pravda zvíťazi

Svätá ...N O T B U R G A -slúžka a panna-svätica s kosákom-sviatok 14.september

Svätá Notburga-služka a panna-svätica s kosákom....sviatok 14.september

1265-13.september 1313


Dramatický životný osud svätej slúžky-sv.Notburgy z Tirolska...slúžila u grófa Henricha z Rattenbergu.Starý gróf Henrich a grófka Gutta si veľmi vážili zbožné dievča-služku Notburgu a dovolili jej pravidelne dávať zvyšné jedlo chudobným...Vedeli,že toto zbožné, sväté dievča prináša na hrad a panstvo požehnanie...starí umreli a mladý pán tiež Henrich sa oženil so šľachtičnou Otíliou,pyšnou,panovačnou,lakomou a pomstychtivou pani,ktorá chudákov nenávidela a tá nenávidela sv. Notburgu a všemožne jej robila príkoria...Otília zúrila,že Notburga dáva jedlo chudobným...a zakázala jej to...aby s tým zvyšným jedlom a odpadom krmila domáce svine...Notburga dala svoje jedlo chudobným a postila sa...Otília užierala aj svojho muža-mladého grófa,aby slúžku Notburgu vyhodil zo služby.Otília poslala Henricha,aby Notburgu sledoval,že berie jedlo a nosí ho chudobným.Henrich si na ňu počkal,Notburga niesla v zástere chlieb a trochu vína pre chudobných,Henrich jej rozkázal,aby ukázala, čo nesie a uvidel miesto chleba piliny a miesto vína fľašu vody...Keď to oznámil Otílii,tá zúrila,že je Notburga čarodejnica...Henrich vyhodil z práce Notburgu a tá si šla hľadať inú prácu...Ale mladá,lakomá,pyšná a namyslená grofka Otília ťažko onemocnela,stihol ju boží trest...Vyľakaný gróf poslal Notburgu hľadať a doviedli ju späť a Notburga opatrovala Otíliu až do smrti,snažila sa ju pripraviť na pokánie...ale Otília umrela...vnútorne sa nezmenila...Po pohrebe sa začali diať na hrade divné veci...V noci bolo počuť krochkanie svíň a rachot...Na hrade strašilo...zdesený gróf Henrich poslal po kňaza,aby hrad vysvätil...ale strašenie neprestávalo.Notburga,keď ju vyhnali zo služby,našla si prácu u jedného bohatého roľníka-statkára...ale žiadala,aby jej umožnil,že vo sviatky a nedele už nemusí robiť,ale svätiť sviatok modlitbou...V lete sa žalo žito kosákmi do snopov a gazda to chcel stihnúť a tak všetci sluhovia muesli robiť až do tmy...Ale v sobotu podvečer od 18 hod. po zvonení bol už sviatok ...ako nedeľa...a Notburga prestala žať a chcela sa ísť modliť ku kaplnke sv.Ruperta,ktorá bola neďaleko a tak zasvätiť sviatok...Gazda sa vadil,že musí ďalej robiť.Nešťastná Notburga mu pripomínala,že jej sľúbil,že je umožní svätiť sviatky a v nedeľu nerobiť...Gazda nechcel ustúpiť a pred všetkými nadával škaredo Notburge,že je bláznivá svätuškárka...Notburga s plačom povedala gazdovi...nech ich Boh rozsúdi...A vyhodila svoj kosák vysoko do vzduchu...všetci ostatní sluhovia s napätím sledovali,čo sa bude diať...A kosák ostal visieť vysoko vo vzduchu a nespadol dole...Vyľakaný gazda hneď nariadil skončiť prácu všetkým a šli sa všetci modliť na kolenách ku kaplnke sv.Ruperta...až potom zletel kosák na zem...Medzitým sa grófovi Henrichovi prestalo dariť,všetko požehnanie z hradu odišlo a vo vojne stratil všetky majetky.Vtedy si s plačom uvedomil,že je to trest za Notburgu a že nesplnil sľub svojej ukierajúcej matke Gutte,že bude dávať chudobným a Notburgu si bude vážiť...Nešťastný mladý vdovec,gróf Henrich vyhľadal Notburgu a na kolenách ju prosil o odpustenie a aby sa vrátila do služby na hrad a panstvo,ktoré mu ešte ostalo.Notburga všetky krivdy odpustila a vrátila sa späť...Notburga sa vrátila a s ňou aj požehnanie,už zase mohla krmiť chudobných...Sama doporučila mladému,smutnému vdovcovi ,aby sa oženil s krásnou šľachetnou grófkou Margaretou z Hoheneku...a to aj Henrich urobil...Jeho druhá žena cnostná a zbožná Margaréta bola pravý opak prvej ženy Otílie...Margareta bola zbožná,citlivá,ľudomilná a sama pomáhala Notburge krmiť chudobných,spolu sa modlili a Notburge zverila chod celého panstva...a brala ju ako svoju sestru a nechala jej aj výchovu detí,aby ich viedla k zbožnosti...Tak sa s Notburgou vrátilo šťastie a požehnanie na hrad a panstvo.Neskôr Henrich získal späť aj majetky,ktoré predtým vo vojne stratil...Notburgu si ctili a vážili ako by to bola ich matka...Notburga ešte mladá len 48 ročná náhle onemocnela a pripravovala sa na smrť a skonala v noci z 13. na 14.septembra r.1313...Veľmi smútili za ňou,ľud aj panstvo...ale nevedeli,kde ju majú pochovať...tak truhlu s mrtvou Notburgou naložil na voz ťahaný koňmi a kone sa samé vydali na dlhú cestu,nasledované pohrebným sprievodom,prešli rieku Inn,našli si samé brod a vystupovali k horám ku kaplnke sv.Ruperta,kde sa kedysi Notburga modlievala a rada sa tam zdržiavala.

Tam kone s truhlou zastali a tam aj Notburgu pochovali...Neskôr bol vystavený kostol k úcte sv.Notburgy...V rakúskej obci Eben Am Achensee v Tirolsku sa však nachádza pútnický kostol tejto svätice s jej pozostatkami.Je zvláštný,že na kostre zosnulej sú šaty,tak je oblečená na kostiach...a je na oltári kostola...
V Rakúsku i Nemecku je veľmi uctievaná,má dokonca aj svoje múzeum...jediné na svete...múzeum sv.Notburgy...Notburga je žiarivý príklad vernej,zbožnej,pracovitej a zodpovednej slúžky,ktorá dosiahla svätosť v tomto často zaznávanom stave...

Taký je aj prípad svätej Notburgy Ebenskej, ktorá je u nás pravdepodobne takmer neznáma.



V rakúskej obci Eben Am Achensee v Tirolsku sa však nachádza pútnický kostol tejto svätice s jej pozostatkami, ktoré sú predmetom uctievania, aj keď spôsob, akým sú vystavené, pôsobí skutočne až desivo...


Taký je aj prípad svätej Notburgy Ebenskej, ktorá je u nás pravdepodobne takmer neznáma.

V rakúskej obci Eben Am Achensee v Tirolsku sa však nachádza pútnický kostol tejto svätice s jej pozostatkami, ktoré sú predmetom uctievania, aj keď spôsob, akým sú vystavené, pôsobí skutočne až desivo...
Patrónka roľníkov a sluhov.



Svätá Notburga z Rattenbergu, oslavovaná 14. septembra, je uctievaná ako patrónka roľníkov, sluhov a poľnohospodárskych robotníkov. Známa pre svoj hlboký súcit s chudobnými a svoju vieru, je pripomínaná pre svoju pokoru, oddanosť núdznym a zázračné skutky dobročinnosti.
Svätá Notburga sa narodila okolo roku 1265 v Rattenbergu v Tirolsku (dnešné Rakúsko). Pracovala ako slúžka v domácnosti grófa Henricha z Rattenbergu, kde sa rýchlo stala známou svojou štedrosťou. Napriek svojmu skromnému postaveniu si často odkladala jedlo z kuchyne, aby ho dala chudobným, a tak zabezpečila, aby tí menej šťastní boli nakŕmení a aby sa o nich postaralo. Keď grófka túto prax zakázala, Notburga našla iné spôsoby, ako slúžiť núdznym, a naďalej sa delila o to málo, čo mala, s tými, ktorí to zúfalo potrebovali.
Jeden z najznámejších zázrakov spojených so svätou Notburgou je „Zázrak kosáka“. Hovorí sa, že počas práce na poli jej zamestnávateľ prikázal pokračovať v žatve obilia, aj keď slnko zapadalo v piatok večer, v čase, ktorý si vyhradila na modlitbu. Zdvihla kosák k nebu a modlila sa: „Nech môj kosák stojí pokojne vo vzduchu, kým si nezachovám svoj svätý odpočinok!“ Zázračne sa kosák zostal vznášať vo vzduchu, čo jej umožnilo ctiť si svoju oddanosť Bohu bez toho, aby zanedbávala svoju prácu.
Po odchode z grófovej domácnosti Notburga slúžila v podobnej funkcii pre miestneho farmára a pokračovala vo svojej charitatívnej práci a oddanosti modlitbe. Neskôr v živote sa vrátila do grófových služieb a pevne si upevnila povesť svätej a zázračnej ženy. Posledné roky strávila v modlitbe, službe a starostlivosti o chudobných až do svojej smrti okolo roku 1313.
Na jej sviatok si uctievame svätú Notburgu za jej vieru, jej oddanosť službe druhým a jej inšpiratívny príklad pokory a lásky. Nech nám jej príbeh pripomína dôležitosť súcitu, štedrosti a pevného zotrvania vo viere.

