlami pripevnenými na pleciach. 9

10 Mária dos Santos zvykla každý rok obliecť niekoľkých anjelov na sprievod; pravda, malá Lucia bola medzi vyvolenými. Raz, keď si skúšala šaty, pochválila sa pred Jacintou. Tejto viac nebolo treba. Vytrvalo prosila, aby aj ona mohla ísť. Obe dievčatká predložili túto žiadosť Márii. Zbožná horliteľka ihneď vyskúšala jedny anjelske šaty s krídlami a poučila Jacintu, ako sa má správať a ako hádzať kvety pred Sviatosťou Oltárnou. - A uzrieme aj Pána Ježiša? pýtala sa Jacinta celá zaujatá. - Pravdaže, odpovedala Mária, pán prior Ho ponesie. Dieťa skákalo od radosti a stále sa vypytovalo, kedy už bude ten sviatok. Napokon toľko očakávaný deň prišiel. Obe sesterničky stáli pred oltárom, potom kráčali cez procesiu pred baldachýnom, každá mala v ruke košíček, plný kvetných lupeňov. Keď už boli na ceste a Mária dala znamenie, začali malí anjelici sypať kvety na cestu. Len Jacinta žiarlivo ochraňovala svoje kvietky v košíku. Nadarmo jej Lucia zúfalo dávala znamenie. Nehodila ani jeden lupeň, len uprela žiadostivo oči na kňaza, ktorý niesol monštranciu. Po obradoch opýtala sa Mária maličkej: - Prečo si nesypala kvietky Ježiškovi? - Lebo som Ho nevidela! A obrátila sa k Lucii s otázkou: - Lucia, ty si videla Ježiška? - Teda ty ešte nevieš, že Ježiško sa vo Sviatosti Oltárnej nedá vidieť, lebo sa skrýva a že týmto spôsobom Ho môžeme prijať pri sv. prijímaní? čudovala sa Lucia. - A keď prijímaš, rozprávaš sa s Ním? - Pravdaže! - Prečo Ho teda nevidíš? - Lebo je skrytý - Poprosím mamičku, aby aj mňa pustila k sv. prijímaniu. - Pán prior ti nedá prijímať, lebo ešte nemáš desať rokov. - Veď ani ty nemáš a už môžeš chodiť na sv. prijímanie? - To je iné! Ja viem celý katechizmus naspamäť! A ty ho ešte celý nevieš. Po tomto Jacinta a brat Ferko, ktorý tiež mal tú istú zbožnú túžbu, prosili Luciu, aby ich učila. A počúvali malého katechétu neobyčajnou vrúcnosťou. Mladí katechumeni, zaujatí eucharistickým tajomstvom, bez prestania dávali najrozličnejšie otázky, na ktoré im múdra sesternica odpovedala ako najlepšie vedela. Zrazu prišlo nepríjemné prekvapenie. Lucia odpovedala na každú otázku, ale z niektorých vecí si málo pamätala. Istého dňa jej veru Jacinta povedala: - Nauč nás aj niečo iné. Toto už vieme. Tu sa malý profesor priznal, že vyčerpal už celú zásobu svojej múdrosti. Ale žiaci našli riešenie. - Vypýtaj sa od mamičky, aby ťa pustila na katechizmus do kostola, kde sa viac môžeš naučiť. A sami tiež predniesli matke podobnú žiadosť, lebo nemohli sa dočkať chvíle, kedy budú môcť prijať Skrytého Ježiša. Pani Olympia im to dovolila, ale nedovolila im ísť zakaždým, lebo hovorievala: - Kostol je dosť ďaleko a vy ste ešte malí. Pán prior na nijaký pád nepustí vás ku sv. prijímaniu, kým nebudete mať desať rokov. Malí pastieri Lucia, Ferko a Jacinta mali málo tuzemského bohatstva, ale tým skôr boli vyvolení pre dokonalý kresťanský život. Neboli to len ich mamičky, ktoré ich učili a viedli k Bohu, ale ako pastierov ujala sa tejto práce sama príroda toto zázračné a najvýrečnejšie dielo Stvoriteľa. Je isté, že rozjímavý a tichý život troch malých pastierov nepodporoval len rozvitie ich umu, ale prehĺbil v nich náboženského ducha. 10

