J. E. kardinál Jozef Tomko: Odkaz národu. Prejav prednesený v Slovenskej národnej rade dňa 25. apríla 1991 v Bratislave

J. E. kardinál Jozef Tomko: Odkaz národu. Prejav prednesený v Slovenskej národnej rade dňa 25. apríla 1991 v Bratislave

„K upevneniu jednoty je potrebná silná snaha o spoločné dobro, o spoločné hodnoty, silné povedomie národného bytia a ochota obetovať drobné, čiastkové osobné záujmy pre vyššie hodnoty“.
Vážený pán predseda Slovenskej národnej rady, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážené dámy a vážení páni,
s pohnutím a veľkou úctou stojím tu dnes pred vami ako vrcholnými predstaviteľmi slovenského národa, ako aj iných národností, ktoré žijú na území Slovenska. Ďakujem za pozvanie na túto návštevu, ktoré mi poslal predseda Slovenskej národnej rady, ako aj predseda vlády Slovenskej republiky, a to už pred nejakým časom.

Prichádzam k vám, ba vraciam sa s podobnými pocitmi, s akými som práve pred rokom, 22. apríla, sprevádzal Jána Pavla II. na jeho historickej návšteve, keď z vrtuľníka požehnával baziliku Sedembolestnej patrónky Slovenska v Šaštíne, obdivoval Devín a Bratislavský hrad a keď potom vo Vajnoroch významne pobozkal slovenskú zem. Zanechal nám odkaz, ktorý by nemal padnúť do zabudnutia.

Po 45 rokoch pobytu v cudzine, po dlhoročnom pôsobení v srdci kresťanstva, po desiatkach ciest do rôznych svetadielov – skoro každý rok navštívim priemerne tri kontinenty – som sa stal tak trochu „svetobežcom“, mojím domovom sa stal svet. Napriek tomu mi v srdci ostávajú živé pojmy a skutočnosti ako rodný dom, materinská reč, otcovská brázda, a neraz mi zaznie v duši báseň Andreja Žarnova „Ó, zem ty, krásna, sladká mati moja!“ A tak i dnes prichádzam k vám ako svoj k svojim, ako Slovák, s dojatím, s úctou i bratskou otvorenosťou.

Krátko po vymenovaní za kardinála a za hlavu katolíckych misií vo svete som sa mal predstaviť na zhromaždení riaditeľov misijných diel z celého sveta, ale najmä z tretieho sveta. Povedal som im jednoducho, že pochádzam z malého slovenského národa, ktorý málokto pozná a ktorý nikdy nemal kolonizačné a imperialistické sklony panovať nad inými, ale sa musel skôr boriť o národnú, kultúrnu, ba aj fyzickú existenciu a sebazáchovu a zachoval si ju vďaka geniálnemu zaštepeniu kresťanstva do vlastnej kultúry, vďaka cyrilometodskej inkulturácii, ktorá je i dnes predôležitou misionárskou metódou evanjelizácie.

Rôzne životné skúsenosti ma takto prinútili, aby som si ešte viac prehĺbil svoje národné povedomie a neraz sa zamyslel nad stavom slovenského národa, nad jeho zemepisným, kultúrnym, charakterovým, jazykovým položením, a teda aj nad jeho poslaním a nad zmyslom našich dejín v terajšom svete a v Európe.

Dnes by som sa chcel podeliť aspoň o niektoré pozorovania a závery s vami, ako predstaviteľmi nášho národa a všetkých obyvateľov Slovenska, a vyvodiť z nich niekoľko dôsledkov. Bezpochyby, takáto náročná téma by si vyžadovala štúdie, debaty a kongresy, ale koleso dejín sa neúprosne točí a núti všetkých Slovákov, najmä tých, čo sú zodpovední za osudy národa, aby si uvedomili historické, zemepisné, politické a kultúrne súvislosti, v ktorých národ žije a kráča smerom do budúcnosti.

