Historik F. Vnuk: Deň veľkého odhodlania (K 80. výročiu vyhlásenia štátnej samostatnosti) K 80. výročiu vyhlásenia štátnej samostatnosti Blíži sa 14. marec. Opäť budeme môcť čítať v našich „…Viac
Historik F. Vnuk: Deň veľkého odhodlania (K 80. výročiu vyhlásenia štátnej samostatnosti)

K 80. výročiu vyhlásenia štátnej samostatnosti

Blíži sa 14. marec. Opäť budeme môcť čítať v našich „mienkotvorných“ médiách ošúchané verzie a ideologicky podfarbené nepravdy o udalostiach, ktoré po tisíc rokoch znovu položili Slovensko na mapu Európy ako samostatný štát a národ prebral správu svojich vecí do vlastných rúk. Bola to udalosť takého historického významu, že svojou váhou preváži všetky prípadné nedostatky a chyby krásy, na ktoré tak dotieravo upozorňujú naši protivníci v snahe znehodnotiť jej morálnu hodnotu v živote národa. V tomto príspevku som sa pokúsil v krátkosti zhrnúť udalosti posledných desiatich týždňov pred 14. marcom 1939 a poukázať v akom politickom prostredí a za akých okolností došlo k tomuto významnému medzníku našich dejín.

Mníchovské pokorenie v posledných dňoch septembra 1938 spočiatku citovo zblížilo Slovákov s Čechmi, ale keď rany preboleli, staré konflikty sa vynorili opäť. V českých krajinách sa Mníchov pokladal len a len za národné nešťastie, kým na Slovensku bola táto celoštátna tragédia čiastočne miernená získaním autonómie. Slováci sa z autonómie tešili, zatiaľ čo väčšina Čechov ju postupne začínala chápať ako trpké ovocie Mníchova.

Dvadsaťročná sústavná propaganda, že autonómia bude znamenať zánik republiky, ich naučila mať z autonómie strach, ktorý často prechádzal v nevraživosť voči Slovákom. Ubolenej českej duši lepšie padlo hádzať Slovákov do jedného vreca s nepriateľmi češstva, než pripustiť, že súčasné ťažké položenie si v značnej miere zavinili oni sami.

Celý článok TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2987

V oboch častiach sfederalizovanej Česko-Slovenskej republiky boli úprimní politici a verejní činitelia, ktorí si želali pokojný a hojivý vývoj. Na českej strane to bol hlavne novozvolený prezident Dr. Emil Hácha, ministerský predseda Rudolf Beran a niektorí ministri jeho vlády.Medzi nespokojencami boli predovšetkým generáli a vedenie armády. Národ i svedomie im vyčítali, že napriek obrovským nákladom a úsiliu, ktoré mali zaistiť obranu krajiny, dovolili susedom okupovať takmer tretinu štátu, ktorého územnú celistvosť prísažne sľubovali strážiť a chrániť. Hnaní motívom odčiniť hanbu, hľadali cesty a prostriedky, ako pozdvihnúť svoju prestíž. Spojencov našli v byrokratických kruhoch, kde sa postupne začínali spamätúvať z politického otrasu hlavne „staré štruktúry“ odkojené mliekom nekompromisného čechoslovakizmu. Prvé pokušiteľské myšlienky, ktoré sa vkradli do ich hláv boli, ako odbúrať autonómiu a obnoviť českú hegemóniu.

V tom istom čase dochádza aj k zradikalizovaniu niektorých politických skupín na Slovensku. Autonómia prišla sedem týždňov po Hlinkovej smrti. Zomrel vo veľmi kritickom čase bez toho, že by bol určil svojho nástupcu. Vedenie strany prijalo návrh Karola Sidora, aby z úcty k Hlinkovi predsednícke miesto ostalo celý rok neobsadené. V tejto situácii sa vytvorili v radoch strany dve politické zoskupenia: jedno okolo Dr. Jozefa Tisu (Buday, Sivák, Sokol, Mederly a ostatní starší politici) a druhým bola skupina okolo K. Sidora, pozostávajúca prevažne z príslušníkov mladej generácie. Medzi týmito skupinami prebiehal tichý boj o vodcovstvo.