V jej zasvätenom kostole je svätica oblečená do šiat,ako by bola živá,ale šaty sú na jej kostiach...na chrbtici sú oblečené šaty...
Notburga Ebenská (tiež Notburga z Rattenbergu , asi 126513. septembra 1313 ) bola slúžka v Rattenbergu v Tirolsku . Rímskokatolíckou cirkvou je uctievaná ako svätica .

Život

Narodila sa v jednoduchej, ale veľmi zbožnej rodine. Jej otec bol klobučníkom. V osemnástich rokoch vstúpila do služby u pánov z Rattenbergu, kde sa osvedčila ako veľmi spoľahlivá a starostlivá. Pracovala v kuchyni. Známa a príkladná bola však tiež jej zbožnosť. Žila veľmi skromne az toho, čo jej týmto hospodárením zostalo, rozdávala chudobným. Sama si odtrhovala od úst, aby mala pre iných. Gróf Henrich bol však voči chudobným veľmi prísny a Notburgu podozrievavo sledoval, načo ju pristihol, ako im dáva jedlo určené do koryta na výkrm prasaťa. Za to ju zo služby ihneď prepustil. Potom nastúpila do služby k sedliakovi v Ebene, a aj tu v dobročinnosti pokračovala, (odtiaľ jej prízvisko Ebenská). Tento statkár jej umožňoval venovať sa od prvých nedeľných vešpier (teda od sobotného podvečera) až do konca nedelí len a iba modlitbám a skutkom zbožnosti. Po čase si rattenbergský gróf vyžiadal jej návrat na zámok. Notburga s jeho druhou manželkou veľmi dobre vychádzala a pomáhala jej s výchovou detí.


Po čase jej bolo zverené vedenie zámockého hospodárenia. Po smrti grófa Henricha a jeho manželky však tieto pokojné časy skončili. Manželka Henrichova syna Otýlie Notburgu neznášala av ďalšej dobročinnosti jej zabraňovala a ukladala jej mnoho zbytočnej práce navyše. Postupom času Notburga dokázala svoju pani priviesť k zmene zmýšľania a mravov. Starala sa o nej v čase jej choroby. Na zámku Notburga už ostala a pracovala do konca svojho života.

Jej životopis bol spísaný v roku 1646. V rade legendárnych prvkov je aj povesť o kosáku, ktorý zostal visieť vo vzduchu, keď ho odhodila, odmietajúc žiť obilie v nedeľu. Je uctievaná predovšetkým v Tirolsku a Bavorsku.

Notburga zomrela 13. septembra roku 1313 . V roku 1862 došlo k schváleniu jej kultu pápežom bl. Piom IX . Je patrónkou slúžok a jej atribútom je kosák Srp – Wikipedie

13. septembra.

Sv. Nothburga, panna a slúžka.

Svätý Pavol píše ku Efezským (6; 5—8): «Služobníci, buďte poslušní vašim pánom s bázňou a strachom v prostote svojho srdca ako Kristovi: nie na oko slúžiac, jako ľuďom sa ľúbiac, ale jako služobníci Kristovi, či niac vôľu Božiu zo srdca, s dobrou vôľou slúžiac, jako Pánovi a nie ľuďom; keď viete, že čokoľvek jeden každý učiní dobrého, to vezme od Pána, buď služobník, lebo slobodný».


Tieto napomínania sv. apoštola plnila verne sv. Nothburga, ktorej pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje. Sv. Nothburga narodila sa roku 1266 v dedinke Rothenburgu na rieke Inne, blízko mesta Rattenbergu v Tyrolsku. Jej rodičia boli počestní a bohabojní kresťania roľníckeho stavu; i vychovávali svoju dcérku od detinstva vo všetkých kresťanských cnostiach a pridŕžali ju zavčasu ku pracovitosti a štedrosti oproti chudobnejším bližným.

I vyrástla Nothburga na osemnásťročnú prekvetajúcu pannu, keď Boh jej cnostných rodičov k sebe povolal. Dobrá povesť o jej zriedkavých cnosťach prenikla i na zámok Rothenburg, pod ktorým rodná dedinka Nothburgina ležala. Na zámku býval rytier Henrik, najvyšší komorník kniežaťa Mainharda z Tyrolska, so svojou manželkou Guttou. Rytierski manželia milovali Boha a svojich blížnych, a pri svojej nábožnosti boli veľmi štedrými oproti chudobným.

Nothburga vstúpila do služby na zámku a pani Gutta, ktorá o jej cnosťach počula, zverila jej nielen kuchyňu, ale i celé hospodárstvo. A Nothburga bola veľmi šťastná vo svojom postavení, i ďakovala často Bohu, že jej po prial takých milostivých pánov, ktorí jej dovolili, že mohla dľa vôle Bohu slúžiť a chudobných podporovať.

Každodenne zhromažďovali sa chudobní a žobráci z celého okolia na zámok, kde im milosrdná Nothburga pokrmy podávala, ktoré s panského stolu ostali; pritom napomínala nešťastných k trpezlivosti, odovzdanosti do vôle Božej a ku nábožnosti.

