Anton Čulen
542

Historik František Vnuk: 75 rokov od popravy prezidenta Dr. J. Tisu

Historik František Vnuk: 75 rokov od popravy prezidenta Dr. J. Tisu

Proces s Dr. Jozefom Tisom pred Národným súdom sa skončil 19. marca 1947 a rozsudok mal byť vynesený do tridsiatich dní.
Očakávalo sa, že prevládajúci vplyv komunistických a protislovenských síl presadí trest smrti. Zároveň sa však dúfalo, že prevládne zdravý rozum a zmysel pre spravodlivosť a výrok súdu pre Dr. Tisu nebude krutým aktom politickej pomsty.

Po skončení súdneho pojednávania na viacerých miestach došlo k ľudovým prejavom sympatií voči súdenému prezidentovi. Taká demonštrácia sa odohrala napríklad v Novom Meste and Váhom. Štátne zastupiteľstvo v Trenčíne referuje o nej takto: „Dňa 19. marca medzi 18. a 19. hod. zhromaždilo sa pred rímsko-katolíckou farou v Novom Meste n. Váhom asi 150 – 200 ľudí z Nového Mesta a z obce Mnešice, ktorí chceli manifestovať proti odsúdeniu Dr. J. Tisu. Tejto manifestácie sa zúčastnili aj Egon Adamica a Juraj Janošovský, študenti gymnázia v Novom Meste n. Váhom. Títo sú dôvodne podozriví, že mali účasť na organizovaní tejto protištátnej manifestácie…“

Iná veľká demonštrácia „za oslobodenie Dr. Jozefa Tisu“ sa udiala v Piešťanoch. Tu sa polícii nepodarilo rozohnať zástupy demonštrantov a museli si privolať na pomoc vojsko. V tejto súvislosti bolo zavedené trestné pokračovanie proti Vojtechovi Žilinčanovi, pápežskému komorníkovi a dekanovi v Krakovanoch. Zaistených bolo vyše 40 osôb.

V dňoch 20. a 21. marca 1947 prebiehali demonštrácie za Dr. J. Tisu v Chynoranoch. Po drastickom zásahu polície zaviedlo Štátne zastupiteľstvo v Nitre trestné pokračovanie proti Štefanovi Magdolenovi a deviatim spoločníkom a proti Pavlovi Chrenkovi a 13 spoločníkom „pre zločiny vychvaľovania trestného činu“.

Sedemdesiate piate výročie popravy prezidenta Dr. Jozefa Tisu: Odmeň jeho vzácny dar, povýš nám ho na oltár

Mnohé zodpovedné politické kruhy – organizácie i jednotlivci, doma i v zahraničí – sa prihovárali za miernosť a ohľaduplnosť. Medzi nimi bol aj zbor biskupov Slovenska, ktorý sa obracal osobitnou výzvou na všetkých vedúcich predstaviteľov politického života v Prahe a na Slovensku (ministrov, povereníkov, členov parlamentu a Slovenskej národnej rady). Apeloval na ich svedomie a pripomínal im, že rozhodnutie Národného súdu a ich postoj k nemu (v prípade, že by bolo treba posudzovať žiadosť odsúdeného o milosť) bude mať kritický dopad na budúci vývoj politického života v Republike, osobitne na vzájomné vzťahy medzi českým a slovenským národom.

Text tejto výzvy – v podobe listu, ktorý v mene biskupov Slovenska rozosielal trnavský apoštolský administrátor, biskup Pavol Jantausch – znel (citujem verziu poslanú prezidentovi Dr. Benešovi):

Slovutný pán president!


Z poverenia biskupského zboru Slovenska a v jeho mene úctivo prosím, aby ste ráčili udeliť milosť Dr. Jozefovi Tisovi, ak by bol Národným súdom v Bratislave na smrť odsúdený. Ide nám všetkým o to, aby v našej veľkými obeťami obnovenej Republike sa pomery čím skôr konsolidovali, aby pri náboženskej znášanlivosti spolupráca našich dvoch národov bola čím užšia a plodnejšia v budovateľskom diele nášho štátu. Tieto naše snaženia prípadnou popravou Dr. Jozefa Tisu boli by na Slovensku v základoch otrasené a nevieme, kedy by sa takto vzniklá trhlina mohla preklenúť. Naproti tomu, udelenie milosti Dr. Jozefovi Tisovi by boli slovenskí katolíci vo vernosti k štátu ozaj posilnení.

