Kňaz Ján Formánek Cirkev si po revolúcii neudržala autoritu, lebo pri niektorých kauzách mlčala

Ján Formánek (86) je bývalý bratislavský dekan a krátko pôsobil aj ako generálny vikár. Pamätá si ešte predkoncilové obdobie, keď desať rokov slúžil tzv. tridentskú omšu. V rozhovore prezradil aj to, čo ho ešte motivuje k tomu, aby aj v požehnanom veku bol stále pastoračne aktívny.

V seminári ste boli v 50. rokoch. Aké bolo študovať za kňaza počas najväčšieho prenasledovania cirkvi?

V prvom rade, v tom čase sa dostať do seminára bolo veľmi ťažké. Bol jeden pre celé Slovensko a počet študentov teológie bol obmedzený. Nás bolo v ročníku dvanásť, aj keď na prijímačkách bolo veľa záujemcov.

Koľkí ste sa asi hlásili?

Okolo sedemdesiat. A niektorí sa už hlásili niekoľko rokov.

Vám sa podarilo dostať do seminára na prvýkrát?

Chvalabohu na prvýkrát, hneď po maturite. A pokiaľ ide o život v seminári, na ktorý ste sa pýtali, mám na to pekné spomienky.

Predstavený nám kládol na srdce, že našou úlohou je posväcovať sa a študovať a do politiky sa nemiešať. Bolo veľké nebezpečie, že sa to dozvedia eštebáci, a potom by hrozilo vyhodenie. Mali sme aj profesorov, ktorí nás držali a boli našou oporou v pravovernosti cirkvi. Kto sa ozaj snažil brať svoj pobyt v seminári vážne, tak myslím, že na kňazstvo bol pripravený dobre.

Hovorí sa, že v tom čase mala v seminári špiónov aj Štátna bezpečnosť, či medzi učiteľmi, alebo medzi študentmi. Vedeli ste o nich?

ŠtB sa niektorých snažila získať, aby mala informácie o bohoslovcoch a ich názoroch. Nepamätám si, že by sme v ročníku mali niekoho, komu sme nedôverovali alebo ho podozrievali zo spolupráce. Ako to bolo v iných ročníkoch, neviem. Niekedy pri debatách niektorí bohoslovci povedali, že o tom nehovorte, lebo som v nebezpečenstve. Naším cieľom bolo dokončiť teológiu, bolo nás aj tak málo.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Kedy ste presne študovali?

Maturoval som v roku 1954 a potom som šiel do seminára. Teológia sa vtedy študovala štyri roky. Skončil som teda v roku 1958. Potom som sedem mesiacov čakal na vysviacku, lebo som ešte nemal kánonický vek. Vysvätili ma ako 23-ročného, dostal som všetky dišpenzy, ktoré biskup mohol dať.

Ako reagovali rodičia na vaše rozhodnutie stať sa kňazom? Nemali ste problémy?

Boli sme robotnícka rodina, takže tam takéto problémy neboli. Samozrejme, keď sa to rodičia dozvedeli, tak mi kládli na srdce, aby som si to dobre rozmyslel, lebo v tom čase mnohých kňazov prenasledovali. Človek to musel brať s pocitom zodpovednosti a nie z nejakej romantiky.

Kádrový posudok som z dediny dostal dobrý, tak možno mi pomohlo aj to. A za prijatie do seminára vďačím najmä Panne Márii.

Čo vás motivovalo vydať sa na duchovnú cestu?

Pochádzam z dobrej veriacej rodiny, od malička som sa motal okolo kňaza, miništroval som. Nejako od mala som prirodzene túžil takto slúžiť Bohu. Videl som aj ako študent, že nestačí dostávať len prirodzené dobrá tohto sveta, ale že potrebujeme niečo viac, ako sú hodnoty, ktoré som už ako študent spoznával. A určite som cítil Božie povolanie, nestačí len chcieť. Kňazstvo je povolanie, nie zamestnanie.

