Anton Čulen
31.3K

Historik František Vnuk: Prenasledovania kresťanov v 20. storočí (Tretia časť)

Historik František Vnuk: Prenasledovania kresťanov v 20. storočí (Tretia časť)

“Možno neskončíte v divadelnej aréne pred levmi, ale už komunisti používali obľúbený slovný zvrat, že náboženstvo “skončí na smetisku dejín” – teda tam, kde patria “smeti”. A keby niekto chcel vedieť ako to je cítiť sa ako “vyvrheľ”, tak sa napríklad môže začať venovať politike a súčasne sa hlásiť k tomu, že je veriaci, že verí v Krista, v jeho prikázania, v jeho Cirkev…. Na Slovensku si takého odvážlivca podajú mienkotvorné médiá kvôli tomu pri každej príležitosti a stane sa hromozvodom, po ktorom sa spolu s najhrubšími urážkami bude spúšťať ventilácia za každý komplex a frustráciu, ktorú spoločnosť prežíva.““ (vladyka Cyril Vasiľ)
Najkrvavejším prenasledovateľom Cirkvi v 20. storočí bol boľševizmus. Marxistická ideológia, ktorá bola hýbateľkou krutých opatrení proti Katolíckej cirkvi v Mexiku i vo Španielsku, sa v roku 1917 zmocnila vlády v Rusku / Sovietskom zväze a po roku 1945 aj v krajinách pod sovietskym politickým vplyvom: Baltické štáty, Poľsko, Česko-Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhoslávia, Albánia… Čína, Severná Kórea, Mandžusko, Severný Vietnam… Kuba.
Presné štatistiky nie sú naporúdzi, ale celkový obraz je ohromujúci aj z toho, čo je prístupné. Francúzsky katolícky portál, s odvolaním na známeho teológa Jean-Francois Colosima poukazuje, že v období 1917-1941 bolo v Sovietskom zväze usmrtených 600 biskupov, 40.000 kňazov a 120.000 rehoľných bratov a sestier (La Croix International, 2. apríla 2022)

V polovici 20. storočia sa obete ateistickej marxistickej ideológie objavujú aj na Slovensku. Ich začiatky sú spojené s neslávnym povstaním v auguste 1944.
Už vtedy v Banskej Bystrici noví držitelia vládnej moci nariadením SNR č. 5/1944 poštátnili (t.j. vyvlastnili bez náhrady) „školy všetkých kategórií a stupňov od detských opatrovní a útulní až po školy vysoké“. Nariadením č. 6 sa „zakazuje vykonávať bohoslužby v nemeckej a maďarskej reči“. A nasledovali aj ďalšie administratívne opatrenia. V krátkom dvojmesačnom období komunistického šafárenia boli zavraždení štyria katolícki kňazi: Anton Šalát v Hájnikoch, Ján Martinko a Ján Scheda v Liptove, Ján Nemec v Lieskovci.

Čo nedostihli povstalci a komisári urobiť v Banskej Bystrici, vykonávali zrýchleným tempom keď sa zmocnili vlády v Bratislave. Nariadením SNR č. 34/45 (zo 16. mája 1945) sa doplňuje a rozširuje nariadenie o poštátnení škôl. Týkalo sa to asi 2.000 škôl, z ktorých vyše 1.900 (vrátane 50 meštianských a 27 stredných a odborných) patrilo katolíckym farnostiam, biskupstvám a reholiam.

Nariadením č. 47/45
(z 26. mája 1945) boli poštátnené majetky a budovy (učiteľské byty) pri poštátnených cirkevných školách. Nariadením č. 51/45 sa „rozpúšťajú všetky spolky a akékoľvek združenia“. A tak boli rozpustené viaceré náboženské spolky a združenie a ich majetok bol zhabaný. Správca najväčšej katolíckej organizácie, Spolku sv. Vojtecha, Ján Pöstényi bol uväznený, Spolku bola nanútená „národná správa“ a jeho činnosť bola hatená. Nariadením č. 80/45 boli poštátnené všetky cirkevné internáty, počtom asi 70. Nariadením č. 88/45 bola bohoslovecká fakulta vylúčená zo zväzku Slovenskej univerzity. Nariadením č. 99/45 (o úprave služobného pomeru štátnych a verejných zamestnancov) si povereník školstva vyhradil právo preverovať činnosť duchovných osôb a neprevereným „zakázať duchovnú činnosť“.