11 Lucia prvá musela začať strážiť rodičovské stáda oviec. Nahradila staršiu sestru Karolínu, ktorá po trinástom roku musela do práce. Hneď to oznámila malým kamarátom a upozornila ich, aby s ňou už nerátali pri hrách. Maličkí nevedeli sa uspokojiť týmto odlúčením a prosili matku, aby ich pustila s novou pastierkou hore na pastviská. Ale nadarmo. Skoro každý večer na mrkaní, keď Lucia hnala stádo domov, stretla ich na ceste, kde na ňu čakali a odkiaľ ju odprevádzali až do dvora. Tu sme sa potom ihrali na chytačky, ako o tom neskoršie hovorievala Lucia, dokiaľ Panna Mária a anjeli nezažali lampy a nepoložili ich do nebeských okien, aby nám svietili. Malí súrodenci často opakovali mamičke svoju prosbu, aby mohli chodiť s Luciou na pastviská. Keď videli, že všetko naliehanie je bezúčelné, ponúkli sa, že tiež budú pásť ovce miesto staršej sestry. Napokon im pani Olympia vyhovela, čo aj boli malí. Celí natešení utekali oznámiť novinu Lucii. Hneď sa aj dohovorili, o ktorej každé ráno poženú ovce, aby celý deň mohli spolu stráviť. Mamičky určili, kedy majú stáda odísť. Sami sa dohovorili, že prvý počká ostatných pri Hlinisku, ako volali malý močiar za dedinou a odtiaľ sa pôjde, kam určí Lucia, ktorá lepšie pozná chodníky a horské pasienky. Každý deň bol pre troch malých kamarátov veľkým sviatkom. Hoci stáda neboli veľké, mladí a neskúsení pastieri ľahšie pásli ovce, keď sa obe stáda spojili. Každé ráno po raňajkách a po modlitbe: Otčenáš, Zdravas a Anjeliček strážca, odchádzali do vrchov, porastených veľkými dubovými lesmi a zelenými jedlinami, kde bolo plno machu a rozmarínu. Ovce stúpali pomalým a drobným krokom za hlasitého cvengotu zvoncov. Sem-tam pokúšali sa o chlp trávy. Neraz úchvatkom chceli si pochutnať na zakázaných zelenajúcich sa poliach. Pozorní pastieri hneď zavrátili neposlušné zvieratá na správnu cestu. Po hodinovej alebo dvojhodinovej ceste prišli na pastviská, ktoré predtým Lucia uznala za najvhodnejšie. Hneď si vyhľadali dobrý chládok, v ktorom sa budú môcť spokojne naobedovať. Na najbližší strom zavesili malé kapsy s jedlom, aby sa do nich nedostali pažraví psi a našli si takú hru, pri ktorej mohli dozerať aj na stádo. Na poludnie, ktoré im oznámil zvon z Fàtimy alebo poloha slnka a tieňa, ktorú sa naučili poznávať, zvesili kapsy, kde mali od mamičiek pripravený obed. Obyčajne mávali tam krajec dobrého žitného chleba, kúsok syra, niekoľko olív a niekedy aj kúsok mäsa. Lucia, Ferko a Jacinta po tomto skromnom jedle nikdy nezabudli pomodliť sa ruženec. Obe matky tak naučili svoje deti. V Portugalsku kedysi každá rodina spoločne odbavovala ruženec. Na tento dobrý zvyk sa pomaly zabúda. Ale v leirskom biskupstve bolo ešte veľa rodín, verných tomuto zvyku. Mária Roza a Olympia sa usilovali, aby ich deti na tento zvyk nezabudli. Neraz sa im stalo, že pri rýchlej hre a pri zbieraní jahôd odriekali ruženec tak chytro ako neskoršie o tom rozprávala Lucia, že pri každom zrnku miesto celého Zdravas odriekali len prvé dve slová: Ave Mária Zdravas, Mária. Voľnosti sa najviac tešila Jacinta. Ona vynašla tento spôsob, ako vyhovieť a zbaviť sa vo chvíľke matkinho prísľubu a zachovať tiež zbožnosť voči Panne Márii. Popoludní ovce boli už sýte a preto aj pokojnejšie a deti mohli sa celkom oddať hre. Najčastejšie sa hrávali na záloh, na kostičky (s kamienkami), na gombíky a stavali domy z kamenia, ktorého bolo všade plno. Vedeli veľa ľudových piesní a spievali si ich. Ale Jacinta sa vždy domáhala, aby spievali mariánske piesne, najmä: Buď pozdravená, Patrónka..., Panna čistá... a Spievajte so mnou, anjeli Ak stretli naši kamaráti staršieho pastiera, ktorý mal fujaru alebo harmoniku, prosili ho, aby im zahral do tanca. 10 Spievajte so mnou, anjeli! 11