Ponajprv voľačo o láske k národu a o službe spoločnému dobru. Zdôrazňovať dnes na Slovensku národ sa môže zdať lacným „hejslováčením“. V cudzine sa však človek musí prejaviť a vysvetliť, kto je, predstaviť sa. A tu často narazí na ťažkosti. Mnohé národy si vytvorili svoj samostatný štát a pod názvom „národ“ (nation, nazione) rozumejú „štát“. Vlastne nemajú kategóriu pre národ ako taký. Vedia, čo je ľud. Lenže národ je čosi viac ako ľud. V niektorých afrických krajinách nejestvuje národ ako etnická skupina, lebo jestvujú iba kmene, ktoré spolu vytvárajú štát, a niekedy sú to iba maličké skupiny, čo sa ešte nezliali v národ.

Francúzske a anglické encyklopédie, azda cieľavedome zmanipulované a spracované v minulosti pre politické ciele, zväčša nepoznali heslo Slovák ako národ. Inde zas hlásiť sa za Slováka sa považuje za prehnaný nacionalizmus, niekedy za separatizmus. Povedať Slovák už znie takto. Hovorím vám rôzne reakcie, aké existujú. Je teda veľmi rozšíreným javom, že vzdelaní ľudia, ale najmä novinári, nepoznajú meno Slovák, a ak ho poznajú, nepovažujú Slovákov za osobitný samostatný národ. To sú fakty.

Našťastie Ján Pavol II. ako dobrý Poliak má aj v otázke národovedectva jasno a rozlišuje medzi prehnaným nacionalizmom a láskou k vlastnému národu, čiže pravým národovectvom, ako to vyjadril v dôležitom prejave v UNESCO roku 1980, keď povedal: „Právo národa na zabezpečenie svojej kultúry a svojej budúcnosti nie je ozvenou nijakého nacionalizmu, lež ide iba o trvalý ľudský zážitok a o ľudské výhľady rozvoja človeka.“ Mnohé jeho prejavy tohto roku sú na obranu práva každého, i malého národa, nech je to izraelský či palestínsky, alebo iný.

Osobne považujem národné cítenie za jeden z ušľachtilých citov ľudskej osoby a národnú príslušnosť a svojskosť za Boží dar. Verím, že každý človek sa z Božej prozreteľnosti narodí v istej rodine a v národe, ktoré si osobne nevyberá, ale sú mu dané. V tomto zmysle chápem básnické slová Solženicyna, že „všetky národy sú rozličné tváre Boha“, to jest sú Božími darmi. Ako spoločenstvo ľudí má však každý národ svoje pozitívne hodnoty i svoje negatívne vlastnosti. Držať sa národnej svojskosti bez preháňania a v úcte k iným národom, prehlbovať a zveľaďovať duchovné hodnoty a zušľachťovať vlastný národ môže iba pomôcť k dobrým vzťahom k iným národom a k budovaniu všeľudskej rodiny.

Z tohto hľadiska považujem vašu prácu za službu národu a celému spoločenstvu Slovenska, ktoré vás zvolilo, aby ste sa starali o jeho spoločné dobro. Starať sa a slúžiť. Služba je dokonca doslovný preklad latinského slova „minister“. Vás všetkých zvolil ľud, aby ste slúžili spoločnému dobru a obohacovali národ ozajstnými hodnotami. Spoločné dobro všetkých obyvateľov Slovenska na poli hospodárskom, sociálnom, kultúrnom, politickom, dobro, ktoré zahrňuje vytvorenie podmienok a atmosféry slobody aj pre náboženský a mravný rast všetkých, je pre vás najvyššou smernicou a vodítkom konania, ako to hovorí naša hymnická pieseň „Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí“.

Svet, ale najmä stredná a východná Európa, žije v prelomovom období. Padajú ideológie, múry, systémy, bloky. Vytvárajú sa nové systémy, kladú sa základy novej budúcnosti. Každý prelom je ako pôrod, prináša so sebou bolesti, ale aj radosť a nádej nového života. Prelom môže priniesť so sebou aj určitú krízu, ktorá sa má však stať krízou rastu k čoraz väčšej vyspelosti, zrelosti a zodpovednosti. Rast znamená súvislosť, kontinuitu vo všetkom, čo je zdravé, hodnotné, a očistu od všetkého škodlivého a negatívneho. Národ je tiež živý organizmus, ktorý podlieha týmto životným zákonom. Prelomové obdobie ho má priviesť k novej zrelosti, očistiť, obnoviť, omladiť, vzpružiť, zjednotiť.

