SV. KONŠTANTÍN - CYRIL

(* 827 - 869)

Keď Konštantín došiel k moslimom, spozoroval čudné a odporné veci, ktoré moslimovia urobili, pričom sa rúhali a potupovali všetkých kresťanov, čo žili v tom meste. Lebo zvonka na dverách namaľovali diabolské obrazy, a tak ich chceli ponížiť a pohaniť. Opýtali sa Konštantína, či vie rozpoznať, čo sú to za znamenia. On odpovedal:

„Vidím obrazy diablov a myslím, že tu vnútri žijú kresťania. Démoni však nemôžu žiť s nimi, nuž utekajú od nich von. A kde vonku takýchto znamení niet, tam sú s nimi vnútri."

„Náš Boh je ako morská hlbina. Preto sa mnohí púšťajú na tú hlbinu, aby ho hľadali. Silní duchom s jeho pomocou ju preplávajú. No zo slabých a tých, čo sa pokúšajú prejsť v bútľavých koráboch, jedni sa potápajú a druhí len ťažko dýchajú, zmietajúc sa v bezmocnej lenivostí. Vaše more je však úzke a pohodlné, a každý ho môže prekročiť, malý í veľký, lebo nepresahuje ľudskú obyčaj, lež toho sa drží, čo každý môže urobiť. A Mohamed vám nič nezakázal. Lebo keď nespútal vo vás hnev a žiadostivosť, ale popustil, do akej priepasti vás vrhá?! Kristus však nie je taký, ale on dvíha ťažké zdola nahor; vierou a Božou milosťou učí človeka. Lebo ako Stvoriteľ všetkého stvoril medzi anjelmi a zvieratami človeka, rečou a umom ho oddelil od zvierat, hnevom a zmyselnosťou však od anjelov. A ku ktorej časti sa ktokoľvek priblíži, tak má účasť na vyšších alebo nižších bytostiach. "

Opýtali sa ho znova: ,,Keď Boh je jeden, ako to, že ho uctievate v troch? Odpovedz, ak vieš! Lebo ho nazývate Otcom, Synom i Duchom. Ak vy takto hovoríte, tak i ženu mu dajte, aby sa z neho splodili mnohí bohovia."

Konštantín odpovedal na to:

„Nevyslovujte také bezbožné rúhanie! Lebo my sme sa od prorokov, od otcov a učiteľov dobre naučili oslavovať Trojicu: Otca i Slovo i Ducha - tri osobitné bytosti v jednej podstate. Slovo si vzalo telo z Panny a narodilo sa pre naše spasenie, ako svedčí aj Mohamed, váš prorok, keď napísal: '.A tak sme k nej poslali nášho ducha, ktorý sa jej zjavil v podobe dokonalého človeka '(Korán 19,17). Z toho vám podávam dôkaz o Trojici."

Štefan Vragaš; Život Konštantína Cyrila a život Metoda, Karmelitánske nakladateľstvo, Bratislava, 20I3
---

„Ani prítomnosť pyšného sultána …“(Par, XI)

V tomto bode tí, ktorí vidia vo sv. Františkovi predchodcu medzináboženského dialógu a synkretizmu, do ktorého takýto dialóg často vyúsťuje, budú vidieť vo svätcovi z Assisi, ktorý ide k sultánovi, nielen odsúdenie používania zbraní z náboženských dôvodov, ale aj dojímavé svedectvo lásky k ľudstvu a k iným náboženstvám. Svätý František by podľa nich nešiel k sultánovi ohlasovať evanjelium, a už vôbec by sa ho neusiloval obrátiť či ukázať mu falošnosť jeho náboženstva, ale výlučne viesť s ním dialóg: išiel by – ako sa to dnes bežne opakuje s nejakými banálnymi frázami –, aby niečo nekresťanom dal a niečo od nich aj dostal, ľudsky sa obohatil o poznanie iných náboženstiev a zároveň svoje kresťanské vyznanie dal do zátvoriek.

Nič nemôže byť falošnejšie a neuveriteľnejšie, ak príbeh stretnutia so sultánom porovnáme s historickými prameňmi. Sv. František vstúpil na islamské územie presvedčený, že bude čoskoro uväznený, keďže Malik-el-Kamil – známy ako „babylonský sultán“, ktorý vládol v Egypte – vydal edikt, v ktorom vypísal odmenu za vydanie každého kresťanského zajatca vo výške jedného zlatého bezanta.

Po tom, čo ho strážcovia uväznili a bili (hoci niektorí kronikári o tomto mlčia), bol svätec odvedený k sultánovi, pretože počas svojho väznenia neustále opakoval jediné arabské slovo, ktoré poznal: „sultán, sultán“. Pred Malik-el-Kamilom – „pyšným vojakom“, ako ho nazval Dante – však sv. František neprejavil záujem o rovnocenný dialóg, ba dokonca ani o to, aby sa „obohatil“ o poznanie moslimského náboženstva a jeho spirituality.

František sa do debaty nepúšťal, ba považoval ju za úplne zbytočnú, pretože – ako nám správu o tom odovzdal svätý Bonaventúra – hovoril, že by bolo márne ísť na to iba s rozumom, pretože ten stojí nižšie než viera, ale keďže moslimovia neprijali Sväté písmo, nedalo sa diskutovať ani odtiaľ (porov. In Hexaemeron XIX, č. 14). Čo teda urobil? Na otázku, kto ho poslal, svätý František bez váhania odpovedal, že ho „neposlali ľudia, ale Najvyšší Boh, aby jemu a jeho ľudu ukázal cestu k spáse a hlásal evanjelium pravdy“ (FF 1173).

Slová, ktoré adresoval sultánovi, úplne jednoznačne vypovedajú o zámeroch svätca a o jeho postoji: zaujímala ho iba záchrana duší, najmä duše sultána, ktorý mohol do katolíckeho náboženstva priviesť nespočetné množstvo ľudí, ak nie celé národy.

Svätý František z Assisi – predchodca medzináboženského dialógu? - Christianitas