Svedectvá z Festivalu rodín: Manželstvo ako povolanie k svätosti a odpúšťaniu

Prinášame v textovej podobe päť svedectiev, ktoré zazneli pri otváracom večere 10. svetového stretnutia rodín v stredu 22. júna v Aule Pavla VI. za prítomnosti pápeža Františka.

1. Povolanie do manželstva

Svedectvo Luigiho a Sereny Zanglovcov

Matteo:

Dobrý deň, pápež František! Pozdravujem vás všetkých prítomných! Sme Matteo Francesco, Riccardo a Gabriele a toto sú naši rodičia, otec Luigi a mama Serena.

Luigi:

V roku 2012 som mal 24 rokov, keď som v telocvični, kde som pracoval, stretol Serenu... Opísať radosť, ktorú som konečne pocítil, keď som začal tento nečakaný, ohromujúci a vždy prekvapivý vzťah s touto ženou, je ťažké, ale bola to konkrétna a hmatateľná skutočnosť, ktorá spôsobila revolúciu v mojom živote a v jej živote... A vo víre emócií sme po krátkom čase začali spolu žiť a s narodením nášho prvorodeného syna v roku 2013 sme sa pochopili, že sme rodina.

16 mesiacov po narodení Mattea prišiel Riccardo a v roku 2018 Gabriele a všetko nadobudlo nový význam.
Nikdy nebola núdza o každodenné ťažkosti, pretože priznajme si, že rozhodnutie prijať rodičovstvo je dnes vyčerpávajúce, také vyčerpávajúce a zároveň také krásne!

Treba stále znova prehodnocovať rodinnú ekonomiku, zosúladiť prácu s potrebami rodiny, vyrovnať sa s predčasným úmrtím pre nás dôležitých ľudí - skrátka všetky nepredvídané životné udalosti, ktoré zakaždým narušujú ťažko dosiahnutú rovnováhu.

Serena:

Ale taký je život, a keď máte možnosť užívať si ho so svojimi deťmi, ktoré sú pridanou hodnotou v každom každodennom geste, pretože vás nútia vziať si budúcnosť k srdcu a vychádzať z toho, čo je, a nie z toho, čo by ste chceli, aby bolo, všetko sa mení na krásnu príležitosť.

Hoci sme obaja dostali katolícku výchovu v rodinách, z ktorých pochádzame, a hoci sme si vždy snívali o našom manželstve, až dodnes sme žiaľ nenašli, najmä po prijatí daru rodičovstva, spoločenstvo, ktoré by nás s otvorenou náručou podporovalo takých, akí sme, a to nás ešte viac vzdialilo od Cirkvi, ale aj na našej konkrétnej ceste v Cirkvi sme si vedome dali záležať na tom, aby sme pokrstili naše tri deti... pretože sme vždy mali isté presvedčenie, že napriek najšľachetnejšiemu ľudskému úsiliu na to sami nestačíme. A že sa nechceme spoliehať iba na seba, sme potvrdili pred naším spoločenstvom priateľov tým, že sme sa rozhodli, aby naše deti prijali túto sviatosť. A cez toto nedokonalé spoločenstvo rodín k nám prišla pravá tvár Krista, dobrého Otca, ktorý najprv prijíma a potom vychováva, nielen slovami, ale najmä príkladom.

Samozrejme, posledné dva roky pandémie nás nadmieru vyskúšali, prinútili nás reorganizovať priestor v našich domovoch a vykonávať najrôznejšie úlohy popri našich zamestnaniach, obaja v zdravotníctve, čo znamenalo, že sme niekoľko mesiacov nemohli byť súčasne doma, v pokoji s našimi deťmi.

Fyzicky sme boli sami, naše duše trpeli a v tých chvíľach, keď únava bola nekonečná a drvila akýkoľvek ušľachtilý úmysel reagovať na túto krutú realitu, sme mali tú milosť, že nás podporovali iné rodiny a ich pevná a príkladná viera, a to nám umožnilo nenechať sa premôcť udalosťami a nerezignovať. Spomínam si na niekoľko live streamov cez sociálne siete, v ktorých naši priatelia manželia, rodičia piatich detí, bez okolkov rozprával o ťažkostiach svojho každodenného života počas prvého lock downu. Hovorili o únave, chybách i o malých radostiach, a my sme sa v tom príbehu spoznali, pochopili sme, že naše ťažkosti sú spoločné a že by nás nemali drviť, ale skôr vyzývať k túžbe „zveriť sa Tomu, ktorý môže všetko“, tak ako oni nám svedčili o svojej kresťanskej viere, a to bolo pre nás podstatné, presne ako katechéza, dovolím si povedať, že terapeutická.