Už vyše roka sa na Slovensku celkom právom hovorí o mravnej obrode národa i všetkých obyvateľov. Ak táto obroda nemá ostať okrídleným, no nakoniec prázdnym slovom, ktoré sa po čase ošúcha a nechá zapadnúť prachom zabudnutia, všetky zložky národa aj všetci obyvatelia, a najmä zodpovední činitelia musia priložiť ruku k dielu, poznajúc a rešpektujúc zákonitosť takej obnovy v životnom organizme, akým je národ. Národ je ako ľudská osoba alebo ako strom. Nežije bez koreňov a nežije bez budúcnosti. Vie prežiť krízu, krízu rastu iba z pravých hodnôt minulosti, ktoré ho prerodia v nové časy. Návrat k najhlbším koreňom národného bytia sa tak stáva obrodnou silou, silou pre nové obdobie v povedomí vlastnej totožnosti. Iba tak pohľad do vlastnej minulosti sa nestane nostalgiou, ale prerodzujúcou energiou a odvahou do budúcnosti, iba tak si môže národ uvedomiť zmysel svojho jestvovania v histórii.

Korene nášho národa tkvejú v cyrilometodskom dedičstve. Slováci sú priamymi dedičmi duchovného bohatstva, ktoré nám priniesli veľkí misionári svätý Cyril a svätý Metod. Ešte roku 1983 režim nasadil všetko, aby z ich diela, ktoré dnes obdivuje celý svet ako vzor inkulturácie, spravil čisto politickú, tzv. byzantskú misiu. A predsa Rastislavovi posli si žiadali od Michala III. „biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal ľudu vieru v zrozumiteľnom jazyku“. Preklad Biblie a liturgických kníh a výchova kňazov, to všetko sú náboženské ciele a náboženské diela. Isteže, vplyv týchto veľkých apoštolov evanjelia sa prejavil aj na občianskom a kultúrnom poli, ale podstata ich misie je náboženská, kresťanská.

A tak naši historici by mali zrevidovať pokrivené tvrdenia na základe objektívnych prameňov. Tie nám hovoria, že sme sa objavili na javisku kultúrnych dejín práve krstom. Prvé kultúrne slovo našich predkov bolo Božie slovo v preklade solúnskych bratov, ba dokonca prvé slovo evanjelia svätého Jána, ktoré tu s nami rozoberal na bratislavskej Teologickej fakulte prof. Ján Stanislav. To slovo je: „Iskoni bie Slovo a Slovo bie u Boga i Bog bie Slovo.“

Význam týchto faktov, myslím, nie je v našej súčasnej historiografii dostatočne docenený. Mexičan bude hľadať začiatky svojej kultúry, ktoré nie sú kresťanské, v spisoch Aztékov a iných kmeňov. U Slovákov je spojivo kultúry a kresťanskej viery hmatateľné v celej histórii už od samého začiatku. A tak vytrhnúť Krista a kresťanstvo z dejín Slovákov by znamenalo negovať a falšovať slovenské dejiny. Toto sú fakty. Kresťanská viera naozaj sprevádzala Slovákov cez celé dejiny. Kým väčšie národy zmizli z mapy sveta, viera a mravnosť zachránili malý slovenský národ pred zánikom a pred vymretím za rôznych vpádov, pohrôm, vojen, hladu a útlaku. Ako tvrdí Janšák, Slovensko malo pri sčítaní ľudu roku 1720 len 730 000 obyvateľov. Ako by mohol tento počet vzrastať, keby si národ nebol zachoval vysokú mravnú úroveň a rodinnú morálku?

Nejdem sa rozširovať o prítomnosti cyrilometodskej myšlienky v náboženských dejinách slovenského národa. Na túto tradíciu nadväzujú Spišské zlomky staroslovienskeho evanjeliára z 13. storočia, rukopisy misálov a breviár bratislavskej kapituly zo 14. storočia a potom nepretržitý rad literárnych a historických diel až po naše časy, a to – čo je zaujímavé – tak u reformovaných cirkví, ktoré cyrilometodskú tradíciu prijali nie pre úctu k svätým, ale ako vzácnu súčasť slovenských dejín, ako aj u katolíkov, a to západného aj východného obradu. Jedno však treba vyzdvihnúť ako príznačné pre slovenský národ: cyrilometodská myšlienka sa vynára v dobách najvyššieho útlaku ako mravná i národná energia, nie ako zradné spodné vody, ale ako obrodný prameň živej vody.

