Zlyhanie politikov vo veci imigrácie a islamského terorizmu nie je neschopnosť, ale zámer, myslí si historik

0
Príslušníci špeciálnej policajnej jednotky patrolujú v centre Mníchova. (Autor: TASR)

Dvaja moslimovia ozbrojení nožmi vtrhli do kostola v Saint-Etienne-du-Rouvray pri Rouene v Normandii a podrezali farára vo veľmi vysokom veku. Tiež ťažko zranili mníšku. Pred tým ich spoločne s niekoľkými ďalšími ľuďmi vzali ako rukojemníkov. Čo na to hovoríte? Máme tu aj ďalšie vraždenie ľudí islamskými imigrantmi. Masaker v Nice, streľba v Mníchove, útok sekerou vo vlaku, vražda mačetou tehotnej ženy zo strany sýrskeho žiadateľa o azyl, ďalší žiadateľ o azyl odpálil v nedeľu večer v bavorskom Ansbachu bombu a zranil 12 ľudí…

Uvediem jednu správu, ktorá mainstreamovými médiami neprebehla, ale zaznamenal ju poľský portál pch24.pl. Páter Hammel, inak vysoko ušľachtilý kňaz, zorganizoval ešte v čase, keď bol v aktívnej službe, zbierku v prospech moslimov, aby si mohli zakúpiť pozemok na stavbu mešity. Toto je ich vďaka.

A zase sa zrejme preukáže, že islam za nič nemôže a že islam je náboženstvom mieru, ako hovorí Tomáš Halík… Takže terorizmus nemá nič s islamom spoločné? Ani s prorokom Mohamedom?

Už viackrát som písal o násilníckych veršoch Koránu a o živote proroka Mohameda, ktorý bol podľa samotného oficiálneho moslimského životopisu z pera Ibna Išaka masovým vrahom, lupičom, smilníkov a pedofilom. Z týchto faktov predsa jasne vyplýva, že islam samotný je podhubím terorizmu.

Kto nesie zodpovednosť za to, čo sa deje?

Predovšetkým tí, ktorí tvoria americkú a európsku politiku. Dnes musí predsa byť aj menej inteligentnému človeku jasné, že totálna neschopnosť západných politikov minimalizovať nebezpečenstvo terorizmu nie je neschopnosťou, ale zámerom. Niekto chce, aby sa Európa zmietala v strachu z moslimských džihádistov a aby boli zničené posledné zvyšky kresťanskej civilizácie v súčasnej Európe. Ten niekto nie je Merkelová, Hollande a tak ďalej, ten niekto sú ľudia schovaní v zákulisí, ktorí odtiaľ dirigujú svetovú politiku, tí premiéri a prezidenti sú len nástrojmi v ich rukách. Ten niekto sú ideoví dedičia Francúzskej revolúcie, neomarxismu a sexuálnej revolúcie šesťdesiatych rokov. Ide im o celosvetovú likvidáciu kresťanstva a rozpoznali, že islam je vhodným nástrojom. Už sa im to takmer celistvo podarilo na Blízkom východe, teraz chcú zničiť aj to, čo ešte zostalo z kresťanstva v Európe.

Aké je riešenie? Expert ODS na školstvo Václav Klaus ml. reagoval na útoky moslimských imigrantov tak, že uviedol, že nevidí inú cestu, než odísť z EÚ a tvrdo kontrolovať vlastné hranice…

Nedomnievam sa, že to má nádej na úspech. Veď Nórsko a Švajčiarsko nie sú v EÚ – a majú s moslimskými utečencami rovnaké problémy ako členské štáty EÚ. Bez ohľadu na to, či Česko bude v EÚ, alebo nie, nás súčasne vedenie Únie môže kedykoľvek donútiť ekonomicky i vojensky prijať moslimských invazistov, lebo musíme mať na zreteli to, čo som uviedol v predchádzajúcej odpovedi. Tu ide o mocenský zámer ľudí skrytých v pozadí, ktorí ho budú presadzovať buď prostredníctvom EÚ, alebo aj mimo nej. Sú proti nám v totálnej presile. Lepšie riešenie by som videl v koordinovanom obrannom postupe s krajinami Vyšehradskej štvorky, lebo táto vojna je príliš veľká na to, aby si nejaký štát, zvlášť taký malý ako Česko, mohol dovoliť luxus bojovať izolovane. To nemá vôbec šancu.

Nehrozí občianska vojna v Európe?

Ona nehrozí, ona už tu je. Má ale inú podobu, než na akú sme boli doteraz zvyknutí. Predtým v občianskej vojne stáli proti sebe dva ozbrojené tábory – dnes je jeden z nich skrytý a bojuje zákerne nie proti svojmu ozbrojenému protivníkovi, ale proti bezbranným civilistom formou atentátov a vrážd tam, kde sa to dá najmenej očakávať. Nás sa doteraz nedotýka, ale je otázkou času, kedy príde aj k nám, ak nezasiahne Božia moc.

