P1020882_810_500_55_s_c1.jpg

Kardinál Müller: Luterova reforma bola „proti Duchu Svätému“

743
Jakub Betinský
Kultúra života

Luterova takzvaná reforma nebola „dielom Duch Svätého“ a nemali by sme „meniť dejiny“ alebo „falzifikovať, čo sa stalo pred 500 rokmi a ten ničivý následok, ktorý z toho plynul“ s cieľom udržania dobrých vzťahov – povedal kardinál Gerhard Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery.

V jeho článku, ktorý vydal taliansky katolícky magazín La Nuova Bossola, nemecký kardinál povedal o Luterovom hnutí: „Z pohľadu cirkevnej doktríny sa vôbec nejednalo o reformu, ale skôr o revolúciu – t. j. o totálnu zmenu základov katolíckej viery.“

Tieto vyhlásenia kardinála Müllera prišli päť dní po tom, ako biskup Nunzio Galantino, generálny sekretár talianskej konferencie biskupov, chválil Lutera na konferencii, ktorá bola zorganizovaná s podporou Pápežskej lateránskej univerzity, a povedal: „Reformácia, ktorú Martin Luter pred 500 rokmi inšpiroval, bola dielom Ducha Svätého.“

Táto konferencia, ktorá sa konala 18-19. októbra na Lateránskej univerzite, mala názov: „Vášeň pre Boha. Spiritualita a teológia reformácie 500 rokov po jej vzniku.“

LifeSite ponúka nižšie svojim čitateľom celý preklad tohto článku kardinála Müllera a to so srdečným dovoleným La Nuova Bossola.

 

LUTER? NIE REFORMÁCIA, ALE REVOLÚCIA

od Gerharda L. Müllera

 

Je tu dnes veľký zmätok, keď hovoríme o Lutherovi a je potrebné veľmi jasne povedať, že z pohľadu dogmatickej teológie nešlo vôbec o reformu, ale o revolúciu – t. j. úplnú zmenu základov katolíckej viery.

V skutočnosti sa nedá reálne argumentovať, že Lutherovým úmyslom bolo iba bojovať proti zneužívaniu odpustkov alebo hriechom renesančnej cirkvi. Zneužívanie a zlé skutky v cirkvi vždy existovali, a to nielen v renesancii, ale i dnes. Svätou cirkvou sme vďaka Božej milosti a sviatostiam, ale všetci ľudia cirkvi sú hriešnici a potrebujú odpustenie, ľútosť a pokánie.

Tento rozdiel je veľmi dôležitý. Z knihy, ktorú v 1520 napísal Luter, De captivitate Babylonica ecclesiae, jasne vyplýva, že Luther opustil všetky princípy katolíckej viery, svätého písma, apoštolskej tradície, magistéria pápeža a koncilov a biskupstva [viď detailný seriál "500 rokov protestantskej reformácie" ktorý v týchto dňoch publikujeme na LN - editor]. V tomto zmysle obrátil koncept homogénneho vývoja kresťanskej doktríny, ako bola chápaný v stredoveku, a dokonca poprel, že sviatosť je účinným znakom milosti, ktorá sa skrze ňu vysluhuje. Túto objektívnu účinnosť sviatostí nahradil subjektívnou vierou. Luther zrušil päť sviatostí a tiež zakázal eucharistiu: zrušil tak obetnú povahu sviatosti eucharistie a skutočné premenenie substancie chleba a vína na substanciu Tela a Krvi Ježiša Krista. Okrem toho nazval sviatosť biskupskej vysviacky a sviatosť kňazstva výmyslom pápeža – ktorého volal Antikristom – a tieto sviatosti pre neho nie sú súčasťou cirkvi Ježiša Krista. My naopak hovoríme, že posvätná hierarchia, v spoločenstve s následníkmi sv. Petra, je esenciálnou časťou katolíckej cirkvi a nejde tu len o princíp ľudskej organizácie.

A toto je dôvod, pre ktorý nemôžeme akceptovať, ako sa Lutherova cirkevná reforma nazývala reformou v katolíckom slova zmysle. Pri katolíckej reforme ide o obnovu viery žitú v milosti, obnovu zvyklostí a etiky, duchovnú a morálnu obnovu kresťanov; a nejde tu o nové základy či o novú cirkev.