Všetci chudobní z okolia ctili Nothburgu jako svoju dobrotivú matku, ostatní sluhovia čo anjela strážca a páni čo poklad, z neba poslaný. Božie požehnanie spočívalo na zámku Rothenburgu. Za šesť rokov slúžila Nothburga na zámku, keď Boh dopustil skúšku na svoju horlivú služobnicu. Šľachetný a bohabojný rytier Henrik zomrel. Jeho syn Henrik Rothenburgský vzal si za manželku namyslenú,pyšnú a panovačnú slečnu Otiliu. Smutné dni nastali Nothburge.
Mladá grófka zazerala neprajnýma očama na štedrú slúžku, keď táto dľa zvyku nasyťovala hladných poddaných; i bola by jej to prísno zakázala, keby sa to nebolo dľa vôle a vedomia zbožnej panej Gutty dialo. Nezadlho onemocnela i šľachetná stará grófka Gutta. Na smrteľnej posteli napomínala veľmi pohnuto svojho syna Henrika a jeho manželku Otiliu, aby svoje pomocné ruky od chudobných neodťahovali a Nothburgu jako drahý poklad si ctili. Tieto srdečné slová zomierajúcej zbožnej grófky nedotkli sa pyšného srdca nevestinho.
Otilia nevšimla si toho, že skrze svätú slúžku a pre jej milosrdenstvo k chudobným Božie požehnanie, bohatstvo a šťastie v zámku Rothenburgskom sa udomácnili; ona bola z tých šľach tičiek, ktoré zvykli s pýchou nadutou pozerať na obecných ľudí a nenávideť chudob ných a žobrákov. Sotva zbožná Gutta zavrela oči, zakázala pani Otilia prísne svojej slúžke, aby sa neopovážila viacej chudobným a žobrákom s panského stola pozostalé pokrmy rozdávať; ale aby nimi svine kŕmila. Nothburga ,že keď nesmie s panského stola chudobných nasyťovať, že sama si pokrm od úst odtrhne a tým, čo vlastným, úbohých podelí. I postievala sa od toho času prísno; v niektoré dni požívala len suchý chlieb a vodu a svoj pokrm a víno, ktoré dostávala, rozdávala chudobným.
Ale ani táto štedrosť neľúbila sa panej Ottilii a sťažovala sa pred manželom na milosrdnú slúžku. Neľudský tento zakaz Sv. Nothburga. zapríčinil ľudomilnému srdcu Nothburginmu veľkú bolesť. Horúce a horké slzy vylie vala v skrytosti, keď videla, jako každo denne pred zámockou bránou zhromažďujú sa chudobní, žobráci, opustené vdovy a siroty, i hladní smutne odchádzajú. Svätá panna musela panstvo poslúchať, ale predsa túžila, aby mohla biednym pomáhať. Táto láska k blížnym vzbudila v Otílii myšlienku, almužnami tulákov a zlodejov do zámku láka a že títo nejaké ne šťastie zapríčinia. I žiadala lakomá, necitná pani, aby Nothburgu zo služby vyhodil. Rytier Henrik chcel sa presvedčiť sám o pravde tejto žaloby a pozoroval počínanie Nothburgine. Jedného dňa ponáhľala sa Nothburga zo zámku a niesla v zásterke svoje nepožité jedlá a hrnček s vínom, aby hladných- bližných nasýtila. Pán postretol ju a pýtal sa jej spurné, čo to nesie ? Svätá panna netušila nič zlého a odkryla zásterku. Nahnevaný rytier uzrel v zástere triesky. Vzal hrnček do ruky a okúsil, čo by v ňom bolo ? A tam bola voda... Rozhnevaný poberal sa hneď k manželke a rozpovedal, čo u slúžky našiel. Úlisná pani nahovorila mu, že to Nothburga schválne tak nastrojila, aby ho vysmiala. Rytier uveril lakomej a surovej manželke a riekol, že Nothburge službu hneď vypovie. Nevedela milosrdná panna, čo sa v zámku deje a veselá vracala sa spred brány do zámku, keď svojich milých chudobných nasýtila. Pyšná šľachtička zavolala ju k sebe, hrešila, a nadávala jej, žejako sa opovážila čo nízka slúžka z pána rytiera posmech si urobiť? Márne bránila sa úbohá, že sa žiadneho klamstva, ani posmechu proti panstvu nedopustila, že ona jedlá a víno pánovi ukázala a žiadne triesky a lúh. Pani nazvala pokornú zbožnú slúžku bezočivou nehanebnicou a vypovedala ju zo služby. Nevinná Nothburga nenahliadala príčinu tohoto hnevu; lebo nevedela , aký div dobrotivý Boh s pokrmom a vínom, ktoré niesla chudobným, urobil, pokorne mlčala na nádavky, ktorými obsypala ju nespravodlivá pani, ďakovala vrúcne za všetko dobrodenie, ktoré v zámku požívala, išla pokojne do svojej izbičky, zviazala svoje šaty a chystala sa k odchodu. Medzitým potrestal Boh necitnú pyšnú paniu ťažkou náhlou nemocou. Keď to počula Nothburga, zabudla na krivdy a ponáhľala sa ku ťažko nemocnej panej. 1 opatrovala verná slúžka grófku veľmi starostlivo a neodchádzala od jej bolestnej postele ani vo dne ani v noci. Keď badala, že viacej nepovstane, pripravovala ju ku hodnému prijatiu sviatostí zomierajúch. A Ottilia zomrela kajúcne v náručí vernej slúžky a zanechala synka Henrika. Povesť rozpráva, že po smrti pyšnej grófky počuté bolo v istú hodinu v zámku krochkanie sviň. Keď to rytier Henrik počul, povolal z kláštora sv. Georga, nábožného mnícha a prosil ho, aby zámok vysvätil a za dušu nešťastnej manželky Ottilie sv. omšu slúžil; áno, založil i základinu v kláštore sv. Georga pre chudobných, aby vynahradil, čo im pre nebohú manželku Ottiliu utiahnuté bolo, ktorá radšej svoje svine ostatkami pokrmov s panského stola kŕmila, než by ich bola lačným, chudobným vdovám a sirotám udelila. Po pohrebe grófky Ottilie odišla zbožná Nothburga do dedinky Ebenu, ktorá medzi skalnatými vrchami v dolinke, asi na míľu cesty od zámku Rothenburgu ležala. Tam vstúpila sv. panna do služby k jednému roľníkovi. Neďaleko obydlia roľníkovho stála na vŕšku kaplnka, k úcte sv. Ruperta. Ku tejto kaplnke chodievala sv. panna často po dokonanej práci, menovite každú sobotu po obede, a v predvečer sviatkov, aby sa modlievala . Od poctivého roľníka vyžiadala si podmienku, žeby ju v predvečer nedieľ a sviatkov ku žiadnej práci nenútil; lebo ona chcela vtedy i Bohu slúžiť. Ostatný čas obetovala usilovnej a svedomitej práci. Celé okolie obdivovalo zbožnú, pracovitú a poslušnú slúžku a obracalo k nej svoj zrak jako k vzoru (obrazu) kresťanskej dokonalosti. Ako na zámku Rothburgskom, tak podporovala i tu dľa možnosti chudobných. S jej príchodom do údolia zavítalo Božie požehnanie, pokoj a radostná veselosť pre obyvateľov roľníckych. Kedykoľvek počula sv. Nothburga, ked doma alebo v poli pracovala, na večiereň v sobotu zvoniť, odložila prácu a poberala sa ku kaplnke, aby sa modlila, za celotýždňovú prácu Bohu ďakovala, o Božie požehnanie prosila i na budúci posvätný deň sa pripravovala. Roľník neprekáža! jej v tejto pobožnosti; lebo vedel, že ona usilovnou prácou to viacnásobne vynahradí. Žiadna práca nebola jej priťažkou a ona volila si obyčajne tú prácu, ktorá bola najťažšia a najnižšia, a ktorej každý sa stránil. V Ebene to bolo, kde dobrotivý Boh zázrakom oslávil svoju vernú služobnicu. Počas žatvy pracovala sv. Nothburga s inými slúžkami na poli. Bola sobota a roľník chcel byť toho dňa so žatvou hotovým. S vežičky kaplnky sv. Ruperta zavznel hlas zvonu a povolával veriacich na večiereň. Nothburga prestala pracovať, ako obyčajne. Roľník hovoril, zbožie musí byť dnes požaté, aby len ďalej žala. Pokorne pripomla Nothburga roľníka na jeho sľub, že ju nebude nútiť v žiaden svätvečer ku práci. Ale roľník žiadalo, aby len žala, lebo že dnes musí byť zbožie do žaté. Sv. Nothburga pozdvihla (kosák) a riekla hospodárovi s plačom: «Pán Boh nech je sudcom medzi mnou a tebou!» 1 pohliadla do neba a vzdychla vrúcnu modlitbu. Potom riekla: «Hľa, tento môj kosák hodím do povetria: keď ostane visieť, bude to znamením, že Boh hovorí za mňa, keď ale spadne, bude pravda na tvojej strane.» 1 vyhodila kosák do vzduhu, vyhodila ho a on — ostal v povetrí; akoby na klinci visel. Roľník zdesil sa i všetci ženci a žnice; zanechali prácu a poberali sa k blízkej kaplnke sv. Ruperta, aby zasvätili svätvečer nedeľný, ako to vo zvyku toho času bolo, ba až do šestnásteho storočia, po celom kresťansko-katolíckom svete. Medzitým čo sv. Nothburga v Ebene u roľníka slúžila, stáli sa veľké premeny na zámku Rothenburgskom. Nešťastie nasledovalo za nešťastím. Požehnanie Božie zmizlo od toho času, čo Nothburga odišla zo služby. Povstala vojna medzi arcikniežaťom z Rakús a Ottom, synom kniežaťa Mainharda z Tyrolska a Korutánska. Henrik z Rothenburgu pridŕžal sa svojho právneho panovníka Albrechta, jeho ale brat Sigfríd pripojil sa k protivnej strane a nivočil Henrikové majetky a hrady Rothenburg, Tratzberg, Retten berg a Fridsberg, že nešťastný Henrik z Rothenburgu prišiel skoro o celý svoj majetok a na žobrácku palicu. Toto nešťastie zapríčinilo, že rytier Henrik vstúpil do seba a uznal svoje neľudské zachádzanie s chudobnými a s nábožnou milosrdnou Nothburgou. Jedného dňa zostúpil do údolia Ebenu, prosil sv. Nothburgu za odpustenie krívd, ktoré jej s nebohou manželkou Otiliou urobil, i žiadal snažne, aby išla na jeho hrad, že môže ako za časov jeho štedrých rodičov podľa svojej vôle chudobných podporovať. Svätá panna, ktorá ľutovala opustené vdovy a siroty, ako i nevládnych žobrákov, privolila a išla zase na zámok Rothenburg. Bolo to roku 1293, keď sv. Nothburga a s ňou požehnanie Božie na obnovený zámok Rothenburgský zavítala; za niekoľko rokov stal sa rytier Henrik vážnejším a bohatším, než bol predtým. V údolí Ebenu zmizlo požehnanie Božie, keď ho sv. panna opustila; roľník a jeho susedia presvedčení boli, že milostivý Boh kraj, v ktorom sv. Nothburga žila, pre jej zásluhy požehnáva. Na radu Nothburginu pojal si rytier Henrik vznešenú a zbožnú slečnu Margarétu z Hoheneku za manželku. Táto druhá manželka grofa milovala chudobných tak, jako pred tým zbožná Gutta a tešila sa tomu, keď mohla denne so svojou svätou slúžkou hodne veľa opustených vdov, sirôt a nevládnych žobrákov nasyťovať. Celé okolie považovalo zámok Rothenburg za svoje útočište a požehnávalo štedrú rytiersku rodinu. Sv. Nothburga mohla na zámku jako nejaká pani žiť, lebo grófka Margaréta, ktorá zverila jej celé hospodárstvo a výchovu svojich detí, považovala ju nie za slúžku, ale za svoju sestru. Ale sv. Nothburga žila skrovno, prísno; často postieval a sa a keď dostačila, ponáhľala sa ku kaplnke sv. Ruperta, a skrúšene modlievala sa za Božie požehnanie toho kraju. Tak žila sv. panna za dvadsať rokov na zámku Rothenburgskom, milovaná dobrotivým Bohom a ctená od všetkých ľudí. Konečne dopustil milostivý Boh na svoju vernú služobnicu ťažkú, dlhú nemoc, aby vernosť jej zkúšal. Sv. Nothburga znášala s príkladnou trpezlivosťou bolesti. S ra dostnou odovzdanosťou do vôle Božej prijala sv. sviatosti zomierajúcich a tíško usnula v Pánu v noci pred 14. septembrom roku 1313. Rytierska rodina žialila srdečne nad smrťou sv. Nothburgy, ktorá dožila len 42. rok blahoslaveného svojho života. Bolestne zaplakali núdzni a biedni ľudia v údoliach pod zámkom, kde im zomrela útlocitná milosrdná matka. Smrť sv. Nothburgy bola povznášajúca, ako jej celý život. Pred zomretím prosila svojho pána, aby jej telo naložil na voz, do ktorého dva voly majú byť zapriahnuté, i nechal ich voľne ísť, kam by chceli a tam, kde zastanú, žeby jej telo dal pochovať.
Rytier Henrik Rothenburgský vyplnil jej po slednú vôľu, naložil jej rakev na voz, zapriahol voly a otvoril bránu zámockú. Voly zostupovali zvoľna s mŕtvolou sv. panny do údolia, obrátily sa na ľavo ku rieke Innu, pres ktorú toho času žiaden most nebol, prešli cez rieku do Innbachu, na vchode do údolia Achenu; potom zvoľna postupovali hore ku kaplnke sv. Ruperta, v ktorej sa sv. Nothburga tak rada modlievala, keď v súsednej dedinke Ebene u roľníka slúžila. Gróf dal telo sv. Nothburgy v kaplnke sv. Ruperta pri hlavnom oltári slávnostne pochovať. Celý kraj ctil Nothburgu hneď čo svätú a tisíce kresťanov putovali k jej hrobu, aby vyprosili si na jej orodovanie Božiu milosť v rozličných potrebách. Časom vystavaný bol tu veľkolepý chrám z mramoru, ktorý roku 1434 k úcte sv. Nothburgy biskup Albert z Brixenu zasvätil. Cisár Maximilian I., veľký ctiteľ sv. Nothburgy, dal tento chrám obnoviť a skvele ozdobiť. Mnohé divy stály sa pri jej hrobe. Pápež Pius IX. potvrdil roku 1862 slávnostne úctu sv. Nothburgy, ktorej telo i dnes od počíva v sklenenej rakvi na hlavnom oltári toho chrámu. Ona je patrónkou biskupstva Brixenského.