Nie sme príkladom, predstavujeme možno dnes už početnú realitu spolunažívajúcich rodín; sme jednoduchí rodičia, ktorí všetko založili na ľudských princípoch: láske, poslušnosti, úcte, zodpovednosti, obetavosti, solidarite, odpustení a odolnosti.

Čelíme každodennému životu a prijímame ho spolu s našimi deťmi, ktoré urobili všetko krajším, pretože nám dávajú silu ísť ďalej a podnecujú nás k tomu, aby sme robili tie malé gestá, ktoré im môžu zaručiť lepšiu budúcnosť. Počas tejto približne desaťročnej cesty sme mali tú milosť, že nás podporovali iné rodiny, ktoré nám Prozreteľnosť záhadne postavila do cesty a ktorým sme vďační za to, že sme sa s nimi spojili. To nás „zachránilo“, umožnilo nám znovu sa spojiť s Cirkvou a oživiť našu spiacu vieru.

Svätý Otče, toto je naša doterajšia kľukatá cesta, dúfame a veríme, že všetko nás dovedie k zavŕšeniu našej túžby po manželstve, ktoré nebude cieľovou stanicou, ale novým začiatkom, ktorý bude nasledovať po predmanželskej ceste, ktorá vychádza z tej reality, ktorú teraz žijeme. Všetko to otvára ešte viac naše srdcia pre prijatie Krista a dáva nám silu naďalej čeliť životným výzvam všetkými našimi, hoci skromnými, ľudskými schopnosťami i prostredníctvom znovuobjavenej kresťanskej viery, ktorá nás vedie k tomu, aby sme do centra svojho života postavili Krista, a nie seba a svoje vlastné sily.

2. Povolanie k svätosti
Svedectvo manželov Roberta a Marie Anselmy Corbellových, otca a matky Chiary Corbella Petrillovej, kandidátky blahorečenia.

Naša rodina je najväčším darom, ktorý nám Pán mohol dať, v nej boli dobré aj menej dobré časy, milosť aj temnota, ale všetko bolo okorenené vzájomnou láskou, ktorá nás dostala aj cez ťažké časy. V deň nášho „áno“ sa Pán zaviazal ako prvý a z tohto „áno“ vyplynulo mnoho ďalších, povolal nás k úlohe rodičov dvoch krásnych dcér Elisy a Chiary.

Náš život sa odohrával v pokoji a každodennom nasadení, v snahe čeliť každodenným výzvam a odovzdať našim dcéram našu vieru a hodnoty, ako sa o to snaží každá dobrá rodina. Deň čo deň sme s Božou pomocou a nasadením všetkých budovali túto pevnosť, pretože rodina je pevnosťou, ak je jej stredobodom láska.

Elisa je vydatá a je matkou troch živých detí, žije s rodinou v severnom Taliansku a práve tam ju Pán volá do práce, vysvetľuje, keď sa ja sťažujem na veľkú vzdialenosť. Chiara už svoj boj vyhrala a 13. júna 2012 sa po sérii ťažkých skúšok vrátila do Otcovho domu.

Chiara, ktorá sa v roku 2008 vydala za Enrica, čelila dvom tehotenstvám, pričom v oboch prípadoch jej boli diagnostikované závažné vývojové chyby nezlučiteľné so životom. Enrico a Chiara sa rozhodli prijať Mariu Graziu Letiziu a Davida Giovanniho s láskou a po ich narodení ich po krste vrátili Otcovi. Lekári tvrdia, že medzi prvým a druhým ochorením nie je žiadna súvislosť a ani žiadne genetické problémy.

S dôverou v Pána sa opäť otvorili životu a tentoraz sa im narodil zdravý syn Francesco, skutočný Boží dar, ktorý má teraz jedenásť rokov. Chiara však vo štvrtom mesiaci zistí, že má problém s jazykom, ktorý sa neskôr ukáže ako veľmi agresívny karcinóm, a začne celú terapeutickú cestu, počas ktorej sa - v snahe zachovať Francescov život - snaží dohodnúť s lekármi na liečbe a operáciách. Počas tehotenstva podstúpila prvú operáciu a všetko, čo mohlo ohroziť Francescov život, odložila až na obdobie po jeho narodení.

