U.S.C.A.E.
Nedeľa Samaritánky

V tento deň, piatu nedeľu po Pasche, oslavujeme sviatok Samaritánky, pretože vtedy Kristus sa zjavil ako Mesiáš, čo znamená Kristus (alebo Pomazaný). Stalo sa to v prostrednom týždni Päťdesiatnice. A ako v predchádzajúcu nedeľu vykonal zázrak v nádrži, tak teraz nad Jakubovou studňou, hovoril Kristus so ženou. Túto studňu sám Jakub kúpil a daroval svojmu synovi Jozefovi. Pán …More
Nedeľa Samaritánky

V tento deň, piatu nedeľu po Pasche, oslavujeme sviatok Samaritánky, pretože vtedy Kristus sa zjavil ako Mesiáš, čo znamená Kristus (alebo Pomazaný). Stalo sa to v prostrednom týždni Päťdesiatnice. A ako v predchádzajúcu nedeľu vykonal zázrak v nádrži, tak teraz nad Jakubovou studňou, hovoril Kristus so ženou. Túto studňu sám Jakub kúpil a daroval svojmu synovi Jozefovi. Pán prichádza do mesta Sychar a unavený z cesty si tu sadá o dvanástej hodine dňa. Nejaká žena prichádza z mesta, aby načerpala vodu a keď učeníci odišli nakúpiť niečo na jedenie, Ježiš si pýta vodu. Ona, poznajúc ho podľa prízvuku a odevu, jeho prosbu neprijíma. On ju vedie a do srdca jej prináša duchovnú vodu, ktorá sa ukazuje čistejšia a hojnejšia, podobajúca sa duchu a večnému ohňu. Žena mu povedala, že nemôže mať takú vodu, lebo nemá vedro a aj studňa je hlboká. Potom preniesla slovo aj na praotca Jakuba, ktorý vykopal túto studňu, aby z nej pil on aj jeho ovce, predložiac tu bohatý prameň a nevyhnutnú studňu. Kristus sa ale nerobil väčším ako Jakub, aby nevyľakal ženu, ale hovoril o vod, z ktorej keď bude piť, nikdy nebude žízniť. Žena si poprosila takej vody, on jej povedal, aby priviedla svojho muža. Ona odpovedala, že nemá muža. On, vediac všetko, povedal: "Správne si povedala, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, šiesteho, nie je tvoj muž. Niektorí považujú piatich mužov za päť kníh Mojžišových, ktoré prijali Samaritáni a šiesteho Kristove slová, ktoré ešte neboli (povedané), pretože nebola vyliata milosť (Svätého Ducha). Iní päť zákonov daných Bohom: v raji, po vyhnaní, Noemu, Abrahámovi a Mojžišovi. Šiesty evanjelium, ktoré ešte nemala. Hovoria tiež, že aj podľa piatich zmyslov. Žena mu odpovedala, nazvúc ho prorokom.

Potom sa ho spýtala na vrch, na ktorom sa treba klaňať, či na vrchu Gerazim alebo v Jeruzale. Samaritáni si mysleli, že Boh nemôže byť všadeprítomný, ale prebýva iba tam, kde sa mu klaňajú, ako sa zjavil na vrchu Gerazim, keď tam dal svoje požehnanie. Alebo keďže tam Abrahám postavil prvý oltár Bohu, ako znova hovoria Židia, v Jeruzaleme sa treba klaňať jedinému Bohu. Preto sa tam odvtedy zhromažďujú vo sviatok. Ježiš odpovedal, že spása sveta je zo Židov a Boh je duch, a tí, čo sa mu klaňajú, sa nemajú klaňať obetami, ale v duchu a pravde, lebo jediného Boha poznajú jedine vo Svätom Duchu a Synovi, lebo On je pravda. Žena znova povedala: "Z písma viem, že príde Mesiáš zvaný Kristus." Ježiš odpovedal: "To som ja, čo sa rozprávam s tebou." Samaritáni vedeli o Mesiášovi z Mojžišových kníh, osobitne stadiaľ: "Proroka vám vzbudí Pán váš Boh, z vašich bratov."

Keď sa rozhovor končil, prišli učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou a prosili ho, aby jedol, lebo bol unavený a bolo horúco. Ale on hovoril o večnom pokrme, ktorý zjaví spásu ľuďom a pošle ich žať, na čom nepracovali.

Keď žena prišla do mesta a povedala všetko o sebe, čo jej Ježiš povedal, všetci sa divili a uveriac prišli ku Kristovi a prosili ho, aby zostal u nich a uprosili ho na dva dni. A urobil tam ešte množstvo zázrakov, o ktorých sa nepíše v evanjeliu. Toto je Samaritánka, ktorá dostala od Krista meno Fotínia a bola ovenčená vencom mučeníctva pri cisárovi Nerovi.

Na príhovor tvojej mučenice Fotínie, Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen.