Poučenie.

Sv. Nothburga bola jednoduchým roľ níckym dievčaťom, bez vysokých darov ducha, bez vyššej vzdelanosti. A predsa prevyšovala svojou múdrosťou všetkých sú vekých ľudí, medzi ktorými žila, a svietila im čo vzor lásky k bližným a pokornej pracovitej odovzdanosti do vôle Božej. Čo pokorná slúžka pôsobila na sluhov a pod daných, že nasledovali jej zbožný, cnostný a pracovitý život, na bohatých pánov, že jej sebazapieraním, láskou k biednym bliž ným životom pohnutí boli k milosrdenstvu oproti biednym vdovám, sirotám a nevládnym žobrákom, a k bohumilému životu. A dobrotivý Boh požehnával práce, svojej milosrdnej a pokornej služobnice. Kým pokorná slúžka na pyšnom rytierskom hrade alebo v chalupe roľníkovej za všetkých sa modlievala, bolo vidomé Božie požehnanie, ale akonáhle zo zámku alebo z roľníkovho domu vykročila, zmizlo šťastie, dobrobyt, mier a spokojnosť. Zo života sv. Nothburgy vidno, že ťažký je služobný stav, keď je pán alebo hospodár neláskavý, nekresťan ského ducha a srdca. No, niet žiadneho stavu, v ktorom by mohol človek tak snadno blahoslavenstvo duševné dosiahnuť, jako stav služobný. Služobný človek bude museť len za seba pred Bohom sa zodpovedať, kdežto pán, hospodár, predstavený svetský a duchovný budú musieť počet skladať i za duše sverených sluhov a podriadených. A už táto spomienka mala by služobných kresťanov potešiť a smieriť ich s podriadeným a níz kym stavom. A k tomu je služobný človek zbavený mnohých starostí o svoje časné zaopatrenie. Keď je služobný verným a pracovitým, dostane svoj pokrm, odev a zaslú žený plat, kdežto páni a hospodári musia sa o to všemožne starať. V služobnom stave môže si človek najľahšie zásluhy pre život večný nadobudnúť. Svätá Nothburga pracovala a trpela z lásky k Bohu a ubiedeným bližným, preto oslávil ju dobrotivý Boh už na zemi. Služobný kresťan má si pomyslel, že i sám Spasiteľ prišiel na zem slúžiť a nie panovať. A keď je postavenie niektorého služobného i obťažným, má si pripomenúť, že ľudia i s Pánom Ježišom Kristom neláskavo zachádzali, čokoľvek dobré konal, za zlé Mu to pokladali, Ním po hŕdali, Jeho pomlúvali a hanili. Kresťane, buď spokojným so svojím podriadeným stavom, pracuj a trp z lásky k Bohu a slúž Jemu dľa svojich síl.
Modlitba.
Milostivý Bože, ktorý si nám vo sv. panne Nothburge skvelý príklad zanechal, jako máme slúžiť, popraj nám, žeby sme jej šľapaje nasledovali, modlitbu a prácu milovali, nepríjemnosti a trpkosti pozemské trpezlive znášali a tak k Tebe sa dostať zaslúžili. Skrze Ježiša Kri


Svätá Notburga, prosím, oroduj za nás.

Pôvodne mala sviatok 13 .septembra...bola známy tým,že príkladne ako slúžka svätila sviatky...V tej dobe sa sviatok začínal už v deň vopred od 18.hod. večer...teda po zvonení...Ale gazda chcel dorobiť práce na roli a sviatok nerešpektoval a sluhovia museli robiť ďalej až do tmy...Nothburga oznámila gazdovi,že jej garantoval,že nebude musieť robiť vo sviatok...gazda ju odohnal,že to neplatí,je je treba dožať obilie...vtedy sa Nothburga nahnevala a vyhodila svoj kosák vysoko do vzduchu a kosák ostal visieť hore vo vzduchu a nespadol na zem...Ten ohromujúci div spôsobil,že všetci sluhovia aja gazda nechali robotu a na kolenách kľačali a modlili sa...Odvtedy už gazda nikdy nerobil so sluhami vo sviatok a Nothburga si zaistila veľkú vážnosť a obdiv medzi ľudom...

Notburga, slúžka

Svätá

Sviatok:
14. september

* 1265 (?) Rattenberg, Tirolsko, Rakúsko
† 14. september 1313 (?) zámok Rottenburg, Rotholz bei Buch, Tirolsko, Rakúsko

Patrónka chudobných roľníkov a služobníctva v Tirolsku. Narodila sa v Rattenbergu v Tirolsku. Bola dcéra roľníkov. V osemnástich sa stala slúžkou v domácnosti grófa Henryho z Rattenbergu. Keď na grófstve spozorovali, že Notburga často dáva jedlo chudobným, grófova manželka Otília ju prepustila. Gróf Henry ju však po smrti manželky povolal späť, kvôli tomu, že jeho dom bol postihnutý mnohými nešťastiami a neúspechmi. Notburga zostala jeho gazdinou po zbytok svojho života a bola známa pre svoje zázraky a aj starostlivosťou o chudobných.

Múzeum sv.Nothburgy

ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Svätá Notburga

14. septembra, pripomienka

Postavenie:

dať

Úmrtie:

1313

Patrón:

poľnohospodárov, slúžiacich; vzývaná za šťastný pôrod, pri všetkých ťažkých situáciách v poľnohospodárstve a ochorení dobytka

Atribúty:

almužna, džbán, chleby, klasy, slúžka, aug

ŽIVOTOPIS
Pochádzala z Rattenbergu v Tirolsku. Žila ako zbožná, jednoduchá slúžka, ktorá aj napriek krivdam a zlobe svojej pani zachovala pevný kresťanský postoj. V druhej službe sa stala známou pre svoju zásadu od prvých sviatočných vešpier venovať sa modlitbe a svätiť nedeľa a sviatočné dni. Celý život vynikala aj milosrdnou láskou k chudobným.
Jej životopis pripomína, čo na zemi k šťastnému životu potrebujeme. Bohu patrí prvé miesto v našom živote. K tomu patrí aj dodržiavanie 3. prikázania a práce spájanej s modlitbou. Svätosť sa nevymyká žiadnej sociálnej skupine – povolanie k svätosti sa týka každého stavu.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU

ČAS VYHRADENÝ BOHU JE NUTNÉ DODRŽIAVAŤ
Narodila sa r. 1265 v Rattenbergu v Tirolsku na území Rakúska. Rodičia žili v chudobe, aj keď mali malé hospodárstvo a otec ovládal klobučnícke remeslo. V rodine panovala kresťanská výchova a Notburga bola od detstva vedená k poctivej práci, k zbožnosti ak ďalším cnostiam. V tichej, nenáročnej rodine si osvojila poslušnosť, pokoru a vľúdny postoj ku všetkým ľuďom. Preto sa v obci stala čoskoro obľúbenou. V 18 rokoch, údajne po smrti rodičov, vstúpila do služby na blízkom hrade pánov z Rattenbergu. Gróf Henrich I. aj jeho manželka si zbožnú slúžku vážili a píše sa aj o ich láskavosti.
Notburga mala srdce plné milosrdnej lásky k chudobným a vždy im rozdala, čo na sebe ušetrila. Časom jej bolo zverené určité hospodárenie na hrade a dovolené rozdeľovať prebytky jedla po stolovaní medzi chudobných. Dobrá slúžka pritom rozdávala aj čo sama zarobila. K almužnám pridávala s láskou aj zbožné napomenutia. Po šiestich rokoch však šľachetný gróf zomrel a čoskoro ho nasledovala aj jeho žena. Ich úmrtím končilo na hrade príjemné obdobie.
Mladý Henrich II. nedal na rady svojej matky a nepozoroval, že práca Nortburgu spájaná s modlitbou a milosrdnými skutkami prináša požehnanie. Nechal sa ovplyvňovať svojou manželkou Otýliou, ktorá bola ženou tvrdého srdca. Na Notburgu bola zlá a ukladala jej ťažké a zbytočné práce. Zvyšky, ktoré predtým dostávali žobráci, z jej rozkazu museli byť všetky hádzané ošípaným. Notburga sa preto postila a chudobným nosila z vlastného prídelu. Otýlia sa to dozvedela, popudila Henricha II. proti slúžke a ten vraj ju zastihol s pokrmami v zástere na ceste k chudobným. Po nariadení "otvoriť zásteru!" mladý gróf podľa legendy videl len triesky a lúh. Nechal Nortburgu pokračovať v jej ceste a Otýliu poinformoval o výsledku svojej kontroly. Slúžka po návrate zakúsila hnev svojej pani, ktorá jej vyčítala zosmiešnenie Henricha II. a dala jej výpoveď zo služby. Nortburga zachovávala pri všetkých krivdach pokoj a nenechala sa vydráždiť ani k odvetným myšlienkam. Svedčia o tom skutky lásky pri náhlom závažnom ochorení Otýlie. Trpezlivo ju s láskavosťou ošetrovala, modlila sa za ňu a pred smrťou ju priviedla k prijatiu sviatostí. Až potom opustila hrad.
Odišla do služby k statkárovi v Ebene, od ktorého si vyžiadala prísľub, že "po kľakaní," ktorým začína sviatočný deň, nebude musieť už konať žiadne práce a bude sa môcť venovať modlitbe. Napriek tomu po určitom čase došlo k tomu, že v čase žatvy statkár nariadil dožnutie zostávajúcej časti poľa a Notburze bránil odísť na modlitby do kaplnky sv. Ruperta. Tá, podľa legendy, pozdvihla kosák a povedala: "Boh buď sudcom medzi mnou a tebou!" Načo jej ruka zanechala kosák, napriek príťažlivosti, visieť vo vzduchu. Správa o tom, že zavesila kosák a odišla na modlitby, sa neskôr uchovávala na doske v jej zasvätenom kostole a kosák sa stal jej hlavným atribútom.
Notburga ďalej verne slúžila. Hoci vraj nevedela písať ani čítať v učených knihách, ovládala čítanie v prírode a spoznávala z nej mnohé hlboké pravdy o Bohu. Pred neho pri rozjímaní predstupovala s otvoreným a kajúcnym srdcom a chválila ho za jeho dobrotu.
Zatiaľ sa situácia na Rattenbergu zmenila. Henrich II. sa dostal do vojny proti vlastnému bratovi a schudnutie so všetkými bolesťami, ktoré spôsobila vojna, považoval ako trest za previnenia, ktorých sa s Otýliou kvôli lakomstvu dopúšťal. Rozhodol sa začať nový život s novou manželkou a postrádal slúžku, s ktorou odišlo z domu požehnanie. Vyhľadal Notburgu v Ebene, vyprosil si jej súhlas a po dohodnutí sa s jej hospodárom ju priviedol späť na Rattenberg. Tu ju zveril správu hospodárstva. Oženil sa s Markétou z Hoheneggu, ktorá si Notburgy vážila. Tá s nimi žila až do smrti a pomáhala im s výchovou detí.
Pochovaná bola v Ebene. Ako dôvod sa uvádza, že ju tam podľa priania odviezlo záprah bez vozotaja ktoré sa zastavilo pri jej obľúbenej kaplnke sv. Ruperta. V roku 1434 tu bol postavený chrám, ktorý bol zasvätený tejto slúžke. V roku 1718 boli jej pozostatky údajne so súhlasom pápeža prenesené do chrámu. Jej kult bol 27. 3. 1862 potvrdený pápežom Piom IX. av nasledujúcom roku schválené jeho šírenie, údajne ešte obmedzené. Nešlo síce o kanonizáciu ako ju poznáme dnes, ale v martyrológii má uvedený titul svätá.
PREDSAVZATIE, MODLITBA-Svätá Notburga-služka a panna
Zamyslím sa, nakoľko v živote uplatňujem prednosť života s Bohom a pre neho, a stanovím si zásady na zlepšenie.
Bože, Ty si nám zjavil, že láska k Tebe ak blížnemu je naplnením všetkých Tvojich prikázaní; pomáhaj nám, aby sme ako svätá Notburga ochotne preukazovali milosrdenstvo, a tak patrili medzi tých, ktorí vojdú do tvojho kráľovstva. Skrze tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
13. septembra

BL. (SV.) NOTBURGA EBENSKÁ
slúžka


O tejto sympatickej nábožnej Tirolčanke sa zachovalo veľa rozprávaní i obrazov, ale s určitosťou nevieme ani storočie, v ktorom žila. Tradičné životopisy hovoria, že zomrela 14. septembra 1313, kým novší bádatelia predpokladajú, že žila oveľa prv, azda v 9. alebo 10. storočí.
Väčšia zhoda je o miestach, kde žila bl. Notburga. Prakticky je isté, že pochádzala z mestečka Rattenberg na severovýchod od tirolského hlavného mesta Innsbrucku. Keď odrástla, najprv slúžila ako kuchárka v blízkom zámku Rottenburg. Mala veľký súcit s chudobnými, ktorým dávala jedlo, čo sa zvýšilo od obeda alebo večere pánov. Údajne ju za to prenasledovala jej pani.
Po istom čase prešla pracovať k jednému roľníkovi v neďalekom Ebene pri Aachenskom jazere. So svojím gazdom sa dohovorila, že v sobotu bude pracovať na poli iba do odpoludňajších vešpier. Potom pôjde robiť domáce práce a pripravovať sa na nedeľu. Životopisci hovoria, že keď ju raz roľník v čase žatvy nútil pracovať aj po sobotných vešperách, Notburga vzývala Boha ako rozhodcu. Vyhodila do výšky kosák, s ktorým pracovala. Kosák ostal visieť vo vzduchu. To zahanbilo hospodára. Notburga šla porobiť domáce práce a modlitbou sa pripravila na nedeľu - deň Pána. Túto scénu častejšie vyobrazovali maliari.
Napokon sa Notburga vrátila do rottenburského zámku, kde pracovala ako kuchárka až do svojej smrti. Pochovali ju však v Ebene v kostolíku sv. Ruperta, ktorý v 15. stor. zväčšili. V r. 1718 poobliekali jej ostatky, ako to bolo zvykom v období baroka, a vystavili ich k trvalej verejnej úcte nad tabernákulom hlavného oltára v ebenskom kostole.
V Rattenbergu sa s úctou udržuje Notburgin rodný dom, kým v Ebene sa zachoval roľnícky dom, v ktorom bývala počas služby.
Jej úctu schválil pápež Pius IX. r. 1863 s titulom blahoslavenej, ale v náboženskej spisbe jej často dávajú aj titul svätá. V Ebene sa jej sviatok slávi vo výročitý deň jej smrti, t. j. 14. septembra, kým na iných miestach sa svätí 13. septembra, lebo v nasledujúcom dni je sviatok Povýšenia sv. Kríža.
Bl. Notburga Ebenská sa uctieva ako patrónka roľníckej ženskej mládeže, spolu so sv. Izidorom ako patrónka roľníkov a zvlášť ako nebeská ochrankyňa slúžiek.
Predurčené miesto posledného odpočinku?

Ďalší známy zázrak je spojený s jej smrťou. Keď totiž Notburga 13. septembra 1313 zomrela, bolo jej telo podľa vlastného priania položené na vozidlo. Legenda rozpráva, že volské záprahy bez kočiša odviezlo telo Notburgy ku kostolíku svätého Ruperta. Čoskoro na toto miesto začali prúdiť davy pútnikov.

Ostatky v pútnickom kostole

Dnes pozostatky svätice nájdeme v pútnickom kostole v Ebene. V oltárnom obraze hlavného oltára za sklom môžeme vidieť celú jej kostru, zahalenú do šiat zdobených perlami.

Svätá
Notburga Ebenská

Soška.
slúžka
Narodenie
asi 1265
Rattenberg
Úmrtie
13. septembra 1313
Buch in Tirol alebo Rottenburg am Neckar
Sviatok
14. septembra



Múzeum svätej Notburgy
Múzeum svätého Notburga v Eben am Achensee je jediné múzeum v Rakúsku, ktoré je zasvätené svätcovi.


Otvoriť mapu
Múzeum svätej Notburgy (Notburga-Museum) na brehu jazera Achensee rozpráva o stáročnej úcte k svätej Notburge z Rattenbergu. Nachádza sa v presbytériu farského kostola svätej Notburgy, jednej z najkrajších barokových budov Tirolska. Keď bol kostol v polovici 18. storočia posvätený, novo odetá kostra svätice bola umiestnená pri hlavnom oltári, kde ju možno obdivovať dodnes.

V priebehu stáročí prilákala úcta k svätej Notburge do Ebenu množstvo pútnikov. Ale kto bola táto svätica? Notburga sa narodila v roku 1265 n. l. ako dcéra klobučníka v Rattenbergu, vtedy časti Bavorska, a celý život sa starala o chudobných, postihnutých a chorých ľudí. Bola slúžkou u Henricha I. z Rottenburgu, ktorý jej dovolil rozdávať ľuďom zvyšky jedla. Keď to bolo za Henricha II. zakázané, jeden deň v týždni sa postila a rozdávala jedlo.

