Obrátení na východ

Prešiel jeden rok odvtedy, čo naša farnosť začala sláviť obetu svätej omše smerom k liturgickému východu. Moje rozhodnutie obrátiť sa ad orientem podnietil kardinál Sarah svojím povzbudením vrátiť sa k tejto starobylej cirkevnej praxi.

Farníci prijali túto zmenu väčšinou pozitívne. Návštevníci, ktorí prídu na omšu, si to prirodzene všimnú a vo všeobecnosti vyjadria prekvapenie, iba občas nespokojnosť. Niektorí povedia, že sú radi, že sa môžu zúčastniť na omši, ako si ju pamätajú z detstva. Kňazi vo farnosti (a väčšinou i hosťujúci kňazi) to považujú za veľkú zmenu k lepšiemu, ktorá podporuje nábožné a sústredené slávenie svätej omše.

Kardinál Sarah nedávno opäť hovoril o slávení ad orientem počas prednášky uverejnenej vo francúzskom časopise La Nef (júl-august 2017). Povedal:

Orientovanosť na Boha je predovšetkým vnútorný úkon, obrátenie sa našej duše k Bohu. Liturgia by v nás mala živiť toto obrátenie sa k Pánovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život. Na to využíva znaky, jednoduché prostriedky. Súčasťou toho je i slávenie [omše] ad orientem. Je to jeden z pokladov kresťanského ľudu, ktorý nám umožňuje uchovať ducha liturgie. Orientované slávenie by sa nemalo stať výrazom straníckeho či polemického postoja. Naopak, malo by byť výrazom najintímnejšieho a najpodstatnejšieho pohybu celej liturgie: obrátiť sa k Pánovi, ktorý prichádza.

Orientované slávenie by sa nemalo stať výrazom straníckeho či polemického postoja. Naopak, malo by byť výrazom najintímnejšieho a najpodstatnejšieho pohybu celej liturgie: obrátiť sa k Pánovi, ktorý prichádza.Zdieľať

Duchovná pravda, že liturgia je obrátením sa k Bohu, sa veriacim v laviciach vizuálne komunikuje tak, že kňaz sa nepozerá sa na nich, keď sa obracia na Boha, ale na krucifix, na Krista, smerom k Bohu.

Stránka Rorate Caeli nedávno uverejnila preklad krátkeho textu, ktorý v roku 1955 napísal Paul Claudel pre Le Figaro na protest proti tomu, že sa vo Francúzsku začínalo šíriť slávenie omše smerom k ľudu. Na túto novotu vyslovil Claudel veľmi negatívny názor: „Omša je uctievaním par excellence. Vzdávame ho Bohu Obetou, ktorú mu v našom mene predkladá kňaz na oltári jeho Syna. Pod vedením kňaza a v spoločenstve s ním ideme k Bohu a predkladáme mu hostias et preces [obete a modlitby]. Boh sa nám tu nepredkladá pre naše pohodlie, aby sme sa stali ľahostajnými svedkami tajomstva, ktoré sa má uskutočniť.“

Podľa mojej skúsenosti je Claudelov postreh pravdivý. Keď celebrujúci kňaz dvíha svoje ruky a svoj hlas k Bohu v modlitbe a poklone, vedie ľudí a berie ich so sebou. Nie sú divákmi, skôr spolupútnikmi, ktorí hľadia spolu s kňazom v ústrety Kristovi. Na námietku, že ľudia potrebujú vidieť celé liturgické dianie pri oltári, čo pri slávení ad orientem nie je možné, Claudel odpovedá: „Je pravdou, že najdojímavejšia časť posvätnej obety je pri tradičnej liturgii pred zrakom veriacich skrytá. Nie je však skrytá pred ich srdcom a vierou. To sa ukazuje vtedy, keď pri slávnostnej omši subdiakon zostáva počas obetovania pri päte oltára a ľavou rukou si zakrýva tvár. Aj my sme pozvaní modliť sa a stiahnuť sa do seba, nie v duchu zvedavosti, ale sústredenia.“

Toto sústredenie nám pomáha vidieť očami viery skrytú prítomnosť Krista v svätej hostii a v kalichu, keď ich kňaz dvíha po premenení. Pri slávení ad orientem sa pri dvíhaní hostie a kalicha ľudia nemusia dívať na výraz na celebrantovej tvári (či už je to dobre alebo zle). Toto zbytočné rozptýlenie sa odstraňuje a kňaz najlepšie vyjadruje svoju úlohu prostredníka medzi Bohom a ľuďmi vtedy, keď nedáva veriacim príležitosť pozerať sa na neho, ale iba na Svätú Eucharistiu.

Moja šťastná skúsenosť vo farnosti je taká, že slávenie omše ad orientem malo za následok zbožnejšiu liturgickú skúsenosť väčšmi sústredenú na Krista. Celebrujúci kňaz už nie je nekonečným stredom pozornosti.Zdieľať

Claudel ďalej poznamenáva: „Nová liturgia zbavuje kresťanský ľud jeho dôstojnosti a jeho práv. Už to nie je tak, že spolu s kňazom recituje omšu, keď ju ‚sleduje‘, ako sa veľmi správne hovorí, a kňaz sa k nemu z času na čas obracia, aby ho uistil o svojej prítomnosti, účasti a spolupráci pri diele, ktoré koná v jeho mene. Zostáva len zvedavé obecenstvo, ktoré ho sleduje pri práci. Niet sa veľmi čo čudovať, že bezbožní ho prirovnávajú ku kúzelníkovi, ktorý predvádza svoje číslo pred zdvorilo obdivným davom.”

Moja šťastná skúsenosť vo farnosti je taká, že slávenie omše ad orientem, spolu s praxou, že kňaz teraz sedí popri bočnej stene svätyne, a nie priamo za voľne stojacim oltárom, malo za následok zbožnejšiu liturgickú skúsenosť väčšmi sústredenú na Krista. Celebrujúci kňaz už nie je nekonečným stredom pozornosti – ktorým sa ľahko môže stať, keď najprv počas čítaní sedí a hľadí na zhromaždenie, a potom stojí za oltárom a hľadí na zhromaždenie pri predkladaní omšových modlitieb Bohu.

Kardinál Sarah poznamenáva: „Dovoľte mi pokorne vyjadriť svoju obavu: liturgia v riadnej forme môže viesť k riziku, že sa odvrátime od Boha z dôvodu prílišnej a ústrednej prítomnosti kňaza. Neustále je pred mikrofónom a jeho pohľad a pozornosť sa neustále obracia k ľudu. Je ako nepriehľadná clona medzi Bohom a človekom.“

Po jednom roku slávenia ad orientem som absolútne presvedčený, že kardinál Sarah má pravdu. Fyzický a kontemplatívny obrat k Pánovi pomáha kňazovi i ľudu pri svätej omši k hlbšej skúsenosti modlitby a poklony.

P. Gerald E. Murray J.C.D.
Autor je farárom vo farnosti sv. Rodiny v New Yorku a kánonický právnik.

Pôvodný text: Facing East.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.