Synaxár

grkatvt.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=372:n
U.S.C.A.E.
Trojice je svatá a dokonalá

sv. Atanáš Alexandrijský, 25.5. 2015

Skutečnost Boží Trojice nevymyslel žádný člověk, ale zjevil nám ji Ježíš Kristus, tj. vtělená druhá Osoba Trojice, a Církev o tom vydává spásné svědectví. Mezi ty nejvýznačnější svědky v Církvi náleží sv. Atanáš, alexandrijský patriarcha (+373).

28.
Není bez důvodu, že se bádá ve staré tradici, v nauce a víře katolické církve. …More
Trojice je svatá a dokonalá

sv. Atanáš Alexandrijský, 25.5. 2015

Skutečnost Boží Trojice nevymyslel žádný člověk, ale zjevil nám ji Ježíš Kristus, tj. vtělená druhá Osoba Trojice, a Církev o tom vydává spásné svědectví. Mezi ty nejvýznačnější svědky v Církvi náleží sv. Atanáš, alexandrijský patriarcha (+373).

28.
Není bez důvodu, že se bádá ve staré tradici, v nauce a víře katolické církve. Pán ji předal, apoštolové ji hlásali a otcové ji uchovali. Vždyť na ní je založena církev. A jestliže někdo od ní odpadne, ten už z žádného důvodu nebude moci být, ani se nazývat křesťanem[1].

Trojice, kterou uznáváme v Otci i Synu i Duchu svatém, je svatá a dokonalá a není k ní přimíseno nic cizího ani vnějšího. Nepozůstává ze stvořitele a stvořené věci, ale celá má moc tvořit a uskutečňovat. Má také podobnou a nerozdílnou přirozenost a jediná je její činnost. Neboť Otec činí vše prostřednictvím Slova v Duchu svatém a tím způsobem je zachována jednota svaté Trojice. Proto církev hlásá jediného Boha, který je „nade vším a skrze všechno a ve všem."[2] „Nade vším" je jako Otec, jako začátek a pramen; „skrze všechno", to znamená skrze Slovo; a konečně „ve všem", to znamená v Duchu svatém. (...)

30. (...) Když píše svatý Pavel Korinťanům o duchovních věcech, převádí všechno na jednoho Boha Otce jako na hlavu tímto způsobem: „Jsou tedy rozmanité dary, ale všechny pocházejí od jednoho a téhož Ducha. A je rozdíl ve službách, ale všechny závisí na stejném Pánu. A jsou rozmanité mimořádné projevy, ale všechno to pochází od jednoho a téhož Boha, protože on to všechno mocně ve všech působí."[3] To, co Duch rozděluje jednotlivcům, to je jim dáno od Otce prostřednictvím Slova. Protože všechno, co je Otcovo, je také Synovo. Z toho důvodu to, co daruje Syn v Duchu, jsou pravé dary Otcovy.

Podobně když je v nás Duch, je v nás také Slovo, od něhož dostáváme Ducha, a v Slově je také Otec. A tak se naplňuje výrok: „Já a Otec přijdeme a učiníme si u něho příbytek."[4] Kde je totiž světlo, tam je i záře, a kde je záře, tam je i její účinnost a zářivá milost. Tomu učí týž Pavel ve druhém listě Korinťanům těmito slovy: „Milost našeho Pána Ježíše Krista i láska Otcova i společenství svatého Ducha s vámi se všemi!"[5] Milost totiž a dar, které se dávají v Trojici, dává Otec skrze Syna v Duchu svatém. Neboť tak jako je dána milost z Otce skrze Syna, tak v nás nemůže dojít k předání daru jinak než v Duchu svatém. Když máme na něm účast, máme Otcovu lásku i Synovu milost i společenství s Duchem.

[Epistula 1 ad Serapionem, 28.30, in PG 26,594-595.599. Český překlad pod původním názvem „Světlo, záře a milost v Trojici a z Trojice" převzat ze samizdatového vydání Denní modlitby Církve a upraven podle originálního znění a polského překladu (Atanazy Wielki: Listy do Serapiona, Kraków 1996) a doplněn poznámkami pod čarou redakcí Revue Theofil.]

theofil.cz/revue-clanek.php?clanek=2083
One more comment from U.S.C.A.E.
U.S.C.A.E.
Svätý Žigmund Burgundský

2. mája 2021 Svätec týždňa

Sv. Žigmund, kráľ burgundský. Sv. Žigmund bol synom burgundského kráľa Gundobada, ktorý bol Ariánom. Žigmunda priviedol k pravej kresťansko-katolíckej viere sv. Avitus z Vienne, ktorý Žigmund vyučil a potom i pokrstil.

Roku 516 založil chýrny kláštor sv. Maurícia v Agaune. O rok neskôr zasadol na trón po otcovi. Zo všetkých síl sa usiloval,…More
Svätý Žigmund Burgundský

2. mája 2021 Svätec týždňa

Sv. Žigmund, kráľ burgundský. Sv. Žigmund bol synom burgundského kráľa Gundobada, ktorý bol Ariánom. Žigmunda priviedol k pravej kresťansko-katolíckej viere sv. Avitus z Vienne, ktorý Žigmund vyučil a potom i pokrstil.

