Bernhard Häring, Moja skúsenosť s cirkvou. Síť, ekumenické nakladatelství, Praha 1994. Preklad z nemčiny J. Doležal CSsR. Pri vstupe do kostola redemptoristov Sv. Cyrila a Metoda v Bratislave upútava …Viac
Bernhard Häring, Moja skúsenosť s cirkvou.
Síť, ekumenické nakladatelství, Praha 1994. Preklad z nemčiny J. Doležal CSsR.
Pri vstupe do kostola redemptoristov Sv. Cyrila a Metoda v Bratislave upútava pozornosť jeho návštevníkov knižka „Moja skúsenosť s cirkvou“ od P. Bernharda Häringa, CSsR, nemeckého redemptoristu, významného teológa a profesora kresťanskej morálky na Lateránskej univerzite, Akadémie Alfonziany v Ríme, ktorý svojou činnosťou a dielom z morálnej teológie významne ovplyvnil priebeh a prijatie dokumentov II. Vatikánskeho koncilu (bol jedným z takých osobností ako bol Karl Rahner, Yves Congar, Henri de Lubac, atď.). Okrem pedagogicko-vedeckej činnosti P. Häring uskutočnil mnoho prednášok na celom svete, ako aj kurzy o morálke. Dával aj duchovné cvičenia (raz dokonca i Sv. Otcovi Pavlovi VI. a pracovníkom vatikánskej kurie). Takto sa stal svetoznámym teológom, ktorého myšlienky mali a majú veľkú váhu.
Avšak nie vo všetkých problémoch kresťanskej morálky sa stotožňoval s oficiálnym postojom Sv. Oficia a neskôr s Kongregáciou pre vieru vo Vatikáne, ako to vyplýva z jeho odpovedí na otázky Gianna Licheriho v uvádzanej knihe. Jeho otvorený postoj k vážnym etickým problémom, ktoré prináša život pre veriacich v modernom svete, mu vyniesol nesúhlas a neskôr až otvorený proces (v r. 1975) proti jeho názorom a postojom, sprevádzaný neraz tvrdým až zaujatým spôsobom tých, ktorí z titulu svojej funkcie v príslušnej kongregácii hodnotili jeho teologické názory v oblasti morálky.
Celá knižka je vlastne súborom odpovedí P. Häringa na otázky, ktoré mu kladie taliansky žurnalista Gianni Licheri o živote, tvorbe a životných, neraz i dosť trpkých skúsenostiach tohoto významného katolíckeho teológa. Je rozdelená do 9 kapitol (okrem predslovu autora, úvodu žurnalistu a slova prekladateľa), ktoré približujú osudy autora knihy, od jeho mladosti, keď sa rozhodoval pre kňazské povolanie, cez jeho veľmi úspešný prienik do vedeckej a pedagogickej činnosti pred Druhým vatikánskym koncilom i počas jeho trvania, za pápežov Jána XXIII a Pavla VI, ktorí boli mu veľmi naklonení a uznávali jeho prednosti ako veľkého teológa. Posledné štyri kapitoly sú orientované na problémy okolo vydania pápežskej encykliky „Humane vitae“, ďalej zdokumentovaniu a vyjasňovaniu problémov procesného konania medzi vedením Kongregácie pre vieru a P. Häringom, čo poskytuje pre teológov poučný a zaujímavý pohľad do vnútra takého konania, voľby prostriedkov a spôsobov jeho uskutočňovania. Pre laického čitateľa knižky je táto časť knihy istým zdrojom informácií, ku ktorým sotva môže zaujať osobné stanovisko, vzhľadom na ich výsostne teologický charakter, ktorý predpokladá patričné vzdelanie.