Celý biskupský zbor je presvedčený, že Vaša Excelencia svoje právo ako hlava štátu použije v dobro nášho národného a štátneho života a udelí milosť v prípade na smrť odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi.

Ostávam s prejavom hlbokej úcty

Dr. Pavol Jantausch, biskup

Ako vieme, prosba slovenských biskupov, ako aj všetky ďalšie prosby a intervencie padli na neúrodnú pôdu a žiadosť na smrť odsúdeného Dr. Jozefa Tisu bola zamietnutá. Jeho žiadosť o milosť postúpilo Predsedníctvo SNR bez vyjadrenia vládnym orgánom v Prahe. Pražský parlament sa ňou zaoberal 16. apríla 1947. Z celkového počtu 23 členov vlády bolo na tomto historickom zasadaní prítomných 19. Z nich za udelenie milosti hlasovalo iba šesť. Trinásť sa vyslovilo proti udeleniu milosti.

Prezident Beneš bez váhania potvrdil rozhodnutie vlády ešte v ten istý deň (t. j. 16. apríla 1947), týmto krátkym, krutým a tragicky nemilosrdným vyhlásením:
„Vláda ve své schůzi dne 16. dubna 1947 usnesla nedoporučiti, aby Josefu Tisovi, odsouzenému Národním soudem v Bratislavě rozsudkem ze dne 15. dubna 1947 k trestu smrti, byla udělena milost. Vzhledem k tomuto usnesení vlády milost neuděluji.“

Odmietnutie milosti oznámil odsúdenému Dr. J. Tisovi člen senátu Národného súdu Ľ. Benada ráno dňa 17. apríla s dodatkom, že poprava bude vykonaná nasledujúceho dňa, 18. apríla o 5. hod. ráno. Dr. Tiso prijal správu pokojne a vyrovnane. Ostávajúcich osemnásť hodín svojho pozemského života strávil v spoločnosti kapucínskeho pátra Hilára, svojich najbližších príbuzných a nakrátko aj svojich obhajcov.

Či zbabelý prezident Beneš by si za postoj k Tisovi a Háchovi nezaslúžil dereš?

Dr. Tiso vyslovil žiadosť, aby jeho mŕtvolu pochovali v Bánovciach, kde pôsobil ako kňaz takmer dvadsať rokov. Jeho brat, profesor Ján Tiso, farár v Trenčianskych Tepliciach, úradne požiadal 19. apríla 1947 „povereníctvo pre pravosúdie (správne: spravodlivosti – F. V.) o vydanie mŕtvoly nebohého Dr. Jozefa Tisu s cieľom pochovania v jestvujúcej rodinnej hrobke vo Veľkej Bytči“. Ale v čase, keď Ján Tiso podával túto žiadosť, mŕtvola Dr. Jozefa Tisu bola už tajne pochovaná na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Obrad sa konal v noci z 18. na 19. apríla a o pohrebe je v archívoch Povereníctva spravodlivosti táto správa:
„Zápisnica spísaná na verejnom cintoríne v Bratislave dňa 19. apríla o 1 hod. vo veci pochovania mŕtvoly Dr. Jozefa Tisu.

Pohreb bol vykonaný vo vyššie označenom čase na verejnom cintoríne v prítomnosti rímsko-katolíckeho farára, pátra saleziánov Jozefa Staša, ktorý vykonal pohreb podľa obradov rímsko-katolíckej cirkvi s príslušnými ceremóniami.