Roku 516 založil chýrny kláštor sv. Maurícia v Agaune. O rok neskôr zasadol na trón po otcovi. Zo všetkých síl sa usiloval, aby bol ariánsky blud v jeho krajine vykorenený. Na jeho naliehanie sa zišiel cirkevný koncil v Epaone (dnes Albon pri Vienne), na ktorom predsedal sv. Avitus, a kde boli mnohé spásonosné, pre Cirkev potrebné ustanovenia vynesené.

Žigmundovi zostal od prvej manželky Amalbergy, dcéry talianského kráľa Theodoricha, ktorá skoro zomrela, syn, menom Siegerich. Nato sa druhý raz oženil. Jeho druhá manželka pochádzala z nízkeho stavu a na kráľovský dvor priniesla nešťastie. Nenávidela syna z prvého manželstva, pretože povedal, že nie je hodná nosiť šaty jeho opravdivej matky. Vo svojej zlosti a nenávisti zašla tak ďaleko, že nahovorila kráľovi, akoby jeho syn po jeho živote a kráľovskej korune túžil a siahal.

Bolo to číre ohováranie; predsa však rozhnevaný kráľ dal svojho syna zabiť. Kráľ potom síce oľutoval svoj nešťastný, unáhlený skutok, s plačom sa vrhol na zavraždeného syna, a skoro upadol do zúfalstva. Svedomie ho trápilo veľmi a onedlho vstúpil do kláštora sv. Maurícia, aby tam svoj zločin oplakával a prísnym pokáním sa od neho očistil. Prosil Boha neprestajne, aby ho tu na zemi trestal a na druhom svete ušetril. O krátky čas zase zaujal kráľovský trón.

Božím dopustením vypovedali mu susední králi – Theodorich, Childebert, Chlodomir a Clothar vojnu; rozprášili jeho vojsko, zajali ho s manželkou i dieťaťom, a bol ako väzeň odvedený do mesta Orleans. Jeho brat Godomar zhromaždil vojsko, aby svojho brata Žigmunda vyslobodil, i vydobyl naspäť veľkú časť Burgundska. Chlodomir, vladár z Orleans, sa preto tak rozhneval, že chcel prv, ako pôjde proti Godomarovi s vojskom, zajatých usmrtiť.

Márne sa mu vyhrážal sv. Avitus, že ak sa toho zločinu dopustí, podobné nešťastie i jeho zastihne. Chlodomir na to nič nedbal, a rozkázal kráľovských zajatcov do studne hodiť, kde i zahynuli. To stalo sa roku 524. A zakrátko za tým zhynul i ukrutný Chlodomir, na vrchole svojej slávy a svojho víťazstva, ako mu to sv. Avitus predpovedal.

Telo sv. Žigmunda ležalo v tej studni tri roky, kým nebolo v kláštore, kde skrúšené pokánie činil, pochované.

Žigmund svojím dokonalým pokáním dosiahol nielen odpustenie svojho ťažkého zločinu, lež i korunu mučenícku. Pretože sa pri jeho hrobe stalo mnoho zázrakov, bol do počtu svätých zaradený.
U.S.C.A.E.
2. máj – Svätý Atanáz, alexandrijský arcibiskup

Gregor Naziánsky svoju pochvalnú reč o sv. Atanázovi, ktorého životopis tu nasleduje, začína týmito slovami: „Ak chválime Atanáza, tak chválime samotnú cnosť. Pretože oslavovať, toho, kto v sebe spája všetky cnosti, znamená vari niečo iné, ako oslavovať samotnú cnosť? Atanáz bol oporou církvi a svojím životom bol vzorom pre biskupov. Iba ten bol …More
2. máj – Svätý Atanáz, alexandrijský arcibiskup

Gregor Naziánsky svoju pochvalnú reč o sv. Atanázovi, ktorého životopis tu nasleduje, začína týmito slovami: „Ak chválime Atanáza, tak chválime samotnú cnosť. Pretože oslavovať, toho, kto v sebe spája všetky cnosti, znamená vari niečo iné, ako oslavovať samotnú cnosť? Atanáz bol oporou církvi a svojím životom bol vzorom pre biskupov. Iba ten bol pravoverní, kto vyznával jednu a tú istú vieru ako on.“

Sv. Atanáz sa narodil v roku 296 v Alexandrii v Egypte. Jeho rodičia, ľudia nábožní a úctyhodní, ho vychovali so všetkou starostlivosťou. Sv. Alexander, bohabojný človek, neskorší alexandrijský arcibiskup a patriarcha, poznal mnohostranné dary duše mladého Atanáza. Preto si zobral na starosť jeho štúdium, a aby ho mal vždy na očiach, ponechal ho vo svojom dome. Žiak sa usiloval nasledovať čnosti svojho učiteľa a osvojiť si jeho ducha zásadovosti. Pritom získal všelijaké vedomosti a bola mu známa každá vetva slovesnosti. Poznal spisy grékov, rímanov, bol znalcom zákonodarstva.Sv. písmo ovládal tak, že sa zdalo, že ho celé vie naspamäť. Pretože veľmi chcel dosiahnuť dokonalosť života, odišiel v roku 315 do púšte a úplne sa podriadil vedeniu sv. Antona. Vyučený prísnosti života týmto otcom mníchov, pritom duchovne a základne prispôsobený, ako nik iný v tých časoch, vo viere silný a neochvejný, ako apoštol ústupčivý a tichý, a zároveň na všetko odhodlaný ako mučeník, obozretný vo výbere prostriedkov a k tomu ušľachtilej a vznešenej povahy, bol sv. Atanáz jedným z najslávnejších vyznavačov Krista a najväčším bojovníkom církvi v 4. storočí.