Je preto neakceptovateľné tvrdiť, že Lutherova reforma „bola dielom Duch Svätého“. Práve naopak, bola proti Duchu Svätému a to preto, lebo Duch Svätý pomáha cirkvi udržať si svoju kontinuitu skrze magistérium cirkvi; predovšetkým v službe Petrových nástupcov: Ježiš založil svoju cirkev na Petrovi (Mt 16:18), „ktorá je cirkvou živého Boha, pilierom a obranným múrom pravdy“ (1 Tim 3:15). Duch Svätý si nemôže protirečiť.

Je počuť mnoho hlasov, ktoré hovoria o Lutherovi príliš oduševnene, a pritom nepoznajú jeho teológiu, jeho polemiky a ničivé následky jeho hnutia, ktoré zničilo jednotu miliónov kresťanov s katolíckou cirkvou. Nie je možné pozitívne ohodnotiť jeho dobrú vôľu a jasné vysvetlenie zdieľaných tajomstiev viery a to obzvlášť so zreteľom na sviatosti a hierarchicko-apoštolskú štruktúru cirkvi.

Nie je tiež správne tvrdiť, že Luther mal na začiatku dobré úmysly, čím sa myslí, že to bola zatvrdená cirkev, ktorá ho vytlačila na nesprávnu cestu. To nie je pravda: Luter si zaumienil bojovať proti predávaniu odpustkov, ale jeho cieľom neboli odpustky ako také, ale odpustky ako súčasť sviatosti zmierenia.

Tiež nie je pravdou, že by cirkev odmietla viesť s Luterom dialóg: Luther najprv diskutoval s Johnom Eckom, a potom poslal pápež kardinála Gaetona ako svojho zástupcu. Môžeme diskutovať o vhodnosti týchto metód, ale vo veci substancie doktríny musí byt povedané, že autorita cirkvi chybu neurobila. V opačnom prípade by musel človek tvrdiť, že cirkev učila tisíc rokov v otázkach viery chybne a to i napriek tomu, že vieme – a toto je esenciálna časť doktríny – že cirkev nemôže pochybiť pri sprostredkovaní spásy skrze sviatosti.

Ľudia by si nemalí mýliť osobné zlyhania a hriechy ľudí v cirkvi s chybami v doktríne a vo sviatostiach. Tí, ktorí túto chybu robia, zväčša veria, že cirkev je iba organizácia zložená z ľudí a popierajú princíp, podľa ktorého sám Ježiš založil cirkev a chráni ju v sprostredkovaní viery a milostí vo sviatostiach skrze Ducha Svätého. Jeho cirkev nie je iba obyčajnou ľudskou organizáciou: je to telo Krista, v ktorom je prítomná jasné definovaná neomylnosť koncilov a pápeža. Všetky koncily hovoria o neomylnosti magistéria vo vykladaní katolíckej viery. Uprostred dnešného zmätku je táto skutočnosť ale medzi mnohých ľudí nepochopená: veria, že pápež je neomylný, keď hovorí súkromne, ale potom, keď pápeži naskrz dejinami vykladajú katolícku viery, to je už omylné.

Samozrejme, prešlo už 500 rokov. Nie je viac čas na polemiku, ale treba hľadať zmierenie: to sa ale nemôže stať na úkor pravdy. Nemali by sme vytvárať zmätok. Zatiaľ čo na jednej strane musíme byť schopní pochopiť účinnosť Ducha Svätého v životoch kresťanov nekatolíkov, ktorí konajú s dobrým úmyslom (a ktorí osobne nezhrešili odlúčením sa od cirkvi), na druhej strane nemôžeme zmeniť dejiny a to, čo sa stalo pred 500 rokmi. Jedna vec je mať dnes dobré vzťahy s kresťanmi nekatolíkmi s cieľom priblížiť sa k plnému spoločenstvu s katolíckou hierarchiou a s prijatím apoštolskej tradície podľa katolíckej doktríny. Ale je niečo úplne iné, ak niekto nechápe alebo falzifikuje, čo sa pred 500 rokmi stalo a aké to malo ničivé následky. Následky, ktoré sú v protiklade s Božou vôľou: „...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.