Interview s arcibiskupom Viganòm o Božej ruke pre „Remnant“
Niektorí biskupi a kňazi hovoria, že Boh netrestá a že považovať vírus za trest je pohanská idea.
Vôbec prvý trest bol udelený našim prvým rodičom. No ako počujeme v Exsultet na veľkonočnú vigíliu, O felix culpa, qui talem ac tantum meruit habere Redemptorem! Ó šťastná vina, ktorá nám zaslúžila mať takého Vykupiteľa!
Otec, ktorý netrestá svoje deti, ten ich nemiluje, ale zanedbáva. Lekár, ktorý nečinne hľadí, ako sa pacientov stav zhoršuje, nechce jeho uzdravenie. Boh je milujúci Otec, lebo nás učí, čo máme robiť, aby sme boli hodní večnej blaženosti v raji. Ak neposlúchame jeho prikázania a hrešíme, nenechá nás zomrieť, ale hľadá nás a posiela mnoho znamení, často veľmi prísnych. Potom napravíme svoje cesty, oľutujeme, robíme pokánie a vrátime sa zasa k priateľstvu s Otcom. Vy ste moji priatelia, ak robíte, ako vám prikazujem. Myslím, že slová nášho Pána sú jednoznačné.
Pravda o spravodlivom Bohu ktorý odmeňuje dobrých a trestá zlých je súčasťou nášho spoločného dedičstva z prirodzeného zákona, ktorý náš Pán dal každému v histórii. Nepotlačiteľná túžba po našom pozemskom raji, ukazuje dokonca aj pohanom, aká potrebná je katolícka viera na dokonanie všetkého, čo sa im z úprimného a dobrého srdca navrhuje. Som prekvapený, že dnes namiesto zdôrazňovania tejto pravdy hlboko vpísanej do srdca každého, tí, čo veľmi sympatizujú s pohanmi zlyhávajú v tom, aby prijali niečo, čo Cirkev vždy považovala za najlepšiu cestu, ako ich pritiahnuť.
Sú také hriechy, ktoré viac vyprovokovali Boží hnev ako iné?
Hriechy, ktoré poškvrňujú každého z nás v Božích očiach sú ďalšou ranou kladivom na klince, ktoré prebodli sväté a uctievané ruky nášho Pána, šľahnutím trhajúcim jeho sväté Telo, pľuvancom do jeho milovanej tváre. Keby sme si to dobre uvedomili, už by sme nikdy nehrešili. A hriešnici by plakali s hlbokým žiaľom po zvyšok života. A predsa je tu to, čo sa už stalo. Počas jeho umučenia, náš božský Spasiteľ vzal na seba nielen dedičný hriech, ale aj všetky hriechy všetkých ľudí už spáchané aj tie, čo sa ešte len spáchajú. Najúžasnejšou vecou je, že náš Pán by išiel zomrieť na kríži, aj keď len jedna kvapka jeho najvzácnejšej krvi by bola dosť na našu spásu. Cujus una stilla salvum facere totum mundum quit ab omni scelere, ako nás učí sv. Tomáš.
Ako sú hriechy jednotlivcov, tak sú aj hriechy spoločností, národov. Potrat, vraždy nevinných detí dokonca aj v čase pandémie, rozvody, eutanázia, tzv. „gejské manželstvá“, oslava sodomie a iné strašné perverznosti, pornografia, kazenie duší detí, špekulácie finančnej elity, sprofanovanie nedele a zoznam môže pokračovať ...
Aký je rozdiel medzi hriechmi jednotlivcov a národov?
Sv. Tomáš Akvinský učí, že je povinnosť jednotlivca spoznávať, uctievať a poslúchať pravého Boha. Rovnako spoločnosti zložené z mnohých jednotlivcov nemôžu neuznávať Boha a nezabezpečiť, aby ich zákony dovoľovali ich členom dosiahnuť duchovný cieľ, pre ktorý boli určení. Sú národy, ktoré nielenže ignorujú Boha, ale otvorene ho popierajú. Tie žiadajú od občanov, aby prijali zákony proti prirodzenej morálke a katolíckej náuke, ako právo na potrat. eutanáziu a sodomiu. Iné kazia duše detí a ničia ich nevinnosť. Tí, ktorí dovoľujú ľuďom rúhať sa Božiemu majestátu, sa nevyhnú Božiemu trestu. Verejné hriechy si vyžadujú verejné vyznanie a verejné uzmierenie a odčinenie, ak usilujeme o verejné odpustenie. Nezabudnime, že cirkevné spoločenstvo, ktoré je tiež spoločnosťou, nie je vyňaté z nebeského trestu, ak sa jeho vodcovia stali zodpovední za kolektívne hriechy.