Drak, ako ho nazývala, sa nezastavil. Francesco mal len jeden rok, keď nás Chiara opustila po tom, čo nám ukázala, že v každej situácii možno očakávať maximálne šťastie už v tomto živote, ak je Boh našim sprievodcom. Chiarina sila spočívala v jej veľkej dôvere v Boha, ktorý je dobrým Otcom a všetko prispieva k dobru tých, ktorí milujú Boha. Rozhodovala sa s radosťou a presvedčením, pretože, ako uviedla počas jedného zo svojich svedectiev: „Boh do každého z nás vkladá pravdu a nemožno ju nepochopiť“.

Chiara bola veľmi konkrétny človek, neutekala pred životnými skúškami, ale čelila im s pohľadom upretým k nebu. Už od detstva bola veľmi cieľavedomá. Každý krok, ktorý urobila, smeroval k cieľu s Božou pomocou a pod Máriiným vedením. Bola odhodlaná ho dosiahnuť osobnou modlitbou, ktorá ju udržiavala vo vzťahu s Pánom, od ktorého dostávala milosť, ktorá živila jej vieru.

Chiara bola tiež veľmi otvorená, jej úcta k druhým neoslabovala jej vieru, pretože bola vždy dôsledná, ale nikdy nie arogantná, nikdy sa nevnucovala, nepresadzovala svoje myšlienky, ale dosiahla to čo chcela najmä príkladom svojho života, a bola tiež pripravená pokorne uznať svoje chyby.

Ocitli sme sa ako Mária pod krížom, prijali sme, to čo sa jej stalo ale nechápali sme to. Chiarin pokoj nám však otvoril okno do večnosti a dodnes nám vrhá svetlo. Bolo pre nás ťažké odprevadiť ju na prah raja a nechať ju odísť, ale v tej chvíli sa zjavila taká milosť, ktorá nám dala nahliadnuť do Božieho plánu a zabránila nám upadnúť do zúfalstva.

Ako rodina sme si vyskúšali, aké dôležité je vychovávať a vzdelávať naše dcéry, pričom sme si uvedomovali, že nie sú naše a nie sú právom, ktoré môžeme mať za každú cenu, sú predovšetkým darom a tí, ktorí ich dostávajú, si musia byť vedomí, že ich úlohou je sprevádzať ich len do tej miery, do akej sa to od nich žiada.

Jej obetované utrpenie prinieslo veľa ovocia a dalo nám poznanie, že nemôžeme nasledovať Krista bez prijatia kríža. S veľkou radosťou sme v roku 2018 boli svedkami otvorenia diecéznej fázy procesu blahorečenia. Keď Boh otvorí dvere, nikto ich nezavrie, a keď ich zavrie, nikto ich neotvorí.

3. Povolanie odpúšťať

Svedectvo manželov Paula a Germaine Balenzovcov


Paul:

Sme Paul a Germaine Balenza, pochádzame z Konžskej demokratickej republiky.

Civilné aj cirkevné manželstvo sme uzavreli v roku 1995.

Sme teda manželia už 27 rokov a náš manželský život má svoje vzostupy a pády ako všetky páry.

Germaine:

Minulý rok, v dvadsiatom šiestom roku nášho manželstva, som zažila niekoľko neprijateľných situácií:

- Opakovanú neveru môjho manžela;

- Nedostatok úprimnosti v jeho živote so mnou;

- Nesprávne hospodárenie s rodinným majetkom;

- Pocit, že mu moc stúpla do hlavy a že už o mňa nemá záujem.

Preto som sa rozhodla odísť z domu a žiť so svojou sestrou.

Paul:

Samému s našimi troma už veľkými chlapcami, ktorí túto situáciu prežívali ako strašný šok, sa môj život stal neznesiteľným.

Počas viac ako ročnej neprítomnosti mojej manželky som prežil veľa ťažkostí, pretože som nikdy v živote nemohol pomýšľať na rozvod, ja, čo sa veľmi angažujem v pastorácii a som predsedom katolíckych poslancov v mojej krajine.

Cítil som sa úplne stratený, najmä preto, že moja manželka považovala za vhodné zverejniť všetky moje domnelé pochybenia na sociálnych sieťach. Cítil som sa ponížený.