Dnes je uctievanou národnou sväticou v Tirolsku a južnom Bavorsku a patrónkou dievčat a poľnohospodárstva. V šiestich miestnostiach sú vystavené najstaršie dokumenty o svätici, predmety, barokové maľby, rokokové sochy a zástava procesie. Nové exponáty boli pridané v roku 2022, do múzea sa dostanete aj Achenseerskou železnicou , ktorá zastavuje v Ebene.

Kontaktné informácie

Ebener road 98 - 6212 - Eben am Achensee

+43 664 3914 186

info@notburga-museum.at


Svätá Notburga, jediná svätica v Tirolsku!

Domov » Jednodňové výlety » Svätá Notburga, jediná svätica v Tirolsku!


1

Svätá Notburga zanechala svoju stopu. Dodnes je vysoko uctievaná a oslavovaná ako prvá odborárka, pretože podľa legendy dôrazne presadzovala pravidelný pracovný čas. Počas nášho jednodňového výletu preskúmame miesta spojené s jedinou tirolskou sväticou.
Naša prvá zastávka nás zavedie do Rattenbergu, kde sa narodila svätá Notburga. Počas prechádzky najmenším rakúskym mestom míňame jej rodisko, Notburgskú fontánu a Notburgskú kaplnku. Rattenberg však ponúka oveľa viac. Za návštevu stoja domy klinčiarov a kostol. V Rattenbergu sa môžete pokojne prechádzať úzkymi uličkami, obdivovať sklárske dielne miestnych sklárov alebo si posedieť a relaxovať v jednej z kaviarní. Z ruín hradu sa naskytá nádherný výhľad na strechy Rattenbergu, rieku Inn a okolité hory.
Potom sa presunieme do Eben am Achensee, kde podľa legendy zastavil volský záprah so svätou Notburgou. Na jej počesť tam bol postavený kostol. Relikvie svätej Notburgy sú uložené v kostole Ruperti. Na požiadanie je možné navštíviť Múzeum svätej Notburgy (vstupné nie je zahrnuté v cene). Na záver tohto jednodňového výletu odporúčame návštevu Pertisau. Breh jazera Achensee je skvelým miestom na prechádzku. Horská kulisa s najväčším tirolským jazerom v jeho strede poskytuje ideálne prostredie na zakončenie dňa.
Na požiadanie je možné do programu zahrnúť aj plavbu loďou po jazere Achensee.

Svätý dňa – 13. september – Svätá Notburga (cca 1265 – 1313)
Publikované dňa13. septembra 2021

Svätá dňa – 13. september – Svätá Notburga (cca 1265 – 1313) Panna, laička, služobníčka, apoštolka chudobných, narodená okolo roku 1265 v Rattenbergu v Rakúsku a zomrela 13. septembra 1313 v Buchu v Rakúsku. Patronáti – sluhovia a roľníci. Známa aj ako – Notburga z Rattenbergu alebo Notburga z Ebenu.

Notburga, dlho uctievaná ako patrónka sluhov a roľníkov, je príkladom svätice, ktorej starostlivosť o chudobných nepramenila z jej vlastného bohatstva, ale nasledovala príklad vdovy s dvoma haliermi, ktorej prekypujúca štedrosť ju prinútila dať všetko, čo mala, aj keď to bolo málo (Lk 21, 1-4). Notburga sa narodila okolo roku 1265 v Rattenbergu v dnešnej spolkovej krajine Bavorsko v Nemecku. Notburga je obľúbená nemecká svätica a jadro jej životopisu tvoria tri hlavné legendy.
Notburga slúžila ako kuchárka v rodine grófa Henricha z Rothenburgu a využívala malú autoritu, ktorú v tejto pozícii mala, na pomoc chudobným v komunite. Jej pani Ottilia prikázala Notburge, aby zvyšky jedla z ich jedálenského stola kŕmila svine, ale Notburga ho namiesto toho dávala hladným. Keď ju odhalili, namiesto toho si odkladala časť vlastného jedla a nosila ho chudobným, najmä v piatky, aby zachovala piatkový pôst a povinnosť pokánia. V jeden taký piatok sa Notburga stretla so svojím Pánom na jeho misii k chudobným a Henrich jej prikázal, aby mu ukázala jedlo, ktoré niesla. Notburga poslúchla, ale namiesto jedla Henrich videl iba hobliny a piliny a pri popíjaní vína cítil iba ocot. V dôsledku toho ju rodina prepustila. Otilla však čoskoro vážne ochorela. Napriek tomu, že bola prepustená z rodinnej služby, Notburga zostala so svojou bývalou pani bezplatne, aby sa o ňu starala počas jej choroby.
Potom Notburga nastúpila do služieb roľníka v meste Eben s jedinou podmienkou, že jej bude dovolené chodiť na omšu počas sviatkov. Namiesto toho, aby chodila cez deň a skrátila si pracovný čas, Notburga chodila večer. Jedného večera ju jej pán nabádal, aby namiesto chodenia na omšu pokračovala v práci na poli. Notburga hľadala božskú pomoc na obhajobu svojho prípadu, hodila kosák do vzduchu a povedala: „ Nech je môj kosák sudcom medzi mnou a tebou. “ Notburgin zamestnávateľ s úžasom sledoval, ako kosák zostal visieť vo vzduchu.
Život sv. Notburgy v obrazoch
Keď Notburga odišiel zo služby, osud grófa Henricha z Rothenburgu sa výrazne zhoršil. Jeho domácnosť trpela nekonečnými ťažkosťami a smolou, ktoré Henrich začal pripisovať svojmu prepusteniu Notburgu. Aby znovu získal svoje šťastie, Henrich vyhľadal Notburgu a prosil ju, aby sa vrátila k nemu pracovať. Notburga láskavo súhlasila a po jej návrate Henrichov majetok prosperoval ako nikdy predtým.
Keď sa Notburga blížila k smrti, prikázala svojmu Pánovi, aby jej telo položil na voz ťahaný dvoma volmi a pochoval ju tam, kde sa voly zastavia. Po jej smrti 13. septembra 1313 Henrich urobil, ako prikázala. Jeho voly odviezli voz do kaplnky svätého Ruperta neďaleko Ebenu, kde bola pochovaná a kam dodnes priťahuje pútnikov, ktorí ju prosia o jej mocný príhovor. Jej kult bol ratifikovaný 27. marca 1862 pápežom Piom IX. a jej sviatok sa oslavuje 13. septembra. Notburga je zvyčajne zobrazovaná s klasom kukurice alebo kvetmi a kosákom v ruke alebo zavesená vo vzduchu.
Svätá Notburga, ktorej štedrá a verná láska inšpirovala bohatých aj chudobných – oroduj za nás!
Notburga z Rattenbergu
Uverejnené 04.10.2014 používateľom Marcellina

Najprv trochu o Notburge (vyslovuje sa Not-bur-ga). Narodila sa v Rattenbergu, malom mestečku východne od Innsbrucku, okolo roku 1265 dvojici klobučníkov a ukázala sa ako mimoriadne inteligentná a schopná žena. Zamestnala sa ako slúžka kráľa Henricha I. na hrade „Rottenburg“ a okrem svojich povinností sa starala o chudobných v okolí a nosila im zvyšky z hradných jedál. Keď Henrich II. nastúpil na trón, jeho manželka nebola z Notburginej prítomnosti taká nadšená. Oficiálna verzia hovorí, že Ottília nemala rada, keď boli chudobní kŕmení, ale mám podozrenie, že to malo skôr spoločné s jej pocitom, že jej moc je nejako ohrozená. Notburga bola prepustená z práce a našla si novú na farme v neďalekom Ebene pri jazere Achensee (čo je zbytočné, ale často som to videl takto napísané pre anglických čitateľov), kde jej jedinou podmienkou bolo, aby mohla prestať pracovať s prvým zazvonením večerného kostolného zvona.
Jeden zázrak pripisovaný Notburge sa týka udalosti počas žatvy. Blížila sa búrka a farmár požadoval, aby jeho robotníci zostali v práci, kým sa neprivezie všetko obilie. Keď zazvonil kostolný zvon, Notburga sa zastavila a keď ju konfrontoval jej zamestnávateľ, hodila kosák do vzduchu, kde visel na slnečnom lúči.
Niekedy po smrti Ottílie, Henrich II., trpel všeobecným chaosom a sporom so svojím bratom, požiadal Notburgu, aby sa vrátila na hrad (samozrejme, že sa vrátil), kde všetko dala do poriadku. Neskôr, tesne pred smrťou, vyjadrila želanie, aby jej telo bolo vložené do neobsluhovaného voza ťahaného dvoma volmi a aby bola pochovaná tam, kde sa voly zastavia. Keď sa tak stalo, voly ju previezli cez rieku Inn, hore na horu a späť do Ebenu, kde sa nakoniec zastavili pred dedinským kostolom.
Notburgine pozostatky sa rýchlo stali takým obľúbeným pútnickým miestom, že kostol musel byť v nasledujúcich 200 rokoch dvakrát prestavaný, aby sa prispôsobil zvýšenému počtu návštevníkov. Nikdy nebola kanonizovaná, ale Vatikán oficiálne povolil jej úctu, čo z nej robí de facto svätú.