Od 16. storočia a od zavedenia tlačiarní je to nepretržitá procesia autorov, ktorí ju pestujú: Cantus catholici, Sinapius-Horčička, Ján Baltazár Magin, Samuel Timon, Adam František Kollár, Juraj Papánek, Juraj Palkovič, Juraj Fándly, kardinál Alexander Rudnay, Anton Bernolák, Ján Hollý, Andrej Radlinský, Ján Palárik, dvaja biskupi: katolík Štefan Moyses a evanjelický superintendent Karol Kuzmány, František Sasinek, Jozef Škultéty, Andrej Kmeť, až po naše storočie s menami ako Hodál, Stanislav, Miškovič, Eugen Paulíny, Silan, Hlbina, Haranta, Dilong, Beniak, Žarnov – aby som menoval iba niektorých mŕtvych.

Z kresťanských, ba priam cyrilometodských prameňov sa zrodilo pamätné Memorandum slovenského národa roku 1861. Z nich vznikla Matica slovenská i Spolok svätého Vojtecha. Odbaviť všetko toto bohatstvo posmešným názvom klerikalizmus, alebo ešte horším, by nebolo ani objektívnym, ani serióznym zhodnotením slovenských dejín a síl, ktoré utvárajú našu svojskosť a našu totožnosť. Bulhari, ktorým priniesli vieru a písomníctvo slovienski žiaci svätých Cyrila a Metoda, si zachovali pamiatku solúnskych bratov ako národný sviatok aj za ateistického režimu. O koľko viac si musíme uctiť ich pamiatku a zachovať ich dedičstvo my, Slováci, bez rozdielu náboženstva.

A tak mravná obroda národa musí čerpať z kresťanských koreňov a prameňov.
Konečne, akú inú morálku, spoločnú morálku chceme vynájsť? Nech sa však nikto nebojí, že tu ide o nejaký konfesionalizmus. Čo je kresťanské, opravdivo kresťanské, je hlboko ľudské. Alebo slovami Druhého vatikánskeho koncilu: „Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania.“

Návrat k vlastným koreňom znamená pre slovenský národ ozajstný a pravý humanizmus, úctu k človeku a k jeho najhlbším hodnotám. Mravná obnova sa začína práve tým, že si uvedomíme dôležitosť týchto hodnôt a dáme im prednosť v súkromnom i verejnom živote. Vy ste povolaní k tejto múdrosti a prezieravosti, vy máte kľúče k šťastnej budúcnosti národa.

Teda obnova. Obnova v čom a k čomu? Mravná obnova znamená veľa konkrétnych vecí. Dovolil by som si spomenúť, drahí rodáci, niekoľko aspektov, ktoré osobne považujem v tejto historickej chvíli za dôležité. Písal som tieto riadky pred vyše týždňom, dúfam, že majú svoju aktuálnosť aj dnes.

Ponajprv nám treba obnoviť základné črty našej slovenskej povahy, azda poškodenej systémom vzájomnej nedôvery, udávania a ohovárania. Slovákov si v cudzine oceňujú pre ich srdečný ľudský vzťah. „Ak zvoláš Slovák, nech sa ti ozve človek!“ – povedal by dnes Ján Kollár. Nech sa už naozaj vráti na Slovensko sloboda ducha a svornosti, ktorú túžobne čakal básnik: „Až sa zas budú básne čítať a v ľuďoch ľudí spoznáš zas“, alebo Marián Žiar, keď hovorí o dobe, „keď brat bude bratom a láska láskou“.