Totožnosť mŕtvoly Dr. Jozefa Tisu pred uložením do hrobu po otvorení rakvy bola osobne na vlastné oči zistená úradne pánom Jánom Novomeským, prokurátorom Štátneho zastupiteľstva v Bratislave, a pánom Jánom Hrivňákom, správcom Väznice Krajského súdu v Bratislave, ktorí túto skutočnosť dosvedčujú.
Na to bola truhla zavretá a v prítomnosti vyššie uvedených úradných osôb zahrabaná, čo svojimi podpismi potvrdzujú.
V Bratislave, dňa 19. apríla 1947 o 1. hod.“
(Nasledujú vlastnoručné podpisy J. Novomeského, J. Hrivňáka a J. Staša).
Správu o poprave Dr. Jozefa Tisu oznámili verejnosti v ranných hodinách dňa 19. apríla.

Oznámenie vyvolalo na Slovensku silnú ozvenu, na ktorú tí, čo ju prežívali, nikdy nezabudnú. Policajnými opatreniami sa podarilo predísť masovým demonštráciám, ale ľud našiel spôsoby, ako prejaviť svoj smútok a vzdor. Rozozvučali sa zvony, ľudia nosili čierne pásky na rukávoch, slúžili sa zádušné sv. omše, objavili sa letáky a nápisy atď.

Hlavnými vinníkmi Tisovej násilnej smrti boli komunisti, ale hnev ľudu sa obrátil aj proti vedeniu Demokratickej strany, ktorá nevedela presadiť svoju autoritu na Slovensku a presvedčivo tlmočiť cítenie Slovákov v Prahe.

Členovia Demokratickej strany masovo zo strany vystupovali a asi 40 000 odberateľov tlačového orgánu strany, denníka “Čas”, zrušilo svoje predplatné. Vo vedení strany došlo k ďalšiemu vyostreniu vzťahov medzi katolíckym a evanjelickým krídlom. Strana stratila dôveru členov a od mája 1947 pôsobila už len zo zotrvačnosti. Jej činnosť sa obmedzovala iba na sebazáchranné akcie jednotlivcov alebo úzkych skupín.

Kým oficiálna tlač a oznamovacie prostriedky vykresľovali Dr. Tisu ako najväčšieho nepriateľa národa, v tom istom čase ľud zahrňoval svojho popraveného prezidenta toľkými prejavmi úcty a oddanosti, akých sa hádam nikomu v dejinách národa ešte nedostalo. Obyčajní ľudia, dedinčania i mešťania, inteligencia, duchovenstvo… všetci svojím spôsobom ukazovali svoj podiel na národnom smútku.

Aj napriek tomu, že vláda a polícia prísne trestali každý takýto akt súcitu, nebolo možno tieto prejavy zamedziť; keď ich potlačili na jednom mieste, spontánne sa vynorili na druhom. Úradné záznamy o nich sa zachovali v archívnych fondoch ako usvedčujúci materiál a ich čítanie napĺňa človeka hrdosťou i obdivom nad tým, ako sa náš ľud nedal oklamať falošnou propagandou, ale ukázal, že vie odplácať vernosť za vernosť. Niekomu sa tieto akty vernosti môžu zdať zbytočné, pretože Tisovi pomôcť nemohli a autorom i šíriteľom iba poškodili. No vždy v nich treba vidieť dôstojnú hrdosť nepokoreného národa, túžiaceho narovnať zhrbený chrbát.

Nie pomstivé činy, nenávisť, opojenie z moci a oportunistické prisluhovanie nepriateľom národa, ale tieto zakázané, zaznávané, nenávidené a prísne trestané činy pospolitého ľudu zachránili česť a dobré meno nášho národa.

Nešlo tu o revolučné akcie, ale často iba o jednoduché, ľudské prejavy nesúhlasu nad znásilňovaním spravodlivosti. Takéto prejavy slobody myslenia a konania sa nikde v slobodnom svete netrestajú. V súdnych spisoch Štátneho zastupiteľstva a Povereníctva spravodlivosti sa nachádzajú o nich početné záznamy. Pokladám za vhodné uviesť aspoň niektoré z nich.

– Je tam prípad učiteľa Jozefa Škvareninu, rodáka z Bošian,
ktorý bol potrestaný za to, že „od 8. do 23. apríla 1947 nosil čiernu pásku na golieri kabáta na znak smútku za Dr. Tisom“.