Boli ste si povolaním istý?

Vedel som, že v seminári sa v ňom utvrdím. Hneď v prvom ročníku boli problémy. Filozofia sa prednášala latinsky.

Hneď v prvom ročníku ste mali prednášky v latinčine?

Áno, v latinčine.

Keď ste išli do seminára, tak už ste vedeli latinčinu?

Ale čo by som vedel? Mali sme ju rok na gymnáziu a potom ju zrušili. Dokopy som veľa nevedel. Latinské skriptá mi z latinčiny do slovenčiny prekladali starší spolužiaci. Mnohí tento jazyk ovládali dobre. Aby som vedel, čo sa učím, musel som to mať preložené.

A skúška bola tiež v latinčine?

Aj skúška, naučil som sa základy po latinsky a šiel som na skúšku s tým, že buď hop, alebo trop. Vravím si, že uvidím, ako dopadnú skúšky, prvý semester a možno pôjdem domov. Ale dostal som jednotku. (Smiech.)

Povzbudilo ma to a šiel som ďalej. Mali sme potom aj ďalšie hlavné predmety v latinčine. Keď sme si pomohli pri skúškach slovenčinou, tak profesor vyžadoval, aby sme to povedali v latinčine.

Ako mladý kňaz ste zažili aj obdobie pred Druhým vatikánskym koncilom a pred liturgickou reformou. Ako si na to spomínate?

Priznám sa, že sme túžili po liturgickej reforme.

Dnes existujú mladí kňazi, ktorí sa vracajú k tzv. tridentskej omši a k latinčine. Ako to vnímate?

Ja by som sa k latinskej liturgii nevrátil, hoci som latinské omše slúžil desať rokov.

Prečo?

Ľudia tomu nerozumeli. Kňaz si počas svätej omše prednášal modlitby potichu a ľudia sa medzitým modlili litánie, ruženec alebo spievali. Na svätú omšu sa pozeralo ako na nejakú pobožnosť. Samozrejme, vždy som rozmýšľal, že prečo v bazilikách v Ríme je oltár otočený smerom k ľuďom.

Nedokázal som si predstaviť, že by nejaký kňaz neprijal liturgickú reformu alebo presviedčal ľudí, že lepšie bude ostať pri starej liturgii. Tu ide o jednotu cirkvi. Ja nie som kňazom zo svojej moci.Zdieľať

A na čo ste prišli?

Že kresťania v prvých storočiach slúžili svätú omšu obrátení k ľuďom. Svätá omša je tajomstvo. Ale tajomstvo, ktoré by malo stáť na zemi pre ľudí.

Eucharistia, ktorú nám dal Ježiš a o ktorej povedal: „Vezmite a jedzte…“, sa vtedy až tak nezdôrazňovala. Viac sa kládol dôraz na obetu, kňaz bol akosi oddelený od veriacich a zdôrazňovalo sa viac tajomstvo. Lenže moment Eucharistie ako hostiny sa zanedbával. V čase, keď som ešte študoval, málokto chodil častejšie na sväté prijímanie.

Ešte bolo povedomie, že na sväté prijímanie môžem ísť len po spovedi?

Aj my sme boli k tomu vedení, že sa na prvý piatok šlo na svätú spoveď a na sväté prijímanie a ešte potom v sobotu, nedeľu a dosť. Nešlo sa viac, lebo človek nebol hodný. Potom niektorí teológovia učili, že adorácia je to isté, ako keď prijímaš. Toto je blud. Nemáme nič viac ako Eucharistiu.

A toto teda koncil zdôraznil.

Áno. A liturgickú reformu podporilo tuším tritisíc koncilových otcov. Latinčina mala svoj význam, keď sa latinsky hovorilo, ale v novom veku už taký význam nemá.