Nový režim dal uväzniť dvoch biskupov (Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku) a vyše 40 kňazov. Desiatky kňazov, rehoľníkov a rehoľníc nemeckej a maďarskej národnosti bolo násilne z krajiny deportovaných. Nevraživosť voči slovenským biskupom viedla č.-s. vládu k intervenciám vo Vatikáne a dňa 8. októbra 1945 ministerstvo zahraničných vecí formálne žiadalo Svätú stolicu, aby odvolala z biskupských úradov biskupov Jána Vojtaššáka, Michala Buzalku a Andreja Škrábika.

Situácia sa výrazne zhoršila po februári 1948, keď sa komunisti zbavili svojich buržoáznych spojencov v Národnom fronte a v mene robotníckej triedy prebrali všetku vládnu moc do svojich rúk. V Katolíckej cirkvi videli najväčšiu prekážku svojich mocenských chúťok, a preto hrot ich útoku bol namierený predovšetkým proti nej. Mnohí kňazi, intelektuáli a vedúce osobnosti katolíckeho života boli uväznení, tlač obmedzovaná i zakazovaná. Boli pokusy odtrhnúť Katolícku cirkev od Vatikánu cestou rozkolníckej Katolíckej akcie. Táto akcia mala za cieľ “znárodniť” Cirkev a pomocou novej „pokrokovej“ hierarchie urobiť ju takým poslušným nástrojom štátu, akým bola pravoslávna cirkev v Sovietskom zväze.

Keď im to nevyšlo, vymysleli novú taktiku, ako podriadiť Cirkev štátu legálnou cestou. Dňa 14. októbra 1949 pražský parlament odhlasoval dva proticirkevné zákony: Zákon č. 218/1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom (tiež známy pod menom “zákon o kongrue”) a zákon o zriadení Úradu pre veci cirkevné (č. 217/1949). Zákon o kongrue mal urobiť z kňazov platených štátnych zamestnancov, úplne podriadených štátnej moci. Cieľom Úradu pre veci cirkevné bolo „dohliadať, aby cirkevný a duchovný život sa vyvíjal v súlade s ústavou a zásadami ľudovodemokratického štátneho zriadenia.“

Nasledovali kruté perzekučné opatrenia: likvidácia mužských a ženských reholí (Akcie K a R, v apríli a auguste 1950), likvidácia gréckokatolíckej cirkvi (Akcia P, apríl 1950), uväznenie biskupov (Vojtaššák, Buzalka, Gojdič, Hopko, Barnáš), izolácie a dosadenie “vládnych zmocnencov” do úradov neuväznených biskupov (A. Lazík, R. Pobožný, J. Čársky), zrušenie biskupských seminárov a štátna kontrola jediného ponechaného seminára v Bratislave (leto 1950), súd a vysoké tresty uväzneným biskupom (január 1951), kontrola pastoračnej a duchovnej činnosti prostredníctvom cirkevných tajomníkov, tzv. vlasteneckých kňazov a Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. Týmito zásahmi bol život Cirkvi zredukovaný na živorenie, alebo na katakombálnu existenciu.

Za všetkými týmito opatreniami sa skrýva ľudské utrpenie tisícov nevinných obetí, trýznených a viktimizovaných len preto, že chceli uplatňovať základné ľudské právo o náboženskej slobode a odmietali prijať ateistickú ideológiu. Za mnohé príklady len jeden: Týždenník Katolícke noviny (z 5. mája 1968) uverejnil Rezolúciu rehoľníkov z Č-SSR zo dňa 17. apríla 1968 predloženú ministerstvu kultúry a informácií. V nej sa poukazuje, že od apríla 1950 viac než 12.000 rehoľníkov a rehoľníc sa odrazu stalo bezprávnymi a zaznávanými občanmi a že tento stav bezprávia ešte stále trvá v apríli 1968. Rezolúciu podpísalo 6.174 rehoľníkov a rehoľníc, ktorí prežili vo väzeniach 32.016 rokov!

Tento stav umlčanej a trpiacej Cirkvi, s krátkou prestávkou v roku 1968, pretrvával prakticky až do pádu komunistickej krutovlády v novembri 1989. Podobný osud – s malými, miestnou situáciou vyžadujúcimi rozdielmi – zdieľali katolíci aj v ostatných končinách sovietskeho “mierového tábora“ socialistických, alebo „socializmus budujúcich štátov”.

