Gloria.tv And Coronavirus: Huge Amount Of Traffic, Standstill in Donations
Clicks328
Peter(skala)

Biskup Stolárik napísal pastiersky list k výročiu biskupa Bubniča

Bratislava 22. februára (TK KBS) Prinášame plné znenie pastierskeho listu rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na 7. nedeľu cez rok pri príležitosti 75. výročia úmrtia rožňavského biskupa Michala Bubniča.

- -

Pastiersky list Stanislava Stolárika na 7. nedeľu cez rok pri príležitosti 75. výročia úmrtia rožňavského biskupa Michala Bubniča.

Milovaní bratia a sestry!

V slávenom Roku Eucharistie v našej diecéze, sme si včera, na sviatok Katedry sv. Petra, pripomenuli 75. výročie úmrtia nášho vzácneho pastiera duší – mučeníka, rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča. V tomto roku si s láskou a vďakou pripomíname aj 120 rokov od jeho kňazskej vysviacky (22.6.1900) a 95 rokov od vymenovania na čelo Rožňavskej diecézy (30.10.1925).

Životný príbeh 15. rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča je málo známy nielen širokej verejnosti na Slovensku, ale aj v našej diecéze. Preto, pri príležitosti 75. výročia jeho mučeníckej smrti je vhodné si jeho život priblížiť, a tiež upriamiť pozornosť na niektoré aspekty jeho života, ktoré poukazujú na výnimočnosť v životných postojoch tohto vzácneho pastiera. V živote biskupa Bubniča objavujeme jeho mnohé charakterové črty, ktoré sa prejavili v náročných životných situáciách. Tieto črty odhaľujú, aký zložitý je život kňaza a potom biskupa v dobrých podmienkach, ale aj v meniacich sa časoch. Poukazujú na život kňaza a biskupa nielen pri oltári, hoci to býva veľmi dôležitá časť denného programu, ale nikdy nie je jediná. Cez jeho životný príbeh môžeme spoznať dvadsať ťažkých a prelomových rokov života diecézy v prvej polovici 20. storočia.

Biskup Michal Bubnič sa narodil 22. mája 1877 v Borinke (pri Stupave) vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku. V Borinke bol aj pokrstený a začal navštevovať rímskokatolícku ľudovú školu. Maturoval v Ostrihome (1896), nastúpil do seminára a 22. júna 1900 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil vo Svätom Jure, krátko v Piešťanoch, ako farár v Maduniciach, kde dal v roku 1913 postaviť novú školu. Popri kňazskej službe podporoval folklórne tradície, keď predtým zorganizoval pašiové hry, čím sa vytvorila ich dlhá tradícia v obci. Pričinil sa aj o postavenie sochy Jána Hollého, bývalého madunického farára.

Ako kňaz na čele farnosti, prechádzal náročným obdobím zvlášť v čase 1. svetovej vojny. Na zmiernenie biedy založil v roku 1915 v Maduniciach pobočku Uhorského Červeného kríža, ktorá pomáhala najmä raneným vojakom. Rok 1917 bol veľmi suchý, bola slabá úroda, a aj z toho mála išlo takmer všetko na front. Šírila sa bieda a hlad a on pomáhal, ako vedel. Hrozný bol tiež koniec vojny v r. 1918, keď aj cez Madunice prechádzali organizované rabujúce skupiny, ktoré sa usilovali ukradnúť ešte aj to málo, čo zostalo. V spolupráci s miestnou národnou radou v Maduniciach sa Bubničovi podarilo zabrániť tejto rabovačke.

Koniec 1. svetovej vojny priniesol so sebou rozpad Rakúsko – Uhorska a vznik Československej republiky. Prelomové časy podobného charakteru vždy prinášajú so sebou bolestivé rozdelenia spoločnosti, ktorá sa v tomto prípade rozčlenila na skupinu zástancov doterajšieho usporiadania Rakúsko – Uhorska a obhajcov nového štátneho usporiadania Československej republiky. Avšak záleží na tom, či je delenie sprevádzané vášňami a nevraživosťou, alebo miernosťou, rešpektom a hľadaním konsenzu.

Rozhodnutie nového usporiadania štátov bolo dané svetovými mocnosťami, a tak sa Bubnič aktívne zapojil do konsolidácie pomerov na Slovensku v klube katolíckeho duchovenstva. Aj naďalej zostala jeho prioritou duchovná služba. Mal značné zásluhy na príchode Spoločnosti Božieho slova (verbistov) na Slovensko. V roku 1923 bol preložený do Topoľčian, kde tiež vtlačil hlbokú stopu starostlivého pastiera. Stále venoval veľkú pozornosť formovaniu mládeže v Združení slovenskej katolíckej mládeže a aktívnemu zapájaniu laikov do života Cirkvi v Katolíckej akcii.