Keď sa sv. Atanáz na púšti pripravoval do služieb církvi, a keď prijal diakonskú vysviacku, jeho učiteľ a priateľ Alexander za ten čas nastúpil na trón patriarchu v Alexandrii. Keď sa Atanáz vrátil z púšte, Alexander ho prijal s otvorenou náručou a pri všetkých dôležitých rozhodnutiach ho pozýval na poradu. Toto obdobie bolo pre cirkev časom veľmi ťažkého boja, a to z jednej strany kvôli ešte nezhasnutému pohanstvu, z druhej strany kvôli herézam, ktoré valcovali telo církvi. Jadrom, základom i životom kresťanstva je nemenná viera v Božstvo Ježiša Krista. Proti tejto viere, od ktorej záleží večná spása, oddávna povstávali zlomyseľní ľudia. O nikto nevystúpil s takou smelosťou a úspechom, ako kňaz pri alexandrijskej cerkvi menom Árius. Z pomsty za to, že ho nevybrali za arcibiskupa, začal hlásať svoju falošnú náuku, akoby Ježiš Kristus nebol „jednopodstatný“ s Ocom, nebol Bohom, ale človekom. Nadarmo sa usiloval sv. Alexander, jeho arcibiskup, ho po dobrom odviesť od herézy a nasmerovať k pravovernosti. Árius sa k tomu nedal pohnúť a tvrdošijne zotrvával vo svojej falošnej náuke, ktorá sa čoraz viac šírila medzi veriacimi. Vedel pre ňu získať aj biskupov a intrigami aj v ostatnom dobromyseľného cisára Konštantína. Boj kypel čoraz silnejšie a celé kresťanstvo bolo v pohybe. Vtedy sa v roku 325 zišiel slávny snem v Nicey, na ktorom sa zúčastnilo 180 biskupov. Medzi nimi bol aj alexandrijský arcibiskup Alexander, ktorý mal pri sebe Atanáza, ktorý vtedy bol ešte diakonom. Ako už predtým svojimi listami, tak aj tu teraz vystúpil sv. Atanáz proti Áriovy s tak smelou a neprekonateľnou rečou, že zo strany pravoverných všeobecný údiv, a zo strany ariánov najväčšiu nenávisť pritiahol na seba. Od toho času ho ariáni prenasledovali všetkými spôsobmi ako svojho najnebezpečnejšieho protivníka. Atanáz kričal na Ária: „Zurvalec, vari ty smieš útočiť na toho, pred kým nie si hoden ani kľačať na kolenách? Zavádzaš naspäť pohanstvo. Odnímaš pravoverným všetku nádej, všetku úfnosť, odnímaš spásu, lebo ak Ježiš Kristus nie je Boží Syn, nie je predvečný Boh, tak všetko je lož, klamstvo a temná noc.“ Tak mal sv. Atanáz veľkú účasť na ustanoveniach Nicejského snemu, ktorý zavrhol falošnú Áriovu náuku a pravú, od apoštolov pochádzajúcu náuku, že Ježiš Kristus je skutočný predvečný Boh, jednopodstatný s Otcom, na všetky časy utvrdil a samotného Ária vylúčil z církevného spoločenstva a preklial.

Päť mesiacov po skončení snemu ochorel Alexander a blížila sa jeho smrť. Atanáz, uvažujúc tak z pohľadu duchovenstva, ako aj ľudu, že ho budú chcieť vybrať za Alexandrovho nástupcu, potajomky utiekol z mesta. Nadarmo sa chorý patriarcha pýtal na obľúbeného diakona. Nikde ho nebolo možné nájsť. Vtedy prorockým duchom povedal: „Myslíš si, že utečieš, Atanáz, no mýliš sa!“ A skutočne, po patriarchovej smrti prehľadali kvôli Atanázovi celé okolie, a keď ho našli, slávnostne ho priviedli do Alexandrie a za jasotu posadili na trón patriarchy. Atanáz, keď sa stal alexandrijským arcibiskupom a patriarchom, mal 30 rokov. Jeho prvým dielom bolo, že ponavštevoval všetky cerkvi Egypta a obyvateľom Etiópie určil dôstojného pastiera v osobe Frumentia.