Celou knižkou sa vinie, i napriek kritickým postojom P. Häringa na riešenie otázok sexuálnej morálky voči oficiálnym postojom vedenia a členov Kongregácie pre vieru, i napriek jeho kritike spôsobov a foriem procesného konania voči tomu, kto má odlišné názory, celkom evidentná snaha autora odpovedí zostať na pôde viery, uznávania autority vedenia Cirkvi, jej učiteľského úradu, vernosti a oddanosti Sv. Otcovi, bez prejavov neúprimnej servilnosti. Toto konštatovanie sa týka aj vzťahu P. Häringa k Jánovi Pavlovi II., u ktorého obdivuje „...neúnavnú horlivosť za spravodlivosť a pokoj a... blízkosť trpiacim“ (citát z listu P. Häringa Sv. Otcovi), aj keď nesúhlasí s nadmerným zdôrazňovaním noriem v oblasti sexuálnej etiky, ktorú Ján Pavol II. vyjadril, podľa neho, na kongrese moralistov (v r. 1988). Avšak v úvode knižky sa uvádza, že Sv. Otec definitívne ukončil procesné konanie proti P. Häringovi zo strany Kongregácie pre vieru, zrejme uznávajúc prínos tohoto teológa, ktorého poznal ešte z čias práce na II. vatikánskom koncile, do kresťanskej morálky.
Laickému čitateľovi sa predsa len vynoria isté problémy vo vzťahu k predkladaným názorom P. Häringa, týkajúcich sa sexuálnej etiky. Týka sa to najmä problému zákazu umelých antikoncepčných prostriedkov, ktoré encyklika „Humane vitae“ jednoznačne odmieta, kým P. Häring, opierajúc sa o názory sv. Alfonza Liguori, zakladateľa rehole redemptoristov a o tradíciu východných cirkvi, pripúšťa, zdôvodňujúc to v slovách listu Sv. Otcovi „Manželia musia vo svojej biede pocítiť balzam súcitnej lásky“. V tej súvislosti s problémom antikoncepcie sa ponúka názor Josepha kardinála Ratzingera, súčasného prefekta Kongregácie pre vieru, ktorý poskytol Petrovi Seewaldovi, v knižke „Kresťanství na přelomu tisíciletí“(vyd. Portál, Praha 1997), kde na položenú otázku o postoji veriacich k antikoncepcii dal medzi iným takú odpoveď: „U otázky antikoncepce (...) církev chce, aby člověk zůstal věrný sám sobě (...) aby člověk velké morální problémy neřešil prostě technikami a chemií, ale morálně, svým životním stylem (...) Odnaučili jsme se, že existují základní lidské problémy, které se nedají vyřešit technikou, ale vyžadují si určitý životní styl a určité životní …
Síť, ekumenické nakladatelství, Praha 1994. Preklad z nemčiny J. Doležal CSsR.
Pri vstupe do kostola redemptoristov Sv. Cyrila a Metoda v Bratislave upútava pozornosť jeho návštevníkov knižka „Moja skúsenosť s cirkvou“ od P. Bernharda Häringa, CSsR, nemeckého redemptoristu, významného teológa a profesora kresťanskej morálky na Lateránskej univerzite, Akadémie Alfonziany v Ríme, ktorý svojou činnosťou a dielom z morálnej teológie významne ovplyvnil priebeh a prijatie dokumentov II. Vatikánskeho koncilu (bol jedným z takých osobností ako bol Karl Rahner, Yves Congar, Henri de Lubac, atď.). Okrem pedagogicko-vedeckej činnosti P. Häring uskutočnil mnoho prednášok na celom svete, ako aj kurzy o morálke. Dával aj duchovné cvičenia (raz dokonca i Sv. Otcovi Pavlovi VI. a pracovníkom vatikánskej kurie). Takto sa stal svetoznámym teológom, ktorého myšlienky mali a majú veľkú váhu.
Avšak nie vo všetkých problémoch kresťanskej morálky sa stotožňoval s oficiálnym postojom Sv. Oficia a neskôr s Kongregáciou pre vieru vo Vatikáne, ako to vyplýva z jeho odpovedí na otázky Gianna Licheriho v uvádzanej knihe. Jeho otvorený postoj k vážnym etickým problémom, ktoré prináša život pre veriacich v modernom svete, mu vyniesol nesúhlas a neskôr až otvorený proces (v r. 1975) proti jeho názorom a postojom, sprevádzaný neraz tvrdým až zaujatým spôsobom tých, ktorí z titulu svojej funkcie v príslušnej kongregácii hodnotili jeho teologické názory v oblasti morálky.