Teraz sa tu deje niekoľko rôznych vecí naraz. Staré legendy okolo Rofanských hôr a jazera Achensee hovoria o „bielych dámach“ a Notburga von Rattenberg je v istom zmysle jednou z nich, hoci je aj historickou kresťanskou postavou. Alebo, inak povedané, po smrti jej boli pridelené nejaké nadpozemské atribúty.
Jazda na voloch predchádza Notburgu najmenej o 1500 rokov – v gréckej mytológii dostal fénický princ Kadmos od veštkyne v Delfách pokyn, aby nasledoval istú kravu a postavil mesto Téby na mieste, kde si ľahla.
V „Philosophie, Religion und Alterthum“ od Georga Friedricha Daumera, Campe Verlag, 1833, v kapitole o grófovi Hubertovi z Calw (dostupné cez google books, preklad od autora blogu):
Táto posledná cesta sa objavuje v mnohých ďalších legendách, napríklad v legendách o svätej Gundhildis a o Notburgovi z Rattenbergu... prechod cez rieku je dôležitý v mytológii a objavuje sa aj v nasledujúcej švajčiarskej legende: „Stavebné náradie niesol pár zapriahnutých volov a miesto, kde sa zvieratá zastavili, určovalo miesto, kde mal byť postavený kostol. Prešli cez rieku a zastavili sa na mieste, kde bol postavený kostol svätého Štefana“... Tento posvätný rituál sa nachádza aj v Indii. Keď si niekto želá postaviť pagodu, miesto určí posvätná krava; miesto, kde si v noci ľahne, určí božstvo.
„Zázrak so kosákom“ by si mohol požičiavať z predkresťanského symbolu plodnosti a úrody, polmesiaca. Možno je to logický skok, ale mám podozrenie, že Notburga, inteligentná a vynaliezavá žena, pomáhala nielen chudobným v Rattenbergu, ale možno aj ženám – tehotenstvo vtedy zabilo veľa žien a ktokoľvek s dobrými pôrodnými zručnosťami (vrátane chirurgických) mohol dotiahnuť veľa. Pre Cirkev by bolo veľmi jednoduché urobiť z nej patrónku poľnohospodárstva s tou ostrou čepeľou v ruke. Znie však aj ako skorá bojovníčka za práva poľnohospodárskych robotníkov, keď trvá na tom, aby sa práca skončila so zvukom zvona. Viem si dobre predstaviť ženu, ktorej povedali, aby sa vrátila do práce a hodila kosák do vzduchu – a šok z toho, ako sa o tom dozvedela, udržal príbeh pri živote, v tej či onej forme, na nejaký čas. Možno bola témou rozhovorov v regióne, keď sa takto postavila Mužovi, a tiež tou, o ktorú ľudia hľadali pomoc, keď inde žiadnu nenašli. Jej trvanie na delení sa o jedlo – svoje aj dvorské – s miestnymi chudobnými v rozpore s autoritou poukazuje na akýsi kresťanský socializmus (bola neskorostredovekou verziou „organizátorky komunity“?)

A ďalším logickým skokom môže byť spojenie jej úcty s germánskym božstvom Frau Perchta (alebo Hertha), ktorej zodpovednosť zahŕňala aj uvádzanie duší mŕtvych detí do posmrtného sveta. Hertha je zase variáciou germánskej Frau Hölle (alebo Holda), ktorá je ochrankyňou detí, hoci žiadne vlastné nemá. Myslím si, že tu máme silnú a schopnú ženu, uctievanú dlho po svojej smrti za veľké skutky medzi ľuďmi (ktorých povahu v tom čase katolícka cirkev nedokázala rozpoznať), ktorá bola povýšená spôsobom, ktorý pohodlne uberal trochu života starým presvedčeniam, ktoré stále kolovali.

Bonusová zaujímavosť: Notburgove kostrové pozostatky možno stále vidieť v kostole v Ebene, vzpriamené a odeté nad oltárom.
Svätá Notburga: odvážna žena v stredoveku

19. augusta 2017/ Werner Kräutler

Ako je možné, že slúžka z 12. storočia zostáva taká populárna v Tirolsku 21. storočia? Dokonca aj dnes sa na jej počesť konajú procesie a jej meno sa vzýva v litániách?
Nedávno som sa vydala v stopách tejto mimoriadnej tirolskej ženy a výsledky môjho výskumu ma hlboko ohromili. Jej príbeh nie je len príbehom veľmi sebavedomej ženy, ktorá sa odmietla nechať zastrašiť svojimi nadriadenými. Považujem ju tiež za jednu z prvých odborárok. Sama zaviedla akúsi odborovú reguláciu pracovného času v poľnohospodárstve.
Notburga von Rattenberg , ako sa oficiálne nazýva v historiografii, je pravdepodobne najdôležitejšou tirolskou ľudovou sväticou. Dodnes je uctievaná ako patrónka dievčat a poľnohospodárstva, odpočinku od práce a konca dňa. A to aj napriek tomu, že nie je „pravá“ svätica, čo znamená, že ju pápež nikdy nekanografoval. Odkiaľ pochádza táto úcta? O čo v Notburge ide, alebo je len zbožnou legendou pre bežných ľudí?

Notburga robí kariéru v Rottenburgu
Pred dvoma rokmi, na púti po Tirolskej ceste svätého Jakuba zo Strassu v Zillertale cez pútnický kostol Maria Brettfall do Rotholzu a Jenbachu , som sa prakticky prvýkrát stretol s Notburgou. Vysoko nad Rotholzom svedčia pozostatky hradných múrov o hrade, kde dcéra klobúkárky z Rattenbergu prvýkrát dosiahla raketový vzostup, no panovačná grófka ju vyhnala. Je to Rottenburg ob Rotholz, kedysi hrdé sídlo pánov z Andechsu.

wordpress.com/wp-content/uploads/2017/08/ruine- …

Západná vstupná brána do bývalého hradu Rottenburg je dodnes zachovaná. S najväčšou pravdepodobnosťou to bola brána, ktorou Notburga živil chudobných.

wordpress.com/…nt/uploads/2017/08/notburga- …

Kaplnka Notburga na pozemku hradu Rottenburg.
Hovorí sa, že Notburga sa narodila v Rattenbergu v roku 1265. V mladom veku vstúpila do služieb Henricha I. z Rottenburgu, vtedajšieho dvorného majstra tirolských grófov. Zrejme sa veľmi rýchlo dostala do popredia. Ako nešľachtičná žena bola poverená starostlivosťou o hradnú kuchyňu a pivnicu . V tejto úlohe začala rozdávať zvyšky z kráľovského stola chudobným, ktorí pri hradnej bráne žobrali o almužnu. Notburga tak položila základy úcty, ktorá nezmenšene pretrváva dodnes.
Ale ako v mnohých legendách (a ešte viac v dnešnej realite), dobročinnosť sa nestretáva s jednomyseľným súhlasom. Po smrti Henricha I. sa jeho syn Henrich II. stal pánom Rottenburgu. Jeho manželka Ottilia musela byť osvedčenou bissgurn, keďže Notburgovi zakázala rozdávať zvyšky jedla ľuďom. Namiesto toho Ottilie požadovala, aby sa zvyšky z kráľovského stola kŕmili ošípaným.

Zázrak číslo 1: Z jedla na piliny
Zákaz kŕmenia chudobných je zároveň východiskovým bodom samotnej legendy o Notburge. Musela akceptovať, že zvyšky zo šľachtického stola sa musia na príkaz kŕmiť ošípaným. Aby mohla naďalej kŕmiť chudobných, pravidelne dodržiavala osobné pôsty a kŕmila ich tým, čo si odložila. Ani to sa však nepáčilo grófovej manželke, ktorá teraz proti Notburge poštvala dokonca aj svojho manžela Henricha II.
Jedného dňa, keď Notburga opäť niesla v zástere jedlo pre chudobných a v ruke džbán vína, ju pán hradu zastavil. Keď sa Notburgy spýtali, čo nesie, odpovedala – ak sa má veriť legende – „hobliny a lúh“. A naozaj, keď sa Henrich II. pozrel, zvyšky jedla sa premenili na hobliny a víno na lúh.
Napriek tomuto zázraku Henrich prepustil svojho sluhu, ktorý následne prijal miesto u farmára v Eben am Achensee. Notburga s ním potom zjavne uzavrela akúsi zmluvu o službách . Požadovala, aby už nemusela pracovať po večernom zvonení, aby sa mohla venovať modlitbe. Farmár súhlasil.

wordpress.com/wp- …

Farský kostol v Ebene s bývalou farou, v ktorej sa dnes nachádza Múzeum Notburga.

wordpress.com/…7/08/notburgabrunnen-und- …

Notburgova fontána a statok v Eben am Achensee, kde Notburga pracoval.

