Roberto de Mattei: O „mea culpa“ pápeža Františka v Kanade. Podľa prof. T. Flanagana a sudcu B. Gesbrechta neexistuje žiadna stopa ani po jedinom zabitom študentovi počas celého 113-ročného obdobia histórie katolíckych internátnych škôl

Roberto de Mattei: O „mea culpa“ pápeža Františka v Kanade. Podľa prof. T. Flanagana a sudcu B. Gesbrechta neexistuje žiadna stopa ani po jedinom zabitom študentovi počas celého 113-ročného obdobia histórie katolíckych internátnych škôl

Známy taliansky historik Prof. Roberto de Mattei (autor knihy o Druhom vatikánskom koncile, ktorá vyšla ja v slovenčine) nesúhlasí s pápežovým ospravedlňovaní sa kanadským Indiánom.

Katolícka cirkev, verná povereniu svojho božského Učiteľa „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15) napĺňa od svojho založenia veľké misijné dielo, prostredníctvom ktorého priniesla svetu nielen vieru, ale aj civilizáciu, posvätila miesta, národy, inštitúcie i zvyky. Vďaka tejto práci Cirkev scivilizovala aj národy oboch Amerík, ktoré boli ponorené do pohanstva a barbarstva.

Prvá jezuitská misia v Kanade bola v Quebecu v roku 1625 bola medzi irokézskymi červenými Indiánmi. Viedol ju P. Charles Lallemant (1587 – 1674). V roku 1632 prišla ďalšia, ktorú viedol P. Paul Le Jeune (1591 – 1664). Páter Ján de Brébeuf (1593 – 1649) sa prišiel do Kanady v roku 1633 s dvoma ďalšími rehoľníkmi. Zo stanu do stanu začali vyučovať deti i dospelých katechizmus. Ale niektorí šamani presvedčili Indiánov, že prítomnosť týchto misionárov spôsobuje sucho, epidémie a všetky ďalšie nešťastia. Jezuiti sa potom rozhodli chrániť katechumenov tak, že ich izolovali v kresťanských dedinách. Prvé stredisko bolo postavená štyri míle od Québecu. Malo svoju pevnosť, kaplnku, domy, nemocnicu, i dom pre misionárov.

V tom istom čase sa niektorí dobrovoľníci dobrovoľne prihlásili, že budú pracovať na obrátení Indiánov: uršulínka z Tours Martina Guyart (1599 – 1672) s ďalšími dvoma spolusestrami založila v Québecu penzión na výchovu indických detí; pani Marie-Madeleine de la Peltrie (1603 – 1671), vdova z Francúzska, zriadila s pomocou niekoľkých zdravotných sestier z Dieppe v Québecu nemocnicu; členovia Spoločnosti Panny Márie, s pomocou sulpiciánskeho kňaza Jeana-Jacquesa Oliera (1608 – 1657) a Spoločnosti Najsvätejšej sviatosti postavili v roku 1642 Villu Marie, z ktorej sa stalo mesto Montreal.

Irokézski Indiáni však boli tvrdí a nepriateľskí.
P. Isaaca Joguesa (1607 – 1646) i jeho pomocníka Reného Goupila (1608 – 1642) hrozne zmrzačili tým, že na nich sypali žeravé uhlie. V marci 1649 Irokézovia umučili pátrov Jána de Brébeuf a Gabriela Lallemanta (1610 – 1649). P. Brébeufa prepichli rozžeravenými prútmi a odtrhli mu kusy mäsa, ktoré zjedli pred jeho očami. Keď mučeník pokračoval v chválení Boha, roztrhli mu ústa, vytrhli jazyk a do hrdla mu vložili žeravé uhlíky. P. Lallemant bol mučený s ešte väčšou zúrivosťou. Divý Indián mu rozbil sekerou hlavu, vytrhol mu srdce a pil jeho krv, aby získal jeho silu a odvahu. Ďalšia vlna nenávisti priniesla nových mučeníkov, P. Charlesa Garniera (1605 – 1649) a P. Noëla Chabanela (1613 – 1649). Títo ôsmi jezuitskí misionári, známi ako kanadskí mučeníci, boli v roku 1925 vyhlásení za blahoslavených pápežom Benediktom XV. a pápež Pius XI. ich v roku 1930 kanonizoval.

