Smútok z volebných výsledkov po prvom kole prezidentských volieb. Ultraliberálny kňaz a exarcibiskup, čo sa nikdy „nepletú do politiky“

V sobotu 16. marca 2019 sa uskutočnilo na Slovensku prvé kolo prezidentských volieb. Z toho, že kandidáti postupujúci do druhého kola získali takmer 60 percent hlasov a viacerí nepostupujúci kandidáti dali svojim voličom odporúčanie pre druhé kolo s vyjadrením jasnej podpory niektorému postupujúcemu kandidátovi, možno usúdiť, že väčšina voličov je z výsledkami spokojná.

I keď voľby dopadli podľa všeobecných očakávaní i mojich predpokladov, z ich výsledku som sklamaný a smutný. Celý svoj život som žil a obetoval sa pre Cirkev, angažoval som sa za myšlienky kresťanskej demokracie v politike. Som presvedčený o tom, že jedine život podľa kresťanských zásad môže priniesť človeku šťastie, radosť a spokojnosť – už tu na zemi, že už tu na zemi sa mu dostáva a môže zakúsiť niečo z nebeskej radosti. Kresťanstvo, vďaka ktorému mnohí veľa urobili pre Európu a Slovensko i pre pád totalitného režimu pred tridsiatimi rokmi, si nezaslúži, aby sme ním pohŕdali a po ňom šliapali ako po nepotrebnej a zbytočnej veci.

Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/3368

Po rokoch totality sa niekto tri desaťročia intenzívne podieľa na odnárodňovaní a odkresťančovaní Slovenska. Neodvážim sa jednoznačne označiť vinníkov, ale dovolím si povedať, že ktosi má nemalý podiel na tom, že kresťania, donedávna najväčšia a najvplyvnejšia skupina obyvateľov krajiny, sú vyradení zo správy veci verejných.

Situácia je vážnejšia než v rokoch totality, keď každému triezvo uvažujúcemu človeku bolo jasné, kto je za nás a kto proti nám, odkiaľ prichádza nebezpečenstvo a pred kým treba iných varovať. Dnes sa mnohí kresťansky tvária, ba z Cirkvi žijú, len sa nekresťansky správajú. Keby tu totiž bolo len desať percent spravodlivých, myslím, že by to prekvasilo našu krajinu. No mne sa zdá, rád by som sa mýlil, že nám ten kvas chýba, že žijeme z minulosti, z podstaty: konzumujeme, parazitujeme, hnisáme… a hrozí nám, biblickou rečou povedané, osud Sodomy a Gomory, že sa tu nenájde dosť spravodlivých, pre ktorých by Boh zachránil našu krajinu.

Ninive bolo zachránené na Jonášovo kázanie. Ale Ninivčania konali pokánie. My sme však hrdí na seba, až priveľmi nato, aby sme sa dokázali spamätať. O kresťanstve vieme diskutovať, hovoriť, ale nevieme alebo nechceme ho žiť. Tvárime sa ako veriaci, keď je to výhodné.

Som sklamaný z názorov mnohých kresťanov, ktorí nemajú problém podporovať kandidátov otvorene sa hlásiacich k zásadám, ktoré sú v rozpore s Desatorom; hovoria síce o slušnosti, no ich život a názory idú proti kresťanskej morálke. Som sklamaný z toho, že mnohí – biskup, kňazi, aktívni veriaci – sa postavili proti biskupovi Oroschovi, ktorý len nazval niektoré skutočnosti pravým menom. Hriech nie je vecou názoru, ale porušením Božieho zákona, jeho dôsledkom je trest a smrť.

Kde sme kresťanmi? Kde sa ešte správame podľa viery, keď za prvú osobu krajiny sme ochotní podporiť kohokoľvek, len preto, že je nám sympatický a vytvára ilúziu, že sa nám bude lepšie žiť?! Podľa akých kritérií sa rozhodujeme a akú váhu má pri tom naša viera? Nevymenili sme ju už dávno za misu šošovice či judášsky groš a trošku pôžitkov, len aby sme sa mali dobre na zemi? Ale ak poprieme Boží zákon, šťastnejší nebudeme, ani nám nebude lepšie.

Bojím sa, aby sme neboli ako tí, o ktorých píše apoštol Pavol (príslušnú pasáž sme mohli počuť v katolíckych kostoloch minulú nedeľu v druhom čítaní): „Lebo mnohí, o ktorých som vám často hovoril a teraz aj s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky“ (Flp 3, 18–19).

Ľudovít Košík

alianciazanedelu.sk/archiv/3368