Ariáni teraz začali proti nemu boj. Najprv nahovorili meletiánov, aby ho obvinili pred cisárom Konštantínom ako intrigána, ktorý sa odvážil nielen kňazov, ale aj pravoverných biskupov zabiť. Po dôkladnejšom pátraní sa tieto obvinenia ukázali úplne falošné. No zaujatí protivníci sa tým nedali zahanbiť, iba že vymýšľali nové obvinenia. Tak vymysleli, že Atanáz zneuctil jednu ženu a zabil biskupa Arsénia a odťal mu ruku, aby ju používal na čarovanie. A aby posilnili tento bod svojej obžaloby, ukázali vysušenú ruku, ktorú mali práve na to schovanú v skrinke. Cisár, keď vypočul obvinenia, zvolal do mesta Týr snem, pred ktorým sa mal Atanáz obhajovať. Väčšina zo zídených biskupov boli ariáni. Jednako Atanáz prišiel, aby sa bol súdený svojimi protivníkmi. Najprv priviedli ženu, na ktorej mal Atanáz vykonať násilie. Archidiakon Timotej sa postavil pred podplatenú ženu namiesto svojho patriarchy a povedal jej: „To mám byť ja, ktorý ťa prinútil na nečisté veci?“ Nehanebná žena vykríkla: „Tak je to, ty si to vykonal a vás, svätí otcovia, prosím o spravodlivosť.“ Slová tejto ženy dostatočne dokázali, že sv. Atanáza ešte nikdy nevidela a tak sa klamstvo samo vyjavilo. Aj druhé obvinenie, týkajúce sa zabitia biskupa Arsénia, sa ukázalo falošné. Toho, akože mŕtveho, našli patriarchovi ľudia a priviedli pred snem. Teraz vstal Atanáz a povedal ariánom, ktorí ho obvinili: „Povedzte sami, či to nie je Arsénius?“ Ariáni to nemohli poprieť. Vtedy odkryl Atanáz Arséniov plášť hovoriac: „Pozerajte tu je pravá a tu ľavá Arséniova ruka. A čia je tá, ktorú ukazujete a hovorí že, že som ju odťal Arséniovi?!“ Tak aj v tom sa ukázala zlosť jeho nepriateľov, ktorí sa museli hanbiť. A predsa, kto by tomu veril, snem ho uznal vinným a odňal mu jeho hodnosť a zakázal mu prebývať v Alexandrii. Atanáz odišiel do Konštantínopola, aby sa obhajoval pred samotným cisárom Konštantínom. Ale cisár ho neprijal. Hneval sa na neho, že sa všetkými silami vzpieral prijať Ária do církevného spoločenstva. Aj cisár uznal Atanáza za vinného, pretože tak urobil snem, a vyhnal ho do mesta Trevír v Taliansku.

Atanáz bez akéhokoľvek vzpierania odišiel do Trevíru a bol tam veľmi milo prijatý tamojším biskupom Maximiliánom. A čo ho v jeho nešťastí najviac potešilo, bola zvesť, že obyvatelia Alexandrie stále zotrvávali pri pravovernej viere. Keď ariáni, aby celému svetu ukázali svoje víťazstvo nad svätým patriarchom, chceli vodcu svojej herézy, Ária, slávnostne voviesť do cerkvi v Alexandrii, povstal taký nepokoj medzi ľudom, že museli túto slávnosť preložiť do Konštantínopola. A skutočne tu pripravili veľkolepú slávnosť. No Spasiteľ, ktorému Árius tak úporne odopieral Božstvo, zničil radosť svojich nepriateľov. Bezprostredne pred okamihom, keď mali Ária voviesť do cerkvi, našli ho na skrytom mieste s vypustenými vnútornosťami. Pravoverní videli v tejto smrti, s tak strašnými okolnosťami, Boží súd. Ariáni to všetko pripisovali čarom. Onedlho potom cisár, ktorý prikázal pokrstiť ho až na smrteľnom lôžku, zomrel. Jeho traja synovia sa v troch čiastkach stali jeho nástupcami. Z nich Konštant zdedil otcov trón v Konštantínopole a bol úplne pod vplyvom ariánov, ktorí teraz tým smelšie dvíhali hlavy.

Sotva zasadol Atanáz na svoj trón v Alexandrii, hneď proti nemu začali ariáni nové intrigy. Podarilo sa im proti nemu vzbudiť podozrenie u ľahkovážneho cisára. Ten prikázal zvolať snem do mesta Antiochia. Teraz ariáni nielenže Atanázovi odňali úrad a hodnosť, ale ešte na jeho miesto postavili Gregora z Kapadócie, ktorý so zbraňou v ruke a s násilím nastúpil na trón patriarchy. Atanáz mal byť svätý, no utiekol do Ríma, kde jeho a jeho druhov, jemu priamo podriadených egyptských biskupov, vtedajší rímsky pápež Július I. oslobodil od snemom nespravodlivo uloženej kliatby. Nakoniec privolil cisár Konštant na prosby svojho brata Konštantína zvolať snem do mesta Sardika v Ilírii. 340 pravoverných biskupov sa zišlo v roku 347 na tomto sneme. Na ich čele stál úctyhodný starec Hoziáš z Cordoby. Títo, keď prezreli všetky obvinenia, vyhlásili Atanáza a ostatných ariánmi prekliatych biskupov za nevinných a prikázali im vrátiť sa do svojich úradov.