Tieto prípady sú súčasťou historickej pamäte Kanady a nemožno na ne zabudnúť. Pápež František ako jezuita by mal poznať tieto prípady, ktoré okrem iných spracoval aj jeho spolubrat P. Celestín Testore v knihe Kanadskí svätí mučeníci, ktorá vyšla v roku 1941; v roku 2007 ju v Taliansku znovu vydalo vydavateľstvo Chirico.

Predovšetkým však Svätý Otec mal pristupovať s väčšou opatrnosťou i v „prípade“ údajného objavenia masových hrobov v tzv. „indiánskych internátnych školách“ v Kanade.

Išlo o sieť kolégií pre kanadských domorodých obyvateľov, ktoré založila vláda a ktoré boli zverené najmä Katolíckej, ale čiastočne aj Anglikánskej cirkvi Kanady (asi 30 %). Úmysel bol integrovať mladých ľudí do kultúry krajiny, podľa zákona o postupnej civilizácii (Gradual Civilization Act), ktorý bol prijatý kanadským parlamentom v roku 1857.

V posledných desaťročiach však Katolícka cirkev bola obviňovaná z účasti na pláne kultúrneho vyhladzovania pôvodných obyvateľov, ktorých mladí ľudia boli unesení z rodín, indoktrinovaní a niekedy aj vystavení zneužívaniu, aby boli „asimilovaní“ dominantnou kultúrou. V júni 2008 sa kanadská vláda na základe indiánskych domorodých žiadostí oficiálne ospravedlnila domorodým obyvateľom a zriadila Komisiu pre pravdu a zmierenie (Commission de vérité et réconciliation) pre tieto indiánske internátne školy. Členovia tejto komisie, napriek 71 miliónom dolárov, ktoré dostali, pracovali sedem rokov bez toho, aby si našli čas na nahliadnutie do archívov oblátov Nepoškvrnenej Panny Márie, rehoľného rádu, ktorý koncom 19. storočia spravoval niektoré tieto internátne školy. Historik Henri Goulet vo svojej práci Histoire des pensionnats indiens catholiques au Québec.

Le rôle déterminant des pères oblats (Presses de l’Université de Montréal, 2016)
na základe archívov však ukázal, že pátri obláti boli jedinými obrancami tradičného jazyka a spôsobu života Indiánov v Kanade, na rozdiel od anglikánskej vlády a cirkvi, ktoré trvali na integrácii, takej, ktorá zbavila domorodcov ich pôvodu. Táto historiografická línia je potvrdená aj v prácach jedného z popredných medzinárodných vedcov kanadských náboženských dejín prof. Lucu Codignolu Bo z Univerzity v Janove.

Medzitým sa obvinenie z „kultúrnej genocídy“ zmenilo na obvinenie z „fyzickej genocídy“. V máji 2021 mladá antropologička Sarah Beaulieu po analýze pozemku (v blízkosti bývalej internátnej školy Kamloops) georadarom spustila svoju hypotézu o existencii masového hrobu, a to bez toho, aby vykonala čo len jeden výkop.

Jej výroky, šírené vo veľkých médiách a podporované premiérom Justinom Trudeauom, sa zmenili na rôzne príbehy, z ktorých niektoré tvrdia, že „stovky detí“ boli „zabité“ a „tajne pochované“ v „masových hroboch“ alebo na iných nevhodných miestach na pozemkoch „katolíckych škôl“ v „celej Kanade“.

