Svätý Michal v príbehu vojaka zraneného v Kórei, prečítaný pred členmi námorného vojska na vojenskej základni v San Diegu v roku 1951 Skutočný príbeh vojaka zraneného v Kórei, prečítaný pred členmi …Viac
Svätý Michal v príbehu vojaka zraneného v Kórei, prečítaný pred členmi námorného vojska na vojenskej základni v San Diegu v roku 1951

Skutočný príbeh vojaka zraneného v Kórei, prečítaný pred členmi námorného vojska na vojenskej základni v San Diegu v roku 1951
List vojaka zraneného v Kórei v roku 1950 opisuje svojej matke fascinujúci zážitok. Otec Walter Mundy po rozhovore s vojakom, jeho matkou, ako aj s vojenským veliteľom osvedčil jeho pravdivosť. V roku 1951 obsah listu o. Walter prečítal pred 5000 členom námorného vojska na základni v San Diegu.

Milá mama, píšem Ti z nemocnice. Neboj sa, som v poriadku. Bol som zranený a trocha si poležím. Niečo sa mi stalo. Nechcem to nikomu hovoriť, lebo sa bojím, že sa mi budú smiať. Pamätáš, ako si ma učila modlitbu k sv. Michalovi, keď som bol malý: Michael, Michael, ranným nebeským vojskom zdobíš…?
Keď som odchádzal do Kórei, tak si mi pripomínala, aby som si ju opakoval pri stretnutí s nepriateľom. V skutočnosti mi to nebolo treba pripomínať. Vždy som sa to modlil, a aj tu, či pri pochodovaní, alebo oddychu.

Raz sme sa presúvali. Bol chladný deň. Uvedomil som si, že idem sám, a tak som vyzeral kamarátov, ktorý z nich príde ku mne. Prišiel jeden. Bol vysoký a mohutný. Vtipné bolo, že som ho nepoznal. A to som poznal celú jednotku. Potešil som sa mu. „Ale mrzne, čo“ prerušil som ticho medzi nami. Potom som sa ale uškrnul. Bolo absurdné tárať o počasí, mašírujúc v ústrety nepriateľovi. On sa tiež mierne uškrnul.

„Myslel som, že tu poznám každého, ale teba som tu ešte nevidel.“ „Nie“, pritakal. „Len teraz som sa pripojil. Volám sa Michal.“
„Vážne? Aj ja som Michal!“
„Viem“, povedal ten vojak, „Michael, Michael ranným nebeským vojskom zdobíš..“
Mama, ostal som taký prekvapený, že poznal tú moju modlitbu! Ale učil som ju tu mnohých chlapcov a tak som predpokladal, že ju od niekoho už počul. Veď ma aj začali prezývať „Svätý Michal“.

Potom Michal povedal: „Vpredu to vyzerá na problém.“ Zaujalo ma ako to mohol vedieť. Inak ja som len sťažka dýchal a fučal. Z môjho dychu sa robili obláčiky. Michal vyzeral byť vo forme, pretože obláčiky nevyrábal. Potom začalo tak husto snežiť, že som o chvíľu nevidel ani nepočul zvyšok oddielu. Zľakol som sa a zakričal: Michal! Potom som pocítil jeho silnú ruku na ramene a začul, ako povedal: „O chvíľu sa vyjasní“. A aj sa vyjasnilo. O chvíľu sme pred sebou uvideli 7 komunistických vojakov, vyzerajúc trocha komicky v tých svojich čiapkach. Ale smiešne to veľmi nebolo. Zbrane mali namierené rovno na nás.

„Dolu Michal!“, zakričal som. A ako som dopadol k zemi, pozrel som na Michala, ktorý stále stál, akoby paralyzovaný strachom. Aspoň tak som si vtedy myslel. Guľky lietali okolo mňa. Neexistuje, že by komanči z takej blízkosti človeka nezasiahli. Vyskočil som a stiahol som ho dolu. Vtedy som dostal zásah. Bolesť pálila ako horúci oheň na hrudi, hlava mi klesla a len som si povedal: „Musím zomrieť.“

Niekto ma položil na zem. Pamätám si, ako ma silné ruky jemne uložili na sneh. Potom som otvoril oči a videl som slnko. Michal stále stál a na jeho bola ohromná žiara. Náhle sa mi zdalo, že je veľký ako slnko, okolo neho žiara a že má krídla ako anjel. Kým som upadol do bezvedomia, uvidel som v jeho ruke meč a ten sa blýskal ako milión svetiel.
Potom som sa zobudil, a okolo mňa stál zvyšok chlapcov a seržant.

„Ako si to urobil, synak?“, spýtal sa ma seržant. „Kde je Michal?“ opýtal som sa. „Michal- aký?“, seržant vyzeral udivene.
„Michal, vysoký vojak, čo išiel teraz so mnou. Teraz som ho tu videl, ako som padol.“
„Synku“, povedal seržant vážne, „jediný Michal v v mojej jednotke si ty. A synku, nešiel si s nikým. Pozeral som sa na teba, pretože si bol od nás ďaleko a mal som o teba obavy.“
„A teraz mi synku povedz- ako si to urobil?“ Už sa ma to pýtal druhý raz a začal ma s tým otravovať. „Ako som urobil – čo?“
„Ako si zabil tých 7 nepriateľov? Z tvojej zbrane vyšla len jedna strela.“
„Čo?“ „Poď sem synak. Sú tu pozotínaní okolo teba. Každý jeden je sťatý mečom…“

A toto, mami je koniec. Môže byť aká chce bolesť, môže páliť slnko, alebo mrznúť, neviem, ale je jedna vec, ktorou som si istý. Stalo sa to…
S láskou, tvoj syn,
Michal

Pripravil: A. Čulen

alianciazanedelu.sk/archiv/4394