Clicks1.2K

Benedikt XVI. odmieta obracanie protestantov na katolícku vieru rovnako ako Walter Kasper a herézy v Unitatis redintegratio

Benedikt XVI. odmieta ekumenizmus návratu rovnako ako „kardinál“ Walter Kasper. Podľa ekumenizmu návratu sa musia nekatolíci obrátiť na katolícku vieru; inak nemôžu byť spasení. Podľa falošného ekumenizmu kacírskej sekty II. vatikánskeho koncilu sú heretici v spoločenstve s Cirkvou Kristovou a „bratia v Pánovi“, čož je totálna heréza.
„Kardinál“ Walter Kasper: „...dnes ekumenizmus už nechápeme v zmysle návratu, ktorým by sa ostatní ‘obrátili’ a navrátili sa k tomu, žeby boli katolíkmi. Od tohto sa II. vatikánskym koncilom výslovne upustilo.“ [1]
Benedikt XVI., Prejav protestantom pri Svetovom dni mládeže, 19. august 2005: „A teraz sa pýtame: Čo znamená obnoviť jednotu všetkých kresťanov? ...táto jednota neznamená to, čo by mohlo byť nazvané ekumenizmom návratu: to jest, zaprieť a odmietnuť vlastnú históriu viery. Rozhodne nie!
Takže podľa Benedikta XVI. by heretici vrátane protestantov „rozhodne“ nemali odmietnuť svoju „históriu“ kacírskej „viery“, ale môžu naďalej odmietať učenie Katolíckej Cirkvi, ktoré odráža učenie Biblie. Podľa Benedikta XVI. môžu veriť v diabolský nebiblický výmysel ospravodlivenia len skrze vieru a páchať toľko hriechov, koľko len chcú, veď sú „ospravodlivení len vierou“ v Ježiša Krista.

Benedikt XVI. je heretik najhoršieho druhu, ktorý tromfol odpadlíckeho hereziarchu Jána Pavla II. v počte návštev mešít a synagóg. Toto ukazuje zlú vôľu najrôznejších heretikov, ktorí hovoria, že Benedikt XVI. je katolík alebo konzervatívec, ba dokonca, že je platným pápežom, napriek tomu, že slobodne a formálne abdikoval a dokonca odmietol tieto bludy, že sa nevzdal úradu. V čom sa Benedikt XVI. líši od Františka? V tom, že v mešite zopäl ruky v islamskom „geste pokoja“?

Benedikt XVI. sa totálny heretik rovnako ako František. Prečítajte si články na vatikankatolicky.com Ak odsudzujete Františka ako antipápeža alebo heretika, musíte aj Benedikta XVI., Jána Pavla II. atď. Všetci sú z toho istého tábora, tábora antikristovských nepriateľov Katolíckej Cirkvi.
Ešte spomeniem, čo učí II. vatikánsky koncil v dekréte Unitatis redintegratio (slávnostne schválenom „apoštolskou mocou“ Pavla VI.) o jednote kresťanov a o tom, kto je kresťanom.
Unitatis redintegratio (# 3): „Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. (...) Napriek tomu sú členovia v krste ospravedlnení skrze vieru a tým privtelení ku Kristovi, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“
Heretici nemôžu prijať účinky krstu a v žiadnom prípade nie sú privtelení ku Kristovi či v nejakom spoločenstve s Katolíckou Cirkvou. V Cirkvi majú všetci len jednu vieru. V tomto je jednota Cirkvi. Kto s touto katolíckou vierou v čo i len jednom bode nehlasí, je ipso facto exkomunikovaný z Katolíckej Cirkvi a nie je kresťanom.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „Prax Cirkvi bola vždy rovnaká, a to so súhlasným úsudkom [t. j. konsenzom] svätých otcov, ktorí boli rozhodne navyknutí mať za nemajúceho ŽIADNU SPOLUÚČASŤ V KATOLÍCKOM SPOLOČENSTVE a vyhosteného z Cirkvi kohokoľvek, kto sa čo i len v najmenšom ohľade odchýlil od doktríny predloženej autentickým Magistériom.“ [2]