Profesor Piťha povedal vo svojom príhovore: „Čo je Európa? Európa nie je geografický pojem, ale pojem civilizačný a kultúrny. Je definovaná ako oblasť, kde je uctievaný kresťanský Boh. Európania si to uvedomili, keď boli konfrontovaní s inou civilizáciou, ktorá vyznáva iného Boha. Je to zásadným spôsobom iná civilizácia, lebo medzi milosrdným, nesmierne ľudským a odpúšťajúcim Bohom, ochrancom a záchrancom – a Alahom, neľútostne tvrdým bohom moslimov, je veľký rozdiel. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré už od Starého zákona, ktorý Kristus naplnil, dovŕšil, ale nezrušil, považuje človeka za slobodného. Dáva mu právo sa rozhodovať a žiada jeho zodpovednosť. Alah, vyžadujúci absolútnu poslušnosť človeka, robí z neho otroka. Kresťanstvo hlásajúce pokoj, je zjavne náboženstvom života, islam vyhlasujúci džihád je naopak náboženstvom smrti. Povedal som, že Európa je územím. Územie sa musí obhajovať. Od prvej chvíle bol vzťah medzi kresťanstvom a islamom charakterizovaný vojnou o hranice dvoch náboženstiev. Od začiatku ide o džihád, boj na život a na smrť. Zabudli sme na to a zrazu si nevieme rady.” Povedali ste, že s tým súhlasíte. Ale aký konkrétny recept si z toho zobrať pre konkrétne konanie?

Na to je veľmi ťažké odpovedať. Čo my, prostí občania, môžeme robiť, keď všetko sa odohráva na úrovni vysokej politiky, nota bene v zákulisí, o ktorom nič nevieme? Azda len to, že vo voľbách dáme svoj hlas kandidátom, ktorí nemajú žiadne ilúzie o islame. Inak môžeme správne postoje, ako ich vyjadril okrem iného profesor Piťha, vo svojom okruhu a podľa svojich možností šíriť a tak otvárať ľuďom oči. To je tak asi všetko, čo sme schopní proti tomu podnikať, samozrejme, okrem mocnej zbrane modlitby.

Nemala by sa katolícka cirkev viac postaviť na obranu Európy a západnej civilizácie? Pripomenúť si Marka z Aviana a Viedeň 1683, Pannu Máriu Víťaznú a Lepanto, svätého Jakuba – Santiaga Matamoros…?

Samozrejme, by toto všetko katolícka cirkev mala robiť. Lenže, kým sa nezmení jej súčasný ekumenický a dialogálny duch, tak je to samotná akademická debata. Cirkev to nebude schopná, ak neopustí onú relativistickú tézu majúcu základ už v II. vatikánskom koncile a obhajovanú tiež súčasnými liberálmi, neomarxistami a genderistami, ktorí ovládajú dnešné USA a EÚ, že islam je mierumilovným náboženstvom. Dnes od značnej časti našich duchovných počujeme, že vlastne pramálo záleží na tom, či je človek katolík, moslim, budhista či dobre zmýšľajúci ateista, lebo Boh vo svojom milosrdenstve rovnako všetkých spasí.

Príklady hrdinskej obrany Európy v mene katolíckej viery, o ktorých hovoríte, sú v absolútnom rozpore s týmto relativistickým prístupom údajnej tolerancie, ktorý značná časť dnešných cirkevných predstaviteľov zastáva, preto najskôr treba opustiť túto bludnú náuku, ktorá nemá ani najmenší základ v katolíckej viere, aká existuje od prvopočiatkov cirkvi, naopak jej diametrálne odporuje.

V kontexte toho, o čom sa rozprávame, aké asociácie vo vás vyvolajú pojmy ako reconquista či krížová výprava? Nenastal čas, aby pápež opäť toto vyhlásil?

Sme opäť iba pri akademickej debate. Ako by to pápež mohol vyhlásiť, keď sa cirkev práve za reconquistov a krížové výpravy ponížene a s hrbatou pokorou ospravedlňuje? Kým sa priamo v cirkvi nezmení táto paradigma, kým u samotných katolíkov neprestane naše katolícka minulosť práve v tých bodoch, ako sú krížové výpravy, reconquisti, inkvizícia, protireformácie alebo odpor proti osvietenstvu a vnútrokatolickému modernizmu byť niečím “fuj”, pokiaľ nezačnú naši duchovní predstavitelia posilňovať hrdosť veriacich na dejiny svojej cirkvi, nemožno ani vo sne očakávať nejaké pápežovo uverejnenie v tom zmysle, ako o ňom hovoríte. Ale nechcem byť pesimista, Boh zázrakom vyviedol svoju Cirkev z renesančného úpadku, aby opäť zažiarila v plnej kráse pravdy na tridentskom koncile. Nemyslíte, že môže to isté urobiť aj dnes?

PhDr. Radomír Malý vyštudoval Filozofickú fakultu dnešnej Masarykovej univerzity. Potom pracoval ako historik v Umeleckohistorickom múzeu v Kroměříži, v roku 1972 ho z politických dôvodov prepustili a bol nútený pracovať mimo svoj odbor. Aktívne sa zúčastnil vydávania katolíckeho samizdatu a stal sa signatárom Charty 77. Po Nežnej revolúcii bol v Brne zástupcom šéfredaktora denníka Lidová demokracie a medzi rokmi 1993 a 1994 šéfredaktorom kresťanského týždenníka Svetlo. Od roku 1996 vyučuje na Teologickej fakulte Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach.

Radomír Malý je autorom mnohých odborných článkov a publikácií, ktoré sa týkajú predovšetkým cirkevných dejín. Svoje články tiež publikuje na webe Inštitút sv. Jozefa a v časopisoch Te Deum a Immaculata. Svojimi názormi je v rozpore s liberálmi a modernistami v rámci katolíckej cirkvi v ČR, ktoré kritizuje z tradicionalistických pozícií. Vydal aj knihu Najkrvavejšia genocída minulosti a súčasnosti – Málo známe informácie o prenasledovaní kresťanov. Napísal tiež publikáciu Cirkevné dejiny, Katolíci v tieni hákového kríža či Je dovolené brániť inkvizícii?

- Reklama -