12 V určité dni menili pasienky. S ovcami sa domov vracali vždy tak, aby došli k večeri, ktorá sa odbavovala vždy spoločne pri olejovej lampke. Po dlhšom alebo kratšom večernom posedení, deti sa vždy s rodičmi pomodlili večernú modlitbu, ktorá sa dvíha k Bohu z každej horniackej rodiny po ukončení dennej práce. Pokojný spánok zaľahne na všetko v hlbokom tichu noci, ktorá zahalí do svojho tmavého plášťa malé chalúpky a ich šťastných obyvateľov. Tri tváre tri srdcia Nesmieme si myslieť, že traja naši kamaráti boli vo všetkom dokonale svätí. Videli sme, ako si urýchľovali odriekanie ruženca. Z neba na zem nepadajú nikdy hotoví svätí. Pomaličky, veľmi pomaličky musia sa dvíhať zo zeme k nebu. A to je poslaním nás všetkých. Traja pastierici z Fàtimy boli deťmi tejto zeme; takí, ako všetky ostatné deti. Každý z nich mal vlastné charakteristické znaky. Mali svoje chyby a svoje malé záľuby. Hľa, takýchto ich môžeme poznať v r. 1917, v ktorom sa začali zjavenia Najsvätejšej Panny. Všetci traja patria medzi obyčajné deti horských portugalských krajov provincie Estramadura. Ich spôsoby neboli také jemné, aké majú mestské deti. Ohorené a vetrom ošľahané tváre kypia zdravím. Pred cudzími sú uzavreté, ustrašené a ako sa povie, trochu divé. Ich isté vystupovanie, často oprávnené, pridávalo im na vážnosti pred dotieravými a nešetrnými zvedavcami. 11 Naozaj, boli to voľné, úprimné a jednoduché deti. Lucia je zo všetkých troch najvážnejšia. Je to silné, dobre vyvinuté desaťročné dievča. Nie je práve najvyššia, lebo jej bratanec, Ferko, ju prerástol. Na prvý pohľad zbadať, že je horniačkou. Pleť má do tmava ohorenú, pohľad priamy a prenikavý a zdalo by sa, že spod silných mihalníc trošku zazerá. Tučné pery širokých úst má často pootvorené. Celý tento výzor mylne by naznačoval zlú povahu, ale skutočnosť je iná. Vlasy má predelené na pútec a zakryté šatkou, vlastne akýmsi závojom, ktorý jej voľne splýva až k pásu a pripomína pyrenejský capulet lursdskej Bernadetty. V nedeľu nosieva jasno pruhovanú alebo štvorčekovú blúzku. Dlhá flanelová sukňa so širokými záhybmi siaha jej až po členky nôh, na ktorých vidieť ťažké, oklincované topánky. Najsvätejšia Panna nevyhľadala si posla z tých moderných dievčat, ktoré majú trvalú onduláciu a prikrátke sukničky. Skromnosť a jednoduchosť sa jej najviac páčia. Lucia nebola veľmi jemnej a citlivej povahy; veru, neraz hrešila sesternicu, že je mazna. Jednako mala veľmi dobré srdce, čo dosvedčuje tá skutočnosť, že jej dvaja malí príbuzní nevedeli bez nej žiť. Ale sama sa priznala, že pred udalosťami z r. 1917, kedy si ich ozaj veľmi obľúbila, nemala Jacintu a Ferka radšej, ako ostatné deti z dediny. A Jacintu nemala ani tak rada ako Ferka pre jej prílišnú chúlostivosť a rozmaznanosť. Medzi jej dobré vlastnosti patria: poslušnosť, pokora, hĺbavá myseľ a láska k samote. Jej matka, ktorá nedávno umrela, 12 hovorievala, že nerada sama začínala rozhovor, ba bolo ju k reči treba priam nútiť. Ale keď sa jej opýtali, vždy odpovedala. Najväčšou jej čnosťou bola