Túto ľudskosť a dobrosrdečný vzťah si musíme obnoviť ponajprv medzi sebou, v úzkom kruhu, v dedine, v meste, na pracovisku, v parlamente a potom ho rozšíriť ďalej. Lebo ako hovorí Vladimír Mináč v Dúchaní do pahrieb „Stať sa Slovákom, úplným Slovákom, znamená stať sa bratom všetkých ľudí. Taký je aj vznešený odkaz našich dejín“. Priznám sa vám, že táto črta slovenskej povahy je vzácnym darom, ktorý všetkým nám, aj mne, otvára cestu najmä v Afrike, Latinskej Amerike, ale aj inde. To však znamená prekonať príslovečnú slovenskú závisť hlavne voči vlastným krajanom.

Táto ľudská spolupatričnosť by sa mala prejaviť aj na národnom poli ako snaha po jednote a solidárnosti. V Amerike som počul poznámku, že kde sú dvaja Slováci, tam sú hneď tri strany. Vieme byť niekedy mimoriadne úslužní k cudziemu, a bezohľadne tvrdí k vlastným. Nech nás už večne nezaťažuje dedičstvo – povedal by som – kliatba Svätoplukových synov: nesvornosť. Je nás málo, sme vo svete neznámi. Ak sa ešte nebudeme vedieť zjednotiť v zásadných veciach, nikdy nič nedosiahneme, ba utrpíme ako národ iba škody.

K upevneniu jednoty je potrebná silná snaha o spoločné dobro, o spoločné hodnoty, silné povedomie národného bytia a ochota obetovať drobné, čiastkové osobné záujmy pre vyššie hodnoty. Nie nadiktovaná jednoliatosť a uniformita, ale povedomé zjednotenie sa mnohorakých síl za vyšším cieľom, ktorý je spoločný. Ako nás to učí veľký Augustín: in necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas, čo by sa dalo aplikovať takto: v základných otázkach jednota, v podradných sloboda a vo všetkých láska.

Druhá pripomienka: náboženské presvedčenie je dôležitou zložkou človeka, jedinca, rodiny i národa. Slovenskí biskupi vyslovili nedávno pozorovanie, že ešte stále vládne strach verejne priznať svoju náboženskú príslušnosť. Celé desaťročia vládcovia všetkými prostriedkami presviedčali národ o škodlivosti a zaostalosti náboženstva, o nezlučiteľnosti viery a vedy a o psychologickej rozpoltenosti, ktorú vraj viera spôsobuje. Vzbudzoval sa dojem, že pokrok vedie nutne k ateizmu, ktorý vraj triumfuje vo svete.

Môžem vám zo skúsenosti povedať, že náboženstvo je jedno z najhlbších a najtrvalejších zložiek života ľudstva, a to na každom kontinente. Rozširuje sa nie tak ateizmus, ako určitý druh agnosticizmu a sekularizácie spojenej s presvedčením, že náboženstvo patrí do čisto súkromnej sféry a nemá nič spoločného s verejným spoločenským životom. A takéto názory privádzajú na Západe k úpadku civilizácie a k zúfalému hľadaniu opory a istoty života, ba dokonca k mágii a paranáboženským formám.

Musíme sa preto čím skôr zbaviť odmietania a či takej ľahostajnosti voči náboženstvu, najmä voči kresťanstvu. Ako hovoria slovenskí biskupi vo svojom príhovore z 13. marca „vyrástli sme z cyrilometodského dedičstva a v ňom tkvejú korene nášho národa. Je našou povinnosťou pokračovať v našich kresťanských tradíciách, chrániť si vieru i na verejnosti“. Vyjadril by som to ešte ináč: každý múdry vládca vie, akú predôležitú úlohu má náboženstvo pre spoločnosť, pre verejnosť. A to nie je totalita. Prvý predpoklad viery je sloboda. Kresťan nikdy nebude ukladať totalitu. K spoločnému dobru patrí preto aj dať výraz a priestor náboženstvu vo verejnom živote a v spoločenskom zriadení.