V prostredí náročných národnostných pomerov a v čase politických i štátoprávnych zmien, sa v plnosti ukázala Bubničova nekonfliktná -zjednocujúca povaha. Túto vzácnu črtu Bubniča si všimli kompetentní cirkevní predstavitelia, ktorí hľadali návrhy kandidátov na biskupské stolce v novej Československej republike. Avšak nebola politická vôľa niektorých vplyvných predstaviteľov, aby došlo k dohode medzi Československou republikou a Svätou Stolicou o vymenovaní Michala Bubniča za biskupa - apoštolského administrátora v Trnave. Podarilo sa presadiť inú alternatívu. V roku 1925 bol menovaný za biskupa, apoštolského administrátora do Rožňavy (vysvätený bol až 8.12.1926), kde bola značná chudoba a jedna z najsilnejších buniek KSČ v ČSR, ktorá nebola priaznivo naklonená životu Cirkvi.

Menovanie za biskupa do Rožňavy ho prekvapilo a vôbec nepoznal situáciu v diecéze. Inou ťažkosťou bolo, že československá vláda jeho menovanie neuznala, čo mu od počiatku spôsobovalo nesmierne problémy najmä pri spravovaní cirkevných majetkov. Vláda v Prahe sa dokonca usilovala o zrušenie Rožňavského biskupstva. S povolením pápeža Pia XI. si ponechal faru v Topoľčanoch, odkiaľ prichádzali prostriedky na chod diecézy. V budovách Biskupského úradu, seminára a katolíckeho gymnázia bolo československé vojsko. Ale čo bolo najdôležitejšie, svojim milým úsmevom si získal srdcia Maďarov i Slovákov. Venoval náležitú pozornosť kňazskému dorastu, kňazským rekolekciám, stavbe kostolov a škôl, ľudovým misiám a Charite.

Po Viedenskej arbitráži sa Rožňava stala súčasťou Maďarska a Bubnič sa stal z apoštolského administrátora diecéznym biskupom. Ako obetavý dušpastier sa usiloval aj v nových pomeroch rozvíjaním pastoračnej činnosti mierniť eskaláciu národnostných vzťahov. Tak, ako sa v 1. Československej republike neraz zastal práva Maďarov a Nemcov, v novom štátnom usporiadaní obhajoval prirodzené práva Slovákov. Bol Slovák, ale jeho prácu ocenil aj maďarský regent. Bubnič nehral na dve strany, ale zvykol hovoriť: „Vždy som na strane slabších.“ Stále mu išlo o to, aby bol jeden – nerozdelený ovčinec. Veď aj v nebi máme spoločnú, a nerozdelenú vlasť.

Jeho náročná životná púť niesla a zvlášť v závere života dostala všetky črty Kristovej krížovej cesty. Ešte pred prechodom frontu – 9. januára 1945, štvorčlenná partizánska skupina prepadla Biskupský úrad a podrobili biskupa Bubniča silnému, neľudskému ponižovaniu a mučeniu, následkom čoho zomrel 22. februára 1945 v rožňavskej nemocnici. Je pochovaný v rodnej obci Borinka.

Milovaní bratia a sestry!
Často hovoríme, aký je dnes ťažký život. Je náročný, to je pravda. Ale ak Michal Bubnič prežíval dve svetové vojny, mal to ľahšie? Ako pastier Cirkvi, najskôr ako kňaz, potom ako biskup v čase dvoch vojen a meniacich sa politických a štátoprávnych pomerov, to naozaj nemal ľahké. Obstáť pred Bohom a raz aj pred objektívnym súdom dejín nie je nikdy jednoduché, ale nijakého človeka to neminie. Aj keď dejiny môžu zabudnúť na konkrétneho človeka, alebo aj masy ľudí, každý človek sa raz postaví pred Božiu tvár. Boh nezabudne na nikoho. Životná cesta rožňavského biskupa Michala Bubniča bola naozaj krížová. Vždy sa rozhodoval podľa Bohom daných kritérií, čo je dôležitý príklad pre nás všetkých aj pred voľbami, ale aj v každej životnej situácii. Nech jeho príklad statočného Božieho služobníka je živým príkladom k nasledovaniu pre mňa – diecézneho biskupa, všetkých kňazov a zasvätených i pre všetkých veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle.
Na záver, okrem jeho biskupského hesla: „Kto (je) ako Boh“, citujem jeho vlastné slová, aktuálne v každom čase: „Nie nadávaním, nie zakázanou cestou a prostriedkami, ale statočnou a vytrvalou prácou treba sa nám uplatňovať v štátnom živote a tak si pre kresťansko-katolícke presvedčenie nové a nové práva nadobudnúť a zákonmi zabezpečiť.“

K vďake Bohu za vzácneho biskupa – pastiera Rožňavskej diecézy, mučeníka, povzbudzujem aj vás milí veriaci a žehnám vám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

(Prečítať namiesto homílie pri všetkých nedeľných sv. omšiach 23. februára 2020)