úprimnosť. Táto sa u nej vyvinula z poučenia a príkladu jej matky natoľko, že vždy ľahko rozprávala nenútene a priamo. Ferko bol deväťročný. Z našej trojice bol najvyvinutejší a najvyšší. Na okrúhlej a pravidelnej tvári zračil sa mu pokoj a určitý nábeh k sneniu. Bol skôr blondín a z hnedých očú vyžaroval mu pokojný pohľad. Bol tichý a hĺbavý. Iste by bol dosiahol úspechov, keby bol mohol ďalej chodiť do školy. Mal veľmi rád vtáčikov, s ktorými sa často s jedlom podelil. Často si stal pod stromy, na ktorých bolo veľa spevavých vtáčikov a sprevádzal ich koncert spevom alebo hvízdaním. Nikomu nedovolil, aby sa 11 Vikomt Montelo viac ráz sa s deťmi rozprával a poznamenáva, že neprejavovali ani najmenší strach a vyjadrovali sa ako dospelí. 12 Mária Roza zomrela vo Fàtime 16. júla

13 dotkol ich hniezda. Keď raz videl, že istý chlapec drží v hrsti chyteného stehlíka, kúpil ho od neho za šesták, čo bol celým jeho majetkom a stehlíka pustil na slobodu. - Druhý raz si daj pozor, aby ťa zasa nechytili, kričal za malým oslobodencom. Dobrota jeho srdca neprejavovala sa iba voči týmto malým tvorom. Na pasienkoch často stretával starenku, ktorá pásla malé stádo oviec. Tieto neraz sa jej tak rozbehali, že starenka nevládala za nimi behať so svojimi starobou pokrivenými nohami. Ferko jej vždy pribehol na pomoc, zahnal ovce späť na pašu a ihneď utiekol, aby nemusel počúvať poďakovanie. Dobrá starenka volala ho svojím anjelom strážnym. I keď bol mladý a vychovaný len tak po dedinsky, jednako mal veľmi jemné svedomie. Istého dňa, keď ostatní chceli zahnať ovce na kraj lúky, ktorá patrila istej ich príbuznej, nedovolil, kým nedostali od nej povolenie. Obával sa, že sa dopustí krádeže. Poslúchal na slovo a mal veľmi rád malú sestričku, ktorej citový svet bol aj jemu blízky. Ako ona, aj on modlieval sa pobožne a horlivo. Obdarený bol veľkou vynachádzavosťou a neskoršie, keď Panna Mária žiadala od detí, aby sa obetovali za hriešnikov, jeho vynachádzavý duch našiel nové spôsoby kajúcnosti. Ak bolo treba vyškrabať sa na stromy pre žalude, ktorými ráno kŕmievali ovce, nebolo od neho šikovnejšieho chlapca. V nedeľu vždy nosil dlhé nohavice s brandeburským kabátikom, ktorý je v Portugalsku veľmi obľúbený. Na kabátiku mal zamatový golier a spod neho bolo vidieť vestu. Na hlave mal podlhovastú čapicu, ktorej koniec padal mu na pravé rameno. Malý rytier Panny Márie len krátko žil na tejto zemi, ktorú dobre ani nepoznal. Nebo si odtrhlo túto skromnú fialku skôr, ako sa jej ľudia mohli dotknúť. O jeho malej sestričke vieme toho viacej, lebo veľa sme sa o nej dozvedeli od tej, ktorá všetkých troch pastierov z Fàtimy prežila a ktorá sa neskôr stala sestrou Máriou od Sedembolestnej. Mala popísané rozpomienky na malú Jacintu v zošitku, ktorý venovala p. biskupovi leirskej diecézy. O malom kvete portugalských hôr je už celá literatúra. Deti jej vlasti poznajú každú podrobnosť z jej života a milujú ju ako sestričku. Roku 1917 mala práve sedem rokov. Postavy bola strednej, zavalitej a neprešla nijakou vážnou chorobou, okrem malých onemocnení. Jej tvár mala dokonale pravidelné črty. Ohorená bola ako ostatní a jej pohľad bol hlboký, pritom živý. Účes mala rozdelený na pútec ako Panna, tak ako aj Lucia. Vlasy jej poznali len uhládzanie matkinho hrebeňa. Nosila skoro takú dlhú sukňu ako sesternica. Bola