Nikdy neboli exhumované žiadne mŕtvoly, ako to zdokumentoval aj Vik van Brantegem 22. februára 2022 vo svojom článku
Táto správa nemá nijaký vecný základ, lebo nikdy neboli exhumované žiadne mŕtvoly, ako to zdokumentoval aj Vik van Brantegem 22. februára 2022 vo svojom článku / blogu na www.korazym.org. Dňa 1. apríla 2022 na stránke Lo storico canadese: «Nessun nativo ucciso nelle scuole residenziali» bol uverejnený rozhovor s historikom Jacquesom Rouillardom, emeritným profesorom Fakulty histórie Univerzity v Montreale, ktorý kategoricky popiera kultúrnu a fyzickú genocídu domorodých Kanaďanov ako aj hromadných hrobov v týchto internátnych školách. Autor je presvedčený, že za všetkým je len pokus o miliónové odškodné.

Dňa 11. januára 2022 prof. Rouillard publikoval na kanadskom portáli
Dorchester Review ďalší rozsiahly článok, kde uvádza, že v údajných masových hroboch, či tajných pohrebiskách alebo v akejkoľvek inej forme nie zvyčajného pochovávania v škole Kamloops, neboli nájdené nijaké detské telá.

Za kolégiami sú len jednoduché cintoríny, kde boli pochovávaní nielen študenti škôl, ale aj členovia miestnej komunity i samotní misionári. Podľa dokumentov predložených prof. Rouillardom zomrelo v tomto penzióne v rokoch 1915 až 1964 51 detí. U 35 z nich sa našli doklady preukazujúce príčinu smrti, najmä choroby, v niektorých prípadoch úrazy. Nový článok prof. Toma Flanagana a sudcu Briana Gesbrechta, publikovaný 1. marca 2022 v Dorchester Review s názvom Falošný príbeh o pohreboch v obytných školách (The False Narrative of the Residental Schools Burials), rovnako uvádza, že neexistuje žiadna stopa ani po jedinom zabitom študentovi počas celého 113-ročného obdobia histórie katolíckych internátnych škôl.

Podľa údajov, ktoré poskytla Komisia de vérité et réconciliation, miera úmrtnosti mladých ľudí navštevujúcich internátne školy bola v priemere asi štyri úmrtia ročne na 1000 mladých ľudí. Hlavnou príčinou smrti bola tuberkulóza a chrípka. Zdá sa, že vykopávky v Kamloopse boli konečne povolené, ale ako hovorí prof. Rouillarda, bolo by lepšie, keby sa konali už vlani na jeseň, aby sme poznali pravdu a neumožnili tak pápežovi Františkovi, aby sa prišiel ospravedlniť za niečo, čo sa nestalo, čo boli len nepreverené hypotézy.

Tu sú slová kanadského akademika: „Je neuveriteľné, že predbežný výskum údajného masového hrobu v ovocnom sade mohol viesť k takejto špirále tvrdení podporovaných kanadskou vládou, ktoré prevzali médiá po celom svete. Nejde tu o konflikt medzi dejinami a orálnou históriou domorodcov, ale medzi nimi a zdravým rozumom. Predtým, ako by sa obvinenia pátrov oblátov a sestier svätej Anny zapísali do histórie, sú potrebné konkrétne dôkazy. Exhumácie sa ešte nezačali a ešte sa nenašli žiadne pozostatky. Spáchaný trestný čin si vyžaduje overiteľné dôkazy, najmä ak sú obvinení už dávno mŕtvi. Je preto dôležité, aby sa vykopávky uskutočnili čo najskôr, aby pravda zvíťazila nad fantáziou a emóciami. Na ceste k zmiereniu by to bol najlepší spôsob, ako hľadať a povedať celú pravdu, a nie vytvárať senzačné mýty.“

Roberto de Mattei
Roberto de Mattei: O „mea culpa“ pápeža Františka v Kanade. Podľa prof. T. Flanagana a sudcu B. Gesbrechta neexistuje žiadna stopa ani po jedinom zabitom študentovi počas celého 113-ročného obdobia histórie katolíckych internátnych škôl
Sv.Prokop
Omlouvá se Kristus lidem za hříchy křesťanů ?