Skutočne (nie falošné) kresťanstvo!
Každý, kto vstúpi do služby Cirkvi, zažije mučeníctvo. Zvláštnym spôsobom, najväčšie osobné výzvy nebudú pochádzať od tých, ktorí sú mimo Cirkvi, ale od našich vlastných farníkov, tých, ktorí sú časťou Kristovho tela a ktorí (myslíme si), že by to mali vedieť lepšie. Preto sa kňaz sťažuje svojmu biskupovi, že očakával duchovný boj v službe, ale ani nevedel, že to bude mať podobu útoku z jeho vlastnej strany. Toto je však zásadné pre povahu duchovnej služby v Cirkvi.
Keď slúžime svojim vlastným farníkom, pamätáme si, že sme v úlohe duchovných lekárov. Cirkev je nemocnica pre chudobných a duchovne chorých, nie vidiecky klub zdravých a bohatých. Znakom úspechu nie sú počty, ktoré zostávajú, ale relatívne zdravie tých, ktorí odchádzajú. V tomto procese budú kňaz, diakon, učiteľ nedeľnej školy, pomocník a všetci, ktorí sú spojení so službou vo farnosti vystavení duchovným chorobám, tak ako aj lekári a sestry, sanitári a pomocníci v nemocniciach sú každý deň vystavení chorobám a proces smrti. Toto je naše mučeníctvo.
V eucharistickej liturgii sa malé kúsky prosfory (chlieb z prijímania) ukladajú na malú paténu spolu s chlebom, ktorý bude posvätený ako „Baránok“ na sväté prijímanie. Každý malý kúsok chleba predstavuje niekoho, za koho sa modlíme. Neskôr, po prijímaní veriacich, sa tieto kúsky vložia do kalicha, aby ich kňaz skonzumoval so zvyšnou Kristovou Krvou. Kňaz sa modlí: „Zmy, Pane, hriechy a prestúpenia všetkých, ktorí sú tu na pamiatku.“ Potom kňaz spotrebuje kalich.
Kňaz je pri tomto úkone nielen takpovediac vystavený hriechom tých, ktorých si v modlitbe pripomína, ale sám ich symbolicky konzumuje. Mnohokrát kňazi uvádzajú, že po tomto čine sú chorí, duchovne povedané, a nie prekvapivo. Vzali na seba hriechy všetkých, ktorí sú zastúpení, tak ako Kristus berie na seba hriechy celého sveta.
Byť mučeníkom pre Krista sa deje predovšetkým a predovšetkým v našich farnostiach. keď slúžime aj spolukresťanom, účelom je priviesť Krista do stredu zhromaždenia, do našich osôb. čím viac dokazujeme Krista v našich životoch, tým väčší odpor môžeme očakávať aj od tých v našich farnostiach. človek, ktorý je duchovne chorý, zareaguje na silný liek svätosti Kristovej. a niekedy je táto reakcia dokonca násilná.
pamätáme si, že keď ľudia navštívia svojich lekárov, dobrý lekár bude trpezlivo počúvať sťažnosti chorého človeka a potom potvrdí diagnózu dôkladným vyšetrením. niekedy to znamená položiť pacienta na vyšetrovací stôl a pevne zatlačiť na konkrétne miesto na tele, ako sa lekár pýta: "bolí to?" ak je tušenie lekára správne, pacient môže okamžite reagovať bolesťou: "Samozrejme, že to bolí! Prestaň mi ubližovať!"
Mučeníctvo Božieho kňaza je dotknúť sa ľudí presne tam, kde ich bolí, a vysvetliť zdroj bolesti. Niekedy je to jednoduchá záležitosť a duchovný pacient s radosťou prijíma riešenie. Ale inokedy duchovne chorí reagujú s hnevom, rovnako ako na lekára, ktorého nešťastím je informovať pacienta, že umiera na rakovinu.
V skutočnosti môžu nenávidieť kňaza a meniť cirkev, rovnako ako niektorí pacienti začnú nenávidieť lekára, ktorý správne diagnostikoval ich telesnú chorobu. Môžu vrhať na kňaza invektívy alebo sa zafixovať na ubližovanie pastorovi a pastorovej rodine.
Je dobre známe, že keď čelíme nevyhnutnosti smrti, existujú „štádiá“ reakcie, ktoré sú typické: popieranie, hnev, vyjednávanie, riešenie. Človek, ktorý sa pustí do služby v Cirkvi, je často konfrontovaný so všetkými týmito štádiami reakcie, keď si farník uvedomuje hĺbku svojej duchovnej choroby.
To platí najmä pre Spovedníka, ktorého úlohou je vypočuť sťažnosti farníkov a diagnostikovať zdroje problému. Niekedy farník reaguje popretím; nezriedka hnevom, ba aj vedomou zatrpknutosťou voči kňazovi či Cirkvi ako celku, či voči Bohu. Potom sa dozvedáme, že pastieri a učitelia sú skutočne mučeníci a že to nie je nič neobvyklé alebo výnimočné. Je to jednoducho súčasť života v službe Bohu. Absolventi seminára, ktorí objavili tento rozmer služby na začiatku svojho obdobia služby, môžu protestovať: "Na toto ma v seminári nepripravili!" A zrejme majú pravdu. V Tajnom seminári je však príprava práve na mučeníctvo. Ak nie sme pripravení zomrieť sebe, zomrieť svetu, úplne sa odovzdať Bohu bez očakávania odmeny, potom nemôžeme byť Božími služobníkmi. Toto je nám prisľúbené v Kristovi: „Ak chce niekto ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Matúš 16:24).