rozumná, živá a prejavovala schopnosti, ktoré boli nad jej vek. Poznáme to v najbližšom príbehu. Mala rada svoje ovečky a preto pre každú našla pekné pomenovanie, ktorým ju volala. Hrávala sa s malými jahniatkami, hladkala ich, ba i bozkávala. Večer to najmenšie nosievala v náručí. Istého dňa bola zasa takto medzi ovečkami. Ferko sa jej opýtal, prečo kráča medzi stádom? - Aby som konala ako Pán Ježiš. Na obrázku, ktorý som dostala, Pán Ježiš ide uprostred ovečiek a jednu nesie na pleciach. Rada počúvala ozvenu, ktorá sa odrážala v hlbokých údoliach. Často prinútila kamarátov zastaviť sa v úzkych dolinách, kde si sadli na bralo a kričali do hory rozličné mená, aby vyvolali ozvenu. Jacinta zbadala, že ozvena najlepšie opakuje meno Mária, preto toto meno volávala najčastejšie. Niekedy zavolala do hory prvé slová anjelského pozdravu Ave Mária -, aby aj hora ozvenou pozdravila Najsvätejšiu Pannu. Nie div, že táto krásna dušička milovala kvetiny. Niektoré mala vysadené okolo rodičovského domu a v záhrade. Ale aká záplava ich bola v horách, kde jediným záhradníkom je Pán Boh! Jacinta najviac obdivovala poľné ľalie a pivónie, keď boli v kvete. V čase, keď Lucia ešte sama pásla ovce, chodievala ju čakať na cestu s plným náručím kvetov, ktorými ju zasypávala. To bolo jej privítanie. A ako obdivovala hviezdy! Večer sa dívala na západ slnka a potom s kamarátmi počítali, koľko hviezd už vyšlo. Od nej vyšli pomenovania: mesiac lampa Panny Márie, - hviezdy lampy anjelov. Slnko jej bolo lampou Pána Ježiša. Raz Jacinta povedala: Lampa Panny Márie sa mi viac páči ako lampa Pána Ježiša, lebo nepáli a neoslepuje. 13

14 Ale Ferko ju zahriakol: - Nie, Jacinta, nijaká nemôže byť krajšia, ako je lampa Pána Ježiša. Prášok na ľalii Chladnokrvnejšia Lucia pokladala citlivosť za istú prepiatosť. Práve preto nemala veľmi rada malú Jacintu, ktorá pre nič za nič raz tancovala od radosti, inokedy sa zasa topila v slzách. Zaujímavý bol na ňu pohľad, keď trucovala. Pre najmenšiu škriepku pri hre sa nahnevala a odišla do kúta robiť koníka v maštali, ako hovorievali ostatní. Pravda, týmto jej správaním hra bola pokazená. Darmo sa jej veľkí zaliečali a uprosovali ju. Popustila, keď jej dovolili vybrať si hru a partnerov. Jej najobľúbenejšou hrou bola hra na skalky, pri ktorej sa hralo o gombíky a ona často vyhrávala. Neraz, keď prišlo na vyplácanie prehry, Lucia musela odtrhnúť gombíky zo svojich šiat. Keď Mária Roza zavolala dcéru na obed, táto nemala už nijakého gombíka na šatoch. Neostávalo nič, len prosiť výherkyňu o vrátenie, čo išlo veľmi ťažko, lebo bola svojvoľná a neústupčivá. Obávala sa, že v nasledujúcej hre nebude už mať také šťastie a sama bude musieť trhať gombíky zo šiat. Ale napokon jej dobré srdce vždy zvíťazilo a stačilo, aby jej Lucia pohrozila, že sa s ňou viac nebude hrať; hneď ochotne vyhovela jej prosbe. Videli sme, že traja naši kamaráti milovali hudbu a tanec. Najviac sa oddávala tejto zábave malá Jacinta. Keď len začula niekde flautu alebo harmoniku, hneď sa začala natriasať do taktu. Mala zvlášť vyvinutý zmysel pre rytmus a rada to dokazovala. Ktorýsi deň tuho nariekala, lebo rodina nemala nijakých správ z frontu 13 o jednom z jej bratov a boli obavy, že padol. Len čo sa Lucia s ňou niekoľko ráz zavrtela, slzy dievčatka hneď prestali tiecť. Niekedy sa pustila aj