Do liturgie bolo vnesených aj mnoho nesprávnych vecí. Spomínam si, že ako kapláni sme pred liturgickou reformou každý deň slúžili v čiernom ornáte pohrebnú omšu. To potom vyzeralo, že cirkev je pohrebný ústav. Vadilo nám to a robilo problém. Ľudia boli zvyknutí, že svätú omšu slúži kňaz iba v čiernom.

Spomínate si na prvú svätú omšu, ktorú ste slúžili po liturgickej reforme. Aké to bolo?

Spomínam si. Pripravovali sme sa na to niekoľko rokov. Na rekolekciách vždy celebroval jeden kňaz a ostatní sa k tomu vyjadrovali, že kde urobil chybu, bola tam takto nejaká kontrola. Pripravovali sme sa na to pomaličky, trvalo to istý čas, kým sa všetko preložilo.

Ale podľa mňa niektoré modlitby mohli ostať v latinčine, napríklad Sláva Bohu, vyznanie viery či Otčenáš. Nikde nebolo napísané, že z liturgie treba úplne vylúčiť latinčinu. Nemuselo to byť na škodu. Dnes sa ľudia, keď idú napríklad od Ríma, stretávajú s latinskou omšou. Takto by vedeli zaspievať niektoré modlitby. V tom čase bola revolúcia v zmysle všetko latinské preč.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čiže vnímate, že pri tom nadšení sa urobila chyba, že sa nenechala žiadna latinská modlitba.

Áno, a to bolo na škodu.

Ako reagovali na novú liturgiu ľudia?

Niektorí si zvykali horšie a aj starší kňazi hovorili, že to už nie je pre nich. Ale zvykli si a nebolo tu žiadne hnutie, ktoré by chcelo ostať pri starej liturgii. Nám išlo vtedy aj o jednotu cirkvi.

Cirkev to prikázala, tak bolo našu povinnosťou takto konať. Nedokázal som si predstaviť, že by to nejaký kňaz neprijal alebo presviedčal ľudí, že lepšie bude ostať pri starej liturgii. Tu ide o jednotu cirkvi. Ja nie som kňazom zo svojej moci. Vysvätila ma cirkev. Musím rešpektovať biskupa a Svätého Otca.

Dnes sú mladí kňazi, ktorí chcú opäť tridentské omše v latinčine. Dobre, je to povolené, ale tam, kde si to prajú ľudia a nie kde si to želajú iba kňazi.

Takže niekde to zavádzajú len kňazi?

Áno, ale neviem prečo. Ak svätú omšu prežívame duchovne, je to úžas. Ja aj veriaci máme z nej väčší úžitok, keď je v reči ľudu. Len treba omšu správne prežívať. Niektorí zašli príliš ďaleko a urobili zo svätej omše niečo, čo by nemalo byť.

Detské omše sú pekné. Ale kázeň by nemala byť o tom, že kňaz chodí pomedzi deti s mikrofónom. Bol som náhodne na jednej svätej omši, kde boli deti. A kňaz im počas omše ukazoval fresky baziliky. Povedal im, aby si ľahli a tak na ne pozerali. A to bolo cez svätú omšu. Toto by sa nemalo robiť. Svätá omša je mystérium. Sväté veci sa majú sväto vysluhovať.

Čiže svätá omša má byť príťažlivá, ale nepatrí tam nejaká show.

Áno, to je nemysliteľné. A toto asi niektorých kňazov vedie k tomu, že inklinujú radšej k tridentskej omši. Ale tu treba o to dbať a napomenúť kňaza, ktorý robí zo svätej omše show.

Vráťme sa ešte k vášmu kňazskému pôsobeniu. Väčšinu aktívneho kňazského života ste prežili v totalite. Ako sa vám podarilo, že vás nechali v pastorácii a že ste nič také neurobili, za čo by vám zobrali súhlas?

To bolo aj pôsobenie Ducha Svätého. Spomínam si zvlášť na roky v Bratislave, kde som pracoval s vysokoškolákmi. Mal som z toho radosť, že ich toľko chodilo. Blumentál bol vtedy niečo podobné ako dnes Mlynská dolina. A to, že nás sledovali, bolo jasné. Každý rok nás volali eštebáci aj na pohovor. Ale ja som sa nebál, nemohli mi nič dokázať.