Ale ako hovorí Anton Srholec, jeden z trpiteľov za vieru: “Bola to však aj slávna doba. Skúška viery zrodila tisíce statočných ľudí, ktorí boli prenasledovaní, prinášali veľké obete a umierali za vieru.” Toto obdobie dalo Slovensku niekoľko hrdinov, postáv pevného charakteru, ktorých Cirkev už povýšila na oltár, alebo proces ich blahorečenia prebieha: Dominik Trčka, Pavol Gojdič, Vasil Hopko, Titus Zeman, Anka Kolesárová, Zdenka Schelingová, Ján Vojtaššák, Michal Buzalka…

Tento obraz prenasledovanej Cirkvi na Slovensku má svoj variant vo všetkých krajinách pod komunistickou diktatúrou a to nielen v Európe, ale aj v Ázii, v Afrike, v Latinskej Amerike.

Po páde komunistickej diktatúry v Európe prenasledovania v našich končinách prestali. Cirkvám a kresťanským spoločenstvám sa vrátili zhabané majetky, znovu sa otvorili mnohé – ale nie všetky – “poštátnené školy”. Formálne boli obnovené podmienky slobodného demokratického života a návrat do obdobia platnosti ľudských práv. To však neznamená, že Cirkev na Slovensku nemá nepriateľov, závistníkov a zlomyseľných kritikov. Predsudky a výhrady proti katolíkom – často zahalené do módnych fráz o tolerancii a demokracii – pretrvávajú a prejavujú sa nielen v médiách, ale aj takmer v každej sfére verejného života. Takéto správanie možno označiť za „white martyrdom“ (biele mučeníctvo).

Situáciu názorne charakterizujú slová vladyku Cyrila Vasiľa, ktoré nedávno adresoval slovenským a českým bohoslovcom zhromaždeným na Velehrade:
“Možno neskončíte v divadelnej aréne pred levmi, ale už komunisti používali obľúbený slovný zvrat, že náboženstvo “skončí na smetisku dejín” – teda tam, kde patria “smeti”. A keby niekto chcel vedieť ako to je cítiť sa ako “vyvrheľ”, tak sa napríklad môže začať venovať politike a súčasne sa hlásiť k tomu, že je veriaci, že verí v Krista, v jeho prikázania, v jeho Cirkev…. Na Slovensku si takého odvážlivca podajú mienkotvorné médiá kvôli tomu pri každej príležitosti a stane sa hromozvodom, po ktorom sa spolu s najhrubšími urážkami bude spúšťať ventilácia za každý komplex a frustráciu, ktorú spoločnosť prežíva.

Takýto človek môže byť poslancom, ministrom, alebo premiérom, ale nevyhne sa paušálnemu odsudzovaniu, jednoducho kvôli faktu, že je veriaci; nehovoriac už o takom splnomocnencovi pre ochranu slobody vierovyznania alebo presvedčenia, ktorý je už z princípu vnímaný ako inkvizičný triedny nepriateľ a ktorý by preto mal byť zničený.


Dokonca aj hlava štátu napríklad novému ministrovi, nehľadiac na jeho neoddiskutovateľnú odbornosť manažéra v oblasti školstva, predsa už pri štarte pripomenie akoby istý handicap, a síce to, že je konzervatívne orientovaný a teda, že “každé vaše (jeho) slovo bude pod drobnohľadom verejnej mienky.”

Neviem, či je naozaj nevyhnutné, politicky korektné a elegantné, v príhovore pri menovaní použiť formuláciu: “Vymenovaním za ministra však prestávate byť manažér jednej siete škôl s jasne vyhraneným svetonázorom. Stávate sa verejným činiteľom, od ktorého budú mať rôzne segmenty spoločnosti veľké očakávania a to najväčšie očakávanie, ktoré musíte žiadať od seba, je zostať vecný a férový.”

Prečo je katolík automaticky napomínaný, aby bol “vecný a férový?!” Nepodsúva sa tu zo strany najvyššieho ústavného činiteľa a hlavy štátu predstava, či predsudok, že katolíci sú z princípu, automaticky “nevecní, abstraktní, neféroví podrazáci”! Zvláštne, že takáto potreba “drobnohľadu verejnej mienky” sa nepociťovala a nepripomínala v prípade menovania niekoho, kto je liberálne orientovaný a ktorý – okrem toho – prichádzal z úplne iného profesijného sektora značne vzdialeného školstvu, a že ani žiadnemu inému ministrovi doteraz nebolo už pri jeho menovaní pripomínané, že má zostať “vecný a férový”, akoby to nebol automatický predpoklad práce pre každého politika.

Možno to niekto bude považovať za útlocitnú precitlivenosť, ale už raz darmo, stále ešte žijú ľudia, ktorí si pamätajú časy nie tak dávne, keď sa od pracovníkov v školstve vyžadovalo vyhlásenie, že sú “vyrovnaní s náboženskou otázkou”.