Germaine:

Tvárou v tvár tejto situácii sa ma niektorí ľudia snažili priviesť k rozumu, zatiaľ čo iní robili všetko pre to, aby situáciu v mojom manželstve ešte zhoršili. Naše dve rodiny sa spojili, aby nás zmierili, ale moje rozhodnutie rozviesť sa zostalo pevné.

Prerušila som všetky kontakty s manželom a rozhodla som sa začať nový život.

Paul:

Všetky vyjednávania, na ktoré sa podujali naši krstní rodičia i spoloční priatelia našich rodín zlyhali. Ale Pán, prítomný v našom manželstve, odpovedal na hlbšiu túžbu v mojom srdci a zachránil naše manželstvo. Tak som si uvedomil, že s manželkou patríme do združenia laických katolíkov s názvom „Spoločenstvo kresťanských rodín“, ktorého poslaním je posväcovanie manželských párov a rodín a požiadal som o sprevádzanie starším párom z tejto komunity.

Pán sa dotkol aj Germaininho srdca a ona prijala pomoc komunity.

Stretávali sme sa veľmi pravidelne, najprv každý zvlášť a potom spolu dlhých päť mesiacov.

Germaine:

Tieto stretnutia nám umožnili povedať si navzájom do očí tvrdú pravdu, vyprázdniť svoje srdcia od nenávisti, hnevu, zloby a iných negatívnych pocitov.

Pod vedením staršieho páru sme absolvovali duchovné cvičenia. S našimi vedúcimi sme dokonca absolvovali trojdňovú duchovnú obnovu mimo hlavného mesta. Na konci tejto duchovnej obnovy sme si úprimne odpustili a rozhodli sme sa pokračovať v spoločnom živote. Boh bol s nami a dal nám silu na túto cestu.

Paul:

V prítomnosti našich dvoch rodín sme poprosili naše deti o odpustenie. Sprevádzajúci kňaz prišiel požehnať náš nový domov a pomohol nám verejne obnoviť naše manželské sľuby počas eucharistickej slávnosti.

Odvtedy žijeme spolu s našimi tromi deťmi a vrátila sa nám harmónia a šťastie. Takto odpustenie v spojení s modlitbou prináša ovocie v našich životoch.

Ďakujeme vám.

4. Povolanie k pohostinnému prijatiu

Svedectvo Iryny a Sofie Kožuškových, matky a dcéry, ukrajinských utečeniek, a manželov Pietra a Eriky Chiriacovcov, rímskej rodiny so šiestimi deťmi, ktorá ich prijala vo svojom dome v Ríme.

Iryna:

Volám sa Iryna a spolu s dcérou Sofiou sme prišli z Ukrajiny. Desať dní po začiatku vojny sme opustili náš domov v Kyjeve, žiaľ, už nebolo možné zostať v našej krajine. Dúfali sme, že konflikt nespôsobí toľko obetí a škôd a čoskoro sa skončí. Preto sme sa presťahovali na západ Ukrajiny, do bezpečnejšej oblasti, ale po niekoľkých dňoch nám manžel zavolal, že odchádza autobus do Talianska. Veľmi naliehal a hovoril, že je to príležitosť, ktorú musíme využiť, pretože nikde v krajine by sme neboli v bezpečí, ak by vojna pokračovala.

Rozhodnutie odísť nebolo ľahké, spôsobilo mi veľa utrpenia. Na jednej strane som chcela byť s dcérou na bezpečnom mieste a spať bez strachu a hluku, ktorý sme počuli z bojov, bez sirén... Na druhej strane sme nevedeli, aká situácia nás čaká v Taliansku. Bola som neistá, smutná a plná pochybností, že opúšťam časť svojej rodiny na Ukrajine, manžela a starých rodičov, nevedeli sme, kam pôjdeme do Talianska, ako budeme žiť a ako bude dcéra pokračovať v štúdiu. Nemali sme žiadnu istotu.

Dnes ďakujem Bohu za to, že nám poslal do cesty veľa dobrých ľudí, ktorí nám pomohli a ukázali veľké srdce tým, že nám dali pomoc a nádej. Momentálne nás hostí rodina Pietra a Eriky, ktorí nám ponúkli novopostavený byt pod ich domom, kde žijú. Hoci majú veľmi početnú rodinu so šiestimi deťmi, prijali nás s láskou. Sme veľmi vďační za toto prijatie a pohostinnosť, za pomoc ich priateľov a farského spoločenstva. Hoci sa nám darí dobre, veľmi nám chýba naša rodina a naša krajina. Túžime sa vrátiť domov, nevieme, kedy sa to stane, ale nestrácame nádej.