sama do tanca. Pre túto svoju vášeň viac ráz skrátila aj ruženec. Chuť do tanca nestratila, ako uvidíme, ani vo väzení, kde ju dal zatvoriť okresný náčelník Vila-Nova de Ourém. Medzi ostatnými väzňami mal jeden harmoniku. Aby rozveselil deti, začal hrať a ostatní spoluväzni navrhovali tanec. Netrvalo dlho a malí i veľkí sa vrteli v tanci pri zvukoch harmoniky. Jeden z väzňov pojal Jacintu do tanca a v prudkom tanci zdvihol ju ako bábiku do náručia a tak s ňou tancoval za veľkého smiechu a veselosti ostatných. - Chvalabohu, - doložila sestra Lucia, keď skončila túto rozpomienku, - Svätá Panna sa zmilovala nad dušou tohto človeka a obrátila ho. Nesmieme sa čudovať, že tieto deti, aby sa tak povedalo, narodili sa už s chuťou do tanca. Portugalskí pastieri pokladajú tanec za nevinné krátenie času. V tom čase vo Fàtime zábavy boli veľmi časté a v nedeľu sa tancovalo aj v osadách. Na veľkej zábave púšťali sa do tanca niekde naboku i najmenšie deti. Takto sa Lucia a Jacinta naučili niektoré tance, ako fandango a trépointe. Keď pred štyrmi rokmi prišiel do farnosti pán farár Manuel Marquès Ferreira, veľmi sa pohoršoval nad týmto novodobým pohanstvom a začal proti nemu energicky bojovať. Využil každú príležitosť, aby vykorenil tento prekliaty zvyk. Pani Mária Roza, ako dobrá farníčka, razom sa pripojila k pánu farárovi a tancovačky dcéram zakázala. Susedia v Aljustreli nasledovali jej príklad a pomaly tieto časté tancovačky v osade zakapali. Pravda, niekedy pani Santos dovolila dcéram pred domom zatancovať si medzi sebou alebo so sesternicami. Raz istá susedka hovorí Luciinej matke: - Doteraz nebolo nijakým hriechom ísť na zábavu, ale ako prišiel tento nový pán farár, už je to hriech. Ako je to možné!? Mária Roza odpovedala: - O tom nič neviem. Ale jedno viem, že si pán prior neželá takého tancovačky. A moje dcéry na tieto zábavy viac nepôjdu. Tu doma medzi sebou dovolím im tancovať, lebo pán prior povedal, že keď sa to robí v rodine, nie je to špatné. Takto sa v tancovaní u pani Santos pokračovalo a Jacinta sa mohla do chuti vyskákať. 13 Roku 1917 pridalo sa Portugalsko so svojou malou armádou k spojencom. 14

15 Bola to ešte celkom nevinná radosť, ktorú z tanca toto sedemročné dievčatko malo. Jej umeleckú dušu uchvacovala hudba a rytmus pohybu. Bol to len nový prejav nadšenia citlivej duše z krásy stvorených vecí, ktoré sme už skôr u nej a jej druhov zbadali. K tejto citlivosti, ktorou sa vyznačujú mnohí svätí, najmä sv. František z Assisi, pridružuje sa u našich aljustrelských pastierov veľká schopnosť pozdvihnúť sa cez krásu prírody až k Bohu. Lucia, Ferko a Jacinta nielen že mali hlboko nábožné duše, ale skrývali sa v nich aj vzletné poetické a umelecké duše. K týmto dvom zisteniam došli všetci, ktorí študovali ich život. V očiach jemných pozorovateľov ich správanie, obliekanie sa a vystupovanie pred cudzími ľuďmi ľahko by z nich urobilo neokrôchané a polodivé deti, keby sme sa neboli presvedčili, že takého zdanie je klamlivé a úsudok pochybený. Neskoršie to ešte poznáme. Najlepším vysvedčením pre troch nerozlučných pastierov: Luciu, Ferka a Jacintu je skutočnosť, že vedeli pritiahnuť na seba láskavý pohľad kráľovnej neba. II. KRÁSNE DOBRODRUŽSTVO Milá predohra 13. mája 1942 Portugalsko slávilo s veľkou nádherou strieborné, dvadsaťpäťročné jubileum zjavení