Clicks85
Peter(skala)

Prečo podporujú na Slovensku odluku Cirkvi od štátu aj katolíci?

Odluka Cirkvi od štátu je bludné učenie

Stalo sa módou aj u katolíkov na Slovensku hovoriť o odluke Cirkvi od štátu. Tento postoj býva u niektorých katolíkov často motivovaný dobrým úmyslom, zaistiť Cirkvi určitú nezávislosť na čoraz viac pohanskom štáte. Títo katolíci vychádzajú z toho, že spolupráca so štátom je pre Cirkev zväzujúca a núti ju podieľať sa na veciach, ktoré sú v rozpore s vierou.

Inou skupinou, už menej idealistickou, je tá, ktorá presadzuje odluku Cirkvi od štátu z finančných dôvodov. Domnieva sa, že Cirkev je súkromná organizácia, ktorá nemá byť platená zo štátnych zdrojov a jej financovanie majú zabezpečovať veriaci zbierkami a podporou.

Treťou skupinou, dožadujúcou sa odluky Cirkvi od štátu sú modernisti a liberáli v Cirkvi, ktorým prekáža presadzovanie katolíckej viery do života spoločnosti za pomoci štátu.

V prvom rade je nutné uviesť, že požiadavka aby bola katolícka Cirkev odlúčená od štátu je bludná a teda tvrdenie, že Cirkev má byť, alebo môže byť odlúčená od štátu je blud. Toto tvrdenie uvádza ako blud už slávny Sylabus bludov pápeža bl. Pia IX. z roku 1864. Text zavrhnutého bludného výroku č. 55 znie: „Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát od Cirkvi. Neskôr pápež Lev XIII. v encyklike Libertas praestantissimus jasne povedal, že je povinnosťou štátu hlásiť sa k jedinému pravému náboženstvu – katolíckemu a sv. Pius X. v encyklike rovnako odsúdil odluku Cirkvi od štátu ako blud.

Nie je už štát od Cirkvi v podstate odlúčený?

V prvom rade je nutné si vyjasniť pojmy a popísať realitu, v ktorej sa nachádzame, aby sme mohli adekvátne zhodnotiť do akej miery katolíci, keď hovoria o odluke Cirkvi od štátu, rozumejú tomu čo to vlastne odluka znamená.

Pod odlukou Cirkvi od štátu si dnes väčšina ľudí predstaví finančnú nezávislosť Cirkvi na štáte, alebo z protikresťanského hľadiska: zbavenie sa štátu povinnosti financovať Cirkev. Táto predstava však napĺňa celistvú predstavu o pojme odluky len čiastočne, a to navyše v menej podstatnej časti. Primárne sa pod pojmom spolupráce Cirkvi so štátom, inak povedané „spojenectvom trónu a oltára“, rozumelo v cirkevnej Tradícii presadzovanie katolíckej viery za pomoci štátu, ako veci štátneho záujmu. Čiže, štát a Cirkev tvorili dve entity, ktoré sa vzájomne dopĺňali a jedna druhú ovplyvňovali. Cirkev určovala náboženské a morálne pravidlá spoločenského a štátneho života a štát garantoval Cirkvi ochranu a podieľal sa na jej aktivitách. Tento stav sa datuje v princípe od vlády rímskeho cisára Konštantína Veľkého, ktorý oslobodil katolícku Cirkev od štátneho pohanského prenasledovania a začal s ňou spolupracovať.

Z hľadiska takejto spolupráce štátu a Cirkvi musíme konštatovať, že okrem Vatikánu sú dnes všetky štáty na svete odlúčené od Cirkvi a teda tí, čo sa dožadujú odluky Cirkvi od štátu sa vlastne dobýjajú do otvorených dverí. Štáty ako Taliansko či Španielsko, ktoré mali ešte po roku 1970 v ústavách zakotvenú katolícku vieru ako štátne, čiže štátom podporované a protežované náboženstvo, museli na žiadosť samotného Vatikánu tieto články ústavy odstrániť.

Aby sa predišlo podozreniu z toho, že došlo k aplikácii bludných názorov, tak sa tvrdilo a tvrdí, že týmto nedošlo k odluke Cirkvi od štátu, pretože spolupráca štátu a Cirkvi naďalej trvá vo forme financovania zo štátneho rozpočtu a prizývania Cirkvi k čiastočnej spolupráci spolu s inými náboženskými organizáciami. Čiže, Cirkev je vnímaná ako jeden z mnohých subjektov, ktorý zastupuje pred štátom určitú skupinu občanov a nie ako jediný zdroj náboženstva a morálky, ako to bolo v minulosti. Existuje však oprávnené podozrenie, že už týmto prístupom a postojom došlo k podstatnej odluke Cirkvi od štátu. Stačí si súčasný stav porovnať s výrokom Leva XIII., že štáty sú povinné podporovať jediné pravé katolícke náboženstvo.