Preto sa so slávou a leskom vrátil sv. Atanáz k svojim verným do Alexandrie a stal sa opäť neochvejným stĺpom cirkvi, ale aj ochrancom poriadku v krajine. Iba jeho vplyvu možno pripísať, že Egypt sa nezúčastnil na žiadnych nepokojoch tých čias, ale vždy stál pri legitímnom cisárovi. Sám Konštant, hoci Atanáza ako najmocnejšieho protivníka ariánov nenávidel, musel mu uznať tieto zásluhy. A predsa, namiesto toho, aby mu bol vďačný, videl v ňom rivala pre svoju moc a osobu. Do toho prišli ešte neprestajné klebety ariánov na Atanáza, akoby mal väčšiu moc, ako cisár. Cisár sa rozhneval a povedal, že ak by mohol zvíťaziť nad Atanázom, tešil by sa z toho viac, ako keby zvíťazil na nespočetným vojskom akéhokoľvek nepriateľa.

Prípravy na zamýšľanú Atanázovu porážku sa zavŕšili v meste Arly, kde sám cisár strašnými hrozbami nútil zídených biskupov, aby podpísali odvolanie patriarchy. Nikto nesmel hovoriť na obhajobu Atanáza okrem Pavlína, biskupa z Trevíru, za čo bol vyhnaný medzi montanistov do Frýgie, kde po niekoľkých rokoch od žiaľu a hladu zomrel. Keď rímsky pápež Libérius spoznal, že v osobe Atanáza trpí a je prenasledovaná pravoverná viera, pohol cisára, aby v roku 355 zvolal synodu do Milána, ktorá sa ale neskončila dobre. Pretože keď sa niektorí biskupi smelo ozvali, že cisár nemá právo v správe viery vydávať ustanovenia, objavil sa rozjarený Konštant uprostred ich zhromaždenia a s mečom v ruke žiadal okamžitú poslušnosť pre svoje príkazy a vydal, keď mu protirečili, výroky smrti na niekoľkých biskupov, medzi nimi aj na Atanáza, hoci ten tam ani nebol. Ten v tom čase sedel v Alexandrii a vzdychal na smutným stavom pravovernej církvi a srdečne sa modlil za udržanie pravdivej viery. Jednako nie dlho si užíval tento pokoj. Na začiatku mesiaca február v roku 356sa u neho zjavili dvaja cisárski úradníci, ktorí od neho žiadali, aby sa vzdialil aj z cerkvi, aj z mesta. Tomu sa protivil ľud, a to tým viac, že úradníci nemohli ukázať písomný príkaz. Rozhodli sa vypraviť posolstvo k cisárovi a dovtedy malo všetko ostať po starom. Úradníci na to pristali a s nimi aj Sirián, predstavený mesta. Táto dohoda bola odprisahaná oboma stranami. Ne onedlho potom, keď patriarcha bol s veriacimi v cerkvi na bohoslužbách, vpadol Sirián so svojimi vojakmi do cerkvi, kázal všetkých sekať a zabíjať, mysliac si, že sv. Atanáz zahynie ako obeť cisárovho hnevu. No Pán Boh rozhodol ináč, pretože v takých smutných časoch, ako boli vtedajšie, sa cirkev nemohla zaobísť bez silnej opory sv. Atanáza. Vojaci by už skutočne boli strhli Atanáza z trónu patriarchy a hodili o zem, no kňazi, ktorí ho chránili, ho polomŕtveho odniesli z cerkvi a tak ho zachránili pred istou smrťou. Atanáz utiekol do púšte a tam žil medzi mníchmi.

Ale aj tu ho prenasledoval cisárov hnev. Vypísal odmenu za jeho hlavu, vyslal svojich strážnikov, aby ho hľadali ako zradcu, a aby trestali mníchov, ktorí mu poskytli útočište. N žiaden z nich svojho biskupa nezradil, hoci ich ťažko mučili. Aby nevystavoval mníchov ďalšiemu prenasledovaniu, odišiel Atanáz do neprístupnej časti púšte, kde nikoho nevidel, iba svojho verného sluhu, ktorý mu prinášal obživu a listy. Z tejto samoty Atanáz písal svojmu vernému stádu v Alexandrii, napomínal ich, aby v nádeji na lepšiu budúcnosť pevne vytrvali v pravej viere. Tu aj napísal najlepšie svoje spisy proti ariánskej heréze.