Dávali ste si pozor, aby ste niečo nepovedali?

Mne záležalo na tom, aby som duchovne prehlboval náboženský život. A podstata môjho pôsobenia boli Eucharistia a spovednica. A taktiež potom tajné stretká na fare, kde bola každý večer do polnoci mládež. Modlili sme sa, diskutovalo sa, mali sme rôzne prednášky.

Foto: Postoj/Adam Rábara

A neprišli vám na to?

Akoby nie? Prišli, ale išli za šéfom, za nebohým pánom kanonikom Moďorošim, a on to vedel uhrať. Vždy nám hovorieval: „Chlapci, robte, ja vám držím chrbát.“ Keď bolo nejaké udanie, mal s nimi kontakty, pravda, bol v Pacem in terris, ale my sme mohli akosi pracovať.

Mali ste teda kontakt aj s kňazmi, ktorí spolupracovali so štátom, ale aj s podzemnou cirkvou. Ako ste to vnímali?

Stretávali sme sa aj s tajnými kňazmi, pretože nemohli byť všetci v tajnej cirkvi. Musela byť aj verejná. Napríklad po koncile sme začali kázať pri každej omši, vtedy to nebolo bežné. Neboli to dlhé kázne, ale zistili sme, že treba povedať vždy pár slov.

Literatúra, ktorá by obohatila ľudí, nebola dostupná. Okrem katechizmu a spevníka nebolo nič. Keď sme si aj my kňazi chceli naštudovať nejaké nové teologické veci, tak sme si to museli dať nejako prepašovať, preložiť a na písacom stroji rozmnožovať.

A mnoho kníh som aj rozdal. Stalo sa mi po revolúcii v Bratislave, že ma zastavil človek a povedal mi, že knižka, ktorú som mu vtedy dal, rozhodla o jeho živote.

Keby nebol záujem o kňazstvo, tak poviem, že mladí utekajú len za materiálnymi vecami a ponukami. Ale mladá generácia sa bojí záväzkov na celý život.Zdieľať

Čiže ste využívali kontakt s podzemnou cirkvou?

Áno. Niektorých kňazov sme nechávali aj spovedať. Nikto však o tom nevedel a takto nám pomáhali.

Vás nenútili do spolupráce s ŠtB?

Dávali mi ponuky. Snažili sa. Každý rok nás volali na ŠtB a hľadali informácie. Ale človek nebol hlúpy, aby im niečo povedal. Hovoril som, že neviem a tak.

Zažili ste aj rok 1989, deväťdesiate roky plné obnovy a nadšenia aj v cirkvi. Kde sa urobila chyba, že to nadšenie vyprchalo?

Často nad tým uvažujem. Nemysleli sme si, že to bude tak, ako to je. Počas totality sme sa nemohli akosi oprieť o biskupa. Keď si za ním prišiel, povedal, že nič mi nehovorte, lebo odpočúvajú. Preto aby sme v rámci cirkvi mali nejakú konfrontáciu, aby sme vedeli, že robíme správne, tak sme sa niektorí kňazi pravidelne stretávali, modlili sme sa tam, mali sme prednášky a takto sme sa utvrdzovali. Zdá sa mi, že sme neostali jednotní.

V akom zmysle?

Cirkev mala zostať svedomím národa. Mala karhať alebo ohlásiť sa, keď tu boli prešľapy. Autorita, ktorú po prevrate cirkev mala, sa stratila. Málo sme hovorili a dnes, keď už hovoríme, tak nám ústa zavrú. Je to môj pohľad, že sme si autoritu neudržali a pri určitých kauzách sme mlčali.

Kedy?

V politike sa robili prešľapy, kde sme mlčali. Privatizácia, korupcia. Tam mala cirkev povedať dosť.