Z toho pohľadu sú požiadavky na odluku finančnú už len kozmetickými úpravami bludného postoja, ktorý na podstate veci nič zásadného nemení. K faktickej odluke už došlo na našom území v roku 1918 a po roku 1970 bol tento stav Cirkvou vnímaný a odobrený ako adekvátny a žiaduci.

Kto podporuje odluku na Slovensku?

Pozrime sa na niektorých známych predstaviteľov slovenského politického života, ktorí podporujú odluku Cirkvi od štátu.

To, že požadujú odluku Cirkvi od štátu predstavitelia liberálnych a ľavicových síl v slovenskom politickom spektre, to prekvapujúce nie je. Prezidentka Zuzana Čaputová napr. na otázku či by mala byť Cirkev odlúčená od štátu odpovedala: „Odluka cirkví od štátu by pomohla cirkvám vykonávať svoje poslanie viac slobodne. Samozrejme, kľúčové by bolo nastaviť funkčný a férový systém financovania tak, aby to cirkvi finančne neohrozilo.“

Vidíme tu v odpovedi hneď dve klišé: spájanie odluky Cirkvi s jej väčšou slobodu, čo je evidentný nezmysel, pretože Cirkev bez oficiálnej podpory štátu je ľahkým terčom štátu a ako povedal kedysi český prezident Václav Klaus, stáva sa niečím na spôsob Klubu záhradkárov. Druhé klišé spočíva v stotožňovaní myšlienky odluky Cirkvi od štátu predovšetkým s jej financovaním. Ako však bolo uvedené vyššie, cirkevná Tradícia považuje za primárnu predovšetkým náboženskú spoluprácu medzi štátom a Cirkvou. Tá však už niekoľko desaťročí nie je pre Cirkev témou.

Rovnako neprekvapuje schvaľovanie odluky u takých ľavicových a liberálnych radikálov ako sú napr. Eduard Chmelár alebo Peter Weisenbacher.

Eduard Chmelár v tom má jasno a na otázku či by podporil odluku odpovedá: „Jednoznačne áno. Nielen preto, lebo je to posledná nenaplnená programová požiadavka Nežnej revolúcie, ktorú nám všetky vlády neúprimne sľubujú už takmer 30 rokov. Táto požiadavka vychádza priamo z Ústavy. Je dôležité pochopiť, že nie je namierená proti veriacim. Práve naopak, som si istý, že tieto opatrenia povedú k zlepšeniu vzťahov medzi cirkvami, štátom a občianskou spoločnosťou. … Finančná previazanosť štátu a cirkví neslúži na duchovné pozdvihnutie obyvateľstva, ale zneužívanie cirkevných hodnostárov na rýdzo politické ciele.“

Je to v podstate radikalizované tvrdenie Zuzany Čaputovej. Vyjadrovanie sa cirkevných predstaviteľov k aktuálnym politickým a sociálnym témam je tu otvorene nazývané „zneužívaním“ a je vnímané záporne. Z tohto postoja, ktorý chce zakazovať cirkevným predstaviteľom komentovanie politického života si môžeme domyslieť, že frázy o slobode, ktorú by radi títo „milovníci“ Cirkvi chceli odlukou veriacim vybojovať sú trápnou zásterkou na uchvátenie posledných zvyškov cirkevnej moci.

Peter Weisenbacher operuje zase financovaním Cirkvi ako znakom spojenia medzi ňou a štátom. Kladie Cirkev na úroveň mimovládok a hovorí: „Nielen cirkvi, ale aj mnohé iné organizácie plnia tieto funkcie. Sám pôsobím v neziskovke a poznám desiatky mimovládnych organizácií, ktoré sa v týchto oblastiach angažujú, a nielen v nich, aj v mnohých ďalších, a peniaze týmto automatickým spôsobom nedostávajú. Musia sa o ne uchádzať. A dodal, že nevidí dôvod, prečo by takto nemohla získavať peniaze aj cirkev.