Okrem toho všetkého mám veľmi vážne zdravotné problémy, na Ukrajine som mala podstúpiť operáciu, ale všetko sa zastavilo so začiatkom vojny. Veľmi ma to znepokojilo, bolo mi veľmi zle a nevedela som, čo mám robiť. Pietro a Erika ma upokojovali, hovorili, že musím mať odvahu a že Boh sa postará. Zo začiatku sa všetko zdalo nemožné, pretože tu v Taliansku sú vysoké náklady a veľmi dlhé čakacie lehoty, preto som sa modlila a s dôverou prosila Pána o pomoc.

Po niekoľkých dňoch mi Pietro povedal, že bude možnosť navštíviť nemocnicu Gemelli, a to úplne zadarmo. Boh ma vypočul, bola to lekárska návšteva, ktorú mi darovala Prozreteľnosť! Lekár mi po vykonaní niekoľkých testov povedal, že budem musieť podstúpiť veľmi vážnu a invazívnu operáciu. Neskôr som musela podstúpiť ďalšie veľmi drahé lekárske vyšetrenie, mala som obavy, ale lekár bol veľmi ochotný a veľkorysý, prijal ma zadarmo a zariadil mi bezplatnú operáciu na súkromnej klinike. Aj to bol konkrétny znak Božej prozreteľnosti a lásky k blížnemu.

Sofia:

Som Sofia, mám 17 rokov a som tu s mamou v Ríme už dva mesiace. Veľmi sa trápim, chýba mi život na Ukrajine, opustila som všetkých svojich priateľov a najbližších, chýbajú mi starí rodičia a mám strach aj o štúdium, pretože tento rok mám nastúpiť na univerzitu. Vďaka ľuďom, ktorí nám pomáhajú, hľadám tu nejaké príležitosti pre svoju budúcnosť a ďakujem svojej mame, ktorá ma priviedla preč z vojny.

Nedávno som začala chodiť na kurz angličtiny, ktorý sa mi veľmi páči, sú to bezplatné hodiny pre ukrajinské deti, som rada, že môžem študovať spolu s ostatnými deťmi a zažiť trochu normálnosti. Začal som aj kurz karate, je to moja prvá skúsenosť s bojovým športom. Je pravda, že každá zmena nie je ľahká a prináša utrpenie, ale som si istý, že nás posilňuje. To všetko je možné vďaka Bohu, ktorý je dobrý a pomáha nám, a tiež vďaka štedrosti vás všetkých.

Pietro:

Volám sa Pietro, mám 30 rokov a som 10 rokov ženatý s Erikou. Máme šesť detí: Alessio má 11 rokov, Benedetto 8 rokov, Giuseppe 6 rokov, Emanuele 4 roky, Tommaso 2 roky a Teresa 1 rok. Irynu a Sofiu sme neprijali preto, že by sme boli dobrí, naozaj sme slabí a ako každý máme ťažkosti v manželstve a s deťmi, ale viera v Pána nás inšpirovala, aby sme sa otvorili ich prijatiu. Prežívame Neokatechumenátnu cestu viery vo Farnosti sv. Františka vo štvrti Acilia na južnom okraji Ríma.

Boh nám v našej histórii veľmi pomohol, cítili sme sa prijatí a milovaní v ťažkom období nášho života, keď sme zistili, že čakáme dieťa, mal som len 18 rokov. Pán sa dal spoznať a vstúpil do nášho utrpenia, miloval nás bez toho, aby nás súdil; farské spoločenstvo nás tiež prijalo, pomáhalo nám a podporovalo nás v našich ťažkostiach. Hoci sme už čakali dieťa, pozvali nás, aby sme pred svadbou prežili kresťanské zasnúbenie. Pán nám osvietil cestu, vzali sme sa a viera nám pomohla prijať deti, ktoré nám Boh dal, zmieriť sa s prosbou o odpustenie a odovzdať vieru našim deťom.

Hovorím to preto, aby som zdôraznil, že Irynu a Sofiu hostíme z vďačnosti voči Bohu, pretože lásku, ktorú sme zadarmo prijali od Pána a jeho Cirkvi, môžeme dávať len zadarmo. Bez pomoci a sily viery by sme neprijali nikoho; cítili sme, že ponúkame svoju disponibilitu bez akejkoľvek pretvárky, pretože sme presvedčení, že prijať druhého, ktorý trpí, znamená prijať Krista.