Takže cirkev mala byť vtedy ráznejšia?

Cirkev mala po prevrate úctu a autoritu. Najviac obetí za slobodu počas komunizmu priniesli veriaci. Koľkí trpeli? Netrpeli len kňazi a rehoľníci. Čo všetko museli absolvovať rodičia, keď prihlásili deti na náboženstvo, koľkí nemohli študovať?

Hovorili ste, že v čase, keď ste sa chceli dostať do seminára, sa hlásilo okolo 70 záujemcov. Prečo dnes nie je záujem o kňazstvo ani z polovice taký, ako keď bola cirkev prenasledovaná?

Keby nebol záujem o kňazstvo, tak poviem, že mladí utekajú len za materiálnymi vecami a ponukami. Ale mladá generácia sa bojí záväzkov na celý život. Koľkí dnes žijú len tak? Niečo je v mladej generácii, a keď má prísť k zmene, musí to zase začať mládež. Musí dostať ideály. Zrejme nám chýbajú ideály, lebo veľké ideály rodia veľkých ľudí.

Hovorí sa, že nám chýbajú osobnosti. Čím to je?

V minulom režime, keď niekto vyrástol, tak ho spacifikovali. Dnes nemáme osobnosti ani v politike. Len čo tam niekto vstúpi, hneď sa nájde chyba. Stačí, že dnes sa napíše, že sa niečo hovorí, a máte pokazené dobré meno. Napríklad biskup Chautur. Pokazili mu dobré meno. Aj v politike je problém nájsť a vybrať autoritu.

Počul som viacerých kňazov hovoriť o vás s úctou, niektorí vás považujú za kňazskú osobnosť a viem, že za vami chodia aj biskupi. Čím to je, že vás ľudia vyhľadávajú?

Nerobím nič zvláštne, len to, čomu som sa zasvätil, a snažím sa byť tomu verný. A to je náplň môjho života.

Boli ste aj generálny vikár, keď sa rodila Bratislavská arcidiecéza. Čo to zahŕňalo?

Bolo treba pripraviť hospodársku oblasť, pán arcibiskup ma posielal aj birmovať. Keď sa niekto potreboval stretnúť s človekom z arcibiskupského úradu, tak prišiel za mnou. Udeľoval som rôzne dišpenzy a podobne.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Teraz ste hlavný penitenciár v Dóme sv. Martina, teda hlavný spovedník. Čo to znamená?

Môžem niekoho oslobodiť od cenzúry, vylúčenia z cirkvi. Teda môžem dať rozhrešenie a stiahnuť exkomunikáciu za hriechy, ako je vedomý potrat alebo zapretie viery. To sú dva biskupovi rezervované hriechy, ktorých rozhrešenie zveril biskup mne.

Vám zvonia nie raz aj ľudia bez domova, ktorým vždy niečo dáte. Ale okrem jedla či peňazí sa s nimi väčšinou aj porozprávate, niekedy im tak otcovsky dohovoríte. Venujete im čas.

Potrebujú pekné slovo aj almužnu. Keď nemajú chlieb, pekné slovo nepomôže. Aj ľudia na ulici túžia po dobrom slove, každý ich len odbije, a predsa sú to ľudia stvorení na Boží obraz. Snažím sa každému preukázať úctu.

Na jednom stĺpe v katedrále v Chartres je napísaná pekná myšlienka: „Boh s úctou stvoril každého človeka.“ A to potvrdzuje aj obraz v Sixtínskej kaplnke, kde sa Adam prstom dotýka Božieho prsta. Tým sa zvýrazňuje kreativita Boha. Tým, že sa ho dotýka, je to povýšenie človeka, ktorého stvoril na svoj obraz.

Snažím sa dať každému nejaký milodar. Niektorí ľudia povedia, že bezdomovec to použije na alkohol. Na čo to použije, je jeho vec, ale ja urobím dobrý skutok.

„Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť. Pane, a kde sme ťa videli smädného, hladného, pocestného? Čokoľvek ste urobili najposlednejším, to ste mne urobili.“

Vždy si pomyslím: čo keď je to Kristus? A keď prídem k nemu, čo keď mi povie: bol som hladný a nedal si mi najesť? Vždy sa im teda snažím niečo dať.

Takže vždy by sme mali spojiť almužnu s dobrým slovom?

Áno, a vidím, že nie raz sa pri ľuďoch zastavia aj mladí ľudia a debatujú s nimi. Mám z toho radosť.

Čo by ste ako dlhoročný skúsený kňaz odporučili mladým kňazom, ktorí sú na začiatku svojej cesty, aby vytrvali?

Niekedy ma zavolajú aj do seminára k bohoslovcom. Hovorím im, že svet, do ktorého vstupujú, je oveľa ťažší, ako sme mali my.

Aj napriek tomu, že máme slobodu?

Áno, ale aj tento svet je Boží svet. Dnes majú kňazi pokušenia zo všetkých smerov. My sme ich toľko nemali.

Ako má teda dnes obstáť kňaz?

Ako? Meditácia, adorácia a svätostánok. Keď kňazi prestanú meditovať a adorovať, potom sa to stáva zamestnanie. A potrebné je aj spoločenstvo, neostať sám. Keď človek, nielen kňaz, ostane sám, stane sa čudákom.

Vediem jedného kňaza, ktorý sa dostal do farnosti, kde je sám. Pýta sa, že čo má robiť. Hovorím mu, že musí bojovať o svoju vieru, aby si ju zachoval, aby bol pevný, aby sa nedal znechutiť. Preto je dôležitá modlitba, meditácia a adorácia.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Je to asi aj výzva pre laikov, zaklopať kňazovi, zavolať ho na obed, opýtať sa, či niečo nepotrebuje.

Vaše otázky svedčia, že žijete v súčasnej cirkvi. Už Druhý vatikánsky koncil dal vám laikom úžasný priestor v cirkvi. Je nemysliteľné, aby všetko robil kňaz, ešte aj strechu opravoval. Laici majú kňazovi pomáhať aj v duchovných veciach.

V mnohých farnostiach fungujú spoločenstvá a stretká a nie všade môže byť kňaz. Potrebujeme laikov. Budúcnosť cirkvi sú malé spoločenstvá. Húfy a nabité kostoly, to už nebude. Laici musia mať priestor.

Mali by sme si zrejme aj všímať kňaza, či nie je sám a podobne.

Máte pravdu, ale niekedy sme aj my takí, že nechceme s nikým nič. Zavrieme sa a dajte mi všetci pokoj. Kto nemá rád ľudí, nemal by ísť za lekára a za kňaza.

Aj napriek tomu, že máte 86 rokov, stále šoférujete, používate mobil, internet a ste aktívny. Prečo si neužívate už zaslúžený odpočinok?

Držia ma ľudia a pozitívne ovplyvňujú. Držia ma mysľou v určitej mladosti. Obohacujú ma. Naučili ma ovládať počítač, mobil.

Bolo ťažké naučiť sa nové technológie?

Čo ma dnes naučia, zajtra zabudnem. (Smiech.)

Ale ešte aj šoférujete.

Áno, ale len na také väčšie vzdialenosti, po diaľnici a tak. Po Bratislave by som už nešiel. Keby som išiel niekam na odpočinok, tak len budem pri okne čakať, že kedy Pán príde po mňa. Mám rád život, ľudí, mládež.

Za čo ste najviac Pánu Bohu vďačný?

Že si mňa, hriešneho človeka, povolal, že mi dal dar, že mu môžem slúžiť. Keď si spomeniem na svojich 63 rokov kňazstva, mám dobrý pocit, že som sa snažil pomáhať, kde som mohol, dvíhať, povzbudzovať, keď bolo treba, aj napomenúť. Nemusím si asi vyčítať, že by som nebol miloval. Láska je aj základ neba.