Celá knižka je vlastne súborom odpovedí P. Häringa na otázky, ktoré mu kladie taliansky žurnalista Gianni Licheri o živote, tvorbe a životných, neraz i dosť trpkých skúsenostiach tohoto významného katolíckeho teológa. Je rozdelená do 9 kapitol (okrem predslovu autora, úvodu žurnalistu a slova prekladateľa), ktoré približujú osudy autora knihy, od jeho mladosti, keď sa rozhodoval pre kňazské povolanie, cez jeho veľmi úspešný prienik do vedeckej a pedagogickej činnosti pred Druhým vatikánskym koncilom i počas jeho trvania, za pápežov Jána XXIII a Pavla VI, ktorí boli mu veľmi naklonení a uznávali jeho prednosti ako veľkého teológa. Posledné štyri kapitoly sú orientované na problémy okolo vydania pápežskej encykliky „Humane vitae“, ďalej zdokumentovaniu a vyjasňovaniu problémov procesného konania medzi vedením Kongregácie pre vieru a P. Häringom, čo poskytuje pre teológov poučný a zaujímavý pohľad do vnútra takého konania, voľby prostriedkov a spôsobov jeho uskutočňovania. Pre laického čitateľa knižky je táto časť knihy istým zdrojom informácií, ku ktorým sotva môže zaujať osobné stanovisko, vzhľadom na ich výsostne teologický charakter, ktorý predpokladá patričné vzdelanie.
Celou knižkou sa vinie, i napriek kritickým postojom P. Häringa na riešenie otázok sexuálnej morálky voči oficiálnym postojom vedenia a členov Kongregácie pre vieru, i napriek jeho kritike spôsobov a foriem procesného konania voči tomu, kto má odlišné názory, celkom evidentná snaha autora odpovedí zostať na pôde viery, uznávania autority vedenia Cirkvi, jej učiteľského úradu, vernosti a oddanosti Sv. Otcovi, bez prejavov neúprimnej servilnosti. Toto konštatovanie sa týka aj vzťahu P. Häringa k Jánovi Pavlovi II., u ktorého obdivuje „...neúnavnú horlivosť za spravodlivosť a pokoj a... blízkosť trpiacim“ (citát z listu P. Häringa Sv. Otcovi), aj keď nesúhlasí s nadmerným zdôrazňovaním noriem v oblasti sexuálnej etiky, ktorú Ján Pavol II. vyjadril, podľa neho, na kongrese moralistov (v r. 1988). Avšak v úvode knižky sa uvádza, že Sv. Otec definitívne ukončil procesné konanie proti P. Häringovi zo strany Kongregácie pre vieru, zrejme uznávajúc prínos tohoto teológa, ktorého poznal ešte z čias práce na II. vatikánskom koncile, do kresťanskej morálky.
Laickému čitateľovi sa predsa len vynoria isté problémy vo vzťahu k predkladaným názorom P. Häringa, týkajúcich sa sexuálnej etiky. Týka sa to najmä problému zákazu umelých antikoncepčných prostriedkov, ktoré encyklika „Humane vitae“ jednoznačne odmieta, kým P. Häring, opierajúc sa o názory sv. Alfonza Liguori, zakladateľa rehole redemptoristov a o tradíciu východných cirkvi, pripúšťa, zdôvodňujúc to v slovách listu Sv. Otcovi „Manželia musia vo svojej biede pocítiť balzam súcitnej lásky“. V tej súvislosti s problémom antikoncepcie sa ponúka názor Josepha kardinála Ratzingera, súčasného prefekta Kongregácie pre vieru, ktorý poskytol Petrovi Seewaldovi, v knižke „Kresťanství na přelomu tisíciletí“(vyd. Portál, Praha 1997), kde na položenú otázku o postoji veriacich k antikoncepcii dal medzi iným takú odpoveď: „U otázky antikoncepce (...) církev chce, aby člověk zůstal věrný sám sobě (...) aby člověk velké morální problémy neřešil prostě technikami a chemií, ale morálně, svým životním stylem (...) Odnaučili jsme se, že existují základní lidské problémy, které se nedají vyřešit technikou, ale vyžadují si určitý životní styl a určité životní …