– Kňaz Pavol Mikula z Oravskej Lesnej, bol stíhaný za to, že „dňa 20. apríla vyhlásil z kazateľnice, že dňa 22. apríla o 8. hod. bude slúžiť sv. omšu za nebohého Dr. J. Tisu, aj ju odslúžil“.

– Robotník Rudolf Šimo z Korytného napísal dňa 20. marca 1947 na bránu heslo „Nech žije Dr. Tiso! Sláva mu!“, za čo bol 17. októbra 1947 odsúdený na dva mesiace väzenia.

– Traja mládenci zo Smižian boli obžalovaní z previnenia poburovania proti republike, ktorého sa dopustili tým, že „dňa 18. apríla 1947 v Smižanoch v nočných hodinách vyšli na vežu rímsko-katolíckeho kostola a tam trikrát vyzváňali na všetkých zvonoch na znak nesúhlasu s popravou Dr. J. Tisu, teda spoločne verejne poburovali proti republike“.

Smutno-úsmevný je príbeh Jozefa Pavelčáka z Kežmarku, ktorý dňa 4. októbra 1947 zaniesol krajčírovi K. Fiedlerovi na opravu svoje nohavice a zabudol, že v zadnom vrecku má text posledného odkazu Dr. J. Tisu. Fiedler to oznámil Štátnemu zastupiteľstvu, ktoré podalo na Pavelčáka trestné oznámenie Krajskému súdu v Levoči. A tak ďalej, a tak ďalej…

A na zakončenie ukážka, ako videli situáciu protivníci Dr. Jozefa Tisu. Pplk. Július Viktory, prednosta zlopovestného VII. oddelenia povereníctva vnútra, posiela svojmu šéfovi, gen. Mikulášovi Ferjenčíkovi, povereníkovi vnútra, dôvernú “situačnú správu” o nálade medzi ľudom a prejavmi, akými slovenská spoločnosť reagovala na dramatické udalosti v dňoch 19. a 20. apríla 1947.

V správe sa uvádza:
Prevedenie rozsudku nad Dr. Tisom vyvolalo vo verejnosti veľké vzrušenie. Počiatočné poznatky potvrdzujú, že správa zapôsobila tak silným dojmom, že prívrženci Dr. Tisu boli ňou úplne zdrvení a len silným premáhaním nedávali najavo svoje pohnutie. Zvlášť silno zapôsobila správa v krajoch známych ako ľudácke bašty. Muži chodili zarazení a ženy prejavovali plačom ľútosť nad osudom Dr. Tisu.


Po čiastočnom spamätaní sa z prekvapenia začala medzi verejnosťou znovu šepkaná propaganda, v dôsledku čoho sa objavili rôzne falošné správy ohľadne vynesenia rozsudku a jeho prevedenia. Boli rozširované správy, že hlavný podiel na Tisovej poprave majú evanjelici a komunisti, ktorí dosiahli na rozhodujúcich a zodpovedných miestach zamietnutie amnestie Dr. Tisovi. Popredné miesto medzi týmito správami sú tie, v ktorých sa tiež obviňujú Česi, že sa miešajú do slovenských vecí a sami o nich rozhodujú.

V tejto súvislosti sa spomína činnosť českého Národného súdu, ktorý vraj súdi tak, aby nebol popravený ani jeden Čech, hoci jeho činnosť za okupácie bola aspoň takou, akú pripisujú Dr. Tisovi. Znovu sa spomína proces s bývalou protektorátnou vládou a veľmi sa zazlieva to, že ani jeden člen tejto kolaborantskej vlády nebol odsúdený na smrť.

Tieto správy kolujú najmä medzi katolíckou inteligenciou, ktorá ich vhodne adaptuje a predkladá prostému dedinskému ľudu. Postupom času vývoj ukáže, do akej miery je dedinský ľud sfanatizovaný a odhodlaný slúžiť reakcionárskym tendenciám. Predbežne sú náznaky, že ľud zachová pasivitu a nedá sa strhnúť k nejakým akciám.

Pre zarytých a exaltovaných gardistov, ktorí upierajú zraky do zahraničia a starostlivo sledujú činnosť Ďurčanského, znamená poprava Dr. Tisu čiastočné ochromenie a poznanie, že vláda je v zásade rozhodnutá bojovať proti akýmkoľvek akciám smerujúcich proti celistvosti ČSR. Na druhej strane však vyvolala sa znovu protičeská a protižidovská nenávisť, ktorá bude iste silno podporovaná.