Erika:

Ja som Erika. Pre mňa bolo prekvapením, keď nás zavolali, aby sme prichýlili Irynu a Sofiu, nevedela som, aké to bude, pretože pohostenie môže byť nepríjemné, niekedy je to ťažké, musíte sa trochu vzdať vlastných zvykov. Hneď od začiatku sme s Pietrom pocítili túžbu ponúknuť našu ochotu k pohostinnému prijatiu. Cítili sme, že je to pozvanie od Boha, aby sme sa vzdali časti svojho pohodlia a prijali bratov a sestry v ťažkostiach, čo by našej rodine prospelo.

Naša farnosť, naše rodiny a komunita nám veľmi pomohli a podporili nás. Bolo to tiež dôležité znamenie pre naše deti. Počas rodinnej modlitby sme sa s deťmi podelili o myšlienku prijatia rodiny, ktorá uteká pred vojnou, a vysvetlili sme im, že prijatie druhého je ako prijatie Ježiša. Boli veľmi šťastní a tešili sa na príchod tejto ukrajinskej rodiny. Pre celú našu rodinu je príchod a prítomnosť Iryny a Sofie v našom živote veľkým požehnaním z Neba!

5. Povolanie k bratstvu

Svedectvo Zakie Seddiki Attanasiovej

Dobrý deň, volám sa Zakia a som matkou troch krásnych dievčat: Sofie, päťročnej, a dvojičiek Lilie a Miral, štvorročných. Môj manžel s nami nie je už asi rok a pol. Luca, taliansky veľvyslanec v Konžskej demokratickej republike, bol vo februári 2021 zabitý na ceste na návštevu potravinového projektu OSN pre deti. Nerada o ňom hovorím v minulom čase, pretože Lucu vždy cítim vedľa seba. A ja som tu, aby som vám porozprávala o našej rodine, ktorú sme spolu s ním budovali tehličku po tehličke, s láskou a vernosťou. Ale dnes vám poviem aj o svojej rodine, zranenej, skrz to, čo sa stalo s Lucom, ktorý je síce ďaleko, ale každý deň cítime jeho prítomnosť.

Je pre mňa cťou podeliť sa o tento veľký príbeh lásky v prítomnosti pápeža Františka: naše tri malé dievčatá, ktoré nepoznali postavu pápeža, si mysleli, že je to lekár, keď ho prvýkrát stretli, keď ho videli oblečeného v bielom. A nemýlili sa: pápež je totiž lekár, ktorý sa stará o duše všetkých kresťanov, ktorý sa vždy stará o tých, ktorí potrebujú útechu. Ďakujeme!

Ja som Maročanka, z Casablanky, moslimského vierovyznania. Luca je katolík, ktorý vyrastal v provincii Limbiate a má veľké skúsenosti s oratóriom, stretnutiami s komunitou Taizé a Svetovými dňami mládeže. Rozdielnosť náboženstva v našej rodine nikdy nebola prekážkou, práve naopak.

Vzali sme sa v roku 2015 v kostole v Limbiate [na základe dišpenzu zmiešaných manželstiev – pápeža Pavla VI. – pavlovský dišpenz] a zároveň sme oslávili marockú svadbu v Casablance. Rozmanitosť našich náboženstiev nás určite obohatila: založili sme našu rodinu na autentickej láske, úcte, solidarite a dialógu medzi našimi kultúrami.

Láska bola kľúčom k prekonaniu všetkých rozdielov a ťažkostí: s manželom sme sa naučili dôležitosti komunikácie a počúvania, najmä v tých najzložitejších chvíľach, keď sme sa ako manželia ocitli v ťažkých krajinách, od Nigérie po Kongo.

Krok za krokom sme sa naučili žiť spolu bez vzájomného odsudzovania, pretože sme vždy verili v toho istého Boha, ktorý nás v dvoch rôznych svätých knihách, v Biblii a Koráne, žiada, aby sme milovali blížneho, aby sme konali dobro a nikdy nie zlo, aby sme rešpektovali iných.