A tak vyučovanie náboženstva v škole, isteže na základe slobodného prihlasovania sa, je základnou požiadavkou nielen pravej náboženskej slobody, ale aj ozajstnej mravnej obnovy. Vyučovanie náboženstva totiž nevedie len k znovuobjaveniu kresťanských koreňov Európy a k zisťovaniu toho, čo kresťanstvo pre náš kontinent v minulosti znamenalo, ale musí poukazovať, ako to zdôraznil Ján Pavol II. prednedávnom, „poukazovať aj na trvalú schopnosť kresťanskej viery prinášať nové plody neoceniteľnej hodnoty v duchovnom a mravnom, filozofickom a umeleckom, právnom i politickom vývoji dnešných európskych spoločenstiev“.

Preto Svätý Otec v tom istom prejave vyslovil (citujem): „Všetkým, ktorí sú zodpovední za spoločenský život, najmä politickým predstaviteľom jednotlivých štátov, presvedčenie cirkvi, že vyučovanie náboženstva nie je iba súkromnou záležitosťou, ale službou pre spoločné dobro. V Európe, ktorá uznáva práva človeka a občana, uskutočnenie takéhoto vyučovania zabezpečuje základné práva svedomia, ktoré by akákoľvek emarginácia alebo znehodnotenie hlboko ranili. Preto je aj potrebné,“ pokračuje Ján Pavol II., „aby právne normy a smernice boli tak jasne vyjadrené, že by zabezpečili v prítomnosti žiakov, v rozvrhoch a v školskej organizácii podmienky pre účinný a dôstojný priebeh vyučovania náboženstva vo verejnej škole podľa princípov takého istého postavenia kultúrneho a výchovného, aké majú ostatné predmety.“

Predvídať v regulačných plánoch miesto pre stavby kostolov a náboženských zariadení, spolu so školami, nemocnicami, kultúrnymi zariadeniami, je dnes pravidlom pre pokročilé a dobre organizované mestské správy. Používanie rozhlasu a televízie nemôže byť monopolom moci alebo záujmových skupín, lebo sú to jedny z hlavných prostriedkov vplyvu na verejnú mravnosť, ktorá sa má obrodiť.

Takisto sa zahraničie čuduje, že sa ešte stále objavujú náznaky podzemného boja a diskriminačných pokusov proti náboženstvu. Ako potom hovoriť o mravnej obrode a o kresťanských koreňoch nášho národa?

Mravná obroda zahrňuje všetko, čo je dobré, krásne a zdravé v našom ľude a národe. Netreba sa jej báť ako nejakého spiatočníckeho mravokárstva. Zahrňuje konkrétne napríklad statočnosť a spravodlivosť vo verejnom živote, vo verejnej správe, na pracovisku, zahrňuje tiež váhu s dvoma miskami, na ktorých sú práva a povinnosti a nestranná miera, rovnaká pre všetkých. Mravná obroda má znamenať zákonnú ochranu všetkých ľudských dobier a hodnôt, najmä tej základnej hodnoty – ľudského života od samého počatia až po dôstojnú smrť. Mravná obroda nemôže obísť rodinu, ktorá je základnou bunkou ľudskej spoločnosti, národného i náboženského spoločenstva. Tu má štátna správa a zákonodarci nesmiernu zodpovednosť priam za fyzickú existenciu národa.

Na začiatku tohto storočia sa Francúzi zachránili pred rýchlym úpadkom múdrou rodinnou politikou. Dnes skoro všetky západoeurópske národy začínajú proces vymierania s úpadkom rodiny. Na jednoduché zachovanie národa, čiže na reprodukciu potrebuje mať každá manželská dvojica aspoň 2,1 detí – to je priemer.

Ako sa potom dívať na rekordné druhé miesto na svete v potratoch, ktoré má republika hneď po Sovietskom zväze? A nás nie je 250 miliónov! A čo povedať o 116 zákonne povolených potratoch na 100 narodených detí v Bratislave? Tu už ide naozaj o osud národa, o jeho fyzickú existenciu. Isteže, tu treba rozvážnu politiku, ktorá sa nedá zviesť nikým a ničím, a ktorá vhodnými prostriedkami sleduje iba dobro rodiny a dobro národa.