A teda, aj keď sa dá povedať, že 21. storočie je zatiaľ pre život Cirkvi u nás i v Európe priaznivejšie než bolo storočie predchádzajúce, o situácii v Afrike, alebo v Ázii sa to povedať nedá. Mimoeurópske kontinenty podobné zmeny k lepšiemu nezasiahli. Tam aj súčasné storočie je v určitom smere je iba pokračovaním zásahov a opatrení proti kresťanstvu, ktoré spravidla vyústia v prenasledovaní veriaceho ľudu. Formy a dôvody prenasledovania môžu byť dômyselnejšie a modernejšie, ale cieľ ostáva ten istý, čo bol pred 2000 rokmi, keď panovníci Rímskej veľríše vydali nariadenie: Christiani non sint (Kresťania nech nejestvujú!)

Len nedávno sme mohli čítať vo výročnej správe medzinárodnej neziskovej organizácie Open Door International, že v Afrike jeden kresťan z piatich je vystavený prenasledovaniu. V Ázii je ten pomer ešte horší: dvaja kresťania z piatich čelia prenasledovaniu.

V správe sa poukazuje, že v období od 1. októbra 2020 do 30. septembra 2021 z nenávisti k viere bolo globálne zavraždených 5.898 kresťanov, z toho 4.650 v Nigérii a 620 v Pakistane.

Bolo zničených a zatvorených 5,110 kostolov, z toho 3.000 v Číne, 470 v Nigérii a 200 v Bangladéši.
V žalároch pre svoju vieru trpelo 6.175 kresťanov, z toho 1.315 v Indii, 1.110 v Číne, 1.050 v Pakistane.

Spomenutá správa uvádza listinu 50 krajín, v ktorých sú kresťania vystavení prenasledovaniu. Toto je – v poradí krutosti – 16 krajín, kde byť kresťanom znamená diskrimináciu, utrpenie, a v krajnom prípade smrť:
1. Afganistan
2. Severná Kórea
3. Somálsko
4. Líbya
5. Jemen
6. Eritrea
7. Nigéria
8. Pakistan
9. Irán
10. India
11. Saudská Arábia
12. Maj mar (Barma)
13. Sudán
14. Irak
15. Sýria
16. Čína…

K téme neprestajného prenasledovania kresťanov by sa ešte veľa dalo smutného povedať. Na záver by som chcel iba opakovať slová, ktoré mi pri jednej príležitosti povedal biskup Pavol M. Hnilica: „Katechizmus hovorí, že pravá Cirkev má štyri známky: je jedna, svätá, všeobecná / katolícka a apoštolská. Mne tam však chýba ešte jedna známka: prenasledovaná. Od ukrižovania jej Zakladateľa po dnešok nebolo obdobia, kde by nebola prenasledovaná. A odvážim sa predpovedať, že prenasledovania prestanú až po druhom apokalyptickom príchode Krista na zem.“

František Vnuk
alianciazanedelu.sk/archiv/12917
... ... PROKOP
Fakt je, že Pán Ježíš posílal své učedníky hlásat Boží království a říkal jim: Neberte si sebou... atd. To byli praví misionáři.
Alexis Nor
Stíhání křesťanů ve XX.stol.je veliké, ale problematické. Každé křesťanské misii jdou v patách tzv.lidumilné organizace, které jim údajně zajišťují zázemí, ale ve skutečnosti jsou to židozednářské spiklenecké mafie, které tam prosazují anglosaské panství, a nakonec provádějí barevné revoluce ve svůj prospěch. Takže osobně se vůbec nedivím místním vládám v SSSR, Číně, Indii, aj., …More
Stíhání křesťanů ve XX.stol.je veliké, ale problematické. Každé křesťanské misii jdou v patách tzv.lidumilné organizace, které jim údajně zajišťují zázemí, ale ve skutečnosti jsou to židozednářské spiklenecké mafie, které tam prosazují anglosaské panství, a nakonec provádějí barevné revoluce ve svůj prospěch. Takže osobně se vůbec nedivím místním vládám v SSSR, Číně, Indii, aj., že stíhají a vyhazují křesťany. Na místě Stalina, Mao Cetunga nebo jiných místních vládců bych - jako katolík - všechny křesťanské misionáře i s jejich Charitami a jinými neziskovkami, vlastně Rotschildy, Rockefellery vyhnal ze své země. TO NEJSOU KŘESŤANSKÉ MISIE, TO JSOU PÁTÉ KOLONY ZEDNÁŘŮ.
Metod
Historik F.Vnuk, kvalita a záruka pravdy