Svätý Tomáš Akvinský (o nenávisti)

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Teologická, II.-II., otázka 34., čl.3:

„Článok 3. Že či je nenávisť k niekoho susedovi vždy hriech?

Námietka 1.
Vyzerá, že nenávisť k niekoho susedovi nie je vždy hriech. Lebo žiaden hriech nie je nariadený alebo radený Bohom, podľa Prísloví 8:8: „Spravodlivé sú všetky reči mojich úst, nieto v nich falše ani podvodu.“ Teraz však, je napísané (Lukáš 14:26): „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku... nemôže byť mojím učeníkom.“ Preto nenávisť niekoho suseda nie je vždy hriechom.

Námietka 2. Ďalej, nič v čom napodobňujeme Boha môže byť hriechom. Ale je to v napodobňovaní Boha, že nenávidíme niektorých ľudí; lebo je napísané (Rimanom 1:30): „... nactiutŕhači, sú Boží nepriatelia...“ [alebo skôr: „ ... nactiutŕhači, Bohu nenávidení...“ (latinsky: „ ... detractores, Deo odibiles...“); (lat.) odibiles – (angl.) hateful – nenávidení (komu/čomu) – poznámka prekl.] Preto je možné nenávidieť niektorých ľudí bez páchania hriechu.

Námietka 3. Ďalej, nič, čo prirodzené je, jest hriechom, lebo hriech je „túlanie sa preč od toho, čo je dľa prírody“, podľa sv. Jána z Damašku (De fide Orth. ii, 4,30; iv, 20). Teraz však, je prirodzené pre niečo nenávidieť to, čo je onomu naprotiveň a čo mieri na onoho skazu. Preto vyzerá, že nie je hriechom nenávidieť niečieho nepriateľa.

Naproti tomu, Je napísané (1 Ján 2:9): „Kto... nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme.“ Teraz však, duchovná temnota je hriech. Preto tam nemôže byť nenávisť niečieho suseda bez hriechu.

Ja odpovedám, Nenávisť je protikladná láske, ako bolo vyššie zmienené (I-II:29:2); čiže nenávisť nejakej veci je zlá, tak ako milovanie tej veci je dobré. Teraz však, láska patričná nášmu susedovi je vzhľadom na to, čo prechováva od Boha, to jest vzhľadom na prirodzenosť a milosť, no nie vzhľadom, na to, čo má sám od seba a od diabla, to jest vzhľadom na hriech a nedostatok spravodlivosti.
Následkom toho je možné nenávidieť hriech u niečieho brata a čokoľvek sa vzťahuje na porušenie božskej spravodlivosti, ale nemôžeme nenávidieť prirodzenosť nášho brata a milosť bez [páchania] hriechu. Teraz však, je súčasťou našej lásky pre nášho brata, že nenávidíme chybu a nedostatok dobra v ňom, keďže túžba po dobre v druhom je ekvivalentom nenávidenia zlého. Následkom toho, nenávisť niečieho brata, keď to berieme jednoducho, je vždy hriešna.

Odpoveď na 1. námietku Prikázaním Boha (Exodus 20:12) musíme ctiť našich rodičov – poneváč sú spojení s nami dľa prirodzenosti a pokrvnosti. Ale musíme ich nenávidieť, pokiaľ prejavujú prekážku k nášmu zdokonaľovaniu sa v božskej spravodlivosti.

Odpoveď na 2. námietku Boh nenávidí hriech, ktorý je v nactiutŕhačovi, nie jeho prirodzenosť; takže my môžeme nenávidieť nactiutŕhačov bez páchania hriechu.

Odpoveď na 3. námietku Ľudia nie sú proti nám v súvislosti s dobrými vecami, ktoré oni dostali od Boha; preto v súvislosti na to, by sme ich mali milovať. Ale oni sú proti nám, pretože ukazujú nevraživosť voči nám, a toto je hriešne v nich. V súvislosti stým, by sme ich mali nenávidieť, pretože by sme mali nenávidieť v nich skutočnosť, že sú nevraživí voči nám.“

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Teologická, II.-II., otázka 25., čl. 6, odpoveď:

„Že či máme milovať hriešnikov z lásky?

Námietka 1.
Zdalo by sa, že by sme nemali milovať hriešnikov z lásky. Lebo je napísané (Žalm 119:113): „Nenávidím ľudí dvojtvárnych, ...“ Ale Dávid mal perfektnú lásku. Preto by hriešnici mali byť nenávidení, na miesto milovania, z lásky.

(...)

Na proti tomu, Augustín hovorí (De Doctr. Christ. i, 30), že: „keď sa povie: ‘… milovať budeš svojho blížneho… ‘, je zjavné, že by sme sa mali pozerať na každého človeka ako na nášho blížneho/suseda. [pozn. prekl.: slovo blížny by sa malo niekedy rozlišovať medzi blížny sused a blížny brat vo viere. Tu sa samozrejme myslí blížny sused, lebo nie každý sused je aj blížny brat vo viere. Preklad je z angl. slova "neighbour" – sused.]“ Teraz však, hriešnici neprestávajú byť ľuďmi, lebo hriech neničí prirodzenosť. Preto by sme mali milovať hriešnikov z lásky.

Ja odpovedám, že Dve veci môžu byť zohľadnené v hriešnikovi: jeho prirodzenosť a jeho vina. Podľa jeho prirodzenosti, ktorú má [resp. dostal] od Boha, má schopnosť [alebo možnosť] pre šťastie, na priateľstvo, na ktorom je láska postavená, ako bolo zmienené hore (článok 3; II. 23:5), preto teda máme milovať hriešnikov, z lásky, s ohľadom na ich prirodzenosť.
Na druhej strane, ich vina je v protiklade s Bohom a je prekážkou k šťastiu. Preto teda, s ohľadom na ich vinu, podľa ktorej sú v rozpore s Bohom, všetci hriešnici by mali byť nenávidení, i niečí otec alebo matka alebo deti, dľa Lukáša 14:26. Lebo je našou povinnosťou nenávidieť v hriešnikovi to, že je hriešnikom, a milovať ho v tom, že je človekom, ktorý je schopný blaženosti; a toto je milovať ho skutočne, z lásky, pre Boží záujem.

Odpoveď na 1. námietku Prorok [Dávid] nenávidel nespravodlivých, tak ako sú, a objekt jeho nenávisti bola ich nespravodlivosť, čož bola ich zloba. Taká nenávisť je dokonalá, o ktorej sám hovorí (Žalm 139:22): „Nenávidel som ich dokonalou nenávisťou, ...“ [lat. „Perfecto odio oderam illos, ...”] Teraz však, nenávisť zla niečej osoby je ekvivalentom toho mať lásku k jeho dobru. Takže takisto, táto dokonalá nenávisť patrí k láske. (...)“
Sedevakantistický kanál
Tuto to je v podobe článku, na blogu sedevacantista Svätý Tomáš Akvinský, o nenávisti - sedevacantista - Blog - Pravda