Excelencia, hovoríte, že Cirkev môže mať chyby?
Cirkev bola vždy neomylne svätá - je mystickým Telom nášho Pána a Spasiteľa a bolo by nerozvážne až rúhavé považovať túto Božiu inštitúciu, ktorú na zemi ustanovila Prozreteľnosť, aby nám všetkým poskytovala milosti ako jediná archa spásy, za čo len minimálne nedokonalú. Chválospev k Božej Matke - Mater Ecclesiae – možno spievať o Cirkvi, Sprostredkovateľke všetkých milostí skrze sviatosti, Matky nášho Pána na ramenách ktorého sa drží. Cirkev je archou zmluvy, strážkyňou Najsvätejšej sviatosti a Desatora. Cirkev je útočiskom hriešnikov, ktorá udeľuje rozhrešenie po dobrej spovedi. Je uzdravením chorých, o ktorých sa vždy veľmi starala. Táto Kráľovná pokoja napomáha harmóniu kázaním Evanjelia.
No je tiež hrozná ako armáda postavená do šíkov v boji, pretože náš Pán dal jej vysväteným služobníkom moc rozdrviť diablov a zveril jej kľúče od neba. Nezabudnime, že Cirkev nie je iba bojujúca tu na zemi, ale aj víťazná a trpiaca, a jej členmi sú aj všetci svätí.
Hoci je Cirkvi svätá, niektorí jej členovia aj v hierarchii tu na zemi však môžu byť hriešni. V týchto ťažkých časoch je veľa duchovných nehodných tohto mena ako ukazujú prípady zneužívania a sú to žiaľ aj kardináli a biskupi. Vysvätení pastieri bez viery sú škandálom pre spolubratov a veriacich, nielen pre chtivosť po moci, ale aj keď sa dotýkajú integrity viery, čistoty náuky Cirkvi a svätosti morálky. Spáchali sa skutky nevídanej závažnosti ako pri uctievaní satanskej pachamamy dokonca vo Vatikáne. Myslím, že náš Pán sa právom rozhorčil pre veľké množstvo škandalóznych previnení práve tých, ktorí by mali byť ako pastieri príkladom stádu im zverenému.
Nezabudnime, že príklad toľkých v hierarchii je nielen pohoršením pre katolíkov, ale dokonca aj tých mimo Cirkvi, ktorí hľadia na ňu ako na žiarivý maják. A to nie je všetko – tento trest nemôže dišpenzovať Cirkev v jej hierarchii od dôkladného skúmania svedomia, pretože ustúpila duchu tohto sveta. Nemôže uniknúť povinnosti odsúdiť všetky omyly, ktoré dovolila od koncilu a ktoré na ňu prinášajú spravodlivý trest. Musíme zmeniť svoje cesty a vrátiť sa k Bohu.
Bolí ma hovoriť o tom práve teraz, keď Boží hnev udrel na svet, ale urážame majestát Boha aj spomínaním „matky Zeme, ktorá si vyžaduje rešpekt“. Musíme prosiť za odpustenie za znesvätenie vniknuté do Baziliky sv. Petra a znovu ju posvätiť pred slávením svätej obety! Mali by sa konať procesie pokánia s pápežom, aj keď len s jedným biskupom. Musia vzývať Božiu milosť na seba a na Boží ľud. To by bolo znamenie pravej pokory, na ktoré všetci čakáme ako náprava za všetky spáchané urážky Boha. ...
Čo hovoríte na zákaz udeľovania sviatostí na celom svete?
To je hrozné utrpenie – možno najhoršie, aké veriaci kedy videli. Je neuveriteľné myslieť si, že také niečo sa upiera aj umierajúcim! V tomto kritickom okamihu za zdá, že hierarchia s niekoľkými výnimkami, nemá problém zatvoriť kostoly a brániť účasti veriacich na svätej obete. Zachovali sa ako chladní byrokrati, ako vykonávatelia vôle kniežaťa zeme a väčšina veriacich to považuje za nedostatok viery.
Už sa divím – strašná myšlienka – že či aj to nie je Boží trest... Za ich nezmyselné, bohaprázdne rozumy, ktorými sa dali zviesť, ... aby poznali, že čím kto hreší, tým aj potrestaný býva (Múd 11, 15-16) Spomeniem len prijímanie na ruku, hlúpe piesne, heretické homílie ...