z r Lisabonský patriarcha, kardinál Cerejeira pri slávnostnej pontifikálnej sv. omši v krásnej kázni pred tisícami veriacich rozprával o zázračnej udalosti, až doteraz neznámej, zo života našich troch kamarátov. Vynikajúci rečník prízvukoval pevnú vieru v šťastnú budúcnosť krajiny, vďaka priazni Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a doložil: A aby sme boli ešte lepšie posilnení v tejto viere a nádeji, nech je mi dovolené oznámiť vám tu, že táto zvláštna priazeň bola nám istým spôsobom už pred dvadsiatimi piatimi rokmi sľúbená ako sme sa o tom aj my, vaši biskupi, len nedávno dozvedeli za modlitby a obete troch ponížených a neučených detí, anjelom, ktorý sa sám nazval anjelom Portugalska. Pozrime sa, za akých okolností bol daný tento sľub. Anjeli nebeskí, ktorých malí pastieri často vzývali, iste neviditeľne ich sprevádzali a kochali sa v nich. Lucia rozprávala, že ako kedysi prišiel sv. Michal k Johanke z Arcu, tak sa aj im viac ráz zjavil jeden z anjelov a hovoril s nimi. Istého dňa, koncom jari 1916, - rok pred prvým zjavením Panny Márie, - malí pastieri boli prinútení hľadať úkryt pred blížiacou sa búrkou a dažďom, ktorý ich už začal kropiť. Aj našli v polovičke stráne vrchu Cabeço skalnú dutinu, ktorú zakrývali stromy. Kým čakali na vyjasnenie, zajedli si a pomodlili sa ruženec. Potom sa zas ihrali. Zrazu silný hukot vetra ich prinútil poobzerať sa, aby videli, čo sa robí. Tu zbadali, že nad olivovými stromami na úpätí vrchu rysuje sa vo vzduchu akási biela ľudská postava a blíži sa k nim. Postava bola biela ako snehová socha a v slnečných lúčoch bola priehľadná ako kryštál. Čím bližšie postava prichádzala, tým jasnejšie mohli rozoznať jej črty. Bol to mladík ročný, nadprirodzenej krásy. Keď došiel k deťom, milo im povedal: - Neboj sa! Som Anjel Pokoja. Modlite sa so mnou! I kľakol si, čelo sklonil k zemi a tri razy opakoval: Bože môj, verím v Teba, klaniam sa Ti, dúfam v Teba a milujem Ťa. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria v Teba, neklaňajú sa Ti, nedúfajú v Teba a nemilujú Ťa. Potom vstal a povedal: - Takto sa modlievajte! Najsvätejšie Srdcia Pána Ježiša a Panny Márie sa dajú uprosiť vašou modlitbou. Po týchto slovách zmizol. Ale jeho slová sa tak vryli deťom do pamäti, že už ich viac nezabudli. Neskoršie sa aj oni klaňali často ako anjel a opakovali modlitbu, ktorú ich naučil. Inokedy, v horúcich júlových a augustových dňoch cez poludnie, všetci traja hrávali sa u Lucie v záhrade za studňou. Tu naraz zbadali pred sebou tú istú tajomnú postavu, ktorá im povedala: 15

16 - Čo robíte? Modlite sa! Modlite sa veľa! Najsvätejšie Srdcia Pána Ježiša a Panny Márie zamýšľajú skrze vás preukázať svetu svoje milosrdenstvo. Ustavične obetujte Pánu Bohu svoje modlitby a obete, aby ste zadosťučinili za toľké hriechy, ktoré ho urážajú a aby ste vyprosili obrátenie hriešnikov. Takto čiňte! Usilujte sa zaistiť pokoj vašej vlasti, ktorej som anjelom strážcom. Predovšetkým prijmite a trpezlivo znášajte všetky súženia, ktoré vám Pán Boh pošle. Tieto slová vryli sa do ich duší a ako jasný lúč poznania dali im porozumieť, ako ich Pán Boh miluje a nakoľko si želá, aby ho milovali; aká veľká je cena obety a ako Pán Boh očakáva túto obetu, aby takto boli obrátení hriešnici. Od tej chvíle Lucia, Jacinta a Ferko každé sebazaprenie obetovali