Na druhej strane sa môžeme pýtať aj my, prečo by si takto nemohli získavať peniaze aj liberálni umelci hrajúci v divadlách za štátne peniaze, športovci dotovaní zo štátnych financií, maliari maľujúci modernistické halucinácie, ktoré nikto nepotrebuje za štátne peniaze a podobne. Odhliadnuc od toho, že veľké množstvo tzv. „neziskoviek“ a „mimovládok“ dostáva podporu aj od štátu formou rôznych grantov.

Kým u horeuvedených verejných činiteľov je ich podpora odluky pochopiteľná vzhľadom na ich liberalizmus, tak u niektorých politikov je prekvapujúca. Hlásia sa totiž ku katolíckej Cirkvi.

František Mikloško, ktorého mnohí liberáli vnímali ako zarytého katolíckeho konzervatívca sa prekvapivo vyjadril na otázku či by podporil odluku Cirkvi od štátu nasledovne: „Áno. Odluka cirkvi od štátu znamená zmluvne ukotviť vzťah štátu a všetkých cirkví. K tomuto treba ešte prijať dve zmluvy: o ekonomickom zabezpečení cirkví a o výhrade vo svedomí.“

Už to, že František Mikloško hovorí o všetkých cirkvách nás posúva za hranice katolíckej Tradície. Tá prikazovala štátu povinnosť podporovať jedinú pravú vieru. Ak katolík vyzýva štát aby pristupoval k heretickým cirkvám rovnako ako ku katolíckej Cirkvi, tak môžeme konštatovať, že úplne rezignoval na výnimočnosť katolíckej viery. Zároveň pozorujeme v jeho odpovedi úplný chaos, ktorý dokáže stotožňovať odluku s uzatváraním zmlúv medzi Cirkvou a štátom ako aj jej financovaním. Tento príznačný chaos je výsledkom ignorovania cirkevného učenia a následného nepochopenia čo to vlastne odluka ako aj správny vzťah medzi Cirkvou a štátom vlastne je. Každopádne si o tejto veci Mikloško nemyslí to isté ako Pius IX., Lev XIII., či Pius X.

Ďalším katolíkom, ktorý sa stotožnil s ideou odluky je dokonca „posledný križiak“ Milan Krajniak: „Som za finančnú odluku cirkví od štátu. To znamená, že opravu kultúrnych pamiatok alebo charitatívnych projektov by ďalej mohol spolufinancovať štát, ale napríklad platy duchovných by hradili cirkvi z príspevkov svojich členov.

Keďže vlastne inú ako finančnú odluku si už nemôžeme ani predstaviť, pretože odluka náboženská už bola dávno vykonaná, pohybuje sa myšlienkovo Milan Krajniak v intenciách bludu. Aj keď je financovanie Cirkvi štátom už len okrajovým zvyškom reálnej koexistencie štátu a Cirkvi, predsa je jeho odmietanie rovnakým bludom ako odmietanie previazanosti štátu s jediným pravým náboženstvom. Navyše tento posledný zvyšok bývalej, Cirkvou vyžadovanej spolupráce je dodnes obhajovaný cirkevnými predstaviteľmi na Slovensku, takže ten kto ignoruje túto ich snahu si len ťažko môže nárokovať titul „posledného križiaka“. Je skôr dôkazom o dokonalom ideovom chaose v radoch katolíkov na Slovensku.

Tento ideový a formačný chaos je hlavnou príčinou toho, že sa slovenskí katolíci dokážu identifikovať s bludnou myšlienkou, v ktorej sa Cirkev neponíma ako jediná záväzná cesta k spáse, záväzná aj pre štát, ale ako jedna z mnohých záujmových činností, ktoré obohacujú kultúru štátu a národa. Nie sú to len politici, ktorí sa takto vyhraňujú. Aj bežní veriaci zmätení neustálou liberálnou propagandou a spoluprácou niektorých predstaviteľov kléru s podporovateľmi odluky, sa čoraz častejšie stavajú na stranu liberálnych požiadaviek.

Bremeno nápravy spočíva na cirkevných predstaviteľoch. Pokiaľ budú informovať veriacich o celom bohatstve cirkevnej náuky a nielen o jej posledných modifikáciách, osvoja si veriaci v obhajobe Cirkvi a jej práv väčšiu zručnosť čo v konečnom dôsledku prospeje Cirkvi a jej predstaviteľom

Katolícky politik, pokiaľ za takého chce byť považovaný, musí poznať dejiny cirkevného učenia. Inak sa utopí v zmätku modernizmu a bezzásadového prispôsobovania sa najnovšej situácii.