Zázrak číslo 2: Polmesiac


Notburga na textilnom diele v múzeu Notburga v Ebene.
Keď však jedného dňa počas žatvy obilia požadoval, aby jeho sluhovia pracovali aj po večernom zvonení, Notburga odmietla a hodila kosák k nebu. Ten sa okamžite zachytil o slnečný lúč. Ikonografia ľudovej svätice bola teraz dokonalá. Odvtedy sa zvyčajne zobrazovala s kľúčmi na chvoste kabáta (v Rottenburgu bola zodpovedná za kuchyňu a pivnicu), kosákom a klasmi obilia .

wordpress.com/…017/08/sichelwunder-gemacc88lde- …

Zázrak polmesiaca v barokovom zobrazení. Kosák visí na slnečnom lúči, obraz v Múzeu svätého Notburga v Eben am Achensee.
Po smrti Henrichovej manželky Otílie a násilnej konfrontácii s bratom si Henrich spomenul na svoju slúžku Notburgu. Opäť ju pozval pracovať na svoj hrad. Tentoraz Notburga prijala preventívne opatrenia a opäť v akejsi zmluve o poskytovaní služieb požadovala, aby Henrich ročne nakŕmil 500 chudobných ľudí. Takmer ako dodatočná myšlienka sa zapojila do sporu medzi bratmi a podarilo sa jej spor urovnať.

Zázrak číslo 3: zázrak s volom

wordpress.com/…ent/uploads/2017/08/notburga-im- …

Notburgove kosti sú súčasťou hlavného oltára v Ebene.
Krátko pred svojou smrťou 14. septembra 1313 na hrade Rottenburg požiadala Notburga, aby jej telo uložili na voz ťahaný dvoma volmi a pochovali tam, kde voz zastavil. A tou bola Eben am Achensee. Pochovali ju pred oltárom kostola sv. Ruperta. Následne sa malý kostol stal hojne navštevovaným pútnickým centrom. V auguste 1718 však bolo Notburgino telo exhumované a v roku 1735 sa ako celotelová relikvia stala súčasťou hlavného oltára. Kostol je dodnes denným cieľom mnohých pútnikov, a to nielen preto, že Notburga je uctievaná ďaleko za hranicami Tirolska. Je jednou z najuctievanejších svätých vo východnom Štajersku, Slovinsku a tiež v častiach Bavorska a severného Nemecka. Viem si predstaviť, prečo je to relatívne ľahké. Notburga bola určite žiarivým príkladom pre slúžky a sluhy a jej činy povzbudzovali túto úbohú skupinu ľudí. Prečo sa stala aj patrónkou nositeľov a podporovateľov tradičných krojov, je pre mňa trochu záhadou. Ale nemusím rozumieť všetkému.

wordpress.com/…ent/uploads/2017/08/notburga- …

Zázrak s volom ako stropná freska v kostole Notburga v Ebene

Stredoveká žena ako vzor pre dnešok?
Hoci legenda okolo Notburgy bola určite prikrášlená, najmä zázrakmi, môžeme sa učiť, najmä dnes, z jej úprimnosti, ľudskosti a súcitu s vyvrheľmi a chudobnými. Jasne poslúchala svoje svedomie, a tým prejavila pevnú chrbticu. Musela počítať so stratou svojej najvyššej funkcie v paláci, ak bude naďalej kŕmiť chudobných a chorých. A predsa to aj tak urobila.
Je zrejmé, že zázrak so srpkom, konkrétne požiadavka zamestnávateľa na nadčasy, je tiež založený na skutočnej udalosti. Na základe môjho výskumu skutočne verím, že táto žena sa vzbúrila proti nespravodlivému zaobchádzaniu a neoprávneným požiadavkám.
Mojím jediným želaním je, aby si politici zo všetkých strán, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu, vzali príklad z Notburgy. Pretože to, čo táto žena urobila pred viac ako 800 rokmi, by malo byť dnes jednoducho samozrejmosťou.

Moje tipy:
Najlepší spôsob, ako sa dostať ku kostolu Notburga v Ebene, je použiť Achenseerskú železnicu . Jazda týmto úctyhodným parným vlakom vás zavezie priamo na železničnú stanicu Eben, ktorá je len kúsok od kostola Notburga.
Pre mňa je Múzeum Notburga, ktoré sa nachádza v bývalej farskej budove vedľa kostola v Eben am Achensee, jedným z tých malých, ale veľmi pekných múzeí, ktoré určite odporúčam navštíviť. Niet divu, že múzeum získalo množstvo cien a ocenení. Ale pozor: múzeum nie je otvorené každý deň. Informácie sú k dispozícii na webovej stránke .

wordpress.com/wp-content/uploads/2017/08/museum- …

Malé, ale mimoriadne pekné múzeum v Eben am Achensee je venované pamiatke Notburgy.
V Eben am Achensee sa každoročne koná procesia na počesť svätej Notburgy. Koná sa v nedeľu po 13. septembri, ktorá sa oslavuje ako Deň Notburgy. V roku 2017 sa procesia uskutoční 17. septembra.
Svätá Notburga

Fakty

Sviatok: 14. septembra
Patrón: sluhovia a roľníci
Narodenie: 1265
Úmrtie: 13.september 1313

Obchod St. Notburga
Patrónka chudobných roľníkov a sluhov v Tirolsku. Narodila sa v Rattenbergu v Tirolsku ako dcéra roľníkov. V osemnástich rokoch sa stala slúžkou v domácnosti grófa Henricha z Rattenbergu. Keď Notburga opakovane dávala jedlo chudobným, manželka grófa Henricha, Ottília, ju prepustila a nastúpila ako slúžka u skromného roľníka. Medzitým Henrich trpel sériou nešťastí a neúspechov, a tak po smrti svojej manželky neváhal a vrátil Notburgu na jej miesto. Notburga zostala jeho gazdinou po zvyšok svojho života a bola známa svojimi zázrakmi a záujmom o chudobných.

Dodatočný obsah poskytovaný Wikipédiou

Tento článok je o rakúskom svätcovi. Informácie o asteroide hlavného pásu nájdete v článku 626 Notburga .

Notburga (cca 1265 – 13. septembra 1313), známa aj ako Notburga z Rattenbergu alebo Notburga z Ebenu , bola rakúska svätica a roľníčka z Tirolska . Boli o nej napísané početné životopisy a sú namaľované, kde je zobrazená s kosou. Uctieva ju katolícka cirkev , keďže ju kanonizoval pápež Pius IX .

Život

Notburga sa narodila okolo roku 1265 v Rattenbergu na rieke Inn. Bola kuchárkou v domácnosti grófa Henricha z Rattenbergu a dávala jedlo chudobným. Ale Ottília, jej pani, jej prikázala, aby zvyšky jedla kŕmila ošípaným. Aby mohla pokračovať vo svojom poslaní, Notburga si začala odkladať časť vlastného jedla, najmä v piatok, a nosila ho chudobným.

Podľa jej legendy ju jedného dňa stretol jej pán a prikázal jej, aby mu ukázala, čo nesie. Poslúchla, ale namiesto jedla uvidel len hobliny a namiesto vína ocot. V dôsledku Notburginho konania ju Ottília prepustila, ale čoskoro vážne ochorela. Notburga zostala, aby ju ošetrovala a pripravovala na smrť.
Kostra svätej Notburgy umiestnená v oltári farského kostola v Eben am Achensee

Notburga potom pracovala pre roľníka v Eben am Achensee pod podmienkou, že jej bude dovolené chodiť do kostola večer pred nedeľami a sviatkami. Jedného večera ju jej pán nabádal, aby pokračovala v práci na poli. Keď hodila kosák do vzduchu, údajne povedala: „Nech je môj kosák súdcom medzi mnou a tebou,“ a kosák zostal visieť vo vzduchu.

Medzitým gróf Henrich trpel ťažkosťami, ktoré pripisoval prepusteniu Notburgy, a tak ju znovu zamestnal a majetok prosperoval. Krátko pred smrťou údajne povedala svojmu pánovi, aby jej mŕtvolu položil na voz ťahaný dvoma volmi a pochoval ju tam, kde sa voly zastavia. Voly odtiahli voz do kaplnky svätého Ruperta neďaleko Ebenu, kde bola pochovaná.

Úcta

Dňa 27. marca 1862 pápež Pius IX. kanonizoval Notburgu za svätú . Jej sviatok sa oslavuje 13. alebo 14. septembra. Zvyčajne je zobrazovaná s klasom kukurice alebo kvetmi a kosákom v ruke; niekedy je kosák zavesený vo vzduchu.

Galéria

Svätý Notburg vedľa krucifixu, Bavorsko

Svätá Notburga od Eduarda von Grütznera

Litografia kostrovej relikvie svätej Notburgy

Basreliéf svätej Notburgy v Štajersku

Sklenená maľba svätej Notburgy v Slovinsku

Sochy svätej Apolónie , Panny Márie a svätej Notburgy

Vitráže v Mater Dolorosa (Biesfeld)

Obraz Saint Notburga v Reith im Alpbachtal
2536

Svätica s kosákom...je jedinou sväticou,ktorá má na svojej kostre-kostiach oblečené šaty a je na oltári kostola,ktorý je jej zasvätený...

Dramatický životný osud svätej slúžky-sv.Notburgy z Tirolska...slúžila u grófa Henricha z Rattenbergu.Starý gróf Henrich a grófka Gutta si veľmi vážili zbožné dievča-služku Notburgu a dovolili jej pravidelne dávať zvyšné jedlo chudobným...Vedeli,že toto zbožné, sväté dievča prináša na hrad a panstvo požehnanie...