Taktiež katolícky klérus bol správou o poprave Dr. Tisu celkom zdrvený, keďže panoval medzi kňazmi názor, že Dr. Tiso nebude popravený, ale bude mu udelená milosť.

Toto zdrvenie je tým väčšie, keďže klérus sa celkom spoľahol na isté záruky, ktoré boli už dávnejšie vyslovené určitými politickými osobnosťami. Záplavy rôznych letákov, ktoré boli počas celého procesu rozširované, naznačovali, že sa vedie boj o osud Dr. Tisu. Tieto letáky mali dokumentovať, že sú tu sily, s ktorými treba počítať v prípade, že Dr. Tiso bude popravený.

Zdá sa však, že tieto sily boli precenené. Ich úlohou malo byť vzbudiť dojem stopercentného odhodlania bojovať za život Dr. Tisu. Tým sa mal vytvoriť tlak na Národný súd a konečne na SNR, aby ako Národný súd, tak SNR pod vplyvom tohto zdania rozhodol v prospech Dr. Tisu a tým v prospech celého ľudáckeho hnutia, ktoré by takto bolo získalo znovu pôdu k svojej štátu nepriateľskej činnosti.

V poslednej dobe objavili sa náznaky určitého varovania ľudáckych elementov, ktoré bolo vyslovené ako vo vysielači EQA, tak v niektorých článkoch denných novín.

Rovnako však začínajú okrem spomenutých falošných a zámerných správ rôzne akcie, ktoré dokumentujú, že poprava Dr. Tisu značí niečo takého, čo bude mať ďalekosiahly význam vo vnútropolitickom živote štátu, špeciálne pre Slovensko.

Letákové a rôzne akcie: Po čiastočnom spamätaní sa začala verejnosť prejavovať veľký záujem o pohreb Dr. Tisu. Medzi verejnosťou boli rozšírené správy, že Dr. Tiso bude pochovaný na cintoríne Sv. Martina v Bratislave. V dôsledku toho sa dňa 18. apríla 1947 zhromažďovalo na cintoríne občianstvo. Asi o 18. hod. dav vzrástol na 600 ľudí a bolo nebezpečenstvo, že dôjde k porušeniu verejného pokoja a poriadku. Jednotlivci vykrikovali rôzne heslá, v ktorých sa domáhali vydania mŕtvoly Dr. Tisu. Dav bol však rozohnaný jazdeckým oddielom NB. Na mieste však zostalo asi 25 vysokoškolákov, ktorí chceli vydržať a zúčastniť sa pohrebu za každú cenu. Boli však donútení k rozchodu.

Dňa 19. apríla 1947 bola po celý deň na Sv. Martinskom cintoríne čulá frekvencia rôznych občanov, medzi nimi prevažne žien, ktoré sa snažili vypátrať miesto, kde bol pochovaný Dr. Tiso. Ženy niesli sviečky a vence, ktoré chceli uložiť na hrobe. Boli však zmätené, keďže hrob Dr. Tisu zostáva predbežne neoznačený, v dôsledku toho boli ozdobené niektoré čerstvé hroby v domnienke, že tam leží Dr. Tiso. Ináč bol v Bratislave úplný kľud až na niekoľko osôb, ktoré boli zadržané pre verejné poburovanie. Na vidieku sa začínajú znovu rozširovať letáky, v ktorých sa útočí na komunistov, židov, Čechov a evanjelikov, ako by títo boli zodpovední za Tisovu smrť.

Bolo tiež zistené, že v niektorých kostoloch boli odbavované zádušné omše za Dr. Tisu. V Bánovciach n. B. sa rozozvučali v deň popravenia Dr. Tisu zvony. Táto akcia mala byť prevedená na celom území Slovenska, ale bola v počiatkoch znemožnená.

pplk. Viktory, v. r.
Prednosta VII. Odboru

František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra
Historik František Vnuk: 75 rokov od popravy prezidenta Dr. J. Tisu