No Pán je stále v svätostánku uzmierovaný prostými chválami mnohých verných kňazov, ktorí stále slúžia svätú omšu. Omšu, ktorá sa začala slúžiť od apoštolov. A ktorá bola vždy bijúcim srdcom Cirkvi po stáročia. A zapamätajme si najvážnejšie varovanie: Bohu sa nevysmieva!!! (zg)
Vôbec prvý trest bol udelený našim prvým rodičom. No ako počujeme v Exsultet na veľkonočnú vigíliu, O felix culpa, qui talem ac tantum meruit habere Redemptorem! Ó šťastná vina, ktorá nám zaslúžila mať takého Vykupiteľa!
Otec, ktorý netrestá svoje deti, ten ich nemiluje, ale zanedbáva. Lekár, ktorý nečinne hľadí, ako sa pacientov stav zhoršuje, nechce jeho uzdravenie. Boh je milujúci Otec, lebo nás učí, čo máme robiť, aby sme boli hodní večnej blaženosti v raji. Ak neposlúchame jeho prikázania a hrešíme, nenechá nás zomrieť, ale hľadá nás a posiela mnoho znamení, často veľmi prísnych. Potom napravíme svoje cesty, oľutujeme, robíme pokánie a vrátime sa zasa k priateľstvu s Otcom. Vy ste moji priatelia, ak robíte, ako vám prikazujem. Myslím, že slová nášho Pána sú jednoznačné.
Pravda o spravodlivom Bohu ktorý odmeňuje dobrých a trestá zlých je súčasťou nášho spoločného dedičstva z prirodzeného zákona, ktorý náš Pán dal každému v histórii. Nepotlačiteľná túžba po našom pozemskom raji, ukazuje dokonca aj pohanom, aká potrebná je katolícka viera na dokonanie všetkého, čo sa im z úprimného a dobrého srdca navrhuje. Som prekvapený, že dnes namiesto zdôrazňovania tejto pravdy hlboko vpísanej do srdca každého, tí, čo veľmi sympatizujú s pohanmi zlyhávajú v tom, aby prijali niečo, čo Cirkev vždy považovala za najlepšiu cestu, ako ich pritiahnuť.
Sú také hriechy, ktoré viac vyprovokovali Boží hnev ako iné?
Hriechy, ktoré poškvrňujú každého z nás v Božích očiach sú ďalšou ranou kladivom na klince, ktoré prebodli sväté a uctievané ruky nášho Pána, šľahnutím trhajúcim jeho sväté Telo, pľuvancom do jeho milovanej tváre. Keby sme si to dobre uvedomili, už by sme nikdy nehrešili. A hriešnici by plakali s hlbokým žiaľom po zvyšok života. A predsa je tu to, čo sa už stalo. Počas jeho umučenia, náš božský Spasiteľ vzal na seba nielen dedičný hriech, ale aj všetky hriechy všetkých ľudí už spáchané aj tie, čo sa ešte len spáchajú. Najúžasnejšou vecou je, že náš Pán by išiel zomrieť na kríži, aj keď len jedna kvapka jeho najvzácnejšej krvi by bola dosť na našu spásu. Cujus una stilla salvum facere totum mundum quit ab omni scelere, ako nás učí sv. Tomáš.
Ako sú hriechy jednotlivcov, tak sú aj hriechy spoločností, národov. Potrat, vraždy nevinných detí dokonca aj v čase pandémie, rozvody, eutanázia, tzv. „gejské manželstvá“, oslava sodomie a iné strašné perverznosti, pornografia, kazenie duší detí, špekulácie finančnej elity, sprofanovanie nedele a zoznam môže pokračovať ...
Aký je rozdiel medzi hriechmi jednotlivcov a národov?
Sv. Tomáš Akvinský učí, že je povinnosť jednotlivca spoznávať, uctievať a poslúchať pravého Boha. Rovnako spoločnosti zložené z mnohých jednotlivcov nemôžu neuznávať Boha a nezabezpečiť, aby ich zákony dovoľovali ich členom dosiahnuť duchovný cieľ, pre ktorý boli určení. Sú národy, ktoré nielenže ignorujú Boha, ale otvorene ho popierajú. Tie žiadajú od občanov, aby prijali zákony proti prirodzenej morálke a katolíckej náuke, ako právo na potrat. eutanáziu a sodomiu. Iné kazia duše detí a ničia ich nevinnosť. Tí, ktorí dovoľujú ľuďom rúhať sa Božiemu majestátu, sa nevyhnú Božiemu trestu. Verejné hriechy si vyžadujú verejné vyznanie a verejné uzmierenie a odčinenie, ak usilujeme o verejné odpustenie. Nezabudnime, že cirkevné spoločenstvo, ktoré je tiež spoločnosťou, nie je vyňaté z nebeského trestu, ak sa jeho vodcovia stali zodpovední za kolektívne hriechy.
Excelencia, hovoríte, že Cirkev môže mať chyby?