Keď slúžime svojim vlastným farníkom, pamätáme si, že sme v úlohe duchovných lekárov. Cirkev je nemocnica pre chudobných a duchovne chorých, nie vidiecky klub zdravých a bohatých. Znakom úspechu nie sú počty, ktoré zostávajú, ale relatívne zdravie tých, ktorí odchádzajú. V tomto procese budú kňaz, diakon, učiteľ nedeľnej školy, pomocník a všetci, ktorí sú spojení so službou vo farnosti vystavení duchovným chorobám, tak ako aj lekári a sestry, sanitári a pomocníci v nemocniciach sú každý deň vystavení chorobám a proces smrti. Toto je naše mučeníctvo.
V eucharistickej liturgii sa malé kúsky prosfory (chlieb z prijímania) ukladajú na malú paténu spolu s chlebom, ktorý bude posvätený ako „Baránok“ na sväté prijímanie. Každý malý kúsok chleba predstavuje niekoho, za koho sa modlíme. Neskôr, po prijímaní veriacich, sa tieto kúsky vložia do kalicha, aby ich kňaz skonzumoval so zvyšnou Kristovou Krvou. Kňaz sa modlí: „Zmy, Pane, hriechy a prestúpenia všetkých, ktorí sú tu na pamiatku.“ Potom kňaz spotrebuje kalich.
Kňaz je pri tomto úkone nielen takpovediac vystavený hriechom tých, ktorých si v modlitbe pripomína, ale sám ich symbolicky konzumuje. Mnohokrát kňazi uvádzajú, že po tomto čine sú chorí, duchovne povedané, a nie prekvapivo. Vzali na seba hriechy všetkých, ktorí sú zastúpení, tak ako Kristus berie na seba hriechy celého sveta.
Byť mučeníkom pre Krista sa deje predovšetkým a predovšetkým v našich farnostiach. keď slúžime aj spolukresťanom, účelom je priviesť Krista do stredu zhromaždenia, do našich osôb. čím viac dokazujeme Krista v našich životoch, tým väčší odpor môžeme očakávať aj od tých v našich farnostiach. človek, ktorý je duchovne chorý, zareaguje na silný liek svätosti Kristovej. a niekedy je táto reakcia dokonca násilná.
pamätáme si, že keď ľudia navštívia svojich lekárov, dobrý lekár bude trpezlivo počúvať sťažnosti chorého človeka a potom potvrdí diagnózu dôkladným vyšetrením. niekedy to znamená položiť pacienta na vyšetrovací stôl a pevne zatlačiť na konkrétne miesto na tele, ako sa lekár pýta: "bolí to?" ak je tušenie lekára správne, pacient môže okamžite reagovať bolesťou: "Samozrejme, že to bolí! Prestaň mi ubližovať!"
Mučeníctvo Božieho kňaza je dotknúť sa ľudí presne tam, kde ich bolí, a vysvetliť zdroj bolesti. Niekedy je to jednoduchá záležitosť a duchovný pacient s radosťou prijíma riešenie. Ale inokedy duchovne chorí reagujú s hnevom, rovnako ako na lekára, ktorého nešťastím je informovať pacienta, že umiera na rakovinu.
V skutočnosti môžu nenávidieť kňaza a meniť cirkev, rovnako ako niektorí pacienti začnú nenávidieť lekára, ktorý správne diagnostikoval ich telesnú chorobu. Môžu vrhať na kňaza invektívy alebo sa zafixovať na ubližovanie pastorovi a pastorovej rodine.
Je dobre známe, že keď čelíme nevyhnutnosti smrti, existujú „štádiá“ reakcie, ktoré sú typické: popieranie, hnev, vyjednávanie, riešenie. Človek, ktorý sa pustí do služby v Cirkvi, je často konfrontovaný so všetkými týmito štádiami reakcie, keď si farník uvedomuje hĺbku svojej duchovnej choroby.
To platí najmä pre Spovedníka, ktorého úlohou je vypočuť sťažnosti farníkov a diagnostikovať zdroje problému. Niekedy farník reaguje popretím; nezriedka hnevom, ba aj vedomou zatrpknutosťou voči kňazovi či Cirkvi ako celku, či voči Bohu. Potom sa dozvedáme, že pastieri a učitelia sú skutočne mučeníci a že to nie je nič neobvyklé alebo výnimočné. Je to jednoducho súčasť života v službe Bohu. Absolventi seminára, ktorí objavili tento rozmer služby na začiatku svojho obdobia služby, môžu protestovať: "Na toto ma v seminári nepripravili!" A zrejme majú pravdu. V Tajnom seminári je však príprava práve na mučeníctvo. Ak nie sme pripravení zomrieť sebe, zomrieť svetu, úplne sa odovzdať Bohu bez očakávania odmeny, potom nemôžeme byť Božími služobníkmi. Toto je nám prisľúbené v Kristovi: „Ak chce niekto ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Matúš 16:24).