Šesť rokov sa musel Atanáz skrývať v tejto divokej púšti, a to až do smrti cisára Konštanta, najdivokejšieho prenasledovateľa pravovernej církvi. Ale ani potom neprišlo nič lepšie, pretože Julián Apostata, alebo Odpadlík, ktorý teraz nastúpil na cisársky trón, chcel obnoviť hynúce pohanstvo. Skutočne zavolal naspäť vyhnaných biskupov a kňazov, no nie s úprimným úmyslom, ale aby obnovil boj medzi pravovernými a ariánmi. Tento zlovestný cisár si želal, aby sa kresťania navzájom vyhubili. No Atanáz, ktorý sa vrátil z púšte, na to nemyslel, ale usilovne sa namáhal, aby navrátil falošne veriacich, z ktorých mnohí z nevedomosti, zo strachu rýchlo prestúpili k ariánom. Ako predtým do boja, tak teraz do zmierenia bol pripravený patriarcha, pretože ťažké strádania ho nezatvrdili, ale obmäkčili. S nebojácnou obozretnosťou, ktorá všetko vedela premôcť, a s nevídanou odvahou proti poblúdeniam zjednocoval dobrotu, poníženosť a zmierlivosť k slabým a poblúdeným. Preto sa ariáni hrnuli k pravovernosti a dielo zjednotenia sa uskutočňovalo s veľkým úspechom. No cisár Julián, ktorý si myslel, že jeho úmysel sa minie účinku, prikázal patriarchovi okamžite opustiť Alexandriu a potajme prikázal zabiť ho. Žiaľ a smútok všetkých ovládli pri tejto zvesti. No Atanáz plačúcich potešoval pokojne hovoriac: „Načo sa rmútiť, keď je to iba chmára, ktorá rýchlo prejde?!“ Potom sadol na loď a odporúčal svoje stádo opatere Najvyššieho a dobrým priateľom a po rieke Níl odplával do Téb. Juliánovi vojaci sa ponáhľali za ním. Keď ich zbadali Atanázovi spolucestujúci na lodi, radili mu, aby vysadol na breh a skryl sa v púšti. No on odpovedal: „Nie, lepšie bude, ak sa vrátime a ukážeme svetu, že mocnejší je ten, kto nás chráni, ako naši prenasledovatelia.“ A skutočne sa vrátili a stretli prenasledovateľov, ktorí nespoznali Atanáza a pýtali sa ho, či nevie kde je Atanáz. Atanáz odpovedal: „Je neďaleko odtiaľ, ponáhľajte sa a dohoníte ho.“ Oni plávali ďalej a patriarcha sa bez problémov vrátil do Alexandrie.

Jeho návrat neostal pred cisárom dlho utajený. Aby unikol jeho pomste, musel Atanáz opäť utiecť. Teraz putoval z miesta na miesto. Bol v Antiochii, keď k nemu prišli pustovníci Teodor a Pamon, a uisťovali ho v tom, že jeho problémy sa čoskoro skončia. Pretože sám Pán Boh im oznámil blízky koniec cisára Juliána, a že po ňom nastúpi cisár nábožný a pravoverný. Toto sa za krátky čas splnilo. Julián zahynul v boji s peržanmi a jeho posledné slová boli: „Zvíťazil si Galilejský!“ tak totiž zvykol volať Spasiteľa.

Vojsko za cisára vybralo Joviána. Atanáz nečakal na príkaz nového vládcu a hneď po smrti Juliána Apostatu sa vrátil k svojmu stádu. V Alexandrii dostal list od cisára, v ktorom ho ten za jeho odvahu, za apoštolskú horlivosť a za ostatné žiariace cnosti chváli a súčasne ho prosí, aby mu urobil návrh, ako by sa mohla pokojným spôsobom zavŕšiť správa církvi. Preto pozval cisár Jovián Atanáza k sebe do Antiochie a pri každej príležitosti mu ukazoval svoju priazeň a úctu. Ale nanešťastie tento cisár žil iba osem mesiacov. Valentín, ktorý teraz obsadil cisársky trón, išiel úplne v stopách cisára Konštanta a rozkázal všetkým pravoverným biskupom opustiť svoje miesta a odísť z krajiny. A opäť, už po piaty raz, musel opustiť Atanáz trón patriarchu a svoje stádo. Ale teraz sa vzbúrila celá Alexandria a búrlivým spôsobom sa domáhali, aby jej arcipastiera nechali na pokoji. Prestrašený cisár odvolal svoj rozkaz a Atanáz ostal pokojne na svojom tróne.

Užívajúc si teraz pokoj, zvolal Atanáz v roku 369 do Alexandrie synodu a v jej mene písal biskupom Afriky, aby sa chránili pred falošnou náukou a posilňovali sa vo viere pravovernej cirkvi. Zvyšný čas svojho života využil na to, aby v jednote s ďalšími horlivými arcipastiermi zacelil jazvy, ktoré Kristovej církvi narobila bezbožná Áriova náuka.