V našom dome boli tieto dve knihy vždy prítomné, vždy sme ich čítali našim dievčatám a s Lucom sme sa často, ruka v ruke, spoločne modlili na akomkoľvek mieste alebo v akejkoľvek časti sveta. Spoločne sme sa modlili v kostole a spoločne sme sa modlili v mešite k jedinému Bohu, ktorý nás miluje a zachraňuje. S úctou jeden k druhému sme spoločne a s radosťou oslávili Vianoce a tiež Ramadán, ktorý nám priblížil utrpenie každého dieťaťa, ktorému každý deň chýba jedlo a voda.

S manželom sme sa rozhodli založiť rodinu napriek mnohým kultúrnym rozdielom, pretože naša láska bola vždy silná a slobodná. Je pravda, že sem-tam to bolo ako na horskej dráhe, ale naše tri malé dievčatá posilnili naše puto, vďaka ktorému sme bez problémov prekonávali prekážky, kritiku a utrpenie. Dúfam, že naša rodina môže byť príkladom pre tých, ktorí potrebujú veriť v zdravú a pravú lásku, pre tých, ktorí žijú v odlišnostiach a ťažkostiach. Pretože sme to zvládli s úsmevom, držiac sa za ruky, modliac sa a milujúc tých, ktorí nám dali život.

Aj dnes, keď Luca už nie je medzi nami, táto láska, práve preto, že je zdravá a pravdivá, pokračuje. Je to láska, ktorá nevybledne, ktorá nikdy neumiera.

Niektorých to môže odradiť: je veľa žien ako ja, ktoré zostali samy s deťmi. Každú chvíľu počujete o „odvážnych matkách“. Mám šťastie: mám svoju odvážnu mamu Maliku, ktorá mi každý deň pomáha a podporuje ma. A potom je tu vždy Luca, ktorý ma miluje a dáva mi silu vychovávať naše dievčatá. Vždy je nás päť: aj keď je ďaleko, cítime ho vedľa seba! V našej rodine nikdy nemôže chýbať láska, pretože práve týmto citom bola vytvorená a posilnená. Mojou dnešnou úlohou je pokračovať v nej. A ja mám za úlohu odovzdať túto lásku, ktorá sa zrodila s Lucom, našim malým dievčatám.

Možno prídu chvíle skľúčenosti, najmä večer, keď nastane ticho, keď by som potrebovala, aby môj manžel bol pri mne, aby rozosmial naše tri princezné, aby im prečítal rozprávku, aby im porozprával o svojich tisíckach dobrodružstiev. Ale som si istá, že aj tak vyrastú silné, usmievavé a úprimné ako ich otec. Život môže byť nespravodlivý, ale my nesmieme a nemôžeme podľahnúť skľúčenosti! Naopak, musíme ďakovať za dar našej rodiny, ktorá napriek tomu, že je zranená, pokračuje vďaka zvláštnemu lieku: láske a možnosti dodať odvahu tým, ktorí trpia.

Kto vie, koľko rodín trpí viac ako tá naša! Chce sa mi povedať: odvahu! Nie ste sami! A hoci Luca už nie je medzi nami, zostáva pre Sofiu, Liliu a Miral svetlom, ktoré nám môže pomôcť šíriť hodnoty mieru, lásky a spravodlivosti ako občanom sveta. V tejto súvislosti bol Luca ako manžel a veľvyslanec prvým podporovateľom mimovládnej organizácie, ktorú som založila pod názvom Mama Sofia na pomoc ženám a deťom z ulice v Afrike.

Práve s cieľom odovzdať jeho odkaz hodnôt a duchovného dedičstva sa v deň prvého výročia jeho smrti Mama Sofia „znovuzrodila“ ako nadácia, ktorá dnes podporuje mier, spravodlivosť a solidaritu medzi ľuďmi prostredníctvom kultúrnych aktivít v spoločenskom záujme a ktorej cieľom je pomáhať najmä mladým ľuďom a deťom v zaostalých alebo rozvojových krajinách. To, čo sa stalo Lucovi v Kongu, nám dodáva viac sily pomáhať slabým, najmä v tejto krajine: oni nie sú vinní, ale veľmi potrebujú lásku a pomoc!

Na záver chcem všetkým popriať, aby vaše rodiny boli aj v kultúrnych rozdieloch a utrpení miestom, kde vždy nájdeme svetlo a istotu, že Boh nás nikdy nenechá samých.

(Preklad: Vatikánsky rozhlas - Vatican News, TV LUX - Cyril Jančišin)

-jb-