Cirkev bola vždy neomylne svätá - je mystickým Telom nášho Pána a Spasiteľa a bolo by nerozvážne až rúhavé považovať túto Božiu inštitúciu, ktorú na zemi ustanovila Prozreteľnosť, aby nám všetkým poskytovala milosti ako jediná archa spásy, za čo len minimálne nedokonalú. Chválospev k Božej Matke - Mater Ecclesiae – možno spievať o Cirkvi, Sprostredkovateľke všetkých milostí skrze sviatosti, Matky nášho Pána na ramenách ktorého sa drží. Cirkev je archou zmluvy, strážkyňou Najsvätejšej sviatosti a Desatora. Cirkev je útočiskom hriešnikov, ktorá udeľuje rozhrešenie po dobrej spovedi. Je uzdravením chorých, o ktorých sa vždy veľmi starala. Táto Kráľovná pokoja napomáha harmóniu kázaním Evanjelia.
No je tiež hrozná ako armáda postavená do šíkov v boji, pretože náš Pán dal jej vysväteným služobníkom moc rozdrviť diablov a zveril jej kľúče od neba. Nezabudnime, že Cirkev nie je iba bojujúca tu na zemi, ale aj víťazná a trpiaca, a jej členmi sú aj všetci svätí.
Hoci je Cirkvi svätá, niektorí jej členovia aj v hierarchii tu na zemi však môžu byť hriešni. V týchto ťažkých časoch je veľa duchovných nehodných tohto mena ako ukazujú prípady zneužívania a sú to žiaľ aj kardináli a biskupi. Vysvätení pastieri bez viery sú škandálom pre spolubratov a veriacich, nielen pre chtivosť po moci, ale aj keď sa dotýkajú integrity viery, čistoty náuky Cirkvi a svätosti morálky. Spáchali sa skutky nevídanej závažnosti ako pri uctievaní satanskej pachamamy dokonca vo Vatikáne. Myslím, že náš Pán sa právom rozhorčil pre veľké množstvo škandalóznych previnení práve tých, ktorí by mali byť ako pastieri príkladom stádu im zverenému.
Nezabudnime, že príklad toľkých v hierarchii je nielen pohoršením pre katolíkov, ale dokonca aj tých mimo Cirkvi, ktorí hľadia na ňu ako na žiarivý maják. A to nie je všetko – tento trest nemôže dišpenzovať Cirkev v jej hierarchii od dôkladného skúmania svedomia, pretože ustúpila duchu tohto sveta. Nemôže uniknúť povinnosti odsúdiť všetky omyly, ktoré dovolila od koncilu a ktoré na ňu prinášajú spravodlivý trest. Musíme zmeniť svoje cesty a vrátiť sa k Bohu.
Bolí ma hovoriť o tom práve teraz, keď Boží hnev udrel na svet, ale urážame majestát Boha aj spomínaním „matky Zeme, ktorá si vyžaduje rešpekt“. Musíme prosiť za odpustenie za znesvätenie vniknuté do Baziliky sv. Petra a znovu ju posvätiť pred slávením svätej obety! Mali by sa konať procesie pokánia s pápežom, aj keď len s jedným biskupom. Musia vzývať Božiu milosť na seba a na Boží ľud. To by bolo znamenie pravej pokory, na ktoré všetci čakáme ako náprava za všetky spáchané urážky Boha. ...
Čo hovoríte na zákaz udeľovania sviatostí na celom svete?
To je hrozné utrpenie – možno najhoršie, aké veriaci kedy videli. Je neuveriteľné myslieť si, že také niečo sa upiera aj umierajúcim! V tomto kritickom okamihu za zdá, že hierarchia s niekoľkými výnimkami, nemá problém zatvoriť kostoly a brániť účasti veriacich na svätej obete. Zachovali sa ako chladní byrokrati, ako vykonávatelia vôle kniežaťa zeme a väčšina veriacich to považuje za nedostatok viery.
Už sa divím – strašná myšlienka – že či aj to nie je Boží trest... Za ich nezmyselné, bohaprázdne rozumy, ktorými sa dali zviesť, ... aby poznali, že čím kto hreší, tým aj potrestaný býva (Múd 11, 15-16) Spomeniem len prijímanie na ruku, hlúpe piesne, heretické homílie ...
No Pán je stále v svätostánku uzmierovaný prostými chválami mnohých verných kňazov, ktorí stále slúžia svätú omšu. Omšu, ktorá sa začala slúžiť od apoštolov. A ktorá bola vždy bijúcim srdcom Cirkvi po stáročia. A zapamätajme si najvážnejšie varovanie: Bohu sa nevysmieva!!! (zg)