Situácia sa značne zmenila, keď sa vrátil z politického vyhnanstva v Plzni na Slovensko Dr. Vojtech Tuka. V decembri 1938, na veľké znepokojenie starších politikov, slávnostne vtiahol do Bratislavy. Vedenie strany mu navrhlo, aby sa venoval vedeckej práci na univerzite. Tuka spočiatku nebol proti tomu. Ale keď videl, že radikálne krídlo strana a mladá ľudácka generácia je nespokojná s vývojom situácie v Česko-Slovensku a má vyššie ambície než autonómia, rozhodol sa vrátiť na politickú scénu. Obklopil sa mladými politikmi, ktorých nadchol svojím revolučným radikalizmom. Pripomenul im, čo napísal v Slováku ešte v 1924: „Slováci majú všetky prírodné, kultúrne, hospodárske a mravné podmienky k samostatnému životu. Zákon vývinu, logika dejín a sila pravdy je na našej strane.“ Tieto slová im opakoval aj v 1938 s dodatkom, že čas uskutočniť sen štúrovcov už prišiel.

Dr. Tuka vniesol do slovenského politického života revolučný impulz. Jeho argumenty, že politicky vyspelý národ sa nemôže uspokojiť s autonómiou, ale musí cieliť vyššie, na samostatnosť, padali na úrodnú pôdu. Nedá sa povedať, že by bol mal veľa stúpencov, ale čo im chýbalo v počte, vedeli doplniť svojou mladíckou energiou a revolučným radikalizmom.

Tuka ďalej argumentoval, že takmer nijaký národ nezískal samostatnosť bez pomoci veľmocí: Spojené štáty americké by sa neboli zbavili koloniálneho postavenia bez pomoci Francúzska, Česko-Slovensko a pobaltské štáty by neboli vznikli a Poľsko by nebolo obnovené bez pomoci Veľkej Británie, USA a hlavne Francúzska – a teda aj Slovensko musí hľadieť získať si sympatie veľmocí. A pretože v tom čase rozhodujúcou veľmocou v Európe bolo Nemecko, jeho kroky viedli tam.

Nadviazal styky s viedenskými Nemcami (Rakúsko bolo totiž od marca 1938 čiastkou Nemeckej ríše) a tí mu sprostredkovali stretnutie s vedúcimi nemeckými osobnosťami, ako s maršalom Göringom, ba i so samým Führerom.

Tuka navštívil Hitlera 12. februára 1939. Hoci tu išlo o stretnutie dvoch úplne odlišných politických typov, obaja našli spoločného menovateľa v jednom bode: v nevraživosti voči Čechom. V rozhovore Hitler naznačil Tukovi, že české krajiny budú v krátkom čase prechádzať ďalšou krízou. Mal tým na mysli likvidáciu „zvyškov Česko-Slovenska“ (Rest- Tschechoslowakei), ako to bol rozhodol v dvoch direktívach vydaných nemeckej brannej moci 21. októbra a 17. decembra 1938. A dodal: „Ak Slováci v čase tejto krízy vyhlásia svoju samostatnosť… budeme garantovať hranice Slovenska.“ V tejto blahosklonnej Führerovej pripomienke Tuka videl pokyn k osamostatneniu.

Tomuto Tukovmu stretnutiu s Hitlerom sa často pripisuje oveľa viacej dôležitosti, než si zasluhuje. V podstate tu však išlo iba o neoficiálnu, polo-súkromnú návštevu, ktorá – keď sa vývoj situácii má posudzovať reálne – do vývoja na Slovensku zasiahla iba okrajovo. V tom čase Tuka a jeho „spolubojovníci“ nehrali nijakú významnú úlohu vo verejnom živote. Tuka nebol ani členom vlády, ba ani poslancom slovenského snemu. Ako dlhoročný väzeň Prahy mal určité sympatie medzi pospolitým ľudom, bol politickou i vedeckou autoritou v radoch mladej ľudáckej generácie, ale to nestačilo, aby strhol za sebou čo len jedného spomedzi serióznych tvorcov vtedajšej slovenskej politiky. Jeho akcie nielen že nemali podporu a súhlas vedenia Ľudovej strany, ale boli ako „Tukove extratúry“ často kritizované a odsudzované. Spôsobili síce nepríjemné starosti autonómnej vláde, ale nemožno o nich povedať, že by boli ovplyvňovali činnosť slovenskej vlády a už určite nie plány A. Hitlera.

Tu treba pripomenúť, že Hitler vydal pokyny na likvidáciu Česko-Slovenska už tri týždne po Mníchovskej dohode. Od januára 1939 hľadal iba na vhodnú príležitosť, aby mohol svoj zásah predstaviť domácej i svetovej verejnosti ako nemecký príspevok k zabezpečeniu mieru v strednej Európe. Túto príležitosť mu poskytli českí politici a generáli, ktorý sa nevedeli zmieriť so stratou svojho nadradeného postavenia v štáte a už koncom roka 1938 vypracovali plán na odbúranie autonómie. Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť, lebo je kľúčovou udalosťou, ktorá dala do pohybu lavínu známu pod menom „marcová kríza“.