Unitatis redintegratio (# 3): „Z toho plynie, že tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá ako také, hoci veríme, že trpia nedostatkami, v žiadnom prípade nie sú zbavené významu a dôležitosti v tajomstve spásy. Lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ...“
Toto je jedna z najhorších heréz II. vatikánskeho koncilu. Nielenže to popiera dogmu, že mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy, ale je podľa tohto kacírstva sú kacírske sekty „nástrojmi spásy“ alebo prostriedkami spásy (salutis mediis). Toto je nehorázna heréza.
Unitatis redintegratio (# 3): „Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou.“
Toto je totálna heréza. Podľa tohto by nikto z tých, čo vyrastá v protestantských alebo schizmatických spoločenstvách, nemohol byť obvinený z kacírstva. Znamenalo by to, že človek by nemohol obviniť žiadneho protestanta z toho, že je kacír, nech by bol akokoľvek protikatolíckym, ak v takejto sekte narodil! Vskutku, čo je to za totálny kacírsky blud? Veď každý sa môže a musí v dospelosti (i v detstve alebo pri dospievaní) rozhodnúť, v čo bude veriť, či v Katolíckej Cirkvi zotrvá a či nie, alebo či sa obráti na pravú vieru alebo nie. Niet ospravodlivenia pre tých, čo odmietajú pravú vieru. A len sa zamyslite nad touto chorou logikou. Akým právom by sme potom mohli vyžadovať obrátenie od nekresťanov alebo pohanov, ktorí sa narodili alebo vyrastali bez kresťanskej viery? Veď taká protestantská viera ospravodlivenia len skrze vieru nie je ďaleko od úplne nekresťanského náboženstva, pohanstva alebo ateizmu. Však protestant, čo verí, že stačí mu veriť v Krista a že iba toto ho ospravedlňuje, pričom podľa neho môže páchať akékoľvek hriechy, veď je stále ospravodlivený skrze „vieru“, je v podstate akoby „ateista“, čo tvrdí, že verí v Krista. Žiaden z nich podľa svojho presvedčenia nemusí zachovávať Božie prikázania a môže si žiť v podstate ako len chce.
Martin Luther, List Melanchtonovi (Letter to Melanchthon), 1. august 1521: „Ak si kazateľom milosti, potom káž opravdivú a nie fiktívnu milosť; ak je milosť opravdivá, musíš mať na sebe opravdivý, nie fiktívny hriech. Boh nespasí ľudí, čo sú iba fiktívnymi hriešnikmi. Buď hriešnikom a smelo hreš, ale ešte smelšie ver a raduj sa v Kristovi, lebo on je víťazom nad hriechom, smrťou a svetom. Kým sme tu [na tomto svete], musíme hrešiť. Tento život nie je príbytkom spravodlivosti, ale, ako hovorí Peter, očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť. Stačí, že sme vďaka bohatstvám Božej slávy spoznali Baránka, ktorý sníma hriech sveta. Žiaden hriech nás neodlúči od Baránka, aj keby sme tisíckrát denne spáchali cudzoložstvo a vraždu.“
Unitatis redintegratio (# 3): „Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky.“
Toto je ďalšia jasná heréza. Mimo Cirkvi (a Cirkev je viditeľná) niet odpustenia hriechov ani života v milosti, ani spásy.
Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302: „S vierou na nás naliehajúcou sme nútení veriť a držať sa jednej, svätej Cirkvi katolíckej a samej apoštolskej. A v toto pevne veríme a prosto vyznávame: mimo nej niet ani spásy, ani odpustenia hriechu, ako prehlasuje Ženích v chválospeve: ‘Jedna je holubica moja, moja dokonalá...’“
Unitatis redintegratio je jedným z najheretickejších dokumentov II. vatikánskeho koncilu a vyplýva z toho, že každý z „pápežov“, čo II. vatikánsky koncil podporoval alebo schvaľoval, nebol ani katolíkom, ani pápežom, ale heretickým antipápežom, lebo heretik nemôže byť pápežom.
A všetky herézy, pamätajte, boli schválené „apoštolskou mocou“ Pavla VI., čo na základe neomylnej dogmatickej definície I. vatikánskeho koncilu dodatočne dokazuje, že nebol pápežom.
Antipápež Pavol VI. na konci každého dokumentu II. vatikánskeho koncilu: „VŠETKO, ČO JE V CELKU I V JEDNOTLIVOSTIACH USTANOVENÉ V TOMTO DEKRÉTE, ODOBRILI OTCOVIA POSVÄTNÉHO KONCILU. A MY TO APOŠTOLSKOU MOCOU, KTORÚ SME DOSTALI OD KRISTA, SPOLU S CTIHODNÝMI OTCAMI V DUCHU SVÄTOM SCHVAĽUJEME, NARIAĎUJEME A USTANOVUJEME. A PRIKAZUJEME, ABY SA TOTO KONCILOVÉ USTANOVENIE UVEREJNILO NA BOŽIU SLÁVU. (...) JA, PAVOL, BISKUP KATOLÍCKEJ CIRKVI“

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 4. kapitola: „...rímsky veľkňaz, keď hovorí ex cathedra, to jest keď vykonáva službu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov, v súlade so svojou najvyššou apoštolskou autoritou vysvetľuje doktrínu viery alebo mravov, ktorej sa má držať všeobecná Cirkev, prostredníctvom Božej pomoci jemu prisľúbenej v svätom Petrovi disponuje tou neomylnosťou, ktorou božský Vykupiteľ chcel, aby bola Jeho Cirkev inštruovaná pri definovaní doktríny viery či mravov; a tak sú také definície rímskeho pápeža samy osebe, ale nie z konsenzu Cirkvi, nezmeniteľné. Ale ak sa niekto opováži odporovať tejto definícii Našej, Bože nedopusť: nech je prekliaty.“

[1] Adista, Feb. 26, 2001.

[2] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, 1990, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.