List biskupa Gojdiča Vatikánu

Deň 14. marec je dňom vyhlásenia vzniku vojnového Slovenského štátu z rokov 1939 - 1945. Pri tejto príležitosti je vhodné pripomenúť si činnosť jedného z kritikov vtedajšieho režimu gréckokatolíckeho biskupa Petra Pavla Gojdiča.

Historik Peter Borza v zborníku Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov IV. spomína biskupov list z januára roku 1939 svojim kňazom, v ktorom ich varoval pred nastupujúcou silou myšlienok nacizmu a antisemitizmu a na ich zjavný rozpor s kresťanským učením.

Napísal: „Terajší, uvedomelý nacionalista sa nevie spriateliť s myšlienkou, že každý človek, či je biely alebo čierny, Tatár alebo Turek, je rovnakým stvorením Božím, a preto má rovnaké právo na život a na všetko, čo je mu milé, či už to je rodná reč, vzácne zvyky alebo starobylé milé tradície. (...) Milovať svoje, to neznamená nenávidieť cudzie, to nedáva nikomu právo robiť inému krivdu, škodu, roztrpčovať, ujarmiť svojho blížneho. (...)“

Postupom času narastalo vyčleňovanie Židov zo spoločenského a pracovného života a zbavovanie ich ľudských práv, začali arizácie, v roku 1941 bol prijatý tzv. Židovský kódex. Nakoniec v marci 1942 začali transporty. Pri týchto udalostiach viackrát protestovali slovenskí katolícki biskupi, hoci bezvýsledne. Z radu protestov sa svojou dôraznosťou (a neobvyklosťou) vymyká list biskupa Gojdiča vatikánskemu chargé d’affaires (obdoba veľvyslanca) v Bratislave.

Biskup Gojdič v ňom úctivo, ale veľmi nástojčivo vyjadruje rozhorčenie nad zaobchádzaním so Židmi, a varuje, že toto dianie veľmi poškodzuje katolícku Cirkev. V liste je časť, keď sa nedožaduje zastavenia transportov, ale "iba" neľudského zaobchádzania s nimi, čo dosvedčuje nepríjemnú pravdu o tom, že ani kritici režimu si v tom čase neuvedomovali židovský osud nasledujúci po ich odsunutí zo Slovenska. Záver listu obsahuje naliehanie, aby Vatikán primäl prezidenta Tisa zastaviť tieto "nehumánne ukrutnosti", a ak sa to nepodarí, aby Jozefa Tisa prinútil buď zveriť funkciu svetskej osobe, alebo aby bol pre dobro Cirkvi sám nútený vystúpiť z kňazského stavu.

List biskupa Gojdiča zo 16. mája 1942, zaslaný na adresu vatikánskeho chargé d’affaires v Bratislave.

„Hlboko nás zarmútili krutosti, ktorých sa dopustili pri deportácii židov na východnom Slovensku orgány takzvanej Hlinkovej gardy, poverené vykonávaním nariadenia o deportácii nešťastného židovského ľudu.

Barbarstvá páchané na tomto biednom ľude prevyšujú každú nehumánnosť a pripomínajú nám činy komunisticko-boľševické v Rusku, Španielsku a v Mexiku.
To všetko je poľutovaniahodné tým viac, že v susedných štátoch, kde rovnako ako u nás narastá vplyv národného socializmu, sa takýchto barbarstiev nedopúšťali. Tak v Maďarsku, kde vládne protestant, ako v samotnom Nemecku sa orgány verejnej moci zdržali hore spomenutých ukrutností pri vysťahovaní židov.

Zmienené pomery sú veľmi zarmucujúce i pôsobením zvláštnych okolností; hovorí sa, že sa násilnosti páchané na Slovensku vyvolávajú zámerne, aby sa pred verejnou mienkou dokázalo, že ku zmieneným krutostiam nedošlo ani v Maďarsku, kde vládne protestant, tým menej v Nemecku, kde vládnu svetské osoby, navyše príslušníci národnosocialistickej strany, ale jedine na Slovensku, kde je na čele vlády katolícky kňaz, kde popredné miesta má v rukách klerikálna strana pomenovaná podľa apoštolského pronotára Hlinku. To vzbudzuje jednak hlboký zármutok v duši citlivejších ľudí, jednak sa tým krivdí katolíckej veci, pretože je nemálo tých, ktorí sa domnievajú, že Apoštolská Sv. Stolica nie je dostatočne informovaná o poľutovaniahodných barbarstvách, a preto nepozdvihne svoj hlas proti týmto ukrutnostiam.

Preto som pokladal za svoju povinnosť podať vznešenej Apoštolskej nunciatúre čo najúprimnejšiu a najzdvorilejšiu správu o tej veci, ktorá vzbudzuje medzi katolíckym klérom najväčší odpor; ponížene prosím, aby ráčila láskavo dosiahnuť u Sv. Apoštolskej Stolice, že by táto svojim milostivým zásahom primäla veľadôst. pána prezidenta našej republiky, ako katolíckeho kňaza k tomu, aby sa zastavili hore spomenuté ukrutnosti páchané na židoch, aby sa podľa možnosti napravili krivdy na nich spáchané, a aby sa židom, ktorí sú už pokrstení – bez ohľadu na to, kedy prijali krst – alebo ešte len teraz majú byť pokrstení a zdržujú sa v Slovenskej republike, vrátila plná sloboda a ľudské práva; tí, čo zotrvávajú v židovstve, nech sú pri deportáciách ušetrení od akejkoľvek krutosti protiviacej sa kresťanskému duchu.

Keby toto nebolo možné, nech Svätá Stolica ráči vyzvať veľadôst. pána prezidenta, aby sa vzdal svojho úradu a odovzdal ho svetskej osobe, nech ódium z uskutočňovania nariadení tzv. „židovského kódexu“ nepadne na hlavu katolíckeho kléru, resp. na celú katolícku cirkev. Ak by si však vyžadovali okolnosti a záujmy cirkvi, ako aj odvrátenie väčšieho zla ohrozujúceho blaho cirkvi, aby veľadôst. pán prezident Tiso ostal na svojom mieste a vykonával prezidentský úrad, bolo by potrebné, aby bol nútený vrátiť sa do svetského stavu, a tým by sa dokázalo, že cirkev rozhodne nesúhlasí s hore spomenutým zaobchádzaním vlády so židmi.“

(Zdroj: Vatikán a Slovenská republika (1939-1945): dokumenty. Zost.: Ivan Kamenec, Vilém Prečan, Stanislav Škorvánek. Bratislava: Slovak Academic Press, 1992. Z viacerých listov a upozornení, ktoré posielal Vatikán na Slovensko, je zrejmé, že Svätá stolica bola z diania u nás zhrozená.)

Podľa svedectiev biskup Gojdič počas vojnových rokov mnohých Židov pokrstil, ukrýval a nabádal ostatných, že je ich kresťanskou povinnosťou to robiť takisto. Niekoľko rokov po prevrate bol 20. apríla 1950 zatknutý komunistickými orgánmi a vo vykonštruovanom politickom procese bol spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom odsúdený pre vlastizradu na doživotie, 17. júla 1960 zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici. Pápež Ján Pavol II. ho 4. novembra 2001 vyhlásil za blahoslaveného, a stal sa tak mučeníkom pre vieru. V roku 2008 mu komisia pri izraelskom pamätníku Yad Vashem udelila titul Spravodlivý medzi národmi.

Lukáš Obšitník

Foto: www.gojdic.sk