Dňa 12. februára 1938 (teda v ten istý deň, keď Tuka navštívil Hitlera) zišli sa v Nouzovských lesoch v Unhošti českí členovia federálnej vlády: gen. Eliáš, Havelka, Feierabend, Klumpár, Šádek, Kalfus a Krejčí. Stretnutie podrobne opisuje jeden z jeho účastníkov, Dr. Ladislav Feierabend, minister poľnohospodárstva, vo svojich pamätiach (Ve vládách Druhé republiky, Washington 1961). Na schôdzke gen. Eliáš podal výklad o vývoji situácie na Slovensku podľa hlásení agentov vojenskej rozviedky. Vraj je tam už pripravené „osamostatnění Slovenska, které bude presentováno světu jako přání celého národa. Hlinkova garda s pomocí nacistů se již postará, aby pravá vůle národa nemohla být zjištěna. Československo se rozpadne a svět bude věřit, že se tak stalo z vůle lidu.

Tomuto vývoji možno zabránit, ale nutno jednat rychle. President Hácha musí odvolať Tisovu vládu a ústavně jmenovat jinou. Předsednictví slovenského sněmu, které presidentovi navrhuje slovenskou vládu, je ve své většine československého zaměření a po vyložení situace uzná důvody, proč se změna děje. Nutno ovšem zajistit, aby se Hlinkova garda nepostavila za Tisa a neprovedla státní převrat. V tom směru se možno spolehnout na československé vojsko na Slovensku, stane-li se změna před koncem února, dokud nebudou demobilizovány další ročníky.

Eliáš nám zdělil, že s pomocí zemského vojenského velitele na Slovensku, generála Vojty, učinil všechny přípravy, aby změna režimu mohla být provedena bezpečně a klidně. Ujistil nás, že se ani gardisté, ani slovenští Němci neopováží něco podniknout proti československé vojenské síle, ježto se sesazení Tisova režimu potká se souhlasem velké většiny Slováků a bude pozdraveno s radostí.
(Ladislav K. Feierabend: Ve vládách Druhé republiky, Washington 1961, s. 138).

Keď niektorí účastníci schôdzky poukazovali, že takýto rázny zákrok Prahy môže vyvolať neželateľnú reakciu v Berlíne, Eliáš odpovedal, že s touto eventualitou možno počítať. Ale vraj „Hitlerův zákrok a jeho možný důsledek – konec Československa zahraničným zásahem – je výhodnější než konec Československa vnitřním rozkladem“. Vnútorný rozklad by mohol hrať do rúk „nacistickej propagandy, že … Československo je umelým útvarem neschopným života a je obava, že stratíme sympatie svobodného světa.“ (ib. s. 139).

Bol to plán, aký sa môže zrodiť len v hlavách politických zúfalcov, založený na vonkoncom falošných predpokladoch a posudzujúci situáciu z úzkeho česko-nacionalistického zorného uhla. Očakávať, že zosadenie „Tisova režimu“ príjme slovenská pospolitosť bez protestu a rozhorčenia, ba dokonca so súhlasom a radosťou, to mohol len človek tak oslepený svojou fixnou ideou, že nevedel rozoznať …
Anton Čulen
Libor Halik
14. marec. Opäť budeme môcť čítať v našich „mienkotvorných“ médiách ošúchané verzie a ideologicky podfarbené nepravdy! Čili trest Boží za neúctu k mučedníkovi P. Tisovi se blíží na celé Slovensko. Proto jak předpověděl biskup Hnilica: Na Slovensku bude velké pronásledování křesťanů ještě před čipováním.
Libor Halik
Ano. Očakávať, že zosadenie „Tisova režimu“ príjme slovenská pospolitosť bez protestu a rozhorčenia, ba dokonca so súhlasom a radosťou, to mohol len človek tak oslepený ako slobodomurár (zednář) generál Eliáš.
Anton Čulen
Z archívu: Košický sídelný biskup A. Tkáč povedal na oslavách výročia smrti A. Hlinku, že by sa „bratia Česi mali ospravedlniť za popravu Dr. J. Tisu, pretože popravu podpísal prezident Čech“
Anton Čulen