Jednako by sme nemali úplný obraz tohto svätého muža, ak by sme ho chceli posúdiť iba podľa jeho žiarivých skutkov, , ktoré pred celým svetom konal ako bojovník za svätú církev. Pozornosť si zaslúži aj jeho súkromný život. Gregor Naziánsky o tom píše takto: „Nikto nedošiel na ceste pokory a skromnosti tak ďaleko, ako Atanáz. Kto ho navštívil, určite bol láskavo prijatý. Ponižoval sa až k najnižším. Jeho neodmietavé dobrotivé srdce bolo otvorené pre biednych a nešťastných. Jeho reč sa zmocňovala srdca a každého k nemu priťahovala. Ale ešte viac a silnejšie konal príkladom svojho života. V jeho konaní videl každý svoje pozdĺžnosti a každý stav mal čo nasledovať a napodobňovať. Keď bol občas donútený voči svojim podriadeným použiť prísne prostriedky, keď ich napomínal, robil to bez hnevu, a každé napomenutie pochádzalo zo skutočného otcovského srdca. Vytrvalý a horlivý bol v modlitbe, prísny v pôstoch, neúnavný v bdelosti a spievaní žalmov.

Dňa 2. mája 373, alebo 366, po 46 ročnom riadení alexandrijskej církvi, zakončil Atanáz svoj život, aby prešiel do horného Siona k patriarchom, prorokom, apoštolom a mučeníkom, podľa príkladu ktorých tak mužne bojoval za pravdu. Počas všetkých stáročí bola jeho pamiatka u všetkých kresťanov vo veľkej úcte. Veľkú cenu a váženosť majú aj jeho spisy. Jeden učenec povedal mníchovi: „Ak niekde nájdeš spisy sv. Atanáza a nebudeš mať papier, aby si ich písal, tak píš na svoj odev.“

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 152-162)

furca.sk/2-maj-svaty-atanaz-alexandrijsky-arcibiskup/
U.S.C.A.E.
tá časť o krste cisára Konštantína pred smrťou je vysoko diskutabilná a veľmi pravdepodobne sa to nestalo takto ale pokrstený bol oveľa skôr
Stylita
Z denní liturgie
liturgie.cz/misal/05velikonoce/05_00.htm

1. čtení:
Čtení ze Skutků apoštolů.
Když přišel Šavel do Jeruzaléma, pokoušel se navázat styk s učedníky, ale všichni se ho báli. Nemohli uvěřit, že on je učedníkem. Ujal se ho však Barnabáš. Uvedl ho k apoštolům a vypravoval, jak (Šavel) viděl na cestě Pána, který s ním mluvil, a jak v Damašku neohroženě vystupoval ve jménu Ježíšově. Od …More
Z denní liturgie
liturgie.cz/misal/05velikonoce/05_00.htm

1. čtení:
Čtení ze Skutků apoštolů.
Když přišel Šavel do Jeruzaléma, pokoušel se navázat styk s učedníky, ale všichni se ho báli. Nemohli uvěřit, že on je učedníkem. Ujal se ho však Barnabáš. Uvedl ho k apoštolům a vypravoval, jak (Šavel) viděl na cestě Pána, který s ním mluvil, a jak v Damašku neohroženě vystupoval ve jménu Ježíšově. Od té chvíle byl s nimi v Jeruzalémě stále ve styku a směle vystupoval ve jménu Páně. Také rozmlouval s helénisty a přel se s nimi. Ti mu však začali ukládat o život. Jakmile se to bratři dověděli, doprovodili ho dolů do Césareje a odtamtud ho vypravili do Tarsu. Církev měla pokoj v celém Judsku, Galileji i Samařsku. S úspěchem se vyvíjela, žila v bázni před Pánem a rostla přispěním Ducha Svatého.
Sk 9,26-31

Žalm:
Budu tě chválit, Hospodine, ve velkém shromáždění.
Nebo: Aleluja.

Své sliby splním před těmi, kdo ctí Hospodina.
Chudí se najedí do sytosti,
kdo hledají Hospodina, budou ho chválit:
„Navěky ať žije vaše srdce!“

Rozpomenou se, k Hospodinu se obrátí
všechny končiny země,
před ním se skloní
všechna lidská pokolení.
Jen jemu se budou kořit všichni, kdo spí v zemi,
před ním se skloní všichni, kdo sestupují v prach.

I má duše bude pro něho žít,
mé potomstvo bude mu sloužit.
Bude vyprávět o Pánu příštímu pokolení,
lidu, jenž se narodí, budou hlásat jeho spravedlnost:
„To udělal Hospodin!“
Zl 22(21)

2. čtení:
Čtení z prvního listu svatého apoštola Jana.
Děti, nemilujme jen slovem a jazykem, ale činem, doopravdy! Podle toho poznáme, že jsme z pravdy, a to uklidní před ním naše svědomí, když by nám něco vyčítalo, neboť Bůh ví všechno dokonaleji a lépe než naše svědomí. Milovaní, jestliže nás svědomí neobviňuje, dodá nám to radostné důvěry v Boha a dostaneme od něho všechno, zač prosíme, protože zachováváme jeho přikázání a konáme, co je mu milé. A to je to jeho přikázání: abychom věřili ve jméno jeho Syna Ježíše Krista a navzájem se milovali, jak nám nařídil. Kdo zachovává jeho přikázání, zůstává v Bohu a Bůh v něm. A že v nás zůstává, poznáváme podle Ducha, kterého nám dal.
1Jan 3,18-24

Evangelium:
Jan 15,1-8