Pánu Bohu. Ale najčastejšie kľačali celé hodiny sklonení až k zemi a opakovali modlitbu, ktorú ich anjel naučil. Prešli dva či tri mesiace. Zasa pásli ovce na stráňach Cabeça. Po olovrante utiahli sa do malej jaskyne, v ktorej sa im anjel prvý raz zjavil, aby si odbavili ruženec a pomodlili sa modlitbu, ktorú ich naučil. Už veľa ráz ju zopakovali, keď odrazu zbadali, že ich obkľučuje neobyčajná žiara. Keď vstali, uvideli anjela. Teraz držal v ruke kalich, nad ktorým sa vznášala hostia, z ktorej padali kvapky krvi do kalicha... Anjel nechal kalich a hostiu vznášať sa vo vzduchu, kľakol si vedľa detí a kázal im tri razy opakovať tieto slová: Najsvätejšia Trojica: Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa Ti klaniam a obetujem Ti najsvätejšie Telo, Krv a Dušu a Božstvo nášho Pána, Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta za odprosenie všetkých urážok, ktoré sa mu dostávajú. Prosím Ťa, obráť úbohých hriešnikov pre nekonečné zásluhy Jeho najsvätejšieho Srdca a na orodovanie Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Tu anjel vstal, vzal hostiu, podal ju Lucii a rozdelil najsvätejšiu Krv z kalicha medzi Ferkom a Jacintou so slovami: - Prijmite Telo a Krv Ježiša Krista, ktorého nevďační ľudia tak hrozne urážajú. Napravujte ich hriechy a potešujte vášho Boha! Potom znova padol na kolená a tri razy opakoval tú istú modlitbu: Najsvätejšia Trojica: Otec, Syn a Duch Svätý... a zmizol. Deti ostali kľačať a neprestajne opakovali tie slová, kým sa Ferko prvý spamätal. Zbadal, že sa už zvečerilo a je čas vrátiť sa domov. Pri tomto zjavení deti úplne podľahli nadprirodzenému vplyvu anjela a natoľko boli zahrúžené, že zabudli na vlastné jestvovanie. Ešte aj po odchode anjela sa im zdalo, že majú všetky údy zdrevenené. - Neviem, čo sa mi stalo, - povedala Jacinta. Nevládzem ani hovoriť, ani spievať, ani ihrať sa. Nič nevládzem robiť. - Ani ja, - potvrdzoval Ferko a hneď dodal, - ale čo tam po tom, anjel je krajší ako to všetko. Toto oslabenie telesnej sily trvalo niekoľko dní. Traja pastieri veľmi pomaly dostávali sa do riadnych koľají. Neskoršie zbadali, že zjavenia Panny Márie majú celkom rozdielne následky: Ten istý pokoj a blaženosť duše, sústredenej v Bohu, ale telesne cítili sviežosť a neukrývané nadšenie. Hodnovernosť týchto anjelských zjavení zaručuje nám vážnosť lisabonského patriarchu J. E. kardinála Celejeira a celého portugalského biskupského zboru. Keď uvažujeme o všetkých fatimských tajomstvách, vidíme, že anjelské zjavenia mali za cieľ pripraviť duše malých aljustrelských pastierov na ich budúcu úlohu poslov Panny Márie a záchrancov vlasti. Ich mysle bolo treba obrátiť na veľké potreby Cirkvi a duší, aby už odteraz pochopili veľkú lásku najmilosrdnejšej Matky Božej k ľudskému pokoleniu. V tôni zelených dubov V máji býva veľa kvetov a jasné rána! Veľmi krásny deň sa ukazoval 13. mája r na vŕškoch okolo Fàtimy. Bola práve nedeľa a preto Lucia, Ferko a Jacinta vyháňali svoje ovečky len po svätej omši. Za Hliniskom rozmýšľali, na ktoré pasienky dnes majú ísť. Či ísť na Cabeço k Veľkej hlave, kde sú pekné stráne a z vrcholca je taký utešený výhľad? Či na Mlynársky vrch, ktorý sa tak volá pre niekoľko veterných mlynov na hrebeni? Či na Doliny, kde rastie tak veľa kvetov, ktoré Jacinta rada zbiera? Alebo sa pustia k Lomba d 16