Ako sa my vieme v RKC pri zvlčilom prenasledovaní aj "dôstojne" chlácholiť...
FSSPX: Príbeh lásky
„... Keby som mal takú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.“ (1. Korinťanom 13:2)
V chvíľach veľkého napätia v Cirkvi si musíme pamätať, že každý vynesený súd musí v konečnom dôsledku slúžiť spáse duší. Pravdu nemožno nikdy oddeliť od lásky, ani lásku od pravdy.
Keďže diskusie o Spoločnosti sv. Pia X. pokračujú, myslím si, že si musíme položiť otázku, ktorá siaha hlbšie než kánonické argumenty alebo historické spory. Čo pohlo týmito kňazmi a veriacimi počas uplynulých päťdesiatich rokov?
Aby sme pochopili Spoločnosť, musíme si spomenúť na jej začiatky. Arcibiskup Marcel Lefebvre sa na túto cestu nevydal preto, že by bola jednoduchá, ani preto, že by mu prinášala česť alebo pokoj. Nech si človek myslí čokoľvek o každom jeho rozhodnutí, len málokto by poprel, že niesol nesmierne osobné utrpenie. Veril, že vzácne poklady, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi – svätá obeta omše, úctivé slávenie posvätných tajomstiev, formácia svätých kňazov a večné učenie katolíckej viery – sú v nebezpečenstve zmenšenia. Jeho odpoveď sa zrodila z hlbokej túžby zachovať a odovzdať ďalej to, čo generácie katolíkov s vďačnosťou prijali.
Táto láska k posvätnému dedičstvu Cirkvi naďalej inšpiruje mnohých kňazov, rehoľníkov a veriace rodiny, ktorí akceptovali nepochopenie a obetu, pretože verili, že tieto poklady stoja za to zachovať pre budúce generácie.
Pri úprimnom pohľade na ich históriu vidíme mužov a ženy, ktorí priniesli veľké obete, pretože verili, že chránia poklady zverené Cirkvi samotným Kristom: svätú obetu omše, úctu k svätej Eucharistii, večnú doktrínu katolíckej viery a posvätné tradície odovzdávané stáročiami.
Či bolo každé rozhodnutie urobené na tejto ceste rozumné, je otázkou, o ktorej môžu rozumní katolíci diskutovať. Je však ťažké poprieť lásku, ktorá inšpirovala nespočetné obete, povolania, rodiny a verné duše, ktoré túžili len zostať blízko nášho Pána a verné pokladu viery.
Cirkev vždy uznávala, že disciplína existuje pre uzdravenie, zmierenie a dobro duší. Nikdy by sa nemala uplatňovať spôsobom, ktorý by zatienil úprimnú lásku, ktorú mnohí majú ku Kristovi a Jeho Cirkvi.
Toto je tiež chvíľa na úprimné zamyslenie. Na celom svete mnohé verejné výzvy voči katolíckej doktríne a morálke spôsobili medzi veriacimi veľký zmätok. Katolíci sa prirodzene pýtajú, prečo tí, ktorí otvorene odmietajú ustálené učenie Cirkvi, často čelia len malému trestu, zatiaľ čo tí, ktorých najhlbšou túžbou je zachovať posvätné dedičstvo Cirkvi, sú vnímaní s najťažšími trestami. Takéto otázky by sa nemali ignorovať, ale mali by sa na ne odpovedať spravodlivo, múdro a láskavo.
Príhovor je ladený ako náplasť na stašné rany, čo sú v momentálnej RKC. Je voči strašidelnej situácii prenasledovania sa navzájom neprimerane chlácholivý. Vôbec nekarhá Vatikán ani pp Lea za bezohľadnú neústretovosť voči tradičným a iný typ /bez/ohľadnej a extrémnej ústretovosti voči nekatolíkom!
Žiaden katolík by sa nemal radovať z rozdelenia. Každý veriaci katolík by sa mal modliť za úplnú viditeľnú jednotu. Jednotu však neposilňuje podozrievanie ani strach, ale vzájomná dôvera, pokora a uznanie úprimnej lásky všade, kde sa nachádza.
Náš Pán nás naučil, že najväčším prikázaním je láska: láska k Bohu a láska k blížnemu. Ak začneme odtiaľ, budeme k sebe hovoriť inak, budeme súdiť starostlivejšie a budeme sa úprimnejšie snažiť o zmierenie.
Keďže zverujeme túto záležitosť Božej Prozreteľnosti, prosím každého katolíka, aby sa modlil – nielen za veriacich Spoločnosti sv. Pia X., ale aj za svätého otca, za biskupov a za všetkých, ktorým je zverená vážna zodpovednosť pásť Kristovo stádo.
Nech každý z nás skúma svoje vlastné srdce pred Ježišovým Srdcom. Nech tí, ktorí pracovali na zachovaní posvätných tradícií Cirkvi, naďalej konajú s pokorou, vernosťou a láskou. A nech tí, ktorí musia robiť rozhodnutia pre univerzálnu Cirkev, hlboko hľadia do sŕdc tých pred sebou a uznávajú nielen ich činy, ale aj lásku, ktorá inšpirovala takéto obete.
Najsvätejšie Srdce Ježišovo nie je rozdelené proti sebe samému. Jeho Srdce je zdrojom pravdy aj lásky, spravodlivosti aj milosrdenstva. K tomuto Najsvätejšiemu Srdcu sa teraz musíme obrátiť. Ak nás vedie Kristovo Srdce, potom pravda nikdy nebude vyslovená bez lásky, spravodlivosť nikdy nebude uplatňovaná bez milosrdenstva a autorita bude vždy zameraná na spásu duší.
Nech Panna Mária, Matka Cirkvi, oroduje za všetky svoje deti, aby sme zostali pevní v plnosti katolíckej viery a zároveň sa navzájom milovali láskou jej Božského Syna.
„A teraz zostáva viera, nádej a láska, tieto tri; ale najväčšia z nich je láska.“ (1. Korinťanom 13:13)
A nech vás žehná všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. Amen.
Biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup