Kardinál Zen Zatknutý - Prepustený na Kauciu

90-ročného kardinála Josepha Zena zatkla v Hongkongu (11. mája) bezpečnostná polícia na základe obvinenia z údajného "spolčenia so zahraničnými …
Hanka Kraská
Benevakantizmus je škandalózny a nezmyselný
Edward Fesser

David Stove vo svojej knihe Platónov kult a iné filozofické hlúposti poznamenáva, že istý argument, ktorý kedysi uviedol filozof vedy Imré Lakatos, „je škandalózny a nezmyselný zároveň“ (s. 8). Myslel tým to, že Lakatos predkladal isté historické príklady, pričom niektoré detaily, ako sám zároveň priznal, si sám vymyslel. Pointou je, …More
Benevakantizmus je škandalózny a nezmyselný
Edward Fesser

David Stove vo svojej knihe Platónov kult a iné filozofické hlúposti poznamenáva, že istý argument, ktorý kedysi uviedol filozof vedy Imré Lakatos, „je škandalózny a nezmyselný zároveň“ (s. 8). Myslel tým to, že Lakatos predkladal isté historické príklady, pričom niektoré detaily, ako sám zároveň priznal, si sám vymyslel. Pointou je, že akokoľvek zlé je takéto falošné argumentovanie, ešte horšie je, že celý zmysel svojej argumentácie zničíte, ak priznáte že práve toto robíte. Nebudem teraz riešiť, či je Stoveova charakteristika Lakatosa spravodlivá. To, čo ma teraz zaujíma, je všeobecne idea postoja, ktorý je zároveň škandalózny a nezmyselný.

Nemôžem si pomôcť, ale keď vidím, že niektorých konzervatívnych katolíckych kruhoch je stále populárnejší „benevakantizmus“ – teória, že Benedikt XVI. je stále pápež, a teda František je protipápež, spomeniem si na Stoveovu poznámku. (To slovo som odvodil od „Benedikt“ a „sedevakantizmus.“ Ten pojem sám v sebe nedáva veľký zmysel, keďže tento postoj netvrdí, že dnes pápeža nemáme (ako sedevakantizmus) a preto niekto uprednostňuje označenia, ako napr. „rezignacionizmus“ alebo „beneplenizmus“ z dôvodov, ktoré si môžete vygoogliť, ak chcete. Mne sa však ten výraz páči.)

Možno si myslíte, že to nestojí za komentár. Mám pre to dva dôvody a síce, že je to škandalózne a že je to nezmyslené.

Je to škandalózne, pretože tí, ktorí to hlásajú, vedú katolíkov do ťažkého hriechu schizmy, t. j. odmietajú patričnú podriadenosť Rímskemu veľkňazovi, ktorým je (či sa nám to páči alebo nie) František. A hoci je to názor len malej menšiny, niektorí z nich sú veľmi vplyvní. Nerobím tu záver o vine tých, ktorí tento názor prijali. Mnohí sú to dobrí ľudia, z pochopiteľných dôvodov sú hlboko znepokojení stavom Cirkvi a sveta. Ale o tom, že ide o omyl, nemožno dôvodne pochybovať.

Druhý dôvod, pre ktorý to treba komentovať je, že je to nezmysel. Táto teória je vnútorne nekoherentná a sebazničujúca, ale spôsobom, ktorý sa mi zdá filozoficky zaujímavý. Aby sme si to lepšie ukázali, začnime s predstavením motivácie ľudí, ktorí túžia, aby bol benevakantizmus pravdivý (na rozdiel od argumentov, ktoré preň uvádzajú – k tým sa dostanem o chvíľu).

Nie je ničím novým, že pápež František v priebehu rokov predniesol množstvo teologicky veľmi problematických vyhlásení (o svätom prijímaní pre tých, ktorí žijú v cudzoložnom vzťahu, treste smrti a iných veciach) a urobil množstvo veľmi problematických skutkov (napríklad zrušenie Benediktovho motu proprio o latinskej omši, Pachamama a pod.). Tieto kontroverzie som už mnohokrát rozoberal na svojom blogu a nebudem to tu celé opakovať. Pre potreby tohoto textu zdôraňujem, že benevakantisti predpokladajú, že problém, ktorý predstavujú Františkove sporné vyhlásenia a činy, by sa vyriešil, ak by sa ukázalo, že Benedikt je stále pápežom. V tom prípade totiž problematické výroky nevyslovil skutočný pápež, takže netreba vysvetľovať, ako sa pápež mohol dopustiť takýchto chýb.

Problém je, že toto „riešenie“ je jednoducho zbytočné. Cirkev vždy uznávala, že pápeži sa môžu mýliť, keď nehovoria ex cathedra, a nech si už niekto o Františkových kontroverzných výrokoch a činoch myslí čo chce, ak sú bludné, spadajú do kategórie možných pápežských omylov. František možno povedal a urobil teologicky pochybnejšie veci, než najznámejší blúdiaci pápeži minulosti (napr. Honorius a Ján XXII.), ale sú to pochybné vyhlásenia a činy rovnakého druhu. Problém je mimoriadne vážny, ale opäť je v medziach toho, čo Cirkev a jej verní teológovia vždy pripúšťali, že sa môže stať, v súlade s jasne definovanými podmienkami pre neomylnosť pápežského učenia. (Tento problém som podrobne riešil inde, napríklad tu a tu.)

Ale to nie je to hlavné, na čo myslím, keď hovorím, že benevakantizmus je zbytočný. Aby sme to pochopili, musíme pochopiť celú argumentačnú líniu. V roku 2016 arcibiskup Georg Gänswein, osobný sekretár Benedikta XVI., predniesol dnes už známy prejav, v ktorom povedal, že pápežovou rezignáciou bol vytvorený „rozšírený“ Petrov úrad s dvoma členmi, „aktívnym“ a „kontemplatívnym“. Petrov „munus“ – čo môže znamenať „službu, povinnosť, vedenie, úrad alebo dar“ – je podľa arcibiskupa niečo, na čom sa Benedikt aj po odstúpení stále zúčastňuje. Jeho prijatie úradu pápeža v roku 2005 bolo „neodvolateľné“. Preto je podľa Gänsweina vhodné, aby si ponechal svoje pápežské meno, stále nosil pápežský biely odev a zostal vo Vatikáne.

Vzhľadom na to, ako blízko má Gänswein k Benediktovi, sú tieto poznámky všeobecne chápané ako vlastné názory emeritného pápeža. Vôbec neprekvapuje, že vyvolali údiv všetkých – a ako sa stáva, aj nádeje niektorých. Zdá sa totiž, že z nich vyplýva, že napriek svojej rezignácii si Benedikt o sebe v istom zmysle myslí, že ešte stále zastáva pápežský úrad, prinajmenšom čiastočne. A to viedlo k vzniku najmenej dvoch rôznych verzií benevakantizmu, ktoré sa opierajú o dve rôzne teórie, ako Gänsweinove názory spochybňujú platnosť Benediktovej rezignácie. Znejú takto:

Teória 1: Benedikt v skutočnosti nemal v úmysle rezignovať.
Podľa tejto teórie Benedikt rozlišuje pápežský úrad (v zmysle samotného úradu a jeho povinností) od služby, teda skutočného výkonu právomocí tohoto úradu. Benedikt sa zriekol podľa tejto teórie len toho druhého, ale nie toho prvého. To znamená, že si necháva pápežské meno, ale rozhodol sa odovzdať výkon služby inému, ktorým sa stal František. Z tohto dôvodu Gänswein hovorí, že František je „aktívnym“ členom tohto rozšíreného pápežského úradu. Benedikt, ktorý si teraz zachováva len „kontemplatívnu“ úlohu, je však stále tým, kto v užšom zmysle slova zastáva munus a tým aj pápežský úrad.

Teória 2: Benedikt mal v úmysle odstúpiť, ale nepodarilo sa mu to. Podľa tejto alternatívnej teórie mal Benedikt skutočne v úmysle rezignovať na pápežský úrad. Ale keďže zastáva názory uvádzané Gänsweinom, nepodarilo sa mu to platne urobiť. Dôvodom je, že funkcie pápežského úradu sa jednoducho nedajú rozdeliť tak, ako to Benedikt podľa teórie predpokladá. Preto bola jeho rezignácia založená na nesprávnom chápaní toho, čo robil a to ju ruší. Je teda stále pápežom.

Ani sekundu som si nemyslel, že by ktorákoľvek z týchto teórií bola hodnoverná. Ale predstierajme, že sú. Vyriešili by problém, ktorý majú vyriešiť – teda problém, že pápež hovorí a robí teologicky veľmi problematické veci? Ani v najmenšom, a preto hovorím, že benevakantizmus je nezmyselný.

Predpokladajme, že teória 1 je pravdivá.
Potom by bol František niečo ako Benediktov miestodržiteľ, konajúci v jeho mene a s jeho autoritou. Jeho slová a činy by mali autoritu, práve preto, že koná v mene Benedikta a v teda skutočnosti by to boli teda Benediktove slová a činy, najmä ak by Benedikt neurobil nič, aby ich napravil. (Tu si spomeňte na Akvinského učenie v Summa Theologiae II-II.182, že aktívny život „skôr slúži ako rozkazuje“ kontemplatívnemu, ktorý je mu nadradený. Ak by sa teda pápežstvo skutočne rozdelilo na „kontemplatívneho“ a „aktívneho“ člena, druhý bude nástrojom prvého.)

Ťažkosti sú očividné. Vyplývalo by z toho, že Františkove problematické slová a činy by boli v skutočnosti Benediktovými problematickými slovami a činmi. Preto by táto prvá verzia benevakantizmu nijako neprispela k vyriešeniu problému, ako pápež mohol povedať a urobiť také problematické veci, ako František. Len by to prenieslo zodpovednosť za tieto problematické slová a činy z Františka na Benedikta. Situáciu by to vlastne ešte zhoršilo, pretože by sme mali nielen pápeža, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za tieto problematické výroky a skutky, ale ktorý navyše necháva veriacich v neistote, kto je vlastne skutočný pápež. Benevakantisti si myslia, že Benedikt je lepší pápež ako František, ale v skutočnosti by táto prvá verzia ich teórie znamenala, že je ešte horší.

Predpokladajme, že platí teória 2.
Nie je to oveľa lepšie; ba v skutočnosti to môže byť ešte horšie. Po prvé, ani v tomto scenári sa Benedikt nejaví byť lepším obhajcom pravej viery ako František. Tá teória z neho skôr urobí pápeža neschopného a nespoľahlivého natoľko, že nerozumie ani podstate samotného pápežstva, ktoré má byť najmocnejšou baštou ortodoxie. Robí to z neho hlupáka, ktorý nevie, čím pápež v skutočnosti je, ani to, že pápežom je stále on sám. V skutočnosti by bol v schizme sám so sebou a vinný tým, že podrobil seba a ostatných veriacich protipápežovi!

To by bol lepší strážca ortodoxie ako František? Vážne?

Ale je to ešte horšie. Predpokladajme, že jedna z týchto dvoch verzií benevakantizmu je pravdivá. Čo má Cirkev robiť? V najlepšom prípade by sám Benedikt verejne podporil nejakú verziu tejto teórie. Ale to by bola katastrofa. Ak by podporil teóriu 1, v skutočnosti by povedal, že v tichosti dovolil, aby bola Cirkev ťažko klamaná a zle spravovaná takmer desať rokov – že bol celý čas pápežom, ale neplnil si svoje povinnosti ako pápež a to na základe novej teologickej teórie, ktorá nemá oporu ani precedens v historickom učení Cirkvi. Prečo by v takom prípade mal nejaký katolík dôverovať jemu alebo jeho magistériu? A samozrejme, milióny katolíkov by mu neverili, ani by neprijali toto šokujúce tvrdenie a naďalej by uznávali Františka ako pápeža. Znamenalo by to rozkol absolútne bezprecedentný v cirkevných dejinách a bez jasných prostriedkov riešenia.

Predpokladajme namiesto toho, že Benedikt by podporil teóriu 2 a oznámil niečo v tomto zmysle: „Hej, počúvajte všetci, ukázalo sa, že som predsa len pápež! Nikoho to neprekvapuje viac ako mňa, ale je to tak. Týmto okamžite pokračujem vo svojich povinnostiach a prikazujem Františkovi, aby odstúpil." Prečo by mal niekto považovať tento jeho výrok za rozumnejší než predchádzajúci, v ktorom oznámil svetu, že už nie je pápežom? V takom prípade, opäť, prečo by mal nejaký katolík ešte niekedy dôverovať jemu alebo jeho magistériu? A aj tu by milióny katolíkov neprijali toto vyhlásenie, ale usúdili by, že sa zbláznil, a naďalej by nasledovali Františka. Opäť by sme uviazli v bezprecedentnej a neriešiteľnej schizme.

Alebo predpokladajme – a to je zrejme oveľa pravdepodobnejší scenár – že Benedikt pôjde do hrobu bez toho, aby podporil akúkoľvek verziu benevakantizmu. Čo potom? Ak zomrie skôr ako František, ako by sme ešte niekedy mali mať platne zvoleného pápeža, ak vezmeme do úvahy, že toľko súčasných kardinálov vymenoval František, o ktorom benevakantisti tvrdia, že je antipápežom? Uviazli by vo všetkých problémoch, ktorým čelí sedesvakantizmus. A sotva by bolo lepšie, keby František zomrel skôr ako Benedikt, ktorý bude naďalej tvrdiť, že už nie je pápežom.

Označiť benevakantizmus za polovičaté riešenie by bolo príliš veľkorysé. Je to úplný teologický chaos. Neponúka riešenie problémov, ktoré vyvolávajú kontroverzné slová a činy pápeža Františka a v skutočnosti veci ešte zhoršuje. A navyše vedie katolíkov do ťažkého hriechu schizmy. Preto, ako hovorím, je to škandalózne a nezmyselné zároveň.

Okrem toho je to zarúbaná cesta, pretože o tom, že Benedikt právoplatne odstúpil, nemožno pochybovať. Kánon 332 § 2 Kódexu kánonického práva nám hovorí:

V prípade, že sa Rímsky veľkňaz zriekne svojho úradu, k platnosti zrieknutia sa vyžaduje, aby bolo slobodne vykonané a riadne oznámené, nie však aby ho niekto prijal.

Benedikt sa verejne a slobodne vzdal svojho úradu a ako odpoveď tým, ktorí špekulovali inak, verejne potvrdil, že jeho rozhodnutie bolo urobené slobodne. Výslovne tiež uznal, že pápež je len jeden a je ním František. Jeho rezignácia tak jednoznačne spĺňa kritériá platnosti stanovené kánonickým právom. Koniec príbehu.

Niektorí tvrdili, že rezignácia nemohla byť urobená slobodne, pretože, ako hovoria, bola vykonaná pod vplyvom mylnej teórie o pápežstve, konkrétne tej, ktorú opísal Gänswein. Ale toto je non sequitur, ako by mal vedieť každý katolík, ktorý pozná podmienky smrteľného hriechu – vážna vec, plné poznanie a slobodný súhlas. Nejde mi o to, že Benediktova rezignácia bola hriešna, ale skôr o to, že Cirkev rozlišuje konanie s plným vedomím a konanie so slobodným súhlasom. A kánonické právo podmieňuje platnosť pápežskej rezignácie len tým druhým a nie tým prvým. Aj keby teda Benediktova rezignácia bola urobená pod vplyvom mylnej teologickej teórie o pápežstve, bolo by to irelevantné, pretože bola urobená slobodne, a teda platne.

Niektorí budú napriek tomu trvať na tom, že Benedikt nekonal slobodne, pretože špekulujú, že bol vydieraný alebo z iného dôvodu konal zo strachu. Verejne to však poprel a po deviatich rokoch nikto neponúkol žiadny dôkaz, že je to pravda. Všimnite si tiež, že kánonické právo hovorí, že na to, aby bola rezignácia platná, nie je potrebné, aby ju „ktokoľvek prijal“. Preto ani Benedikt, ani nikto iný nie je povinný dokazovať k spokojnosti benevakantistov, že jeho rezignácia bola platná, aby bola skutočne platná.

Ale čo názory uvádzané Gänsweinom? Ak sú to naozaj aj Benediktove názory, nespochybňujú aspoň trochu jeho rezignáciu? Nie, vôbec nie. Sú to len osobné názory muža, ktorý je teraz len súkromným teológom, ktorý sa zjavne domnieva, že jeho nový úrad „emeritného pápeža“ je v niektorých ohľadoch analogický, ba dokonca preberá niečo z dôstojnosti a funkcií pápežského úradu – úradu, ktorý už nezastáva a o ktorom sám vyhlásil, že ho už nezastáva. Niekto môže jeho teóriu o povahe úradu „emeritného pápeža“ prijať alebo ju odmietnuť, ale to nie je podstatné pre to, či Benedikt platne odstúpil. A zostáva irelevantné, aj keby Benedikt tejto teórii veril pred rezignáciou, pretože aj vtedy by to nebolo nič iné ako Benediktov súkromný teologický názor a nie oficiálne učenie Cirkvi.

František a iba František je pápež. Môžeme nad tým trpko nariekať, ale taká je realita. A prvý krok pri vysporiadaní sa s realitou, ktorá sa nám nepáči, je postaviť sa jej tvárou v tvár. Nie utiahnuť sa do fantázie.
Hanka Kraská
Modlitba k Panně Marii Růžencové v Pompejích | Lumen de Lumine

Modlitba k Panně Marii Růžencové v Pompejích

Ve jménu Otce, Syna, Ducha svatého Amen.

Ó vznešená vítězná Královno,
ó Vládkyně nebes a země,
v jejímž jménu se nebesa radují a propasti se chvějí,
ó slavná Královno růžence, odevzdali jsme se ti,
jsme se tvými dětmi,
shromážděnými [duchovně] ve tvém chrámu v Pompejích v tento slav…More
Modlitba k Panně Marii Růžencové v Pompejích | Lumen de Lumine

Modlitba k Panně Marii Růžencové v Pompejích

Ve jménu Otce, Syna, Ducha svatého Amen.

Ó vznešená vítězná Královno,
ó Vládkyně nebes a země,
v jejímž jménu se nebesa radují a propasti se chvějí,
ó slavná Královno růžence, odevzdali jsme se ti,
jsme se tvými dětmi,
shromážděnými [duchovně] ve tvém chrámu v Pompejích v tento slavnostní den,
vyléváme náklonnost svého srdce
a s dětskou důvěrou
ti předkládáme svá utrpení.
Z trůnu milosti,
kde sedíš Královno,
obrať, ó Maria, svůj milosrdný pohled na nás,
na naše rodiny,
na Itálii, na Evropu, na svět.

Měj soucit s našimi těžkostmi, které nám ztrpčují život.
Hleď, ó Matko, kolik je to nebezpečí pro duši a pro tělo,
kolik pohrom a trápení nás ohrožuje.
Ó Matko, vypros nám smilování od svého božského Syna
a získej srdce hříšníků svou shovívavostí.
Jsou to naši bratři a tvoje děti, za které prolil svou krev sladký Ježíš,
a zarmucují tvé nejcitlivější srdce.
Ukaž se všem, že jsi,
Královno míru a odpuštění.

Zdrávas Maria...

Je pravda, že my, ač tvoje děti,
jsme první, kdo znovu křižují Ježíše ve svém srdci svými hříchy
a znovu probodáváme tvé srdce.
Vyznáváme to:
zasloužíme si nejtvrdší tresty,
ale pamatuješ, že jsi na Golgotě
s božskou Krví spoji la
závěť umírajícího Vykupitele,
který tě prohlásil za naši Matku,
Matku hříšníků.

Proto, jako naše Matka,
jsi naší Přímluvkyní, naší nadějí.
A my, pláčeme, pozvedáme k tobě své prosící ruce a
voláme: Milosrdenství!
Ó dobrá Matko,
smiluj se nad námi, nad našimi dušemi,
nad našimi rodinami, nad našimi příbuznými,
našimi přáteli, našimi zesnulými,
především našich nepřátel
a mnoha, kteří říkají, že jsou křesťané, a
přesto urážejí milované Srdce tvého Syna.

Dnes prosíme o milosrdenství pro zbloudilé národy,
pro celou Evropu, pro celý svět,
aby se mohli vrátit kajícně do svého Srdce.
Prosíme o Milosrdenství pro všechny, ó Matko milosrdenství!

Zdrávas, ó Maria...

Laskavě nás vyslyš!
Ježíš vložil do tvých rukou
všechny poklady svých milostí a svého milosrdenství.

Sedíš, korunovaná Královno,
po pravici svého Syna a
záříš nesmrtelnou slávou nad všemi chóry andělů.
Rozšiřuješ své panství,
kam až sahají nebesa
a podléhá ti země a všechna stvoření.

Ty jsi skrze milost všemohoucí,
proto nám můžeš pomoci.
Pokud bys nám nechtěla pomoci,
protože jsme nevděčné děti a nezasloužíme si tvou ochranu,
nevěděli bychom, na koho se obrátit.
Tvé Srdce matky nám nedovolí vidět nás,
tvé děti, jako ztracené.

Dítě, které vidíme na tvém klíně,
a mystická koruna, kterou spatřujeme v tvých rukou,
nás inspirují k důvěře, že budeme vyslyšeni.
A my ti plně důvěřujeme,
odevzdáváme se jako slabé děti
do náruče ze všech matek nejněžnější
a dnes od tebe očekáváme dlouho vytoužené milosti.

Zdrávas, Maria...

Prosíme Marii o požehnání


Nyní tě prosíme o poslední milost, ó Královno,
kterou nám nemůžeš odepřít v tento nejslavnější den.
Dej nám všem svou neustálou lásku
a zvláštním způsobem své mateřské požehnání.
Neodpoutáme se od tebe,
dokud nám nepožehnáš.

Požehnej
v tuto chvíli nejvyššímu papeži, ó Maria.

K prastaré nádheře tvé koruny,
k triumfům tvého růžence,
pro který jsi nazývána Královnou vítězství,
přidej ještě toto, ó Matko:
daruj triumf náboženství
a mír lidské společnosti.

Požehnej našim biskupům, kněžím
a zvláště všem těm, kteří horlili
za čest tvé Svatyně.
Nakonec požehnej všem, kdo jsou spojeni s tvým chrámem v Pompejích,
a všem, kdo pěstují a podporují pobožnost svatého růžence.

Ó požehnaný růženci Mariin,
sladký řetězi, který nás poutá k Bohu,
pouto lásky, které nás spojuje s anděly,
věži spásy v útocích pekelných,
bezpečný přístave při společném ztroskotání,
už tě nikdy neopustíme.

Buď nám útěchou v hodině smrtelného zápasu,
tobě patří poslední polibek života, než zhasne.
A poslední hláskou našich rtů
bude tvé sladké jméno,
Královno růžence z Pompejí,
naše drahá Matko,
Útočiště hříšníků,
svrchovaná těšitelko zarmoucených.

Buď blahoslavená všude, dnes i navěky,
na zemi i v nebi.
Amen.
Zdrávas Královno!
Tuto modlitbu, schválenou Posvátnou kongregací obřadů, obdařil Lev XIII odpustky sedmi let a sedmi karantén těm, kteří ji s kajícným a oddaným srdcem pronesou 8. května a první neděli v říjnu. ( Zapsáno 8. června 1887). Odpustky potvrzené navěky svatým Piem X. a použitelné pro duše v očistci (Reskript z 28. listopadu 1903). Pius XI. apoštolským listem z 20. července 1925 potvrdil
a udělil také plnomocné opdpustky těm, kdo tuto prosbu přednesou, a přistoupí ke svaté zpovědi a přijímání..
Tuto prosbu s názvem Akt lásky k Panně Marii složil v roce 1883 blahoslavený Bartolo Longo, který vyzýval věřící, aby na konci modliteb, které složil, recitovali Zdrávas Maria a přidali modlitbu za jeho blahoslavenou duši .
U.S.C.A.E.
áno čína je vlastne hotové nebo na zemi a nie je vlastne najhorším hybridom čo napríklad porcuje väzňov na orgány podotýkam živých ľudí ešte to tak si pripustiť že zlo je rozprestreté všade na svete rozprávkové fandenie je akosi pohodlnejšie ako sa pozrieť pravde do očí
... ... PROKOP
pomocí neziskovek se tlačí Číny rokfelerská krysa. Čína právecm požaduje, aby neziskovky, placené z USA, vykázaly původ svých peněz a způsob používání těchto peněz v Číně - všecko samozřejmě pod hlavičkou svobody a lidských práv - ovšem ne číňanů, nýbrž rokfelerské satanské bestie. A sklerotický Zen to ušákům žere, jako by šlo o Krista samého, a ne o satana.