Nakoniec dovoľte mi ešte jednu krátku úvahu spojenú s mravnou obrodou. Slovensko svojou polohou a historickým vývojom sa nachádza uprostred dvoch kresťanských tradícií – západnej alebo rímskej a východnej, alebo byzantskej. Tieto dve navzájom sa doplňujúce vetvy a kultúry ešte dnes jestvujú a spolunažívajú na Slovensku ako kresťanská tradícia zviazaná viac so Západom a ako východná, byzantská tradícia slovenských gréckokatolíkov. Ale aj povaha Slovákov je tak trochu uprostred medzi racionalistickým Západom a citovou intuíciou Východu.

Sme teda, bez preháňania, v srdci Európy, na križovatke jej hlavných dejinno-kultúrnych síl. A tak už sama cyrilometodská tradícia núti Slovákov, ako priamych dedičov, k rozmýšľaniu o ich mieste v terajšom a budúcom európskom dianí, pri stavbe Európy „s dvomi pľúcami“, ako ju prorocky nazval Ján Pavol II. ešte v rokoch 1979 – 1980 (ešte sa živo pamätám na tieto diskusie), alebo pri stavbe jediného spoločného „európskeho domu“.

Ak jestvuje nejaký zmysel dejín, tak i terajší Slováci si musia nevyhnutne položiť otázku o zmysle vlastných dejín. Vám sa už konkrétne natíska táto otázka na rôznych poliach. Jedno je isté: máme všetky dejinné predpoklady, aby sme ostali otvorení pre Európu a pre pozitívne hodnoty tak zo západu, ako aj z východu, nechajúc stranou to, čo je úpadkové a negatívne, a hľadajúc to, čo je hodnotné a osožné.

Ostaňte teda verní svojmu národu, spravodliví k národnostným menšinám vo vnútri, ale aj otvorení pre Európu a pre svet. A nezabúdajte ani na Slovákov v zahraničí. My, Slováci v zahraničí, a najmä my Slováci okolo Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme sme nikdy neprijali urážlivý titul, ktorý nám uštedrili niekdajší mocipáni: suchá ratolesť. Nech Slovensko nie je nikdy viac macochou svojim synom v zahraničí.

Drahí krajania, hľa, ako ja vidím vznešené poslanie predstaviteľov všetkých obyvateľov Slovenska, Slovákov i národnostných menšín – Maďarov, Rusínov, Ukrajincov, Rómov -, neviem, či som niekoho nevynechal, keď vás dnes tu, na tejto pôde úctivo pozdravujem.

Mravná obroda sa začína nie u druhých, ale zmenou seba samého, zmenou vlastného postoja k bratom a sestrám v národe, k spoluobyvateľom, k iným národom, k ľudstvu. Táto obroda je výslednicou a nevyhnutnosťou zákonitostí slovenských dejín a ich duchovného, etického, náboženského i európskeho obsahu.

Verím v obrodnú a plodnú energiu slovenského národa, ktorá sa môže obnoviť pri prameňoch živej vody. Ako tvrdí odkaz Vajanského prednesený v ťažkých dobách: „My nebojíme sa ani chvíľu o národného génia, čo by sme i všetci proti nemu hrešili.“ –A k tomu odkazu pridávam – za podmienky, že urobíme tú najdôležitejšiu, najtichšiu revolúciu, zmenu vlastného srdca.

A keď si dnes s vďačnosťou pripomíname výročie návštevy nášho veľkého priateľa pápeža Jána Pavla II. na Slovensku, dovoľte mi, aby som zakončil slovami, ktoré nám všetkým adresoval pri návšteve Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme 8. novembra 1981, aby sme ostali verní cyrilometodskému dedičstvu, aby sme ho vždy hlbšie poznávali a uplatňovali „vo všetkých životných rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život“, aby sme ho ochraňovali a zveľaďovali „v istote, že ono je základom vašej duchovnej veľkosti a skutočnej kultúrnej výšky vášho národa“.

Tie slová sú prorockou výzvou a z mojej strany tiež nádejou a každodennou modlitbou, do ktorej zahŕňam i vaše vznešené poslanie.

Ďakujem vám.
J. E. kardinál JOZEF TOMKO
Prejav prednesený v Slovenskej národnej rade
dňa 25. apríla 1991 v Bratislave
J. E. kardinál Jozef Tomko: Odkaz národu. Prejav prednesený v Slovenskej národnej rade dňa 25. apríla 1991 v Bratislave